Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 119/07
PDF · 152.59 KB
No categories available
II. ÚS 119/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov č. k.
3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Co 69/06-
114 z 25. januára 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007
doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C
15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 9. januára 2001 podal okresnému súdu
žalobu proti Mestu B. o ochranu vlastníckeho práva. Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol
11. februára 2003 tak, že jeho žalobu zamietol. Proti rozsudku sa sťažovateľ 18. marca 2003
odvolal, o jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 303/03 zo 7. júna
2004 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd rozsudkom z 3. februára 2005 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol. Aj oproti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie 7. apríla 2005. Krajský súd uznesením č. k.
4 Co 173/05-96 z 30. decembra 2005 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dňa 10. augusta 2006 okresný súd uznesením odmietol „podanie“
sťažovateľa, proti ktorému podal odvolanie 12. septembra 2006, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 tak, že uznesenie okresného súdu
z 10. augusta 2006 potvrdil.
Podľa sťažovateľa označené súdy napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006
a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; uznesenie
krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu zruší a vec im vráti na ďalšie konanie
a rozhodnutie; sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk,
ktoré sú spoločne a nerozdielne povinné zaplatiť okresný súd a krajský súd do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia a spoločne a nerozdielne
uhradiť vzniklé trovy súdneho konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom (...).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením okresného
súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006 a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-
114 z 25. januára 2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006
nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba
vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu a proti ktorému podal
odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie č. k. 8 Co 69/06-114
z 25. januára 2007). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci
ústavného súdu preskúmať predmetné uznesenie okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu po predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením krajského súdu
č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 3 C 15/01-108 z 10. augusta 2006.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
Treba uviesť, že dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú presvedčivé, aj
pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci aj o právne posúdenie. Preto na zistenia uvedené
v odôvodnení uznesenia a na právne normy, ktoré použil z citovaných ustanovení poukazuje
odvolací súd.
Na námietky žalobcu vyjadrené v podanom odvolaní sa žiada uviesť, že márne
uplynutie sudcovskej lehoty na odstránenie nedostatkov nebráni tomu, aby účastník
doplnenie (opravu) urobil aj neskôr. Môže tak urobiť až do doby, keď súd z toho nevyvodí
zákonom predpokladané následky, t. j. do vydania uznesenia, ktorým podanie odmietne.
K otázke poučovacej povinnosti sa odvolací súd už vyjadril vo svojom skoršom
rozhodnutí zo dňa 30. 12. 2005 v tejto veci, keď uviedol, že poučovacia povinnosť uvedená
v ust. § 43 ods. 1 O. s. p. smeruje k tomu, aby vady žaloby boli odstránené; súdu je preto
tiež uložené účastníka (žalobcu) poučiť ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak splní
súd túto povinnosť, záleží už len na účastníkovi, či vady skutočne odstráni alebo, či bude
daný dôvod na odmietnutie podania podľa § 43 ods. 2 O. s. p. Poučovaciu povinnosť podľa
§ 43 ods. 1 O. s. p. nemožno vykladať tak, že by súd mohol účastníkov poučovať o hmotnom
práve. Potom by už nešlo o odstránenie vád podania, ktoré bráni prejednaniu rozhodnutia
veci, lež o návod akoby mal účastník postupovať, aby bol v konaní úspešný.
Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ust. § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie
ako vecne správne potvrdil.“
Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol
postup, akým dospel k záverom o potvrdení uznesenia okresného súdu, ktorý nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom
a uznesením okresného súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a uznesenie
okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal výklad platných právnych
predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých
právnych noriem.
Na tomto závere treba trvať aj napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym
názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že
krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom
sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 69/06-114 z 25. januára 2007 je
zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože tento stav nemožno zmeniť ani v prípade ustanovenia právneho zástupcu,
ústavný súd sa touto otázkou nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2007