Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 347/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť prof. J. P., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1,

druhej vety a podľa druhej vety

Listiny základných práv a slobôd postupmi Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej

republiky, vlády Slovenskej republiky prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

a takto

rozhodol:

Sťažnosť prof. J. P., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2007 doručená sťažnosť prof. J. P., (ďalej len „sťažovateľka) v súlade s čl. 130 ods. 1

(ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a druhej vety a druhej

vety Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupmi Slovenskej republiky,

Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky prijatím zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení neskorších predpisov, ktorých označila za porušovateľov svojich práv.

Sťažovateľka je vlastníčkou trojizbového bytu na 3. poschodí bytového domu v B.

a v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Po prijatí o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa

sťažovateľka domáhala prevodu bytu do vlastníctva. Na svoje žiadosti dostala odpoveď, že

to nie je možné vzhľadom na skutočnosť, že časť domu bola vydaná na základe reštitučného

nároku súkromným osobám. Neboli jej však sprístupnené žiadne dokumenty, ktoré by jej

umožnili preveriť oprávnenosť uvedenej reštitúcie. Následne, ako vyplýva z katastrálneho

výpisu, reštituentky, ktoré neboli ešte ani zapísané v katastri, svoj podiel predali firme S.,

s r. o. Tento prevod majetku bol zrealizovaný tak rýchlo, že je tu dôvodné podozrenie, že

pomoc pri jeho realizácii poskytli samotní predstavitelia obce(...).

Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zákona má každý nájomca bytu, t. j. ten, kto byt užíval

v súlade so zákonom na základe platnej nájomnej zmluvy, prednostné právo tento byt

nadobudnúť do svojho vlastníctva. Toto právo malo patriť všetkým nájomcom bez rozdielu

(s výnimkou nájomcov, ktorých právo nájmu je časovo obmedzené).

Tomuto právu nájomcov zodpovedá povinnosť vlastníkov previesť byt prednostne

do vlastníctva nájomcu, ktorý o prevod prejaví záujem. Táto povinnosť mala zaväzovať

všetkých vlastníkov bez rozdielu (s výnimkami uvedenými v zákone). Až do tohto momentu

sú práva a povinnosti nájomcov a vlastníkov bytov v bytových domoch vyvážené.

Problém nastáva až pri vymedzovaní okruhu povinných osôb, ktorých zmluvná

sloboda je obmedzená nielen tým, že byt musia previesť do vlastníctva prednostne jeho

nájomcovi, ak o nadobudnutie bytu do vlastníctva prejavil záujem, ale aj stanovením

maximálnej výšky ceny, za ktorú sa mohol prevod realizovať. Pozitívnym vymedzením

okruhu osôb, ktoré boli pri tvorbe cien limitované, však zákonodarca umožnil realizovanie

špekulatívnych prevodov celých bytových domov alebo spoluvlastníckych podielov k nim,

ktoré boli vydané fyzickým osobám napr. na základe o mimosúdnych

rehabilitáciách alebo, ktoré nadobudli fyzické osoby do svojho výlučného vlastníctva

po pochybnom a často až so zákonom hraničiacim spôsobom zrušenia a vysporiadania

spoluvlastníctva. Už na prvý pohľad je aj laikovi zrejmé, že v mnohých prípadoch bolo

vysporiadanie spoluvlastníctva k bytovým domom, ktoré boli v spoluvlastníctve obcí

a fyzických osôb, kde fyzické osoby mali menšinový podiel, prinajmenšom nehospodárne

a pre väčšinového vlastníka preukázateľne nevýhodné. Takýto svojvoľný výpredaj obecného

majetku však nebol sankcionovaný, ani znemožnený zákonom. Ak by zákon obci ukladal

povinnosť poskytnúť nájomcom náhradný byt rovnakých kvalít alebo im vyplatiť finančné

odškodnenie v prípade, ak svoj spoluvlastnícky podiel odpredá tretej osobe, ktorá nebude

obmedzovaná ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, tak by nepochybne nedochádzalo

k rozpredávaniu obecného majetku a nehospodárnemu nakladaniu s prostriedkami takýmto

predajom získaných. Obce tak mohli bez následkov obchádzať práva a oprávnené záujmy

nájomcov zaručené zákonom o vlastníctve bytov.

Fyzické a právnické osoby, ktoré od pôvodných vlastníkov - obce - nadobudli bytové

domy do svojho výlučného vlastníctva, už nie sú viazané žiadnou povinnosťou previesť byt

do vlastníctva nájomcovi za podmienok stanovených v zákone o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov a ich vzťahy do budúcnosti medzi sa riadia Občianskym

zákonníkom. Obec tým, že svoje podiely predala fyzickým osobám, zmenila status nájomcov

v obecných domoch na nájomníkov v súkromných obytných domoch. Žiaden zákon predaj

obecného majetku tretím osobám nezakazoval. Zákon ani neprikazoval žiadne povinnosti

obce voči nájomníkom. Obec aj noví vlastníci bytových domov využili evidentnú medzeru

v zákone a dohodli sa za chrbtom nájomníkov. Je potrebné zdôrazniť, že drvivá väčšina

nájomníkov sú starší ľudia, ktorí nemajú šancu získať potrebné peňažné prostriedky na

kúpu bytu, napr. vo forme úveru. Zákon žiadnym spôsobom neriešil ani situácie, kedy

k vysporiadaniu spoluvlastníctva nedôjde, t. j. bytový dom zostane v spoluvlastníctve

viacerých vlastníkov.

Neriešením a tolerovaním tohto stavu štát jednoznačne diskriminuje tých

nájomníkov, ktorí obývajú byty v bytových domoch vo vlastníctve príp. spoluvlastníctve

osôb, ktoré nie sú viazané Máme samozrejme na mysli tie bytové

domy, ktoré prešli z vlastníctva alebo spoluvlastníctva štátu, resp. obce do vlastníctva alebo

spoluvlastníctva tretích osôb predtým, ako si obce splnili svoju povinnosť previesť nájomné

byty do vlastníctva ich nájomcom za podmienok stanovených zákonom. Diskriminácia

spočíva v tom, že títo nájomcovia potom, ako bytové domy za často nejasných,

nepochopiteľných a nehospodárnych okolností prešli do vlastníctva súkromných osôb,

stratili rovnaké postavenie pred zákonom ako nájomcovia ostatných komunálnych alebo

družstevných bytov. Nielenže nemajú možnosť nadobudnúť byt, ktorého sú nájomcami, do

svojho vlastníctva za rovnakých podmienok ako ostatní nájomcovia, ale hrozí im, že vďaka

deregulácii nájomného sa budú musieť z neho vysťahovať bez nároku a možnosti získať

náhradný byt. Hrozí im doslova strata strechy nad hlavou, keďže ich možnosť nadobudnúť

iný byt do osobného vlastníctva za trhovú cenu je de facto vylúčená. Zákonodarca tieto

prípady neriešil a neošetril, neprijal opatrenia, aby vzniknutú diskrimináciu odstránil. Tým

nezabezpečil všetkým nájomcom rovnaké práva. Naopak, pripravovanými právnymi

úpravami deregulácie nájomného a zákona o vlastníctve bytov vyvoláva u týchto nájomcov

dôvodné obavy, že napriek tomu, že sú riadnymi a bezúhonnými občanmi tohto štátu,

nebudú mať zabezpečené jedno z najzákladnejších práv zabezpečovaných a chránených

vo všetkých civilizovaných a vyspelých štátoch Európy, a to právo na bývanie.“

Sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd vydal nález nasledovného znenia:

„Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd SR vyslovil, že bolo porušené jej právo

rovnosti pri nadobúdaní bytu do vlastníctva na základe a za podmienok ustanovených

v o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a že bola

diskriminovaná tým, že jej bolo odopreté právo nadobudnúť do svojho vlastníctva byt,

ktorého je nájomcom, za rovnakých podmienok stanovených citovaným zákonom ako ostatní

nájomcovia.

Sťažovateľka žiada, aby jej bolo priznané aj finančné zadosťučinenie vo výške

5 000 000 Sk, čo považuje za primerané obsahu a rozsahu jej porušovaného práva ako aj

úmerné zníženej kvalite jej života v dôsledku dlhodobého stresu z neistoty v jej základnej

potrebe - v bývaní“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie

právomoc, či sťažnosť má podľa § 20 a § 50 citovaného zákona predpísané náležitosti, či

nie je neprípustná, podaná oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj to, či nie

je zjavne neopodstatnená.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa (v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

) domáha ochrany pred údajným porušením jej práv porušovateľmi, ktorí vydali

podľa nej diskriminačný zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čiže niečoho,

o čom ústavný súd nemôže v tomto type konania konať a rozhodnúť.

Ústavný súd na to poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti sťažovateľky viazaný

prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. O všeobecne záväznom právnom

predpise, resp. v danom prípade zákone prijatom Národnou radou Slovenskej republiky platí

prezumpcia ústavnosti, kým ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov podľa

nevysloví nesúlad posudzovaného zákona s (,

).

Preto je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť

spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľka zvolila,

a obsahom sťažnosti.

Na ochranu pred porušením práv priamo zákonom, resp. iným normatívnym právnym

aktom je konanie o súlade právnych predpisov podľa a podľa a nasl.

. Sťažovateľka ako fyzická osoba v danom prípade nepatrí medzi

subjekty oprávnené podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov uvedené

v až f) , resp. až f) v spojení s zákona

o ústavnom súde. V tomto konaní by bola zjavne neoprávnenou osobou.

Zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti nemožno odstrániť, a preto ústavný súd

ani neskúmal, či ústavná sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007