Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa JUDr. E. D., B., a N. , spol. s r. o., B., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv, a to podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd stanoviskom č. 23/34-2007 zo 14. februára 2007 Rady pre vysielanie a retransmisiu

a Národnou radou Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

Sťažnosť sťažovateľov JUDr. E. D. a spoločnosti N., spol. s r. o., B.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. decembra 2007 doručená sťažnosť sťažovateľa JUDr. E. D., B., a N., spol. s r. o. B.

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia ich základných práv, a to podľa čl. 26 a čl. 55

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) stanoviskom Rady pre

vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) a Národnou radou Slovenskej republiky, ktorí

za porušiteľa ich základných práv upravených v a , ako aj práva

upraveného v čl. 14 dohovoru označili Radu, ktorá sa mala dopustiť porušenia nimi

označených práv stanoviskom č. 23/34-2007 zo 14. februára 2007 doručeným sťažovateľom

19. februára 2007. Týmto stanoviskom Rada vybavila ich sťažnosť z 3. januára 2007

a sťažovateľom ním oznámila, že ich sťažnosť je podľa § 14a ods. 10 zákona č. 3 308/2000

Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách

(ďalej len „“) neopodstatnená.

Sťažnosť sa týkala predmetu činnosti spoločnosti N., spol.. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorá má v predmete činnosti zapísané multiregionálne televízne

vysielanie prostredníctvom satelitu, nakladanie s výsledkami tvorivej činnosti so súhlasom

autora.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

«Naša televízia dostala licenciu dňa 15. 06. 2004 a začala vysielať dňa 21. 03. 2005.

Naša televízia podpísala zmluvu okrem iných prevádzkovateľov retransmisie aj s UPC. Dňa

30. 10. 2006. Na základe / Z. z sme sa

domáhali zaradenia nášho vysielania do základného súboru. Odpoveďou zo strany U. bola

výpoveď zmluvy. Proti tomuto sme sa obrátili na Radu pre vysielanie a retransmisiu listom

zo dňa 05. 12. 2006 a doplnením podania listom zo dňa 08. 01. 2007. Rada pre vysielanie a

retransmisiu odpovedala dňa 14. 02. 2007. Toto rozhodnutie Rady považujem za

protiústavné ako aj diskriminačné, keďže jednoznačne diskriminuje vysielateľov, ktorí

nevysielajú terestriálne. Netreba pripomínať, že každý vysielateľ by rád vysielal

terestriálne, bohužiaľ z technických príčin to nieje možné, keďže všetky frekvencie sú

obsadené. Už tu prichádza k znevýhodňovaniu vysielateľov iných ako terestriálnych. Preto

ďalšie znevýhodňovanie (diskriminácia) nad rámec nevyhnutnosti považujeme za

neprípustné a navyše neexistujú v súčasnej dobe technické obmedzenia, ktoré by

neumožňovali do retransmisii zaraďovať vysielateľov do svojej ponuky (dôkaz rôzne

ponuky). Ďalej poukazujeme na znenie: § 17 ods. 1. znenie: posledná veta „Prevádzkovateľ

retransmisie je povinný zabezpečiť pri obsadzovaní kanálov v telekomunikačnej sieti alebo

na telekomunikačnom zariadení, aby v základnej programovej ponuke boli umiestnené

programové služby vysielateľov na základe zákona a vysielateľov, s licenciou, ktoré možno

prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu v mieste príjmu telekomunikačné

zariadenie 4), a to obojstranne bezplatne; za taký príjem sa nepovažuje príjem kódovaných

programových služieb, na ktorých príjem je potrebný osobitný prijímač okrem bežného

rozhlasového prijímača alebo bežného televízneho prijímača“, s odkazom na § 3 zákona o

elektronických komunikáciách znenie: Telekomunikačné zariadenie je technické zariadenie

na vysielanie, prenos, smerovanie, príjem, prepojenie alebo spracovanie signálov a

informácií vo forme obrazu, zvuku alebo dát (ďalej len „signál“) prostredníctvom vedení,

rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, ako aj pridružené

prostriedky“ z tohto znenia zákona je zrejmé, že naša televízia má právo byť zaradená do

základného súboru. Tvrdenie rady, že televízory, ktoré majú zabudované tunery sú príliš

drahé a nemožno ich považovať za bežné, považujeme za rezíduum z čias socializmu, kedy

sa farebný televízor považoval za luxus. Len na ilustráciu za tých pár mesiacov od

stanoviska Rady, televízory na ktoré sa Rada odvoláva , cenovo klesli o 50 %. Tiež

považujem ustanovenie, ktoré sa podarilo Rade „prepašovať“ do novely § 17 ods. 1. písm.

a) posledná veta „ani príjem digitálneho vysielania inej programovej služby ako vysielateľa

na základe zákona, ktorá zároveň nieje monotypovou programovou službou" za

diskriminačné, poškodzujúce hospodársku súťaž a obmedzujúce právo na šírenie a

prijímanie informácií. Najmä v súvislosti keď podľa uznesenia Rady Európskej Únie sa

zaväzujú ,všetky členské štáty do roku 2012 zaviesť digitálne vysielania a ukončiť analógové

vysielanie. Ďalej chceme uviesť, že tento protisúťažný a diskriminačný postup Rady nám

spôsobuje stratu na priamych príjmoch cca 100 000 Sk (dôkaz výťah z účtovníctva) a

možných príjmoch z reklamy cca 500 000 Sk denne. Tento protiústavný stav stále trvá a

stáva sa nám, že aj niektoré firmy, ktoré prevádzkujú retransmisie nás do svojej skladby

nezaradia alebo vypovedajú zmluvu bez udania dôvodu alebo preto, že majú výhrady voči

našej programovej skladbe. Takýmto spôsobom de facto sa snažia ovplyvňovať skladbu

programu, hoci ich na hlavnou náplňou je signál distribuovať užívateľovi. Na záver

podotýkame, že Rada svojím postupom, keďže naše podanie riešila ako sťažnosť a nie podľa

správneho poriadku, nám znemožnila podať odvolanie na Najvyšší súd a jedinou inštanciou

je ústavný súd SR, čím Rada porušila č/46 SR. Na základe uvedených a dokázaných

skutočností prišlo zo strany Rady k porušeniu práv podľa č. 26 a ,

SR a tiež Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákaz diskriminácie. De

facto nás Slovenská republika trestá za to, že nám nemôže zabezpečiť terestriálnu

frekvenciu. Sami vidíte absurdnosť stanoviska Rady ako aj novely § 17 ods. 1. písm. a)

posledná veta. Zároveň žiadame primerané zadosťučinenie 600 000 Sk za každý deň od 08.

11. 2006 Túto škodu dokladujeme zníženiu tržieb odo dňa, kedy nám bolo znemožnené sa

zúčastňovať na hospodárskej súťaži. Zároveň podotýkame, že za možnosti riadnej účasti na

hospodárskej súťaži je predpoklad pri sledovanosti od 1,2% do 2,4% - to znamená

zabezpečenia predaja reklamy cca 500 000 Sk denne (viď TA3).»

Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

«Ústavný súd konštatuje, že Rada svojím stanoviskom zo dňa 14. 02. 2007porušila

ústavu čl.. 26 SR č/55 ods. 2 SR a Európskeho dohovoru o ľudských

právach. Ústavný súd priznáva primerané zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 600 000

Sk denne od 08. 11. 2006 do rozhodnutia Ústavného súdu. Zároveň Ústavný súd konštatuje

že v § 17 ods. 1 písmena a) posledná veta „ani príjem digitálneho signálu inej programovej

služby ako vysielateľa na základe zákona, ktorý nieje monotypovou programovou službou".

je v rozpore s článkom 26 ÚS SR čl. 55 ods. 2 ÚS SR a článkom 14 Európskeho dohovoru o

ľudských právach.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o uplatnení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovatelia považujú za porušenie nimi označených základných práv stanovisko

Rady zo 14. februára 2007 tvrdiac, že nejde o rozhodnutie vydané v správnom konaní a že

z tohto dôvodu im bolo znemožnené podať odvolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky a jedinou inštitúciou, kde sa môžu dovolať ochrany, je ústavný súd.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu posúdil ústavný súd

sťažnosť sťažovateľov a dospel k záveru, že sťažovatelia mali možnosť obrátiť sa na

všeobecný súd v rámci správneho súdnictva, a to konania o ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy ( ). Sťažovatelia

sami posúdili postup (stanovisko) Rady ako nezákonný. Rada má podľa § 4 ods. 3 zákona

č. postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou; na konanie

podľa sa vzťahuje o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s výnimkou § 49, § 53, § 54, § 56, § 68-sú

to v zásade ustanovenia týkajúce sa odvolacieho konania).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti nepreukázali, že sa takejto ochrany domáhali,

obmedzili sa iba na konštatovanie, že sa jej nemohli dovolať. Táto skutočnosť zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť (nedostatok právomoci).

Okrem toho sa sťažovatelia so svojou sťažnosťou obrátili na ústavný súd po uplynutí

zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, pretože k porušeniu ich základných práv malo

dôjsť stanoviskom Rady zo 14. februára 2007.

Bolo už bez právneho významu vyzývať sťažovateľov na doplnenie náležitostí

sťažnosti ustanovených v a v vrátane predloženia

splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavný súdom advokátom. Rovnako bolo

bez právneho významu osobitne posúdiť namietané porušenie , ktorý

neobsahuje úpravy žiadneho zo základných ľudských práv a slobôd, a preto je sťažnosť

v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.

Čo sa týka Národnej rady Slovenskej republiky, s výnimkou nesúhlasu

s uskutočnenou novelizáciou žiadne ďalšie skutočnosti týkajúce sa

namietania porušenia označených práv sťažovatelia neuviedli, a preto aj túto časť sťažnosti

ústavný súd odmietol. Dôvodom na odmietnutie bola zjavná neopodstatnenosť pri súčasnej

absencii zákonom predpísaných náležitostí.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008