Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 5/08
PDF · 161.14 KB
No categories available
II. ÚS 5/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa JUDr. E. D., B., a N. , spol. s r. o., B., vo veci
namietaného porušenia ich základných práv, a to podľa čl. 26 a čl. 55 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd stanoviskom č. 23/34-2007 zo 14. februára 2007 Rady pre vysielanie a retransmisiu
a Národnou radou Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
Sťažnosť sťažovateľov JUDr. E. D. a spoločnosti N., spol. s r. o., B.
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. decembra 2007 doručená sťažnosť sťažovateľa JUDr. E. D., B., a N., spol. s r. o. B.
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia ich základných práv, a to podľa čl. 26 a čl. 55
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) stanoviskom Rady pre
vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) a Národnou radou Slovenskej republiky, ktorí
za porušiteľa ich základných práv upravených v čl. 26 a čl. 55 ods. 2 ústavy, ako aj práva
upraveného v čl. 14 dohovoru označili Radu, ktorá sa mala dopustiť porušenia nimi
označených práv stanoviskom č. 23/34-2007 zo 14. februára 2007 doručeným sťažovateľom
19. februára 2007. Týmto stanoviskom Rada vybavila ich sťažnosť z 3. januára 2007
a sťažovateľom ním oznámila, že ich sťažnosť je podľa § 14a ods. 10 zákona č. 3 308/2000
Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách
(ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) neopodstatnená.
Sťažnosť sa týkala predmetu činnosti spoločnosti N., spol.. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorá má v predmete činnosti zapísané multiregionálne televízne
vysielanie prostredníctvom satelitu, nakladanie s výsledkami tvorivej činnosti so súhlasom
autora.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:
«Naša televízia dostala licenciu dňa 15. 06. 2004 a začala vysielať dňa 21. 03. 2005.
Naša televízia podpísala zmluvu okrem iných prevádzkovateľov retransmisie aj s UPC. Dňa
30. 10. 2006. Na základe § 17/ zákona o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z. z sme sa
domáhali zaradenia nášho vysielania do základného súboru. Odpoveďou zo strany U. bola
výpoveď zmluvy. Proti tomuto sme sa obrátili na Radu pre vysielanie a retransmisiu listom
zo dňa 05. 12. 2006 a doplnením podania listom zo dňa 08. 01. 2007. Rada pre vysielanie a
retransmisiu odpovedala dňa 14. 02. 2007. Toto rozhodnutie Rady považujem za
protiústavné ako aj diskriminačné, keďže jednoznačne diskriminuje vysielateľov, ktorí
nevysielajú terestriálne. Netreba pripomínať, že každý vysielateľ by rád vysielal
terestriálne, bohužiaľ z technických príčin to nieje možné, keďže všetky frekvencie sú
obsadené. Už tu prichádza k znevýhodňovaniu vysielateľov iných ako terestriálnych. Preto
ďalšie znevýhodňovanie (diskriminácia) nad rámec nevyhnutnosti považujeme za
neprípustné a navyše neexistujú v súčasnej dobe technické obmedzenia, ktoré by
neumožňovali do retransmisii zaraďovať vysielateľov do svojej ponuky (dôkaz rôzne
ponuky). Ďalej poukazujeme na znenie: § 17 ods. 1. znenie: posledná veta „Prevádzkovateľ
retransmisie je povinný zabezpečiť pri obsadzovaní kanálov v telekomunikačnej sieti alebo
na telekomunikačnom zariadení, aby v základnej programovej ponuke boli umiestnené
programové služby vysielateľov na základe zákona a vysielateľov, s licenciou, ktoré možno
prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu v mieste príjmu telekomunikačné
zariadenie 4), a to obojstranne bezplatne; za taký príjem sa nepovažuje príjem kódovaných
programových služieb, na ktorých príjem je potrebný osobitný prijímač okrem bežného
rozhlasového prijímača alebo bežného televízneho prijímača“, s odkazom na § 3 zákona o
elektronických komunikáciách znenie: Telekomunikačné zariadenie je technické zariadenie
na vysielanie, prenos, smerovanie, príjem, prepojenie alebo spracovanie signálov a
informácií vo forme obrazu, zvuku alebo dát (ďalej len „signál“) prostredníctvom vedení,
rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, ako aj pridružené
prostriedky“ z tohto znenia zákona je zrejmé, že naša televízia má právo byť zaradená do
základného súboru. Tvrdenie rady, že televízory, ktoré majú zabudované tunery sú príliš
drahé a nemožno ich považovať za bežné, považujeme za rezíduum z čias socializmu, kedy
sa farebný televízor považoval za luxus. Len na ilustráciu za tých pár mesiacov od
stanoviska Rady, televízory na ktoré sa Rada odvoláva , cenovo klesli o 50 %. Tiež
považujem ustanovenie, ktoré sa podarilo Rade „prepašovať“ do novely § 17 ods. 1. písm.
a) posledná veta „ani príjem digitálneho vysielania inej programovej služby ako vysielateľa
na základe zákona, ktorá zároveň nieje monotypovou programovou službou" za
diskriminačné, poškodzujúce hospodársku súťaž a obmedzujúce právo na šírenie a
prijímanie informácií. Najmä v súvislosti keď podľa uznesenia Rady Európskej Únie sa
zaväzujú ,všetky členské štáty do roku 2012 zaviesť digitálne vysielania a ukončiť analógové
vysielanie. Ďalej chceme uviesť, že tento protisúťažný a diskriminačný postup Rady nám
spôsobuje stratu na priamych príjmoch cca 100 000 Sk (dôkaz výťah z účtovníctva) a
možných príjmoch z reklamy cca 500 000 Sk denne. Tento protiústavný stav stále trvá a
stáva sa nám, že aj niektoré firmy, ktoré prevádzkujú retransmisie nás do svojej skladby
nezaradia alebo vypovedajú zmluvu bez udania dôvodu alebo preto, že majú výhrady voči
našej programovej skladbe. Takýmto spôsobom de facto sa snažia ovplyvňovať skladbu
programu, hoci ich na hlavnou náplňou je signál distribuovať užívateľovi. Na záver
podotýkame, že Rada svojím postupom, keďže naše podanie riešila ako sťažnosť a nie podľa
správneho poriadku, nám znemožnila podať odvolanie na Najvyšší súd a jedinou inštanciou
je ústavný súd SR, čím Rada porušila č/46 Ústavy SR. Na základe uvedených a dokázaných
skutočností prišlo zo strany Rady k porušeniu práv podľa č. 26 Ústavy a čl. 55 ods. 2,
ústavy SR a tiež čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákaz diskriminácie. De
facto nás Slovenská republika trestá za to, že nám nemôže zabezpečiť terestriálnu
frekvenciu. Sami vidíte absurdnosť stanoviska Rady ako aj novely § 17 ods. 1. písm. a)
posledná veta. Zároveň žiadame primerané zadosťučinenie 600 000 Sk za každý deň od 08.
11. 2006 Túto škodu dokladujeme zníženiu tržieb odo dňa, kedy nám bolo znemožnené sa
zúčastňovať na hospodárskej súťaži. Zároveň podotýkame, že za možnosti riadnej účasti na
hospodárskej súťaži je predpoklad pri sledovanosti od 1,2% do 2,4% - to znamená
zabezpečenia predaja reklamy cca 500 000 Sk denne (viď TA3).»
Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
«Ústavný súd konštatuje, že Rada svojím stanoviskom zo dňa 14. 02. 2007porušila
ústavu čl.. 26 Ústavy SR č/55 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských
právach. Ústavný súd priznáva primerané zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 600 000
Sk denne od 08. 11. 2006 do rozhodnutia Ústavného súdu. Zároveň Ústavný súd konštatuje
že v § 17 ods. 1 písmena a) posledná veta „ani príjem digitálneho signálu inej programovej
služby ako vysielateľa na základe zákona, ktorý nieje monotypovou programovou službou".
je v rozpore s článkom 26 ÚS SR čl. 55 ods. 2 ÚS SR a článkom 14 Európskeho dohovoru o
ľudských právach.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde .
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 16/04,
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o uplatnení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažovatelia považujú za porušenie nimi označených základných práv stanovisko
Rady zo 14. februára 2007 tvrdiac, že nejde o rozhodnutie vydané v správnom konaní a že
z tohto dôvodu im bolo znemožnené podať odvolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky a jedinou inštitúciou, kde sa môžu dovolať ochrany, je ústavný súd.
Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu posúdil ústavný súd
sťažnosť sťažovateľov a dospel k záveru, že sťažovatelia mali možnosť obrátiť sa na
všeobecný súd v rámci správneho súdnictva, a to konania o ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovatelia
sami posúdili postup (stanovisko) Rady ako nezákonný. Rada má podľa § 4 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z. postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou; na konanie
podľa zákona č. 308/2000 Z. z. sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s výnimkou § 49, § 53, § 54, § 56, § 68-sú
to v zásade ustanovenia týkajúce sa odvolacieho konania).
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti nepreukázali, že sa takejto ochrany domáhali,
obmedzili sa iba na konštatovanie, že sa jej nemohli dovolať. Táto skutočnosť zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť (nedostatok právomoci).
Okrem toho sa sťažovatelia so svojou sťažnosťou obrátili na ústavný súd po uplynutí
zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, pretože k porušeniu ich základných práv malo
dôjsť stanoviskom Rady zo 14. februára 2007.
Bolo už bez právneho významu vyzývať sťažovateľov na doplnenie náležitostí
sťažnosti ustanovených v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde vrátane predloženia
splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavný súdom advokátom. Rovnako bolo
bez právneho významu osobitne posúdiť namietané porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy, ktorý
neobsahuje úpravy žiadneho zo základných ľudských práv a slobôd, a preto je sťažnosť
v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.
Čo sa týka Národnej rady Slovenskej republiky, s výnimkou nesúhlasu
s uskutočnenou novelizáciou zákona č. 308/2003 Z. z. žiadne ďalšie skutočnosti týkajúce sa
namietania porušenia označených práv sťažovatelia neuviedli, a preto aj túto časť sťažnosti
ústavný súd odmietol. Dôvodom na odmietnutie bola zjavná neopodstatnenosť pri súčasnej
absencii zákonom predpísaných náležitostí.
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2008