Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 247/07
PDF · 216.54 KB
No categories available
IV. ÚS 247/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., B., zastúpeného Mgr. P. K., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 73/98 a jeho rozhodnutím z 10. decembra 2002, postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05 a jeho rozhodnutím z 28. apríla
2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 261/2006 a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2007 doručená sťažnosť Ing. A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. P. K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 73/98 a jeho rozhodnutím z 24. mája 2005 (správne má byť z 10. decembra
2002; pozn.), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05 a jeho rozhodnutím z 28. apríla 2006 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 261/2006 a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2006.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 5 C 2/05-133
z 24. mája 2005 zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 5 C 73/98.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu
z 24. mája 2005 svojím uznesením č. k. 6 Co 282/05-191 z 28. apríla 2006 potvrdil.
Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu dovolanie.
Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa svojím uznesením sp. zn.
4 Cdo 261/2006 z 25. októbra 2006 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho
neprípustnosti. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2006
a vzhľadom na túto skutočnosť je podľa sťažovateľa zachovaná zákonná dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nesprávnosť postupu a rozhodnutí okresného
súdu v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98, ako aj okresného súdu v konaní
o povolení obnovy pôvodného konania vedenom pod sp. zn. 5 C 2/05. V pôvodnom konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98 sťažovateľ namietal porušenie svojich práv tým, že nebol
riadne predvolaný a prítomný na pojednávaní 10. decembra 2002, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok. Okresný súd v konaní o povolení obnovy konania sp. zn. 5 C 2/05 porušil podľa
sťažovateľa jeho práva aj tým, že o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodol
až po tom ako krajský súd už rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu
o samotnom návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 2/05, krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05
(konanie o povolenie obnovy konania) a najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 261/2006 nesprávne posúdili danosť zákonných dôvodov na povolenie
sťažovateľom navrhovanej obnovy konania a nevykonali sťažovateľom navrhnuté dôkazy.
Sťažovateľ uviedol, že išlo o dôkazy dôležité pre povolenie obnovy konania a spôsobilé
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci po povolení obnovy konania. Zároveň
sťažovateľ sám nemal možnosť tieto dôkazy predložiť v konaní o povolení obnovy konania
z dôvodu, že tvorili predmet daňového tajomstva a príslušný daňový úrad ich mohol
poskytnúť len na vyžiadanie súdov.
Sťažovateľ uviedol, že v konaní o povolenie obnovy konania krajský súd
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05 porušil jeho označené práva
„nevytýčením verejného pojednávania“ a poukázal na to, že „Najvyšší súd sa v dovolacom
konaní týmto postupom Krajského súdu nezaoberal a obmedzil sa len na konštatovanie,
že v predmetnom konaní nebola zistená žiadna z vád taxatívne vymedzených v § 237 OSP“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V spis. zn. 5 C 73/98, v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 6 Co 282/05-191 a v konaní vedenom
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spis. zn. 4 Cdo 261/2006 bolo porušené právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie upravené v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V v konaní č. 5 C 73/98 zo dňa 24. 05. 2005,
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 6 Co 282/05-191 zo dňa 28. 04. 2006
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2006 v konaní
č. 4 Cdo 261/2006 sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ ďalej žiada aby mu ústavný súd v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznal
finančné zadosťučinenie a uložil porušovateľovi jeho práva povinnosť aby
sťažovateľovi ... uhradil finančné zadosťučinenie vo výške 2 000.000,- Sk.“
Zároveň sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby mu samostatným uznesením priznal
náhradu trov konania pred ústavným súdom voči najvyššiemu súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože
to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98 a zároveň navrhol ústavnému súdu zrušiť jeho
rozhodnutie z 24. mája 2005.
Z príloh sťažnosti vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
5 C 73/98 bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (9. februára 2007) právoplatne
skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 73/98 z 10. decembra 2002, ktorý
nadobudol právoplatnosť 7. januára 2003. Z uvedeného vyplýva, že v konaní sp. zn.
5 C 73/98 nemohlo dôjsť 24. mája 2005 k vydaniu rozhodnutia, ktorého zrušenia
sa sťažovateľ v rámci konania pred ústavným súdom domáha, pretože v čase podania jeho
sťažnosti ústavnému súdu už v tomto konaní bolo právoplatné rozhodnuté.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie svojich základných práv
postupom a uznesením okresného súdu č. k. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005, ktorým bol
zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 5 C 73/98,
ale v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) sa nedomáha vyslovenia namietaného
porušenia v sťažnosti označených základných práv vo vzťahu k tomuto konaniu.
Ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa proti okresnému súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 2/05 nie je premietnutá do petitu sťažnosti, preto súc viazaný
petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa ňou ústavný súd nezaoberal. Aj v prípade,
ak by toto konanie sťažovateľ v petite uviedol, musel by ústavný súd jeho preskúmanie
odmietnuť pre nedostatok právomoci (princíp subsidiarity).
Proti rozsudku okresného súdu z 10. decembra 2002 v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 73/98 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ
sa preto ochrany ním označených základných práv mohol domôcť a aj domáhal využitím
zákonom prípustného opravného prostriedku pred všeobecným súdom vyššieho stupňa
príslušným na rozhodnutie o jeho odvolaní.
Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho
prostriedku nápravy porušenia sťažovateľom označených práv v uvedenom konaní
okresného súdu je v súlade s princípom subsidiarity vylúčená právomoc ústavného
súdu na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie. Zároveň ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti je daný dôvod
aj na jej odmietnutie pre oneskorené podanie.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05 (o povolení obnovy konania) a jeho uznesením
č. k. 6 Co 282/05-191 z 28. apríla 2006, ktorým krajský súd na základe odvolania
sťažovateľa potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005.
Proti uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2006 podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 261/2006 z 25. októbra
2006 tak, že dovolanie ako neprípustné odmietol.
V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné považovať ho za procesný
prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých
prípadoch lehota na podanie sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie
vo vzťahu k sťažovateľovi odmietnuté, z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať
za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva,
v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(I. ÚS 31/05).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nesprávne odvíja zachovanie dvojmesačnej
lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu.
Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je v okolnostiach prípadu rozhodujúce, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského
súdu sp. zn. 6 Co 282/05 z 28. apríla 2006. Keďže uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 25. októbra 2006, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene
podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 261/2006 z 25. októbra 2006, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že v prípade
ak sťažovateľ využije dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom posúdenie
jeho prípustnosti patrí do právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. V prípade
ak dovolací súd posúdi dovolanie ako neprípustné, potom z ústavného hľadiska môže
byť určujúce len preskúmanie jeho rozhodnutia o prípustnosti dovolania.
Sťažovateľ namietal nesprávnosť uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho
záverom o neprípustnosti dovolania, keď uviedol, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní
nezaoberal nedostatkom konania vedeného krajským súdom spočívajúcim „nevytýčením
verejného pojednávania“ pri rozhodovaní o jeho odvolaní v konaní sp. zn. 6 Co 282/05
a „obmedzil sa len na konštatovanie, že v predmetnom konaní nebola zistená žiadna z vád
taxatívne vymedzených v § 237 OSP“.
Podľa § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
na prejednanie odvolania pojednávanie netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje proti
uzneseniu.
V súlade s citovaným ustanovením OSP v konaní sp. zn. 6 Co 282/05 pred krajským
súdom nenariadením pojednávania na prerokovanie odvolania sťažovateľa smerujúceho
proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2005 nemohlo dôjsť k nedostatku konania
spočívajúcom v odňatí možnosti sťažovateľovi konať pred súdom, a tým k naplneniu
dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP. Ústavný súd vzhľadom na uvedené
nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa postupom a uznesením
najvyššieho súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti voči najvyššiemu súdu namietal aj nesprávnosť jeho
uznesenia z dôvodu nesprávnych právnych záverov pri posúdení zákonnosti a ústavnosti
dovolaním napadnutého uznesenia krajského súdu. Najvyšší súd však v dôsledku
odmietnutia dovolania ako neprípustného meritórne nepreskúmaval uznesenie krajského
súdu, a preto je vylúčená možnosť porušenia sťažovateľom označených práv namietaným
postupom a uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu
najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2007