Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 91/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2008 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

vo veci návrhu Ing. R. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. Z. L., B., na preskúmanie

rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

č. VP/106/06-K z 30. januára 2007 takto

rozhodol:

1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií č. VP/106/06-K z 30. januára 2007 v časti, v ktorej bola Ing. R. M. uložená pokuta

nad sumu 26 984 Sk, z r u š u j e .

2 . Vo zvyšnej časti rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií VP/106/06-K z 30. januára 2007 p o t v r d z u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

č. k. -14 z 30. mája 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh Ing. R. M. (ďalej len „navrhovateľka“)

na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií (ďalej aj „výbor“) č. VP/106/06-K z 30. januára 2007 (ďalej aj „namietané

rozhodnutie“) podľa ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona

č. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný

zákon“) v spojení s a .

2. Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľke

ako verejnej funkcionárke pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného

funkcionára, a to vo výške 43 100 Sk, pretože porušila povinnosť podať do 31. marca

písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za

predchádzajúci kalendárny rok (ďalej aj „oznámenie“). Podľa namietaného rozhodnutia

vyplývala pre navrhovateľku táto povinnosť z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu.

3. Navrhovateľka žiadala v súlade s ustanovením § 73b ods. 3 zákona o ústavnom

súde zrušiť napadnuté rozhodnutie výboru z dôvodu, že výborom nebola dodržaná lehota

na rozhodnutie podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a výbor

porušil ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona pri určovaní výšky pokuty.

Navrhovateľka poukázala aj na ďalšie skutočnosti, ktoré majú za následok nesprávnosť

preskúmavaného rozhodnutia výboru. V sťažnosti ďalej podrobnejšie rozobrala uvádzané

dôvody, pričom poukázala na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia výboru, keďže

je označené dátumom prijatia tak 4. decembra 2006, ako aj 30. januára 2007. Ďalej uviedla,

že nemá vedomosť o tom, že by Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií 30. januára 2007 nejaké rozhodnutie v predmetnej veci schválil.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, navrhovateľka uviedla, že jedna dvanástina z jej ročného príjmu

za výkon verejnej funkcie za rok 2005 predstavovala sumu 26 983,91 Sk, a nie 43 100 Sk,

z ktorej vychádzalo rozhodnutie výboru. V ďalšom namietala nepreukázanie zo strany

výboru, že pri jeho hlasovaní 4. decembra 2006 bolo jeho rozhodnutie prijaté požadovaným

počtom hlasov poslancov, pričom taktiež nie je preukázané, či aj rozhodnutie o výške

pokuty bolo prijaté požadovaným počtom hlasov. V závere uviedla, že oneskorenosť

odovzdania oznámenia spôsobila skutočnosť, že po skončení verejnej funkcie bola

medzinárodnou organizáciou vyslaná do Sarajeva, kde od tohto času trvalo pôsobí, pričom

na podanie oznámenia ju výbor, ako tento nepravdivo tvrdí v odôvodnení preskúmavaného

rozhodnutia, nikdy nevyzval a ani neupozornil.

Z toho dôvodu navrhovateľka žiadala zrušiť namietané rozhodnutie výboru

a zaviazať ho na náhradu trov právneho zastúpenia.

4. K návrhu navrhovateľky sa výbor vyjadril prostredníctvom svojho predsedu

podaním sp. zn. VP 106/06-K zo 17. apríla 2008, v ktorom uviedol, že s uvedeným názorom

ako účastník konania nesúhlasí a tvrdí, že rozhodol na základe úplne zisteného skutkového

stavu a vecne správne, a to z nasledujúcich dôvodov:

a) K výhrade o nedodržaní lehoty uvedenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona výbor

konštatoval, že je síce skutkovo správna, avšak ide o poriadkovú lehotu, s uplynutím ktorej

nedochádza k zániku zodpovednosti verejného funkcionára za nedodržanie povinnosti podľa

čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, resp. k zastaveniu konania.

b) V súvislosti s určením výšky pokuty výbor postupoval v intenciách čl. 9 ods. 10

písm. a) ústavného zákona, keď si po prijatí uznesenia č. 151 zo 4. decembra 2006 vyžiadal

údaje o „mesačnom plate“ za rok 2005 od predsedu Úradu pre verejné obstarávanie tak, ako

to uvádza čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Z listu predsedu Úradu pre verejné

obstarávanie zo 14. decembra 2006 bolo zrejmé, že verejná funkcionárka mala v roku 2005

mesačný plat 43 100 Sk a poberala i ďalšie finančné náhrady rôzneho charakteru (paušálne

náhrady, náhrady mzdy, odstupné a pod.) bez uvedenia ich celkovej výšky. Z tohto

oznámenia bolo zrejmé, že verejná funkcionárka v uvedenom roku neodpracovala celých

12 mesiacov, a preto pri výpočte výšky pokuty výbor nepoužil ustanovenie čl. 9 ods. 15

ústavného zákona, ale vychádzal z „funkčného platu“ verejnej funkcionárky v roku 2005.

Výbor bol toho názoru, že postupuje v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona,

avšak priznáva, že s poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu

v obdobných konaniach nerozhodol v správnej výške a bude na ústavnom súde, aby túto

výšku pokuty upravil. Výbor ďalej poukázal na nález ústavného súdu č. k. -24,

v ktorom ústavný súd zrušil rozhodnutie výboru vo výške nad sumu zodpovedajúcu výpočtu

podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona. V danom prípade bude potrebné rozhodnúť o zrušení

napadnutého rozhodnutia nad sumu 26 984 Sk.

c) K výhradám týkajúcim sa formálno-právnej stránky rozhodnutia výbor uviedol, že

nie sú právne relevantné, pretože výbor pri predmetnom konaní postupoval plne

v intenciách čl. 9 ústavného zákona a vydal toto rozhodnutie na základe úplne zisteného

skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že verejná funkcionárka si nebola vedomá svojej

povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona k 31. marcu ešte ďalší rok

od skončenia výkonu verejnej funkcie v kontexte s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona. Procesné

úkony vykonal výbor v súlade s čl. 9 ods. 9 ústavného zákona, keď uznesenie bolo prijaté

všetkými hlasmi prítomných poslancov, a výhrada nezaslania tlačiva súvisí

s neprítomnosťou verejnej funkcionárky v Slovenskej republike. Výbor však nie je povinný

verejných funkcionárov upozorňovať osobitne na ich povinnosti, ktoré si majú plniť na

základe ústavného zákona.

Napokon výbor navrhol, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej bola

sťažovateľke uložená pokuta nad sumu 26 984 Sk, zrušil a v jeho zvyšnej časti potvrdil.

Súčasne navrhol, aby ústavný súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania, pričom

uvedený návrh neodôvodnil.

II.

Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, zo spisu výboru, z vyjadrenia výboru, ako aj

z obsahu predložených listinných dôkazov obsiahnutých v spise ústavného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že navrhovateľka vykonávala funkciu predsedníčky Úradu

pre verejné obstarávanie do 9. marca 2005, keď bola z uvedenej funkcie odvolaná.

Výbor na svojej 4. schôdzi uznesením č. 56 zo 16. októbra 2006 začal podľa čl. 9

ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľke konanie

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre porušenie povinnosti

podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov do 31. marca 2006

v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Uvedenú skutočnosť

výbor oznámil navrhovateľke listom č. VP/106/06-K z 24. októbra 2006 doručeným

navrhovateľke (jej splnomocnencovi) 13. novembra 2006, v prílohe ktorého jej zaslal

predmetné uznesenie a zároveň ju vyzval, aby sa k veci vyjadrila.

Navrhovateľka sa listom doručeným výboru 21. novembra 2006 vyjadrila, že bola

vládou Slovenskej republiky odvolaná z funkcie 9. marca 2005. Pretože sa majetkové

priznanie malo podávať podľa stavu majetku k 31. marcu 2006, keď už nebola vo funkcii,

domnievala sa, že už nie je potrebné ho zaslať. Myslela si, že ide o administratívny

nedostatok na tlačive, na ktorom sú uvedené rozporné termíny. Napriek uvedeným

pochybnostiam zaslala navrhovateľka na základe upozornenia tajomníka výboru majetkové

priznanie 13. novembra 2006.

Nadväzne na to výbor na svojej 6. schôdzi uznesením č. 151 zo 4. decembra 2006

v konaní proti navrhovateľke č. VP/106/06-K konštatoval, že navrhovateľka ako verejná

funkcionárka - bývalá predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie - porušila povinnosť

ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodala

oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona, za čo jej uložil pokutu v sume zodpovedajúcej

mesačnému platu verejného funkcionára.

Na základe žiadosti predsedu výboru a následného oznámenia predsedu Úradu pre

verejné obstarávanie č. -2006 zo 14. decembra 2006 bolo 30. januára 2007 vydané

pod č. VP/106/06-K „Rozhodnutie Výboru (...) zo dňa 4. decembra 2006,“ ktorým výbor

konštatoval, že navrhovateľka nepodala oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona,

v stanovenej lehote, čím porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona,

a uložil jej pokutu v sume zodpovedajúcej mesačného platu verejného funkcionára, a to vo

výške 43 100 Sk.

V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor okrem iného uviedol:

„Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že je nesporné, že uvedená

verejná funkcionárka porušila ústavný zákon a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanej

verejnej funkcionárke Ing. R. M., bývalej predsedníčke úradu pre verejné obstarávanie

ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške

jednomesačnej odmeny verejného funkcionára. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 4. decembra

2007 schválené uznesením č. 151.“

Predmetné rozhodnutie č. VP/106/06-K zo 4. decembra 2006 bolo navrhovateľke

doručené 19. februára 2008.

III.

Podľa relevantnej časti čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je

verejný funkcionár povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas

jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok,

v ktorom uvedie ústavným zákonom stanovené údaje.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu začne

výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len

„konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár

v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný

funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným

zákonom alebo zákonom.

Podľa druhej vety čl. 9 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru,

pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému

funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 5 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán

podľa odseku 1 (v danom prípade výbor, pozn.) rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia

konania.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní

preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie

ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo

čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom

sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.

Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa

ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie

povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto

ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina

z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,

ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu

na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto

návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia

pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je

konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu.

Podľa konanie sa začína na návrh verejného

funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa citovaného ustanovenia účastníkom konania je navrhovateľ

a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov.

Podľa o podaní návrhu platí . K návrhu

sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1. Podľa citovaného ustanovenia

o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom

zasadnutí.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľka vo svojom návrhu na

preskúmanie rozhodnutia výboru v zásade nespochybňuje (okrem výhrady, ktorou sa

ústavný súd nemohol zaoberať, keďže ju navrhovateľka neuplatnila v pôvodnom konaní,

podrobnosti pozri bod 2.1 tejto časti odôvodnenia), že nepodala v stanovenej lehote (do 30

dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie) oznámenie podľa

čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Skutočnosť, že navrhovateľka

nepodala v stanovenej lehote predmetné oznámenie, nebola počas prebiehajúceho „konania

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov“ medzi účastníkmi

(navrhovateľkou a výborom) sporná.

1. Navrhovateľka v podstatnej časti návrhu namietala správnosť určenia pokuty (jej

výšky). Argumentovala tým, že výška uloženej pokuty nezodpovedá zneniu (ústavného)

zákona. V súvislosti s týmto tvrdením navrhovateľky výbor vychádzajúc z nálezu ústavného

súdu súhlasil, že výpočet pokuty bol nesprávny. Správna výška pokuty má aj

podľa výboru byť 26 984 Sk.

Z ustanovenia v spojení so štvrtou vetou

ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania

o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je iba posúdenie konania verejného funkcionára

z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu

v tomto konaní - zrušením namietaného rozhodnutia výboru (ak senát ústavného súdu

po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným

zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho

preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo

v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Navrhovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu výboru vydanému v konaní

podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu však v danom prípade namieta

pochybenie v tom zmysle, že pokuta (jej výška) jej bola výborom uložená nesprávne.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom

súde v konaní o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov je námietka procesných i hmotnoprávnych vád v rámci

konania a rozhodnutia výboru takou otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne

ingerovať.

V okolnostiach prípadu by však nezaoberanie sa prípadným porušením kogentnej

normy obsiahnutej v čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a tým

i schválenie postupu a rozhodnutia výboru bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal, či bola

správne určená výška uloženej pokuty, znamenalo podľa názoru ústavného súdu nadmerne

formalistický prístup pri aplikácii práva vytýkaný v rade rozhodnutí zo strany ústavného

súdu všeobecným súdom (napr. ).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje

materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie

musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Vzhľadom

na to považuje ústavný súd za potrebné, aby zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej

veci aj otázku správnosti výšky uloženej pokuty v konaní podľa ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu. Nutnosť takéhoto postupu vyplýva z toho, že konanie

o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov je konštruované na princípe jednoinštančného konania, v ktorom je vylúčené

podanie opravných prostriedkov. Táto skutočnosť vyžaduje od ústavného súdu zvlášť citlivý

prístup pri hodnotení vytýkaných nedostatkov namietaného rozhodnutia s tým,

že odmietnutie návrhu v časti týkajúcej sa vytýkanej nesprávnosti rozhodnutia výboru

pre nedostatok právomoci ústavného súdu by mohlo znamenať zásah do sféry regulovanej

a chránenej predpismi najvyššej právnej sily, čím by mohlo dôjsť k spôsobeniu zásahu takej

intenzity, ktorý by zakladal ich porušenie (porovnaj ).

Pri preskúmaní navrhovateľkou namietaného rozhodnutia výboru ústavný súd

prihliadol na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (). Tento

záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu

aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom

súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli, alebo neboli

splnené.

Výklad týchto predpokladov však nemôže byť taký formalistický, aby sa ním

v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo

v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade

pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (, ).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nemôže v niektorých osobitných

prípadoch obmedziť iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár

v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol

neúplné alebo nepravdivé údaje, alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené

týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Ústavný súd zo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti [ (ďalej len „“)] musí pri uplatňovaní

svojej právomoci brať zreteľ aj na dodržiavanie procesných zásad zaručujúcich právo

na spravodlivý proces garantované a nasl. .

Tak je to aj v danom prípade, keď ústavný súd s prihliadnutím na zistené skutočnosti

a svoju funkciu vyplývajúcu mu z dospel k názoru, že je daný dôvod na to,

aby sa zaoberal aj výhradami navrhovateľky smerujúcimi proti výške uloženej pokuty,

zohľadniac nielen obsah čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu (z ktorého výlučného znenia vychádzal výbor pri určení výšky uloženej pokuty), ale

tiež obsah čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona, ktoré nepochybne súvisia so základom

i výškou uloženej pokuty. Ústavný súd sa teda v danom prípade nemôže obmedziť len na

posúdenie konformnosti konania navrhovateľky vo väzbe na povinnosti vyplývajúce pre ňu

z ústavného zákona, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním

a následnou sankciou, t. j. zákonným určením výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) a

čl. 9 ods. 15 a 16 v rámci samotného rozhodnutia výboru.

Výbor k výhradám navrhovateľky k určeniu výšky pokuty uviedol, že (pokuta) bola

určená na základe oznámenia predsedu Úradu pre verejné obstarávanie zo 14. decembra

2006 a je plne v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, keďže navrhovateľka nevykonávala verejnú funkciu 12 mesiacov, nebol dôvod

použiť na výpočet sankcií ustanovenie čl. 9 ods. 15 alebo čl. 9 ods. 16 ústavného zákona.

Výbor pôvodne vychádzal z názoru, že pri určení výšky uloženej pokuty nemal

vychádzať z čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, lebo

navrhovateľka v predchádzajúcom roku nevykonávala verejnú funkciu 12 mesiacov, a teda

potom platí, že v takom prípade [vychádzajúc zo znenia čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu] treba vychádzať z jednomesačnej odmeny

v predchádzajúcom roku, ktorá bola navrhovateľke určená v sume 43 100 Sk. K uvedenému

ústavný súd dodáva, že navrhovateľka v priebehu roku 2005 odmenu v uvedenej sume (ako

funkčný plat) dostávala iba prvé dva mesiace a v treťom mesiaci (marec 2005) bola

k 9. marcu odvolaná. Navyše platí už uvedené, že v skutočnosti navrhovateľka v tomto

období dostávala funkčný plat v sume 47 500 Sk, a nie v sume 43 100 Sk.

Pôvodný názor výboru teda podmieňoval aplikáciu čl. 9 ods. 15 ústavného zákona

iba na prípady, keď verejný funkcionár (v danom prípade navrhovateľka) mal príjem za

výkon verejnej funkcie aj počas celého predchádzajúceho roka. Toto ale z obsahu čl. 9

ods. 15 ústavného zákona nevyplýva. Z dispozície právnej normy vyjadrenej v čl. 9 ods. 15

ústavného zákona podľa ústavného súdu nepochybne vyplýva nemožnosť fakultatívneho

podmieňovania, jeho aplikácie (ak verejný funkcionár disponoval odmenou za celý

predchádzajúci rok) alebo odmietnutia jeho aplikácie (ak verejný funkcionár nedisponoval

odmenou za celý predchádzajúci rok) zo strany výboru. Citovaná právna norma

jednoznačne uvádza, že „na účely tohto ústavného zákona“, teda aj v súvislosti s čl. 9

ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (o tento prípad išlo v danej

veci) „sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho

ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie“. Z uvedeného

potom vyplýva, že vymedzená definícia „mesačného platu verejného funkcionára“ platí pre

všetky prípady, keď citovaný ústavný zákon hovorí o mesačnom plate verejného

funkcionára, iba ak by výslovne uviedol niečo iné (čo ale nie je tento prípad).

V súvislosti s tým treba uviesť, že zmyslom a účelom ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu je predovšetkým zabezpečovať právny mechanizmus ochrany verejného

záujmu pri výkone verejných funkcií, ktorý má zamedziť vzniku rozporu osobných záujmov

verejných funkcionárov s verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie

a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného,

na osobný prospech.

Podľa názoru ústavného súdu výklad a aplikácia právnej normy, pokiaľ jej

normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať požiadavke právnej istoty (ako

imanentnej súčasti princípu právneho štátu vyjadreného v ) a zároveň má

byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré majú byť ňou regulované.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že výbor vychádzal z nesprávneho základu

pre určenie pokuty pre navrhovateľku. V zhode s tvrdením navrhovateľky a obsahom

potvrdenia Úradu pre verejné obstarávanie za rok 2005 (predloženého navrhovateľkou)

vyplýva, že príjem navrhovateľky za výkon verejnej funkcie v roku 2005 predstavoval sumu

323 807 Sk, z ktorej 1/12 predstavuje sumu 26 984 Sk. Z uvedeného potom vyplýva, že

odmena za jeden mesiac predstavuje sumu 26 984 Sk.

Na základe uvedeného ústavný súd zistil nesúladnosť časti napadnutého rozhodnutia

s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. Majúc pritom na zreteli svoju úlohu,

ktorú plní v opravnom konaní, v rámci ktorého výlučne jemu prislúcha na základe

špecifickej právomoci zasiahnuť do rozhodnutia výboru, dospel s poukazom na uvedené

k záveru, že v danom prípade mal výbor pri uložení pokuty postupovať v súlade s čl. 9

ods. 10 písm. c) v spojitosti s čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

a pokutu navrhovateľke určiť vo výške 26 984 Sk.

Ústavný súd vzhľadom na tieto dôvody rozhodnutie výboru sp. zn. VP/106/06-K

zo 4. decembra 2006, ktorým bola navrhovateľke uložená pokuta, týmto nálezom v časti

nad sumu 26 984 Sk zrušil (bod 1 výroku) a vo zvyšnej časti rozhodnutie potvrdil (bod

2 výroku).

2. V súvislosti s ostatnými námietkami navrhovateľky ústavný súd nezistil také

právne významné skutočnosti, ktoré by mali za následok spochybnenie namietaného

uznesenia výboru (nad rámec uvedený v bode 1 v III. časti odôvodnenia).

2.1 Navrhovateľka v návrhu podanom ústavnému súdu (skôr nie, pozn.) uviedla, že

„odporca vôbec neriešil skutočnosť, či som verejným funkcionárom vymedzeným v čl. 8

ods. 1, a či sa vôbec povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 na mňa vzťahuje“. Na uvedené reagoval

výbor tak, že „výbor túto skutočnosť preskúmal v konaní i tým, že verejná funkcionárka sa

k návrhu na začatie konania (uznesenie č. 66 zo 16. 10. 2006) vyjadrila listom 20. 11. 2006,

kde túto skutočnosť nenamietala. O tom, že si bola vedomá toho, že spĺňa kritériá uvádzané

v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona svedčí i fakt, že dodatočne toto oznámenie dňa 23. 10. 2006

podala. Okrem iného s ohľadom na charakter zastávanej verejnej funkcie (vedúca

ústredného orgánu štátu - Úrad pre verejné obstarávanie) a agendu tohto úradu o tom

výbor ani nemal pochybnosti. V tomto smere ide len o účelovú obranu, pretože skutočnosť,

že by nespĺňala predpoklady uvedené v čl. 8 ods. 1 vôbec nespochybňuje a ani nepredkladá

vo veci žiadne argumenty a dôkazy.“

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľka predmetnú výhradu neuplatnila

v pôvodnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, hoci

jej bola (mala byť) známa od začiatku tohto konania. Podľa názoru ústavného súdu právny

rámec prieskumného konania podľa čl. 10 ods. 2 poslednej vety ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu („rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je

konečné“), ako aj jedenásteho oddielu (ústavný súd môže

rozhodnutie orgánu iba potvrdiť alebo zrušiť) neumožňuje v tomto konaní úspešne uplatniť

námietku, ktorá nebola uplatnená v pôvodnom konaní. Výnimku predstavujú napr. námietky

rozporujúce výšku uloženej pokuty či iné podstatné okolnosti, ktoré vyplynú až zo

samotného rozhodnutia výboru a dotknutému verejnému funkcionárovi predtým neboli

známe.

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd uvedenou námietkou navrhovateľky

nezaoberal.

2.2 Navrhovateľka taktiež namietala skutočnosť, že výbor nedodržal lehotu na

rozhodnutie uvedenú v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd k navrhovateľkinej námietke o prekročení 60-dňovej lehoty ustanovenej

v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona výborom poznamenáva, že keďže konanie bolo začaté

uznesením výboru zo 16. októbra 2006, niet teda pochybností o tom, že táto lehota bola

prekročená.

Vychádzajúc z konštantnej judikatúry (, , )

ústavný súd zotrváva naďalej na názore, že keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky

absentuje úprava následkov prekročenia tejto lehoty, jej uplynutie sa nespája so žiadnym

právnym účinkom. Na základe tohto poznatku možno dospieť k záveru, že výbor mohol

rozhodnúť aj po uplynutí stanovenej lehoty.

Je však v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty

účastníka konania, aby výbor vydával rozhodnutia v primeranej lehote, aj keď má táto

lehota poriadkový charakter. Výbor je povinný postupovať podľa , je teda

povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone.

2.3 Navrhovateľka namietala aj skutočnosť, že výbor nepreukázal, že pri hlasovaní

4. decembra 2006 bolo jeho rozhodnutie prijaté požadovaným kvórom hlasov poslancov.

Ústavný súd v tomto ohľade relevantné porušenia nezistil.

3. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby plne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zohľadnil v okolnostiach danej veci fakultatívnosť a „odôvodnenosť“

(čiastočný úspech navrhovateľky v konaní) jeho rozhodovania o trovách konania, preto

o trovách konania nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008