Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 354/06
PDF · 249.63 KB
No categories available
I. ÚS 354/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 354/06-30
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka
a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., a. s., N., právne zastúpenej advokátom
JUDr. P. J., B., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006
p o r u š i l základné právo spoločnosti S., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je p o v i n n ý zaplatiť obchodnej spoločnosti S., a. s.,
trovy právneho zastúpenia v sume 6 887,72 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem
slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet právneho zástupcu JUDr. P. J., B., do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
I. ÚS 354/06-15 z 15. novembra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
S., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou
namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k.
3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 5. januára
2007, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 18. decembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa
upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto vo svojom rozhodovaní vychádzal
z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.
Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna
2006 s tým, aby bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, a uložil krajskému
súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume
2 000 000 Sk a nahradiť trovy jej právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby spolu
s daňou z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), pretože právny zástupca sťažovateľky je
platcom DPH.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa na Okresnom
súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala uloženia povinnosti V., a. s., B.
(ďalej len „odporkyňa“), zaplatiť jej 95 540 Sk z titulu poplatku z omeškania vo výške
0,1 % denne. Sťažovateľka získala uvedené právo ako postupník na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok od postupcu, prevádzkovateľov lekárne. Sťažovateľka dodávala
tovar prevádzkovateľom lekárne, ktorí jej na úhradu faktúr postúpili pohľadávku, ktorú mali
voči V., a. s. Medzi sťažovateľkou (navrhovateľkou) a odporcom bola sporná skutočnosť, či
sťažovateľka má právo požadovať za omeškanie spadajúce do obdobia od 1. júna 2003
poplatok z omeškania 0,01 % denne alebo 0,1 % denne a za omeškanie spadajúce do
obdobia od 15. júla 2004 žiaden poplatok z omeškania alebo poplatok z omeškania 0,1 %
denne.
Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 277/2005-47 z 30. januára 2006 zaviazal
odporkyňu na zaplatenie sumy 9 588,50 Sk, vo zvyšku žalobný návrh zamietol a žiadnemu
z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že okresný súd
priznal sťažovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy do
15. júla 2004 a za neskoršie omeškanie nepriznal žiaden poplatok z omeškania.
V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol: „(...) Odporca v písomnom vyjadrení s časťou
návrhu nesúhlasil, poukázal na zmenu zákona č. 273/1994 Zb. zákonom č. 138/2003 Zb.,
ktorý stanovil výšku poplatku z omeškania od 1. 6. 2003 na 0,01 % denne z dlžnej sumy.
Súčasne poukázal na skutočnosť, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
17. 5. 2005 stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Zb. v znení neskorších
predpisov účinnosť dňa 15. 7. 2004. Uznal v prípade faktúry č. 3210010 poplatok
z omeškania vo výške 8.896,- Sk, v prípade faktúry č. 31003 vo výške 692,50 Sk.
Nález Ústavného súdu č. 396/2004 Zb. bol uverejnený v zbierke zákonov 15. 7. 2004,
dňom uverejnenia ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Zb. v znení neskorších
predpisov stratilo účinnosť. Keďže Národná rada SR neuviedla toto ustanovenie zákona do
súladu s Ústavou SR, po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu ust. § 38 ods. 4 zák.
č. 273/1994 Zb. stratilo platnosť. Iba za predpokladu, že by Ústavný súd vyslovil nesúlad
ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Zb. s Ústavou SR by mohol navrhovateľ vymáhať od
odporcu poplatok z omeškania vo výške 0,1 %, teda podľa predchádzajúceho platného
Poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania bol
v zákone č. 273/1994 Zb. upravený od 1. 1. 1997 a platil do 1. 6. 2003, kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 138/2003 Zb. Podľa neho poplatok z omeškania predstavoval 0,01 %
z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Táto úprava poplatku z omeškania bola účinná do
15. 7. 2004, t. j. do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR č. 396/2004 Zb. v Zbierke
zákonov a dňom 16. 1. 2005 stratila platnosť. Keďže nálezy Ústavného súdu nepôsobia
spätne, poplatkom z omeškania ako sankciou môže byť postihnutá zdravotná poisťovňa iba
za predpokladu, že sa dostala s plnením do omeškania v čase do 15. 7. 2004, relevantnou je
iba doba omeškania do tohoto termínu.
Odporca sa dostal do omeškania len za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni
splatnosti predmetných faktúr - 10. 12. a 12. 12. 2003 do dňa vyhlásenia nálezu Ústavného
súdu a teda účinnosti zákona č. 138/2003 Zb. - 15. 7. 2004. Za uvedené obdobie súd priznal
navrhovateľovi príslušný poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania, celkovo 9.588,50 Sk. Vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.
Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke
zákonov, teda 15. 7. 2004, stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Zb. účinnosť.
Nakoľko zákonodarca neuviedol v zmysle zákona uvedené ustanovenie do súladu s Ústavou
SR, stratilo platnosť a od 15. 7. 2004 nemožno priznať žiaden poplatok z omeškania.“
Proti zamietajúcej časti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala.
O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 tak, že
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľke priznal sumu
18 928,50 Sk a vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil s odôvodnením: „Odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že za obdobie od počiatku omeškania t. j. od
11. a 12. decembra 2003 do 14. júla 2004 patrí žalobcovi poplatok z omeškania v sadzbe
0,01 % dlžnej sumy za každý deň omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo by
v rozpore so zásadami právneho štátu priznať nálezu ústavného súdu spätnú účinnosť.
Vzhľadom na nález ústavného súdu č. 396/2004 Z. z. skutočnosť, že poplatok z omeškania
narastá každým dňom a neexistenciu takého ustanovenia zák. č. 273/94 Z. z., podľa ktorého
by pre určenie sadzby poplatku z omeškania bola rozhodujúca jeho výška v prvý deň
omeškania, je odvolací súd toho názoru, že od 15. júla 2004 patrí žalobcovi právo na
poplatok z omeškania v sadzbe 0,1 % za každý deň omeškania. (...)“
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými postupmi a rozsudkami okresného súdu
a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Svoje tvrdenie opiera o interpretáciu nálezu ústavného súdu zo 17. mája 2004
publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod
č. 396/2004 Z. z. a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 18. decembra 2006 doručenom
ústavnému súdu 20. decembra 2006 uviedol, že odvolací senát krajského súdu bral zreteľ na
ustanovenie § 41a zákona o ústavnom súde a naďalej zotrváva na svojom právnom názore
vyslovenom v napadnutom rozsudku.
K vyjadreniu podpredsedu krajského súdu sa právny zástupca sťažovateľky okrem
oznámenia o súhlase s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu nevyjadril.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 vyplýva, že ním
bol zmenený v napadnutej časti rozsudok okresného súdu z 30. januára 2006 č. k.
24 C 277/2005-47. Okresný súd rozhodol tak, že za obdobie od 10., resp. 12. decembra
2003 do 15. júla 2004 priznal sťažovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne
a od 15. júla 2004, keď bol uverejnený nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03, jej
nepriznal žiaden poplatok z omeškania. Krajský súd tento rozsudok v napadnutej časti
zmenil a sťažovateľke priznal od 15. júla 2004 poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne.
Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný
súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3 a 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisov s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol
uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. 15. júla 2004.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. (...)
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom (...).
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú
povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj
s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády
a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2
a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.
Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak
návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (...).
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému
súdu návrh na začatie konania.
Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych
predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási
sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa
jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré
jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov.
Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti
právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych
predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší
právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané
v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Za výnimku z princípu, podľa ktorého výklad zákonov prislúcha predovšetkým
všeobecným súdom, treba považovať viaceré ustanovenia zákona o ústavnom súde.
V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu
vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.
Podľa právneho názoru sťažovateľky povinnosťou všeobecného súdu je aplikovať
právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen
v procesnoprávnom zmysle, ale aj z hľadiska hmotnoprávneho. To znamená, že
hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu
anulujú ex tunc. V týchto prípadoch sa teda vychádza z toho, že hmotnoprávne účinky
nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.
Oproti tomu podľa právneho názoru krajského súdu treba hmotnoprávne účinky
nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda
od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté
do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom
existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba
na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.
Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu
medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty
na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp
zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu
v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa
prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych
predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných
rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa
názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to
za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.
Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov
nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým
o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už
právoplatne ukončené (judikované). Ďalej sú to prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu
ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.
1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť,
že v trestných veciach právoplatne skončených pred uverejnením nálezu o nesúlade
právnych predpisov, po uverejnení nálezu môže odsúdený požiadať o obnovu konania, ak
bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa
dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci
obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu
posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú
možnosť však zákon nedáva poškodenému v trestnom konaní, napr. v situácii, keď došlo
k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho
predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.
Možno konštatovať, že v trestnom konaní vo vzťahu voči právoplatne odsúdenej
osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení
nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne
stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu
o nesúlade.
Z ustanovenia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že právoplatné
rozhodnutia vydané v občianskoprávnom a správnom konaní pred uverejnením nálezu
ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov po uverejnení nálezu zostávajú síce
nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Uvedené ustanovenie však neposkytuje žiadnu ochranu tomu účastníkovi
občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený
nárok mu vzhľadom na aplikáciu nesúladného právneho predpisu nebol priznaný, resp.
nebol priznaný v celom rozsahu.
Aj tu možno konštatovať, že hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade pôsobia
ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný
subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou
proti vôli povinného subjektu.
2. Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia
o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením
konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne
účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc
vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak
byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.
Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.
Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 130
ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou
rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý
by mal v konkrétnej prerokúvanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom
vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu
cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu
ústavného súdu by malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude pri rozhodovaní
veci aplikovať. Pri právnom názore, aký zastáva krajský súd, nemalo by oprávnenie
všeobecného súdu podať návrh na vyslovenie nesúladu žiaden konkrétny praktický význam.
Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom
posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte v čase, keď bol tento
predpis platný a účinný a vzťahovala sa naň prezumpcia ústavnosti.
Možno urobiť záver, že interpretácia hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného
súdu o nesúlade právnych predpisov, ktorú zastáva krajský súd, je arbitrárna. Je totiž
v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.
Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn.
PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko
k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej
činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004
v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského
súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Za daných okolností
nebolo podľa názoru ústavného súdu potrebné vo výrokovej časti nálezu vysloviť aj
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože majetková
ujma jej vznikla len sprostredkovane a bola spôsobená porušením jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu, pričom vyslovenie
porušenia tohto základného práva spolu s ďalšími časťami výroku tohto rozhodnutia
ústavného súdu je spôsobilé dostatočne zabezpečiť ochranu všetkých ústavou
garantovaných práv sťažovateľky vrátane odstránenia jej ujmy na majetku.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy rozsudkom
krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod
2 výroku nálezu).
Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenému
základnému právu týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie nepriznal.
Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd priznal sťažovateľke
náhradu trov konania za dva uplatnené a účelne vynaložené úkony právnej služby. Za dva
úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena dvakrát po 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát po
164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú
sumu 5 788 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 1 099,72 Sk, t. j. trovy
právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 6 887,72 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľkou uplatnenej náhrade trov konania
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. mája 2007