Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 173/08
PDF · 119.06 KB
No categories available
I. ÚS 173/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 173/08-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H., B., ktorou
namietalo porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Obdo V 93/2006, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2007 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 93/2006.
Sťažovateľ ako slovenský subjekt práva v sťažnosti stručne a výstižne opisuje
priebeh súdneho konania, predmetom ktorého bolo zloženie zábezpeky na trovy konania
v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o medzinárodnom práve
súkromnom“). Rozhodnutie najvyššieho súdu, že návrh na zloženie zábezpeky na trovy
konania zamieta, sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd uznesením odmietol
dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti. Predmetom sťažnosti je zásah do ústavných práv
v dôsledku postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu práve pri rozhodovaní o otázke
prípustnosti dovolania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti formuluje svoj problém do otázky, či podľa § 51
ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom je rozhodnutie o zložení zábezpeky
rozhodnutím, proti ktorému možno podať dovolanie, alebo nie.
V sťažnosti sťažovateľ uvádza skutočnosti, ktoré vníma ako zásah do označených
ústavných práv v spôsobe komparácie medzi rozhodnutím o zložení zábezpeky
a rozhodnutím o trovách konania. Poukazuje pritom na § 239 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorého
porušenie vníma ako zásah do ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ
ponúka výklad inštitútu zloženia zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona
o medzinárodnom práve súkromnom. Tento typ rozhodnutia potom odlišuje od rozhodnutia
o trovách konania a tým poukazuje na nesprávnosť posúdenia otázky všeobecným súdom,
že proti rozhodnutiu o zloženie zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona
o medzinárodnom práve súkromnom nie je prípustné dovolanie.
Takýto postup súdu vníma sťažovateľ ako zásah do označených ústavných práv, a to
najmä do práva, aby jeho záležitosť bola prejednávaná na nezávislom a nestrannom súde
zriadeným zákonom.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil
porušenie označených práv, zrušil označené rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také
nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd
uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).
Ústavný súd konštatuje, že nepreskúmaval a neposudzoval skutkové zistenia
a právne názory všeobecného súdu v zmysle konštantnej judikatúry. Obmedzil sa len na
posúdenie otázky zásahu a prípadne intenzity zásahu do označených práv. Vzhľadom na
význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte, však pre záver o nesplnení podmienok
konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí
byť preukázané mimo rozumných pochybností. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany
ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Práve otázka týkajúca sa neudržateľnosti, resp. ústavnej nekonformnosti rozhodnutia
všeobecného súdu bola predmetom skúmania ústavného súdu v nastolenej otázke
sťažovateľom v sťažnosti. Posudzovanie tohto výkladu všeobecného súdu a zároveň
aplikovanie konštantnej judikatúry ústavného súdu na tento výklad doviedol ústavný súd
k poznaniu, že všeobecný súd legitímnym spôsobom dospel k právnemu záveru. Jeho
odôvodnenie nie je arbitrárne pretože nijako nie je svojvoľné či zjavne neodôvodnené
(excesné). O svojvôľu by išlo vtedy, ak by všeobecný súd nepodloženým a neexistujúcim
zákonným zmocnením rozhodol o práve, a tak by si vytvoril právny názor, ktorý by sa nedal
nijako preskúmať. Preto ústavný súd nikdy nemôže posudzovať právo jednoduché, a tak sa
dostať do konfrontácie s právnym názorom všeobecného súdu, ale vždy musí posudzovať
otázku všeobecnejšiu, a to otázku ústavných garancií demokratického štátu každému
subjektu, ktorého základné práva sú čo i len ohrozené. Ak by to tak nebolo, bol by zjavne
narušený princíp právnej istoty a ústavný súd by sa dostal do postavenia akejsi „ďalšej
inštancie“ v súdnej moci. Všeobecný súd postupoval podľa platného a účinného zákona
a v rámci zákona aj posúdil namietanú otázku. Preto ústavný súd nijako nemôže
konštatovať, že všeobecný súd arbitrárnym spôsobom rozhodol, a tak zasiahol do
označených ústavných práv. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu
predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných
procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí teda vykladať a používať
ustanovenia OSP v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez
zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy
majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom
najvyššieho súdu neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný súd
nerozhodol v súlade s právnym názorom sťažovateľa. Ústava negarantuje právo na
rozhodnutie v súlade správnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom štátneho orgánu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom najvyššieho súdu nijako nemohlo
dôjsť k porušeniu ústavou garantovaných práv.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2008