Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 18/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B, s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného

v , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. marca 2006, rozhodnutím Ústredného

inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave č. P/0930/07/04 z 30. mája 2005

a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj

č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2007

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. marca 2006, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie

v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) č. P/0930/07/04 z 30. mája 2005

a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj

(ďalej len „inšpektorát SOI“) č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že inšpektorát SOI rozhodnutím

č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005 uložil sťažovateľke pokutu v sume 1 000 000 Sk

za porušenie o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že v jej priestoroch v čase

kontroly vykonanej 31. decembra 2004 bolo zistené, že predaj pyrotechnických predmetov

nebol zabezpečený spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie. Podľa

inšpektorátu SOI vykonanou kontrolou bolo presne a spoľahlivo zistené, že pyrotechnické

predmety triedy II boli voľne vystavené a že boli predávané samoobslužným spôsobom bez

trvalej prítomnosti predavača s odbornou spôsobilosťou, ktorý by upozornil pri ich predaji

na dodržanie návodu na používanie.

Proti označenému rozhodnutiu inšpektorátu SOI podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol ústredný inšpektorát SOI rozhodnutím č. P/0930/07/04 z 30. mája 2005

tak, že jej odvolanie zamietol a rozhodnutie inšpektorátu SOI potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI domáhajúc sa jeho zrušenia spolu s rozhodnutím

inšpektorátu SOI č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 23. marca 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného

inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ústredný inšpektorát SOI, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 z 15. mája 2007 tak, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2006 a rozhodnutie ústredného

inšpektorátu SOI č. P/0930/07/04 z 30. mája 2005 v spojení s rozhodnutím inšpektorátu SOI

č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005 zmenil a sťažovateľke uložil pokutu v sume

200 000 Sk.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou označené správne orgány a najvyšší súd nesprávne

interpretovali a v rozpore s aplikovali na daný prípad vyhlášky

Slovenského banského úradu č. o pyrotechnických výrobkoch v znení

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. (ďalej len „“), čím došlo

k porušeniu a 3 a , k porušeniu základných práv

podľa a a 2 a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na nasledujúce skutočnosti, na ktoré podľa nej nebolo

pri rozhodovaní v danej veci prihliadané:

Citujúc ustanovenie sťažovateľka tvrdí, že zákonodarca stanovil

iba povinnosť upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie, avšak nestanovil

formu upozornenia. Pyrotechnické výrobky boli v okolnostiach daného prípadu predávané

samoobslužným spôsobom, avšak o tejto forme predaja sa výslovne nezmieňuje.

Sťažovateľka postupovala pri predaji pyrotechnických výrobkov tak, že požadovanú

informáciu o zaobchádzaní s nimi priložila k týmto výrobkom formou „viditeľnej vývesky“.

V spojitosti s tým sťažovateľka zdôrazňuje, že predavač, kvalifikovaný v zmysle ,

je sústavne prítomný v predajni a spotrebiteľ ho môže kedykoľvek požiadať o bližšie

vysvetlenie. Navyše v písomnom upozornení je uvedené, že „prípadné ďalšie vysvetlenie

podá pracovník v kancelárii vedúceho“.

Takýmto postupom boli podľa názoru sťažovateľky dodržané všetky povinnosti,

ktoré pre ňu vyplývajú z ustanovenia , a preto na jej strane neexistoval

dôvod na to, aby jej mala byť uložená pokuta.

K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa

v spojení s a 3 a sťažovateľka uviedla: „Opakované

uloženie pokút za porušenie ust. o ochrane spotrebiteľa za

predaj pyrotechniky v identických prípadoch znemožňovali sťažovateľke dosahovať v

danom období zisk a mali na podnikanie sťažovateľky takmer likvidačný účinok, pričom

predaj tovaru je elementárnou zložkou jej podnikania. SOI v priebehu roku 2004 uložila

sťažovateľke v identických prípadoch za predaj pyrotechniky pre porušenie § 5 zákona

č. o ochrane spotrebiteľa pokuty spolu vo výške 18.400.000,- Sk.“

Sťažovateľka tvrdí, že z uvedenej celkovej sumy uložených pokút uhradila „značnú

sumu peňazí“ a ďalšie platby za uložené pokuty ohrozujú jej disponibilitu s finančným

zdrojmi, ktoré sú nevyhnutné na úhradu nákladov vznikajúcich v súvislosti s udržaním

plynulosti jej podnikateľskej činnosti, a tým má takéto nezákonné a protiústavné ukladanie

pokút, ako v tomto prípade, likvidačný účinok na jej samotné podnikanie.

V nadväznosti na to sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil v zmysle § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 z 15. mája 2007 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Porušenie a 3 a vidí sťažovateľka v tom, že

„sťažnosťou dotknuté správne orgány, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky nezákonne,

presahujúc kompetencie im dané, uložili v predmetných správnych konaniach a v konaní

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sťažovateľke pokutu za nedodržanie povinnosti,

ktoré vo , či v zákone nie sú stanovené, a teda v rozpore so zákonom a nie na

základe zákona, ako to ustanovuje v , a tým zároveň porušili aj

, pretože tieto orgány verejnej moci nekonali v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanovuje zákon, ale naopak, konali nad jeho rámec“.

Sťažovateľka uvádza vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a 2 a práva podľa dohovoru, že „bolo porušené jej právo

na spravodlivý proces, vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšším súdom Slovenskej republiky

bola uložená pokuta, síce v nižšej výške ako sťažnosťou dotknutými správnymi orgánmi, ale

za porušenie povinností, ktoré zákon, či iný právny predpis sťažovateľke neukladá.

Sťažovateľka sa domnieva, že postup sťažnosťou dotknutých správnych orgánov bol

nezákonný a protiústavný, rovnako ako aj predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, a takéto konanie správnych orgánov ako aj súdu je neprípustné

a neakceptovateľné“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol

vo veci týmto nálezom:

„Základné právo spol. B., s. r. o. podnikať podľa a právo

na súdnu a inú právnu ochranu garantované podľa , 2 a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sž-o-KS 52/2006 zo dňa 15. 05. 2007, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 06.08.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. -32 zo dňa 23. 03. 2006, v nadväznosti na rozhodnutie Ústredného

inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0930/07/04 zo dňa

30.05.2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Prešove pre Prešovský kraj č.

zo dňa 24. 02. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sž-o-KS 52/2006 zo dňa

15. 05. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.08.2007 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. -32 zo dňa 23. 03. 2006, rozhodnutie Ústredného

inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0930/07/04 zo dňa

30.05.2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Prešove pre Prešovský kraj č.

zo dňa 24. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval

o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení [

ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,

je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľky (, ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

podnikať zaručeného v , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2006, rozhodnutím ústredného inšpektorátu

SOI č. P/0930/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI č.

z 24. februára 2005.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich

uvedených práv rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI č. P/0930/07/04 z 30. mája 2005

a rozhodnutím inšpektorátu SOI č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005, ako aj rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2006, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Ako vyplýva právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je

preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky, porušenie ktorých

namieta vo vzťahu k rozhodnutiu ústredného inšpektorátu SOI č. P/0930/07/04 z 30. mája

2005, rozhodol na základe jej žaloby o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia

ústredného inšpektorátu SOI (domáhajúc sa zároveň zrušenia rozhodnutia inšpektorátu SOI

č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005) krajský súd, ktorý, ako už bolo uvedené, rozsudkom

sp. zn. z 23. marca 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného

inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej

porušenie jej základných práv rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI č.

z 30. mája 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI č. P/0930/07/04 z 24. februára 2005

pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta

porušenie svojich základných práv zaručených v , a 2

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS

52/2006 z 15. mája 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu z 23. marca 2006, je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ju pred takými zásahmi do jej práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr.

).

Podľa každý má právo slobodnú voľbu povolania a prípravu naň,

ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas sťažovateľky

s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Sž-o-

KS 52/2006 z 24. apríla 2007, z relevantnej časti odôvodnenia ktorého vyplýva:

«Podľa o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon

o ochrane spotrebiteľa“) predávajúci je povinný predaj výrobkov a poskytovanie služieb

zabezpečiť spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinnosti

ustanovenej týmto zákonom uložia orgány príslušné podľa osobitného predpisu 14)

predávajúcemu, výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobám uvedeným v § 27

pokutu až do výšky 2 000 000 Sk. Za opakované porušenie povinnosti v priebehu jedného

roka možno ukladať pokutu až do výšky 5 000 000 Sk.

Podľa vyhl. č. o pyrotechnických výrobkoch sa

pyrotechnické výrobky delia na:

a) pyrotechnické predmety - výrobky obsahujúce technologicky spracované

z hľadiska požiarnej bezpečnosti, avšak pri dodržaní návodu na používanie neohrozujú

bezpečnosť osôb a majetku.

b) výbušné predmety - výrobky obsahujúce technologicky spracované pyrotechnické

zlože a výbušniny, ktoré môžu výbuchom ohroziť bezpečnosť osôb a majetku.

Podľa ods. 3 pyrotechnické predmety na zábavné účely sa zaraďujú podľa stupňa

nebezpečenstva do tried I, II a III.

Podľa ods. 4 pyrotechnické predmety na technické účely sa zaraďujú podľa stupňa

nebezpečenstva do tried T0 a T1.

Podľa § 8 ods. 2 predávať pyrotechnické predmety tried II a III a triedy T1 môžu len

osoby s kvalifikáciou pyrotechnika, strelmajstra alebo odpaľovača ohňostrojov 6) alebo

osoby, ktoré úspešne absolvovali školenie podľa osnovy a v rozsahu uvedenom v prílohe č.

2 tejto (ďalej len „predavač“) v organizácii poverenej Ministerstvom

hospodárstva SR.

Podľa ods. 3 predavač je povinný pri predaji pyrotechnických predmetov uvedených

v odseku 2 upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie a na požiadanie

podať vysvetlenie.

Podľa § 9 ods. 3 pyrotechnické predmety triedy II a podtriedy T1 smú nadobúdať

a používať iba osoby staršie ako 18 rokov.

Zo spisov správnych orgánov odvolací súd zistil, že pri predaji pyrotechnických

predmetov triedy II nebol v čase kontroly (dňa 31.12.2004) pri ponúkaných pyrotechnických

predmetoch trvale prítomný zaškolený predavač, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie

návodu na používanie a na požiadanie podával vysvetlenie, takže predaj bol vykonávaný

samoobslužným spôsobom. Pri regáli s pyrotechnickými výrobkami bol v čase kontrole

umiestnený oznam: „Zákaz predaja pyrotechnických výrobkov osobám mladším ako 18

rokov. Dôrazne upozorňujeme na dodržiavanie návodu na použitie a odstránenie zlihavky

uvedenom na každom pyrotechnickom výrobku. Prípadné ďalšie vysvetlenie podá pracovník

v kancelárii u vedúceho“.

V čase realizácie kontrolného nákupu nebola prítomná žiadna osoba, ktorá by

podala informáciu o zaobchádzaní s pyrotechnickými výrobkami a tiež pri pokladni nebola

podaná žiadna informácia. Na prevádzke sa nenachádzal v čase kontroly pracovník, ktorý

má potvrdenie o kvalifikácii predavača pyrotechnických predmetov.

Najvyšší súd SR nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu pokiaľ ide

o namietanú nepresnosť alebo nejasnosť zakotvených pojmov a z toho plynúcu jeho

interpretáciu a aplikáciu ustanovenia vyhl. č. o pyrotechnických

výrobkoch.

V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že text tohto ustanovenia nie je možné

jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou

predaja, nakoľko z ustanovenia nevyplýva jednoznačne povinnosť predavača

pri predaji pyrotechnických výrobkov ústne upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu.

Podľa názoru krajského súdu sa žalobca mohol oprávnené domnievať, že povinnosť

upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie si v danom prípade splnil tým,

že pri predaji pyrotechnických výrobkov umiestnil v regáli oddelenia pyrotechniky leták

s upozornením pre kupujúcich, aby dodržiavali návod na použitie a zároveň písomne

upozornil kupujúcich, že v prípade záujmu o bližšie informácie, vysvetlenie zákazník

dostane.

Podľa krajského súdu, z č. jednoznačne nevyplýva spôsob

a forma, akým má upozorniť predavač kupujúceho na dodržanie návodu na používanie,

povinnosti predávajúceho v tejto súvislosti zákonodarca neupravil jednoznačne a presne

tak, aby neprichádzal do úvahy ich rôzny výklad.

Nepresnosť vo zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosti ich

možného výkladu, podľa krajského súdu nemôže ísť na ujmu predávajúceho. Napokon

krajský súd konštatoval, že uložené záväzné pokyny docielili nápravu nezákonného stavu,

keď žalobca na jeho základe zabezpečil pri predaji pyrotechniky prítomnosť pracovníka

s odbornou spôsobilosťou.

o pyrotechnických výrobkov bola prijatá Slovenským banským úradom ako

všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobnosti o pyrotechnických

výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby ,

obsiahnutá v § 8 ods. 2. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická

osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenie, resp. spĺňa kvalifikačné

predpoklady. Právnická osoba tieto podmienky môže spĺňať len nepriamo –

prostredníctvom zodpovedných zamestnancov – fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby

predmety, ktoré si vyžadujú zvláštne zaobchádzanie, a takým pyrotechnické výrobky

nepochybne sú, boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok

vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť kontrola zo strany zamestnancov – predavačov, ktorý

prešli špeciálnym školením. Len takýto zamestnanec, ak je osobne prítomný, vie náležite

poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje pri predaji pyrotechnických

výrobkoch II triedy a predmetov T1.

Iba týmto spôsobom môže predávajúci zabezpečiť splnenie všeobecnej povinnosti

týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ustanovenia § 5 zákona

o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ustanovenia .

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou

informáciou nachádzajúcou sa pri voľne uloženom pyrotechnickom tovare, na koho sa majú

spotrebitelia v prípade potreby, ako tomu bolo pri kontrole dňa 31.12.2004.

Z uvedených dôvodov odvolací dospel k záveru, že uloženie sankcie bolo dôvodné,

nakoľko sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Je na zodpovednosti predávajúceho, akým spôsobom fyzickú prítomnosť

„predavačov“ v zmysle pri regáloch s pyrotechnickými výrobkami

zabezpečí.»

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd (ako súd odvolací) okrem

iného uviedol: „... berúc do úvahy skutočnosť, že kontrola dodržiavania predpisov, ktoré sú

prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia majetku a zdravia spotrebiteľov, je

opodstatnená, tak isto ako aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, odvolací súd dospel

k záveru, že pokuta vo výške 200 000 Sk je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu aj

s poukazom na to, že išlo o opakované porušenie zákona zo strany žalobcu) primeraná tak

z hľadiska represívneho ako aj preventívneho.

S ohľadom na horeuvedené odvolací súd uplatnil pri rozhodovaní zásadu plnej

jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa v spojení

s s poukazom na .“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ). Podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad platných

právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem.

V tejto situácii ústavný súd nemá dôvod spochybniť právny názor najvyššieho súdu.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa

názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní

o veci samej.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu

a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

aj v spojitosti s postupom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 a jeho

rozsudkom z 15. mája 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku

o výške sankcie uložil sťažovateľke pokutu v sume 200 000 Sk. Sťažovateľka poukazuje na

to, že okrem prístupu k súdu sa v priznáva aj určitá kvalita súdneho

konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo

na prístup k súdu v podstate upravuje aj , a to ako lex specialis (k

ods. 1 ) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa a 2 by

v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto

súdu ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by

najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka po splnení

zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd

o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle

ústavný súd poznamenáva, že k tomuto nemôže dôjsť postupom

a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý

zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý

zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom

prípade o jeho zmene uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym

a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z tohto dôvodu už nebolo možné rozhodovať o ďalších návrhoch na ochranu

označeného základného práva sťažovateľky. Ústavný súd vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti nemohol vyhovieť návrhu sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení

spočívajúcom v odložení vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS

52/2006 z 15. mája 2007 až do právoplatného skončenia tohto konania.

V závere je potrebné uviesť, že na základe ustanovenia § 250ja ods. 6 v spojení

s mala sťažovateľka právo podať proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS 52/2006 z 15. mája 2007 dovolanie, ktoré však

nevyužila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008