Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B.,

ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. februára

2006, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2006

doručená sťažnosť Ing. L. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv zaručených v (ďalej len

„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. februára 2006.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že žalobou podanou na Okresnom súde

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sa domáhal odporovateľnosti právnych úkonov

žalovaných z dôvodu, že tieto úkony boli vykonané s cieľom znížiť majetok jedného

zo žalovaných. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2005 žalobu

zamietol. Proti uvedenému rozsudku sťažovateľ podal odvolanie. Po podaní odvolania

týkajúceho sa uvedenej právnej veci krajský súd vyhlásil na majetok žalovaného v 1. rade

konkurz a určil správcu konkurznej podstaty (konanie je vedené pod sp. zn. ).

Krajský súd po podaní odvolania sťažovateľom ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku

za toto podanie. Podaním z 20. decembra 2005 sťažovateľ krajskému súdu oznámil,

že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz a z uvedeného dôvodu je konanie

prerušené. Krajský súd následne uznesením sp. zn. odvolacie konanie

zastavil.

So závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a jeho rozhodnutie pokladá

za nesprávne. Na základe toho tvrdí, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho procesným

návrhom uvedeným v písomnom podaní z 20. decembra 2005, ktorým ho sťažovateľ

upozornil na prerušenie konania zo zákona, a to s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1

písm. d) o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“). Ďalej uviedol, že „odôvodnenie rozhodnutia

Krajského súdu (...) vôbec neobsahuje odôvodnenie prečo sa súd vôbec nezaoberal mojim

procesným návrhom na prerušenie konania a prečo - napriek môjmu procesnému

návrhu - neprerušil súdne konanie, pričom absencia argumentácie v tomto smere

považujem za prejav arbitrárnosti“.

Okrem toho sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia, keď „namietané porušovanie mojich práv je obzvlášť závažné a jeho

dôsledky nevynímajúc. Primerané finančné zadosťučinenie plní satisfakčnú funkciu

a domáham sa ho preto, lebo len samotné rozhodnutie o tom, že došlo k porušeniu mojich

základných práv a slobôd a zrušenie súdneho rozhodnutia nemôžu byť postačujúce

s ohľadom na intenzitu a stupeň porušenia.

Suma 100.000-Sk, ktorú požadujem ako finančné zadosťučinenie sa mi javí ako

primeraná vzhľadom na intenzitu, rozsah a trvanie porušovania mojich základných práv

a slobôd ako aj na skutočnosť, že tohto porušenia sa dopustil orgán a osoby, ktoré

rozhodujú dennodenne o právach a povinnostiach iných osôb“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici svojim uznesením sp. zn.:

zo dňa 28. 2. 2006 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 46

ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.:

zo dňa 28. 2. 2006 sa zrušuje a vracia sa vec na nové prejednanie a rozhodnutie

Najvyššiemu súdu SR pri dodržaní vyššie uvedených zákonných ustanovení.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk (...) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

(...) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažovateľom v sťažnosti namietaných skutočností vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2006 bolo jeho tvrdenie, že krajský

súd sa vôbec nezaoberal jeho procesným návrhom uvedeným v písomnom podaní

z 20. decembra 2005, ktorým upozornil krajský súd na prerušenie konania zo zákona,

a to s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní, teda

že v takomto prípade mal krajský súd „ex lége“ odvolacie konanie prerušiť, a nie

ho zastaviť. Inými slovami povedané, sťažovateľ namietal skutočnosť zákonom predvídanú

ako „postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom“.

Z obsahu sťažnosti a zo spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva,

že v okolnostiach prípadu sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje,

keďže nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu,

že podľa ustanovenia (ďalej aj „OSP“) bol

tento mimoriadny opravný prostriedok proti označenému uzneseniu krajského súdu

prípustný. Podľa uvedeného ustanovenia „dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že v spojitosti

s prípustnosťou dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, pri dôslednom

rešpektovaní „zásady diformity“ (t. j. rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa) bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu prípustné tiež podľa , resp. , pretože

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu (ústavnou sťažnosťou dotknuté) boli „vecne“

rozdielne.

daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo

na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)

alebo , resp. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc

na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani nepripúšťajú, aby

si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených

základných práv a slobôd, naopak jednoznačne požaduje vyčerpanie

všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi ().

Ako vyplýva z , právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto

základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu odvolacieho

súdu bolo prípustné dovolanie [ alebo , resp.

], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa

má najvyšší súd ako súd dovolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná

odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008