Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H., B., ktorou

namietalo porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2007 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V 93/2006.

Sťažovateľ ako slovenský subjekt práva v sťažnosti stručne a výstižne opisuje

priebeh súdneho konania, predmetom ktorého bolo zloženie zábezpeky na trovy konania

v zmysle o medzinárodnom práve súkromnom

a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o medzinárodnom práve

súkromnom“). Rozhodnutie najvyššieho súdu, že návrh na zloženie zábezpeky na trovy

konania zamieta, sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd uznesením odmietol

dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti. Predmetom sťažnosti je zásah do ústavných práv

v dôsledku postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu práve pri rozhodovaní o otázke

prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti formuluje svoj problém do otázky, či podľa § 51

ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom je rozhodnutie o zložení zábezpeky

rozhodnutím, proti ktorému možno podať dovolanie, alebo nie.

V sťažnosti sťažovateľ uvádza skutočnosti, ktoré vníma ako zásah do označených

ústavných práv v spôsobe komparácie medzi rozhodnutím o zložení zábezpeky

a rozhodnutím o trovách konania. Poukazuje pritom na

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorého

porušenie vníma ako zásah do ústavných práv podľa . Sťažovateľ

ponúka výklad inštitútu zloženia zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona

o medzinárodnom práve súkromnom. Tento typ rozhodnutia potom odlišuje od rozhodnutia

o trovách konania a tým poukazuje na nesprávnosť posúdenia otázky všeobecným súdom,

že proti rozhodnutiu o zloženie zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona

o medzinárodnom práve súkromnom nie je prípustné dovolanie.

Takýto postup súdu vníma sťažovateľ ako zásah do označených ústavných práv, a to

najmä do práva, aby jeho záležitosť bola prejednávaná na nezávislom a nestrannom súde

zriadeným zákonom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil

porušenie označených práv, zrušil označené rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také

nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd

uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry

vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že nepreskúmaval a neposudzoval skutkové zistenia

a právne názory všeobecného súdu v zmysle konštantnej judikatúry. Obmedzil sa len na

posúdenie otázky zásahu a prípadne intenzity zásahu do označených práv. Vzhľadom na

význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte, však pre záver o nesplnení podmienok

konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí

byť preukázané mimo rozumných pochybností. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Práve otázka týkajúca sa neudržateľnosti, resp. ústavnej nekonformnosti rozhodnutia

všeobecného súdu bola predmetom skúmania ústavného súdu v nastolenej otázke

sťažovateľom v sťažnosti. Posudzovanie tohto výkladu všeobecného súdu a zároveň

aplikovanie konštantnej judikatúry ústavného súdu na tento výklad doviedol ústavný súd

k poznaniu, že všeobecný súd legitímnym spôsobom dospel k právnemu záveru. Jeho

odôvodnenie nie je arbitrárne pretože nijako nie je svojvoľné či zjavne neodôvodnené

(excesné). O svojvôľu by išlo vtedy, ak by všeobecný súd nepodloženým a neexistujúcim

zákonným zmocnením rozhodol o práve, a tak by si vytvoril právny názor, ktorý by sa nedal

nijako preskúmať. Preto ústavný súd nikdy nemôže posudzovať právo jednoduché, a tak sa

dostať do konfrontácie s právnym názorom všeobecného súdu, ale vždy musí posudzovať

otázku všeobecnejšiu, a to otázku ústavných garancií demokratického štátu každému

subjektu, ktorého základné práva sú čo i len ohrozené. Ak by to tak nebolo, bol by zjavne

narušený princíp právnej istoty a ústavný súd by sa dostal do postavenia akejsi „ďalšej

inštancie“ v súdnej moci. Všeobecný súd postupoval podľa platného a účinného zákona

a v rámci zákona aj posúdil namietanú otázku. Preto ústavný súd nijako nemôže

konštatovať, že všeobecný súd arbitrárnym spôsobom rozhodol, a tak zasiahol do

označených ústavných práv. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu

predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na

súdnu ochranu podľa . Všeobecný súd musí teda vykladať a používať

ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez

zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy

majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom

najvyššieho súdu neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný súd

nerozhodol v súlade s právnym názorom sťažovateľa. negarantuje právo na

rozhodnutie v súlade správnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom štátneho orgánu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom najvyššieho súdu nijako nemohlo

dôjsť k porušeniu garantovaných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008