Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 253/07
PDF · 262.12 KB
No categories available
IV. ÚS 253/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť K. Z., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v B. sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR
z 10. novembra 2006 a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry B. č. k. 2 Pv 588/06-10
z 30. novembra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2007 doručená sťažnosť K. Z., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie
svojho základného práva odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobila nebezpečenstvo trestného
stíhania sebe alebo blízkej osobe podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v B. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-
689/2-OVK-B1-2006-KR z 10. novembra 2006 a uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 15. novembra 2006
prevzala uznesenie okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR
z 10. novembra 2006, ktorým jej bola podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku uložená
poriadková pokuta v sume 15 000 Sk, pretože „... 9. 11. 2006 sa dostavila ako svedkyňa
na predvolanie k výsluchu spolu so svojím splnomocneným právnym zástupcom, pričom
pri pokuse o výsluch neoprávnene odmietla výpoveď v zmysle § 130 Trestného poriadku,
pričom na následky svojho konania bola upozornená pred pokusom o výsluch,
ako aj po odmietnutí vypovedať“.
Sťažovateľka proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote 16. novembra
2006 sťažnosť, pretože podľa jej názoru sa vyšetrovateľ okresného riaditeľstva svojím
postupom pri výsluchu sťažovateľky snažil obísť jej ústavou garantované práva
ustanoveniami o poriadkovej pokute.
Dňa 7. decembra 2006 sťažovateľka a jej právny zástupca prevzali uznesenie
prokurátora okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006, ktorým bola
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jej sťažnosť proti uzneseniu z 10. novembra
2006 zamietnutá. Svoje uznesenie prokurátor okresnej prokuratúry odôvodnil tým, že:
„1) Svedkyňa K. Z. bola o práve odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku
riadne poučená, čo potvrdila svojím podpisom na 2. strane zápisnice o výsluchu.
Po vykonanom poučení, zjavne inštruovaná advokátom JUDr. P. Č., vypovedať odoprela,
pričom dôvod odopretia výpovede ani na výzvu vyšetrovateľa neuviedla. Keďže príbuzenský
pomer k obvinenému R. R. zistený nebol a svedkyňa sa nevyjadrila, že by v prípade
výpovede mohlo jej alebo niektorej z osôb uvedených v ustanovení § 130 odsek 2 Trestného
poriadku hroziť trestné stíhanie, možno odopretie výpovede právom považovať
za neodôvodnené.
2) Pretože svedkyňa K. Z. nevyhovela výzve vyšetrovateľa a bez splnenia zákonných
podmienok pre odopretie výpovede odmietla splniť svoju zákonom uloženú povinnosť
vypovedať ako svedok, a to i napriek tomu, že bola poučená o možnosti uloženia
poriadkovej pokuty, považujem všetky podmienky pre uloženie poriadkovej pokuty
za splnené a rozhodnutie vyšetrovateľa za dôvodné a zákonné. Jedinou skutočnosťou, ktorú
možno vyšetrovateľovi v súvislosti s výsluchom svedkyne vytknúť, je skutočnosť, že vôbec
pripustil prítomnosť advokáta pri výsluchu. Zo samotnej podstaty inštitútu svedka totiž
vyplýva, že tento je nezastupiteľný a Trestný poriadok ani možnosť právneho zastúpenia
svedka nepozná.
3) K prvému odseku na poslednej strane sťažnosti svedkyne z 15. 11. 2006, ktorý
ako jediný zo šiestich strán sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, ktorá sa skutočne
vzťahuje k právu svedka odoprieť výpoveď, uvádzam že rozhodnutie Ústavného súdu k tejto
otázke, existenciu ktorého sťažovateľ naznačuje, nijako bližšie ho však nešpecifikuje, mi nie
je známe. Na základe textu sťažnosti však možno o jeho existencii vysloviť odôvodnenú
pochybnosť, keďže v sťažnosti uvádzaný článok 48 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky
hovorí o práve na zákonného sudcu a nie o práve svedka odoprieť výpoveď. Aj ďalšia
právna argumentácia uvedená v tomto odseku je nepresná, pričom zrejme pochádza
z článku autorky E. B. uverejneného v časopise Zo súdnej praxe číslo 2/2002, ktorý
sa vzťahuje k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky
3 Tz 25/2000. Tvrdenie uvedené v sťažnosti je účelovo vytrhnuté z kontextu a nesprávne
interpretované, keďže spomínané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v úplnom protiklade s argumentáciou sťažovateľa ukladá vyšetrovateľovi v prípade
bezdôvodného odopretia výpovede svedkom povinnosť uložiť mu poriadkovú pokutu.“
Sťažovateľka 16. januára 2007 na základe výzvy vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva poštovou poukážkou zaplatila uloženú poriadkovú pokutu.
V rámci druhej časti svojej sťažnosti označenej ako „Porušené základné právo alebo
sloboda“ sťažovateľka poukázala na znenie ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3,
čl. 47 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a s nimi súvisiacu judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na znenie § 1, § 2 ods. 2, § 55 ods. 1, § 70 ods.
1, § 130 ods. 1 a 2, § 131 ods. 1, § 132 ods. 1, § 230 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného poriadku.
V rámci svojej ďalšej argumentácie uviedla, že pri aplikácii čl. 47 ods. 1 ústavy
právo odoprieť výpoveď nemožno «... obchádzať tak, že vyšetrovateľ, hoci svedok
oprávnene odoprie výpoveď, sa ho pýta na dôvody a pohnútky odopretia výpovede
a na skutočnosti, ktoré mali byť predmetom výsluchu a tieto skutočnosti potom uvedie
v písomnom zázname. Takýto postup je neprípustný, nezákonný, neústavný a obsah takto
získanej nezákonnej výpovede nemožno použiť ako dôkaz pred orgánmi činnými v trestnom
konaní, či už čítaním záznamu, prípadne iným spôsobom.
Pri aplikácii článku 47 ods. 1 ústavy, právo odoprieť výpoveď nemožno obchádzať
tak, že vyšetrovateľ, v prípade navrhovateľky v rozpore s ustanovením § 131 ods. 1
Trestného poriadku bez toho aby túto poučil o význame svedeckej výpovede a o práve
odoprieť vypovedať, začal bezprostredne výsluch k veci, ktorý opisuje v odôvodnení
uznesenia ako zisťovanie pomeru k obvinenému. Právny zástupca prítomný pri výsluchu
navrhovateľky najprv slušným spôsobom vyzval vyšetrovateľa aby túto najprv poučil
o jej právach v zmysle § 130 Trestného poriadku. Ten i napriek tejto výzve pokračoval
v spôsobe výsluchu bez poučenia a preto právny zástupca dôrazne žiadal, aby bol procesný
úkon vykonaný v súlade s § 130 ods. 1, ods. 2 a § 131 ods. 1 Trestného poriadku. Až na
základe tejto dôraznej žiadosti navrhovateľka bola poučená v súlade s § 130 ods. 1, ods. 2
Trestného poriadku, pričom vyšetrovateľ už nepostupoval v zmysle úpravy uvedenej v § 131
ods. 1 Trestného poriadku a jej pomer k obvinenému už nezisťoval. O tomto postupe
vyšetrovateľa svedčí aj časť odôvodnenia vydaného uznesenia: „... Pri otázke na pomer
k obvinenému R. R. svedkyňa Z. uviedla, že odmieta vypovedať, pričom JUDr. Č. na mňa
viac menej kričal Poučte ju! Poučte ju! Na moju opakovanú otázku na pomer k obvinenému
R. svedkyňa Z. opätovne uviedla, že odmieta vypovedať. Následne som ju poučil o jej
právach a povinnostiach v procesnom postavení svedkyne, okrem iného takto:...“. Po
vyjadrení navrhovateľky, že poučeniu porozumela a využíva právo nevypovedať jej
vyšetrovateľ položil otázku či podľa § 130 ods. 1 alebo ods. 2 Trestného poriadku. Na to mu
oznámila že podľa § 130 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku. Po tomto úkone vyšetrovateľ
už nepostupoval v zmysle § 131 ods. 1 Trestného poriadku, ale účelovo navrhovateľku
dotláčal k výpovedi tak, že ju v rozpore s § 70 ods. 1 Trestného poriadku poučil,
že ak neoprávnene odoprie výpoveď v zmysle § 130 Trestného poriadku, môže jej byť
uložená poriadková pokuta.»
Podľa sťažovateľky bolo jej právo odoprieť výpoveď podľa čl. 47 ods. 1 ústavy
porušené vydaním uznesenia z 10. novembra 2006, pretože v jej prípade neboli splnené
zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty.
Prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu
z 10. novembra 2006, mohol podľa sťažovateľky preskúmať predmetné rozhodnutie
po skutkovej i právnej stránke, doplniť dokazovanie a taktiež rozhodnúť vo veci sám. Podľa
sťažovateľky uznesením z 30. novembra 2006, ktorým bola jej sťažnosť ako nedôvodná
zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, prokurátor okresnej prokuratúry
„potvrdil protiústavný postup“ vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, čím sa spolupodieľal
na porušení jej základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,
aby po vykonaní dokazovania vydal nález, v ktorom vysloví, že vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva uznesením sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR z 10. novembra 2006
a prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006
porušili jej právo podľa čl. 47 ods. 1 ústavy, a taktiež aby uvedené uznesenia zrušil a vrátil
vec na ďalšie konanie vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 1
ústavy sťažovateľky uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-
2006-KR z 10. novembra 2006 a uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 588/06-10
z 30. novembra 2006 (resp. postupom menovaných štátnych orgánov v označených
konaniach).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy
uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR
z 10. novembra 2006
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou ústavnou sťažnosťou
sťažovateľka napadla uznesenie okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-
2006-KR z 10. novembra 2006, ktorým jej bola podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku
uložená poriadková pokuta v sume 15 000 Sk, pretože nevyhovela výzve podľa § 127 ods. 1
Trestného poriadku, tým že si nesplnila svoju povinnosť vypovedať ako svedkyňa o tom,
čo je jej známe o trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné
konania, keď 9. novembra 2006 pri pokuse o jej výsluch neoprávnene odoprela výpoveď
v zmysle § 130 Trestného poriadku, pričom na následky svojho konania bola upozornená
pred pokusom o jej výsluch, ako aj po jej odmietnutí vypovedať.
Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor
[§ 230 a nasl. Trestného poriadku a § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], ktorý
je oprávnený zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže
nahrádzať vlastnými rozhodnutiami [§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku].
Sťažovateľka v danom prípade podala proti uvedenému rozhodnutiu okresného riaditeľstva
riadne a včas opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodol nadriadený orgán, teda
okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá ústavný súd právomoc preskúmavať uznesenie okresného riaditeľstva,
pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmala okresná prokuratúra, ktorá rozhodla
o sťažnosti sťažovateľky proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému riaditeľstvu) odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 1 uznesením
okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006
Ešte pred tým, než sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránku
veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba
v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou
môže ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných
pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona
o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver
by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať
na ktorejkoľvek prokuratúre.
Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť
podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne
o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie
ktorých je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,
pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený
vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom
sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje
nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov,
je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie
tohto prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky
nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa
obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť
skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré
by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu
(m. m. IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05).
Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať
všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov
(napr. III. ÚS 152/03).
Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona
o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú
sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv,
ktoré uplatnila sťažovateľka, m. m. IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 330/04,
I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet (opakovaný podnet)
zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a
spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.
Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje
sťažovateľke prostriedok nápravy - podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až 36
zákona o prokuratúre), ktorým sa mohla, resp. môže domáhať preskúmania zákonnosti
napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny
prostriedok umožňoval sťažovateľke dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc
krajského prokurátora (prípadne následne generálneho prokurátora Slovenskej republiky)
záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek
doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na základe podnetu sťažovateľky dospel
k záveru, že označené rozhodnutie okresnej prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.
Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nepodala podnet podľa § 31 ods. 1 zákona
o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia okresnej prokuratúry pri vybavovaní
svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľka, ak sa domnieva, že okresná
prokuratúra porušila jej základné práva, nevyužila (hoci mohla, mala a dosiaľ môže využiť)
tie právne prostriedky, ktoré jej zákon účinne poskytuje na ich ochranu voči rozhodnutiu
ňou označeného orgánu činného v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by prípadne mohla
vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc
ústavného súdu (princíp subsidiarity).
Sťažovateľka podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až 36 zákona
o prokuratúre nevyužila, ale obrátila sa priamo na ústavný súd, v dôsledku čoho bola
jej sťažnosť pri predbežnom prerokovaní ako podaná predčasne podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Je potrebné poznamenať, že citované ustanovenia § 31 a § 36 zákona
o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom vymenovaných orgánov verejnej
moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň
práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2007