Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 185/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. H., G., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

z 11. decembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2008

doručená sťažnosť M. H., G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa a a 3 (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. z 11. decembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 8. augusta 1996 podala S., a. s., mestská

pobočka, G. (ďalej len „sporiteľňa“), návrh na konkurzné konanie na subjekt označený ako

„M. H., rodné číslo (...), trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným názvom

H.“. Na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

bolo začaté dohodovacie konanie, na základe ktorého sťažovateľ zvolal na

27. november 1996 radu veriteľov, ktorá prijala ním predložený návrh projektu ozdravenia

spísaný formou notárskej zápisnice č. N 304/96 NZ 254/96. Napriek plneniu projektu

ozdravenia potvrdeného schôdzou veriteľov, o ktorej bola spísaná a doručená krajskému

súdu notárska zápisnica č. N 65/98 NZ 49/98 z 23. februára 1998, krajský súd vydal

uznesenie o vyhlásení konkurzného konania na majetok fyzickej osoby. Proti predmetnému

uzneseniu podal sťažovateľ 2. marca 2000 odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. júna 2000 zamietol. Dňa 8. septembra 2000 podal sťažovateľ

dovolanie najvyššiemu súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 23. júna 2000, ktoré tento

uznesením č. k. Obdo V 77/2000-233 z 18. decembra 2001 odmietol.

Dňa 11. marca 2002 opätovne podal sťažovateľ krajskému súdu návrh na zrušenie

konkurzu, ktorý tento uznesením z 18. septembra 2003 zamietol. Proti predmetnému

uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ najvyššiemu súdu odvolanie, ktorý uznesením

sp. zn. z 29. januára 2004 potvrdil rozhodnutie krajského súdu

z 18. septembra 2003.

Dňa 20. apríla 2004 podal sťažovateľ Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 18. septembra

2003 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 29. januára 2004, ktorý „nebol

akceptovaný“.

Sťažovateľ 19. augusta 2005 podal krajskému súdu ďalší návrh na zrušenie

konkurzu, ktorý krajský súd uznesením z 8. septembra 2005 zamietol. Dňa 21. septembra

2005 podal sťažovateľ proti predmetnému uzneseniu krajského súdu odvolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2005 tak, že

potvrdil uznesenie krajského súdu z 8. septembra 2005.

Dňa 23. júna 2006 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. Z-2-3K 200/96, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -10

z 21. septembra 2006 odmietol ako oneskorene podanú.

Dňa 21. mája 2007 predložil správca konkurznej podstaty krajskému súdu konečnú

správu o speňažení konkurznej podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu

konkurznej podstaty v konkurznej veci úpadcu M. H.– H. , G., ktorú krajský súd uznesením

z 3. augusta 2007 schválil. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ 15. októbra 2007

odvolanie najvyššiemu súdu, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 11. decembra 2007 tak, že uznesenie krajského súdu z 3. augusta 2007

potvrdil.

Podľa sťažovateľa z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, o aký právny predpis

opiera svoje tvrdenia v predmetnom uznesení, závažné porušenia platných noriem

a ústavných zákonov uvedené v odvolaní sťažovateľa zostali zo strany najvyššieho súdu

nepovšimnuté, rozhodujúce právne skutočnosti a právna argumentácia poukázaná

sťažovateľom v odvolaní zostali súdom nevyvrátené a nepovšimnuté, a preto sťažovateľ

považuje predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu za svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základného práva na súdnu

ochranu podľa , v konaní vedenom na

Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. , súvisiacim uznesením KS

Bratislava č. k.: Z-2-3K 200/96-1312 zo dňa 03. 08. 2007 porušené bolo.

2. Podľa zákona o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení sudcov v platnom znení, Ústavný súd

SR uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 12. 2007, sp. zn. zrušuje.

3. Podľa zákona o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení sudcov v platnom

znení, Ústavný súd vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec vedenú pod sp. zn. 4

Obo 222/2007 na ďalšie konanie.

4. V prípade úspešnosti sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom, sťažovateľ

požaduje vyplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške súčtu nákladov v konkurznom konaní,

ako aj zastúpenie pred Ústavným súdom SR, skutočne preukázaných nákladov právnym

zástupcom a nemajetkovú ujmu sťažovateľa vo výške 100 000 Sk, k rukám sťažovateľa, do

30 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

zaručených v a a 3 a práva zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. z 11. decembra 2007.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených základných práv a práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2007, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 3. augusta 2007, je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v a 3

je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa a 3

by v prípade sťažovateľov prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup

k tomuto súdu ustanovené neboli zo strany najvyššieho

súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami,

keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu

k sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch

domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ

mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jeho návrhu meritórne

rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:

„V konaní nebolo spochybnené, že na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz, ani to,

že konečná správa bola súdu predložená.

Odvolací súd zistil, že upovedomenie úpadcu a konkurzných veriteľov o konečnej

správe a vyúčtovaní, bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu dňa 31. mája 2007 o 9.30 hod. a

tiež zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 31. mája 2007. Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že

oni jeden z veriteľov nepodal námietky proti zverejnenej konečnej správne, iba úpadca.

Súd konečnú správu a vyúčtovanie (podľa § 29 ods. 4 ZKV) prejednal na

pojednávaní zvolanom na 3. augusta 2007, na ktorom sa zúčastnil úpadca osobne, správca

konkurznej podstaty a veriteľ J. M. (zv. č. 6) a správu schválil tak, ako ju správca

konkurznej podstaty spracoval a predložil súdu.

Vo všeobecnosti platí, že o speňažení podstaty podáva správca súdu predovšetkým

priebežné správy a je povinný podať správu vždy, ak si ju súd vyžiada, ako aj keď to sám

považuje za potrebné. Povinnosť prejednať priebežné správy nieje stanovená. Ak je

skončené speňažovanie, spracuje správca konečnú správu, ktorá predstavuje celkovú

bilanciu jeho činnosti, teda nielen speňažovanie. Musí obsahovať najmä súhrn konkurzných

aktív, pasív, výsledky prieskumných pojednávaní, prehľad plnení, ktoré správca poskytol

v priebehu konkurzu, prehľad výťažkov z predaja a jej záverom je údaj o tom, aký výťažok

mal byť rozdelený medzi veriteľov, ako i prehľad pohľadávok, ktoré z neho majú byť

uspokojené. Súčasťou konečnej správy musí byť i vyúčtovanie odmeny správcu konkurznej

podstaty, ktorá je ustanovená vyhláškou č. v platnom znení. Správca súčasne

s odmenou účtuje i svoje výdavky najmä hotové výdavky spojené so správou podstaty,

náklady účelne vynaložené na správu. Konečná správa musí byť prejednaná podľa § 29

ods. 2, 3 ZKV, teda musí byť vyvesená .na úradnej tabuli súdu, čo v danom prípade nebolo

spochybnené.

Zo spisu vyplýva, že konečná správa obsahovala všetky potrebné náležitosti, bola

odkonzultovaná, teda mohla byť prejednaná.

Dôvody uvádzané úpadcom proti rozhodnutiu o konečnej správe sú podľa názoru

odvolacieho súdu účelové a nemajú oporu v zákone. Pokiaľ ide o námietky proti činnosti

správcu konkurznej podstaty, nebola preukázaná ich dôvodnosť. Správca vykonával svoju

činnosť v súlade so zákonom pod dohľadom súdu, ako vyplýva z predloženého spisového

materiálu, odmenu si vyúčtovala v súlade s vyhl. č. v platnom znení, ako

i ostatné výdavky, na ktorých náhradu mala nárok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnuté uznesenie ako

vecne správne podľa potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd označeným rozhodnutím porušil

aj jeho základné právo podľa .

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu

ústavný súd nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, a preto ním nemohlo dôjsť ani

k porušeniu . Zároveň poukazuje na to, že zo skutočností, ktoré v danom

prípade sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia

základného práva podľa , reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali záver o porušení označeného základného práva.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008