Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 247/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., B., zastúpeného Mgr. P. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 10. decembra 2002, postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 28. apríla

2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2007 doručená sťažnosť Ing. A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. P. K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 24. mája 2005 (správne má byť z 10. decembra

2002; pozn.), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 28. apríla 2006 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. -133

z 24. mája 2005 zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. .

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu

z 24. mája 2005 svojím uznesením č. k. -191 z 28. apríla 2006 potvrdil.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu dovolanie.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa svojím uznesením sp. zn.

z 25. októbra 2006 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho

neprípustnosti. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2006

a vzhľadom na túto skutočnosť je podľa sťažovateľa zachovaná zákonná dvojmesačná

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nesprávnosť postupu a rozhodnutí okresného

súdu v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj okresného súdu v konaní

o povolení obnovy pôvodného konania vedenom pod sp. zn. . V pôvodnom konaní

vedenom pod sp. zn. sťažovateľ namietal porušenie svojich práv tým, že nebol

riadne predvolaný a prítomný na pojednávaní 10. decembra 2002, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok. Okresný súd v konaní o povolení obnovy konania sp. zn. porušil podľa

sťažovateľa jeho práva aj tým, že o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodol

až po tom ako krajský súd už rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu

o samotnom návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

(konanie o povolenie obnovy konania) a najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. nesprávne posúdili danosť zákonných dôvodov na povolenie

sťažovateľom navrhovanej obnovy konania a nevykonali sťažovateľom navrhnuté dôkazy.

Sťažovateľ uviedol, že išlo o dôkazy dôležité pre povolenie obnovy konania a spôsobilé

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci po povolení obnovy konania. Zároveň

sťažovateľ sám nemal možnosť tieto dôkazy predložiť v konaní o povolení obnovy konania

z dôvodu, že tvorili predmet daňového tajomstva a príslušný daňový úrad ich mohol

poskytnúť len na vyžiadanie súdov.

Sťažovateľ uviedol, že v konaní o povolenie obnovy konania krajský súd

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. porušil jeho označené práva

„nevytýčením verejného pojednávania“ a poukázal na to, že „Najvyšší súd sa v dovolacom

konaní týmto postupom Krajského súdu nezaoberal a obmedzil sa len na konštatovanie,

že v predmetnom konaní nebola zistená žiadna z vád taxatívne vymedzených v “.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V spis. zn. , v konaní

vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. -191 a v konaní vedenom

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spis. zn. bolo porušené právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie upravené v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3, ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V v konaní č. zo dňa 24. 05. 2005,

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní č. -191 zo dňa 28. 04. 2006

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2006 v konaní

č. sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ ďalej žiada aby mu ústavný súd v zmysle SR priznal

finančné zadosťučinenie a uložil porušovateľovi jeho práva povinnosť aby

sťažovateľovi ... uhradil finančné zadosťučinenie vo výške 2 000.000,- Sk.“

Zároveň sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby mu samostatným uznesením priznal

náhradu trov konania pred ústavným súdom voči najvyššiemu súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2

. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože

to kogentné ustanovenie neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a zároveň navrhol ústavnému súdu zrušiť jeho

rozhodnutie z 24. mája 2005.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (9. februára 2007) právoplatne

skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. decembra 2002, ktorý

nadobudol právoplatnosť 7. januára 2003. Z uvedeného vyplýva, že v konaní sp. zn.

nemohlo dôjsť 24. mája 2005 k vydaniu rozhodnutia, ktorého zrušenia

sa sťažovateľ v rámci konania pred ústavným súdom domáha, pretože v čase podania jeho

sťažnosti ústavnému súdu už v tomto konaní bolo právoplatné rozhodnuté.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie svojich základných práv

postupom a uznesením okresného súdu č. k. -133 z 24. mája 2005, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. ,

ale v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) sa nedomáha vyslovenia namietaného

porušenia v sťažnosti označených základných práv vo vzťahu k tomuto konaniu.

Ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa proti okresnému súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. nie je premietnutá do petitu sťažnosti, preto súc viazaný

petitom ( ) sa ňou ústavný súd nezaoberal. Aj v prípade,

ak by toto konanie sťažovateľ v petite uviedol, musel by ústavný súd jeho preskúmanie

odmietnuť pre nedostatok právomoci (princíp subsidiarity).

Proti rozsudku okresného súdu z 10. decembra 2002 v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ

sa preto ochrany ním označených základných práv mohol domôcť a aj domáhal využitím

zákonom prípustného opravného prostriedku pred všeobecným súdom vyššieho stupňa

príslušným na rozhodnutie o jeho odvolaní.

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho

prostriedku nápravy porušenia sťažovateľom označených práv v uvedenom konaní

okresného súdu je v súlade s princípom subsidiarity vylúčená právomoc ústavného

súdu na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd

v súlade s odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie. Zároveň ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti je daný dôvod

aj na jej odmietnutie pre oneskorené podanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. (o povolení obnovy konania) a jeho uznesením

č. k. -191 z 28. apríla 2006, ktorým krajský súd na základe odvolania

sťažovateľa potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -133 z 24. mája 2005.

Proti uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2006 podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 25. októbra

2006 tak, že dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné považovať ho za procesný

prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých

prípadoch lehota na podanie sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie

vo vzťahu k sťažovateľovi odmietnuté, z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať

za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva,

v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu

().

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nesprávne odvíja zachovanie dvojmesačnej

lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu.

Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle

je v okolnostiach prípadu rozhodujúce, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 28. apríla 2006. Keďže uvedené uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 25. októbra 2006, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene

podanú podľa .

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2006, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že v prípade

ak sťažovateľ využije dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom posúdenie

jeho prípustnosti patrí do právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. V prípade

ak dovolací súd posúdi dovolanie ako neprípustné, potom z ústavného hľadiska môže

byť určujúce len preskúmanie jeho rozhodnutia o prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ namietal nesprávnosť uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho

záverom o neprípustnosti dovolania, keď uviedol, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní

nezaoberal nedostatkom konania vedeného krajským súdom spočívajúcim „nevytýčením

verejného pojednávania“ pri rozhodovaní o jeho odvolaní v konaní sp. zn.

a „obmedzil sa len na konštatovanie, že v predmetnom konaní nebola zistená žiadna z vád

taxatívne vymedzených v “.

Podľa (ďalej len „OSP“)

na prejednanie odvolania pojednávanie netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje proti

uzneseniu.

V súlade s citovaným ustanovením v konaní sp. zn. pred krajským

súdom nenariadením pojednávania na prerokovanie odvolania sťažovateľa smerujúceho

proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2005 nemohlo dôjsť k nedostatku konania

spočívajúcom v odňatí možnosti sťažovateľovi konať pred súdom, a tým k naplneniu

dôvodu prípustnosti dovolania podľa . Ústavný súd vzhľadom na uvedené

nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa postupom a uznesením

najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti voči najvyššiemu súdu namietal aj nesprávnosť jeho

uznesenia z dôvodu nesprávnych právnych záverov pri posúdení zákonnosti a ústavnosti

dovolaním napadnutého uznesenia krajského súdu. Najvyšší súd však v dôsledku

odmietnutia dovolania ako neprípustného meritórne nepreskúmaval uznesenie krajského

súdu, a preto je vylúčená možnosť porušenia sťažovateľom označených práv namietaným

postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu

najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007