Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 224/07
PDF · 225.42 KB
No categories available
II. ÚS 224/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť V. Z., K., a spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpených
advokátkou Mgr. M. D., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej
a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003, postupom
Okresnej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03, postupom Krajskej
prokuratúry v B. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kpt 424/03 a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. IV/1 GPt 714/03-50 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Z. a spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. júna 2004
doručené podanie V. Z., K. (ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. M. D., K.,
ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa Článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
proti porušovaniu práva podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na konanie bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa Čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu vyplynulo,
že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej
a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:
OÚJP 468/10-2003, postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03, postupom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len
„krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kpt 424/03 a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom
pod č. k. IV/1 GPt 714/03-50.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že okresné riaditeľstvo v konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003 v rozpore s § 1 Trestného poriadku (v rozpore s účelom
zákona o trestnom konaní) nevykonaním efektívnych úkonov, ktoré by zabránili páchaniu
ďalšej trestnej činnosti a vzniku škody, a tým, že svojím postupom v konaní nezamedzilo
v rozpore s § 1 Trestného zákona trestnej činnosti, porušilo ich základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, aby sa vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti,
aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a právo na prejednanie ich
záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa tvrdenia sťažovateľov okresná prokuratúra svojím postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03 v rozpore s § 157 ods. 2 Trestného poriadku tým, že
neuložila vyšetrovateľovi vykonať úkony, ktoré by zabránili páchaniu ďalšej trestnej
činnosti organizovanou skupinou a vzniku škody, a tým, že jej postup v konaní v rozpore
s § 1 Trestného poriadku nezamedzil trestnej činnosti, porušila základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, aby sa vec sťažovateľov verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov
a v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a právo
na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajská prokuratúra podľa názoru sťažovateľov v konaní vedenom pod č. k.
2 KPt 424/03-45 nekontrolovala činnosť podriadenej okresnej prokuratúry v zmysle § 42
ods. 2 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o prokuratúre“), keď jej nedala pokyn pri jej pochybeniach, v dôsledku ktorých
dochádzalo k zjavnému porušovaniu zákona v konaní, a tým aj k zjavnému porušovaniu § 1
Trestného poriadku. Krajská prokuratúra tým porušila základné právo sťažovateľov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich
prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a právo na
prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Generálna prokuratúra svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/1 Gpt 714/03, v ktorom mala prostredníctvom prokurátora svojho trestného odboru vo
veci zabezpečovať zvýšený dozor a dohliadať na činnosť podriadeného prokurátora, podľa
sťažovateľa tým, že prokurátor generálnej prokuratúry nedal podriadenej prokuratúre
pokyn, pričom v dôsledku pochybenia podriadených prokuratúr dochádzalo k zjavnému
porušovaniu zákona, ktoré si vyžadovalo okamžitý zásah, a tým aj k porušovaniu § 1
Trestného poriadku, porušila základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa
ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti, aby sa mohli
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a právo na prejednanie ich záležitostí
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že 23. apríla 2003 podal generálnej
prokuratúre trestné oznámenie, v ktorom o. i. uviedol, že 2. apríla 2003 sa do reštaurácie A
dostavilo niekoľko osôb, ktoré od neho požadovali zaplatenie sumy 200 000 Sk za to, že bol
prepustený zo zadržania a oni musia zaplatiť právnikovi. Sťažovateľ bol zadržaný, pretože
mu neznáma osoba umiestnila do kuchyne a motorového vozidla jeho otca trhavinu.
V prípade, ak by sťažovateľ túto sumu nemal, uvedené osoby tvrdili, že mu zaplatia
1 200 000 Sk za reštauráciu. Sťažovateľ následne kontaktoval advokáta, ktorý ho obhajoval
v jeho trestnej veci. Advokát mu oznámil, že osobám nemá platiť, nie je im nič dlžný a má
kontaktovať políciu. Uvedené osoby 8. apríla 2003 reštauráciu A. obsadili a začali ju
prevádzkovať. Kontaktovali náčelníka letiska a snažili sa, aby priestory reštaurácie boli
prenajaté im, a nie sťažovateľovi. Jedna z uvedených osôb sa sťažovateľovi telefonicky
vyhrážala, pretože neudelil plnú moc osobe, ktorá mala sťažovateľa zastupovať pri prevode
jeho obchodného podielu.
Sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa sa 4. júna 2003 snažili na okresnom riaditeľstve
zistiť, aké neodkladné úkony boli vo veci vykonané. Vedúci oddelenia oznámil právnej
zástupkyni, že podľa jeho názoru niet súvislosti medzi prípadom, v ktorom bol sťažovateľ
obvinený, a prípadom, v ktorom vystupuje ako poškodený. Podľa názoru sťažovateľa
orgány činné v trestnom konaní nevykonali medzi podaním trestného oznámenia a jeho
návštevou v Bratislave žiadny úkon, ktorým by zabránili organizovanej skupine pokračovať
v páchaní trestnej činnosti v reštaurácii A.
Trestné stíhanie začala okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 378/03-2 z 25. júna
2003 až dva mesiace po podaní trestného oznámenia. Ani po začatí trestného stíhania neboli
podľa názoru sťažovateľov využité inštitúty Trestného poriadku ako odpočúvanie a záznam
telekomunikačných činností (§ 88 Trestného poriadku), agent (§ 88b Trestného poriadku),
vstup do iných priestorov alebo na pozemok (§ 83c Trestného poriadku), alebo sledovanie
osôb a vecí (§ 88d Trestného poriadku) za účelom zistenia páchateľov trestnej činnosti
a zabránenia páchania ďalšej trestnej činnosti.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti porovnávajú postup orgánov činných v trestnom
konaní v namietanej veci s postupom v ďalších dvoch trestných veciach. V reštaurácii A.
bola v mesiaci júl 2003 zaistená organizovaná skupina v súvislosti s trestným činom
hrubého nátlaku vyšetrovaným úradom pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť v B. V tomto
konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SJP-29/OZTČ-BB-2003 vyšetrovateľ využil inštitúty
Trestného poriadku, a pri zaistení tejto skupiny boli taktiež využité prostriedky operatívno-
pátracej činnosti podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Napokon sťažovateľ na porovnanie
uvádza trestné konanie vedené okresným riaditeľstvom, v ktorom bol stíhaný ako obvinený
pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania spolupáchateľstvom podľa § 185 ods. 2 písm. b)
Trestného zákona preto, že v reštaurácii A. bola 20. marca 2003 zaistená výbušnina.
Okresné riaditeľstvo veľmi rýchlo a účinne využilo všetky vhodné inštitúty. Operatívno-
pátracou činnosťou pracovníkov špeciálneho tímu bola 20. marca 2003 získaná informácia
o skupine osôb, ktorá sa zaoberá nedovoleným obchodovaním s výbušninou Danubit,
a už v ten istý deň námestníčka okresnej prokuratúry vydala uznesenie o začatí trestného
stíhania sp. zn. ČVS: OÚJP-262/10-2003, a zároveň v ten istý deň bol sťažovateľ v tejto
veci zadržaný ako podozrivý.
V namietanej veci, v ktorej sťažovateľ vystupuje ako poškodený, vyšetrovateľ ani raz
nevypočul hlavného podozrivého a odmietal vykonať ohliadku miesta činu. Sťažovateľ
z dôvodu tejto nečinnosti a tiež z dôvodu, že vyšetrovateľ roztrhal zápisnicu o jeho
výsluchu, podal 21. novembra 2003 sťažnosť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo vnútra“). Riaditeľ úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave uvedenú sťažnosť vyhodnotil ako nepodstatnú
a časť sťažnosti odstúpil okresnej prokuratúre. Námestníčka okresnej prokuratúry vybavila
sťažnosť listom, v ktorom o. i. uviedla, že vyšetrovateľ pri postupe v žiadnom smere
nepochybil, lebo je vecou vyšetrovateľa, aký postup pri vyšetrovaní jednotlivých prípadov
zvolí a poradie úkonov závisí od jeho taktiky. V danom prípade teda nie je na mieste
vyšetrovateľovi vytýkať, prečo doposiaľ nevypočul hlavného podozrivého.
Keďže hlavný podozrivý nebol vypočutý, vyšetrovateľ nemohol vzniesť obvinenie,
a preto nemohol ani spojiť konanie vo veci, ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti,
s trestnou vecou sp. zn. ČVS: SJP-29/OZTČ-BB-2003.
Sťažovatelia podali 20. januára 2004 opätovne sťažnosť ministerstvu vnútra.
V sťažnosti namietali postup riaditeľa, ktorý v odpovedi na ich pôvodnú sťažnosť
neuviedol, podľa ktorého ustanovenia Trestného poriadku postupoval vyšetrovateľ, keď
roztrhal zápisnicu o výsluchu sťažovateľa. Odbor kontroly Policajného zboru odpovedal
listom, v ktorom uviedol, že zápisnica z 5. júna 2003 bola z originálu spisového materiálu
vyňatá a následne založená do konceptu vyšetrovacieho spisu. Podľa sťažovateľov sa
zápisnica o výsluchu svedka vyhotovuje vo viacerých vyhotoveniach, a preto mal odbor
kontroly prešetriť aj skutočnosť, či vyšetrovateľ predsa len jeden rovnopis pred
sťažovateľom nemohol roztrhať.
Sťažovateľ uvádza, že na okresnom riaditeľstve sa v konaniach, ktoré sa ho týkajú,
vyskytli neštandardné postupy nakladania so spisovým materiálom. Podľa jeho názoru je to
prejavom podozrivej snahy orgánov činných v trestnom konaní smerujúcej k nepreukázaniu
súvislostí medzi trestným činom, z ktorého je sťažovateľ obvinený, a trestným činom,
pri ktorom vystupuje ako poškodený.
Sťažovateľka podala 19. apríla 2004 generálnej prokuratúre podnet podľa § 31
zákona o prokuratúre na preskúmanie postupu námestníčky okresnej prokuratúry
a prokurátora generálnej prokuratúry, ktorý mal vykonávať v namietanej veci dozor.
V podnete sťažovateľka poukázala na § 157 ods. 2 a § 1 Trestného poriadku a na nesprávny
postup pri vyšetrovaní. Krajská prokuratúra vybavila podnet listom, v ktorom uviedla, že
dozorujúca prokurátorka vykonáva dozor aktívne, v súlade s Trestným poriadkom, a ani
v postupe vyšetrovateľa nezistila žiadne nedostatky. Generálna prokuratúra vybavila podnet
taktiež listom, v ktorom uviedla, že úlohou generálnej prokuratúry nie je nahrádzať činnosť
vecne a miestne príslušných prokuratúr a postup prokurátora generálnej prokuratúry bol
v súlade s právnymi predpismi. Generálna prokuratúra dáva striktné pokyny, len v prípade,
ak dochádza k zjavnému porušeniu zákona, ktorý si vyžaduje okamžitý zásah. Podľa názoru
sťažovateľov však skutočnosť, že aj niekoľko mesiacov po podaní trestného oznámenia
dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti organizovanou skupinou v reštaurácii A., si
vyžadovala takýto okamžitý zásah.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že každá odpoveď na jeho sťažnosti je preňho
psychickou ujmou, pretože sa v nich uvádza, že vyšetrovateľ postupuje plynulo a bez
zbytočných prieťahov. Vyšetrovateľ pritom nevypočul hlavného podozrivého a nezabránil
vzniku veľkej škody. Taktiku vyšetrovateľa považuje sťažovateľ za výslovne nevhodnú,
pretože nevypočuť hlavného podozrivého, keď jeho nevypočutie spôsobí procesnú prekážku
spojenia namietanej veci s inou trestnou vecou hlavného podozrivého, smeruje k mareniu
vyšetrovania.
Sťažovateľka sa pokúsila zabrániť páchaniu trestnej činnosti v reštaurácii aj návrhom
na vypratanie nehnuteľnosti proti hlavnému podozrivému spolu s návrhom na vydanie
predbežného opatrenia. Aj v tejto veci podala ústavnému súdu návrh, ktorým namieta
porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov.
V tom čase vlastník nebytových priestorov, v ktorých sa nachádza aj reštaurácia A.,
prenajal tieto priestory aj inej spoločnosti. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne uvádza škody,
ktoré mu vznikli v súvislosti s obsadením prevádzkárne.
Prenajímateľ priestorov reštaurácie A. oznámil 13. decembra 2003 okresnému
riaditeľstvu, že neznámy páchateľ poškodil na prenajatých priestoroch bránu a zadné
vchodové dvere. Sťažovateľ uvádza, že mu nie je zrejmé, prečo v tomto prípade bola
vykonaná ohliadka miesta činu na rozdiel od namietaného konania. Sťažovateľ na
požiadanie podal 21. januára 2004 okresnému riaditeľstvu opätovne trestné oznámenie,
pretože z reštaurácie A. bol odcudzený prenajatý kávovar. Aj v tomto prípade bola
výjazdovou skupinou vykonaná ohliadka miesta činu. Napokon sťažovateľ zistil, že
z reštaurácie bolo odcudzené aj výčapné zariadenie patriace pivovaru. Trestné oznámenie
podal okresnému riaditeľstvu 27. apríla 2004. Aj v tomto prípade bola vykonaná ohliadka
miesta činu a boli zaistené stopy.
Sťažovatelia uvádzajú, že v dôsledku nečinnosti označených orgánov činných
v trestnom konaní došlo k poškodeniu dobrého obchodného mena sťažovateľky, ktorá
musela ukončiť pracovné pomery so svojimi zamestnancami a ukončiť zmluvné vzťahy
s niektorými odberateľmi. Sťažovateľ sa dostal do hmotnej núdze.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia predkladajú dôkazy, ktoré preukazujú, že pod
obchodným menom sťažovateľky vykonávali obchodnú činnosť členovia organizovanej
skupiny.
V závere sťažnosti predostierajú úvahy o dôvodoch nečinnosti orgánov činných
v trestnom konaní.
Po prerokovaní veci sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„1. Základné právo sťažovateľa spoločnosti A., s. r. o. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na
prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva PZ v B. Úradu
justičnej a kriminálnej polície B. v konaní vedenom pod ČVS: OÚJP 486/10-2003,
postupom Okresnej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03, postupom
Krajskej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kpt 424/03 a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 714/03-50
porušené bolo.
2. Okresnému riaditeľstvu PZ v B. Okresnému úradu justičnej a kriminálnej polície
B. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP- 486/10-2003 konal bez
zbytočných prieťahov.
3. Okresnej prokuratúre B. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 378/03
konala bez zbytočných prieťahov.
4. Krajskej prokuratúre B. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 KPt 424/03
konala bez zbytočných prieťahov.
5. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. IV/1 GPt 714/03 konala bez zbytočných prieťahov.
6. Sťažovateľovi v 1. rade V. Z. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 20.000.000,- Sk (slovom dvadsaťmiliónov slovenských korún), ktoré sú sťažovateľovi
v 1. rade V. Z. povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne porušovateľ v 1. rade Okresné
riaditeľstvo PZ v B., Okresný úrad justičnej a kriminálnej polície B., porušovateľ v 2. rade
Okresná prokuratúra B., porušovateľ v 3. rade Krajská prokuratúra B. a porušovateľ v
4. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.
7. Sťažovateľovi v 2. rade spoločnosti A., s. r. o. sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 20.000.000,- Sk (slovom dvadsaťmiliónov slovenských korún), ktoré
sú sťažovateľovi v 2. rade spoločností A., s. r. o. povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
porušovateľ v 1. rade Okresné riaditeľstvo PZ v B., Okresný úrad justičnej a kriminálnej
polície B., porušovateľ v 2. rade Okresná prokuratúra B., porušovateľ v 3. rade Krajská
prokuratúra B. a porušovateľ v 4. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, do
dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
8. Priznáva náhradu trov konania vo výške 9.352,- Sk (za prevzatie a prípravu
zastúpenia: 4.540,- Sk x 2 = 9.080,- Sk, 2 x režijný paušál 136,- Sk x 2 = 272,- Sk, spolu
9.352,- Sk).“
II.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý ma právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
2. Sťažovateľ podal 23. apríla 2003 generálnej prokuratúre trestné oznámenie pre
podozrenie zo spáchania trestného činu. Vydaním uznesenia okresnej prokuratúry č. k.
1 Pv 378/03-2 z 25. júna 2003 bolo začaté trestné stíhanie. Zo zápisnice o výsluchu svedka -
poškodeného z 20. októbra 2003 (č. l. 15) vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili nárok na
náhradu škody, ktorý následným podaním špecifikovali (č. l. 22). Uznesením
vyšetrovateľky okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: OÚJP 468/10-2003 z 21. marca 2005
bolo podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie zastavené. Sťažnosť
splnomocnenkyne sťažovateľa ako poškodeného proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá
uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 378/03-84 z 12. mája 2005. Týmto sa uznesenie
o zastavení trestného stíhania stalo právoplatným.
3. Sťažovatelia namietali, že v trestnom konaní, v ktorom si ako (potencionálni)
poškodení uplatnili nárok na náhradu škody, bolo konaním označených orgánov činných
v trestnom konaní porušené ich základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V trestnom konaní, tak ako napríklad v občianskom súdnom konaní, je potrebné
vymedziť začiatok a koniec trvania pôsobenia namietaného základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Počiatočným momentom v občianskom
súdnom konaní je to spravidla návrh na začatie konania (§ 79 a § 80 Občianskeho súdneho
poriadku), v trestnom konaní je to vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe za skutok
naplňujúci znaky trestného činu. Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva
poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu
možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez
zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Konečným momentom, do
ktorého môže porušenie tohto práva pretrvávať, je právoplatné meritórne alebo aj
nemeritórne rozhodnutie ukončujúce trestné stíhanie (napr. rozsudok alebo zastavenie
trestného stíhania voči konkrétnej osobe za stíhaný skutok).
Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení
obvinenia voči konkrétnej osobe (III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).
Ústavný súd si k prevereniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie o sťažnosti
vyžiadal vyšetrovací spis okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: OÚJP-468/10-2003. Z jeho
obsahu vyplynulo, že proti žiadnej osobe nebolo v predmetnej trestnej veci vznesené
obvinenie. Keďže v trestnom konaní, v ktorom si sťažovatelia ako (potencionálni)
poškodení uplatnili nárok na úhradu škody, nedošlo k vzneseniu obvinenia, konanie
orgánov označených v trestnom konaní nemohlo byť v priamej súvislosti s porušením
označených práv sťažovateľov.
4. Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.
5. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia prostredníctvom namietania porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov nesúhlasia s taktikou vyšetrovania trestnej veci.
Nad rámec preto ústavný súd uvádza, že „pri posudzovaní postupu orgánov činných
v prípravnom konaní nie je úlohou ústavného súdu nahradzovať ich činnosť a určovať, aký
postup v konaní trestná vec obvineného vyžadovala. Úlohou ústavného súdu je zistiť, či
konkrétny postup týchto orgánov nie je z hľadiska naplnenia práva obvineného na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy svojvoľný alebo zjavne
neodôvodnený“ (III. ÚS 99/02).
6. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že faxovým podaním doručeným mu 6. júla 2006
a označeným ako „doplnenie sťažnosti“ žiadali sťažovatelia pripustiť zmenu pôvodného
návrhu tak, že na základe porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy navrhli zrušiť uznesenia o zastavení
trestného stíhania. Keďže podanie nebolo doplnené predložením originálu, ústavný súd
na základe § 42 ods. 1 i. f. Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31 zákona
o ústavnom súde na také podanie neprihliadol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2007