Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 201/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného JUDr. I. R., K., vo veci namietaného

porušenia jeho práva upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a jeho základného práva upraveného v Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. februára 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2008

doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho práva upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jeho základného práva upraveného

v (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. februára 2008.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 20. februára 2008 vo veci ochrany osobnosti sťažovateľa, ktorý nadobudol právoplatnosť

14. apríla 2008, porušil označené práva sťažovateľa z toho dôvodu, že zmenil prvostupňový

rozsudok vo výške nemajetkovej ujmy, pričom priznanie nemajetkovej ujmy predpokladá

nevyhnutne zásah do osobnosti žalobcu, a to zásah neprípustný.

V tejto súvislosti sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«V predmetnom konaní sa žalobca domáhal ochrany osobnosti tým, že žiadal, aby

súd zaviazal žalovaného v 2. rade - sťažovateľa, spoločne so žalovaným v 1. rade

k zaplateniu sumy 5.000.000,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia

.

V priebehu konania žalobca upresnil, na pojednávaní dňa 18. 2. 2005, pretože

zo žaloby to nevyplynulo, že za zásah do práva na ochranu osobnosti považuje v článku

zverejnenom v denníku N. 16. 6. 2003 niektoré časti a to, že je domácim zástupcom akýchsi

cudzích záujmov skupiny, že mal „dotiahnuť“ pána B. na rokovanie, ktorý tam prišiel

so strachom a z donútenia. Hlavným dôvodom podania žaloby malo byť tvrdenie, že mal

telefonovať do Hotela G., čo nie je pravda, pretože nikam netelefonoval a vyvoláva to

dojem ako by mal byť členom nejakej skupiny, ktorá mala záujem na zmiznutí B.

Súd I. stupňa konštatoval vo svojom rozsudku, že považoval za preukázané, že

zo strany žalovaných došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pričom tento

zásah mal byť spôsobený informáciami v predmetnom článku.

Súd I. stupňa nejasne formuloval svoj názor týkajúci sa konkrétnych častí článku,

ktoré mali byť zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Sťažovateľ poukázal na tieto skutočnosti v odvolaní, pričom namietal správnosť

všetkých výrokov v rozsudku.

Poukázal na skutočnosť, že článok obsahuje hodnotiace úsudky a konštatovanie

faktov, pričom hodnotiace úsudky sú právom sťažovateľa a nemôžu byť zásahom

do osobnosti žalobcu. Pokiaľ ide o konštatovanie faktov, sťažovateľ poukázal na to, že fakty,

tak ako boli konštatované v článku, boli v priebehu konania preukázané ako pravdivé.

Sťažovateľ konkrétne poukázal na skutočnosť, že v článku nie je konštatované ním ako

autorom, že by to bol žalobca, kto volal z K. informácie o B., ale že redakcia N. má písomné

svedectvo tohto znenia.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zmenil I. stupňový rozsudok vo výške

nemajetkovej ujmy. Priznanie nemajetkovej ujmy však predpokladá nevyhnutne zásah do

osobnosti žalobcu a to zásah neprípustný. Odvolací súd v rozsudku výslovne uviedol:

„Že bolo preukázané, že žalobca má nárok na ochranu osobnosti v zmysle § 11

v dôsledku neoprávnených zásahov do tohto práva na ochranu

osobnosti v podobe článku uverejneného dňa 16. 6. 2003 vo vtedajšom denníku N.,

vydavateľom ktorého bol v tom čase žalovaný v 1. rade. V tomto článku, autorom ktorého je

žalovaný v 2. rade, bola osoba žalobcu vykreslená takým spôsobom, že tento sa mal

podieľať na zmiznutí Ing. V. B. Konkrétne išlo o informáciu s odvolaním sa na policajné

zdroje, že žalobca mal 22. 5. 1997 telefonovať z reštaurácie K. na recepciu hotela G. a

oznámiť, že V. B. je už na ceste. ...“.

Odvolací súd dospel k záveru, že nebola preukázaná pravdivosť tvrdenia o tom, že

žalobca mal telefonovať a skonštatoval:

„Za tejto situácie je daná zodpovednosť žalovaného v 2. rade, keďže pravdivosť

poskytnutej informácie od inej osoby si autor článku musí overiť a označenie citácie tejto

informácie s odvolaním na iný zdroj nepostačuje pre zbavenie sa zodpovednosti za takto

poskytnutý údaj.“.

Podľa článku 152 ods. 4 SR - výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatne všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto

.

Podľa článku 7 ods. 5 SR - medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné

zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť

pred zákonmi.

Sťažovateľ je toho názoru, že citovanými ustanoveniami , ani článkom 26

a článkom 10 Dohovoru, sa neriadil ani I. stupňový súd, ani Krajský súd v Prešove.

Sťažovateľ je toho názoru, že v predmetnej veci I. stupňový, ani odvolací súd nebrali

na zreteľ existenciu nevyhnutných podmienok, ktoré jedine môžu odôvodňovať zásah do

práva na slobodu prejavu, garantovanú článkom 10 Dohovoru a článkom 26 SR.

Niet dôvodu pochybovať, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je zásahom do

práva sťažovateľa na slobodu prejavu, keďže sťažovateľ v dôsledku uverejnenia článku

v denníku N. je povinný znášať sankciu majetkovej povahy - náhradu nemajetkovej ujmy

žalobcovi a náhradu trov konania.»

K rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ uvádza:

„Nemožno súhlasiť s paušálnym konštatovaním Krajského súdu v Prešove

obsiahnutom vo vyššie citovanom odôvodnení jeho rozsudku, podľa ktorého,

k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v podobe článku, v ktorom

bol žalobca vykreslený takým spôsobom, že tento sa mal podieľať na zmiznutí Ing. V. B.

Predovšetkým, ako to vyplýva z podaní samotného sťažovateľa v predmetnej veci,

predovšetkým z jeho odvolania, uvedený článok obsahoval tak hodnotiace úsudky, ako aj

konštatovanie faktov.

V tejto súvislosti možno vyvodiť a tento záver nespochybnil ani jeden zo súdov, že

hodnotiace úsudky sťažovateľa neboli spôsobilé byť zásahom do práva žalobcu na ochranu

osobnosti.

V tejto súvislosti je potom nezdôvodnené a nekorektné konštatovanie odvolacieho

súdu, podľa ktorého došlo do neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti

žalobcu v podobe článku.

Konštatovanie, že žalobca bol v tomto článku vykreslený spôsobom, že sa mal

podieľať na zmiznutí Ing. V. B., nezodpovedá obsahu článku.

V článku nemožno nájsť ani takéto konštatovanie, ani iné, z ktorého by bolo možné

jednoznačne vyvodiť, že sťažovateľ tvrdí, že žalobca sa podieľal na zmiznutí Ing. B. Pokiaľ

odvolací súd konštatoval, že sťažovateľ tvrdil informáciu, že žalobca mal. dňa 22. 5. 1997

telefonovať z reštaurácie K. na recepciu hotela G. a oznámiť, že V. B. je už na ceste, toto je

záver súdu, ktorý nekorešponduje s obsahom konštatovania uverejneného v predmetnom

článku. Sťažovateľ totiž v predmetnom článku netvrdil, že žalobca volal z K. informácie

o B., ale to že redakcia N. má písomné svedectvo tohto znenia. Sťažovateľ teda v uvedenom

článku konštatoval, že redakcia denníka má k dispozícii písomné svedectvo takéhoto

obsahu.

Ako vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom I. stupňa, skutočnosť, že

redakcia N. disponovala písomným svedectvom bola v konaní preukázaná a to predložením

tohto písomného svedectva a aj výsluchom svedka PhDr. Mgr. M. Š., ktorý potvrdil, že

takéto informácie sťažovateľovi ústne, aj písomne poskytol. V spise sa nachádza výpoveď

tohto svedka, ktorý potvrdil, že v čase, keď sa vyšetroval prípad zmiznutia B., pracoval ako

riaditeľ Kriminálnej polície na Krajskom riaditeľstve PZ. Ak súd konštatuje v rozsudku súdu

I. stupňa, že v záujme poskytnutia objektívnych informácií bolo potrebné preveriť si

závažnosť uvedeného tvrdenia, nemožno s ním súhlasiť. Predovšetkým v článku sa toto

tvrdenie nepreberá ako tvrdenie autora článku, ale konštatuje sa len existencia takéhoto

tvrdenia v písomnej podobe. Po 2/, vzhľadom na postavenie uvedeného svedka v čase

zmiznutia V. B., nebol dôvod zo strany autora článku ani žalovaného v 1. rade mať

akékoľvek rozumné pochybnosti o tom, či vyhlásenia osoby, ktorá v čase zmiznutia B.

vykonávala funkciu riaditeľa Kriminálneho odboru KR PZ.

V predmetnej veci je nesporné, že sťažovateľ dokázal pravdivosť tvrdenia uvedeného

v článku, teda pravdivosť toho, že redakcia denníka N. mala takéto vyhlásenie k dispozícii.

Osobitne je potrebné podotknúť, že sťažovateľ v uvedenom článku sa nijako s uvedenými

tvrdeniami nestotožnil.

Nemenej dôležitou je aj skutočnosť, že vyhlásenie, ktorého obsah bol oznámený

v predmetnom článku, poskytla sťažovateľovi osoba, ktorá zastávala funkciu riaditeľa

Kriminálnej polície na KR PZ, teda bola riaditeľom tej súčasti polície, do pôsobnosti

ktorého patrí aj pátranie po nezvestných osobách.

Sťažovateľ mal teda rozumné dôvody považovať poskytnuté informácie za korektné.

Treba opakovane zdôrazniť, že uvedené vyhlásenie nebolo poskytnuté neidentifikovanou

osobu, ani osobou o pravdivosti alebo kompetentnosti vyhlásení v predmetnej veci mal

sťažovateľ dôvod pochybovať.

Nemožno teda súhlasiť s konštatovaním odvolacieho súdu, že by žalobca

v predmetnom konaní bol vykreslený ako osoba, ktorá sa mala podieľať na zmiznutí Ing. B.

Pre takéto konštatovanie niet v predmetnom článku opory. Navyše, sťažovateľ v uvedenom

článku konštatoval, že bol to práve žalobca, kto zmiznutého Ing. B. vysadil.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na slobodu prejavu zakotvené v článku 10 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v článku 26 ods. 2 SR bolo

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20. 2. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 20. 2. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia

a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní vedenom

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní vedenom ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

a podľa ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda

znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu

možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní

vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vychádza pri posudzovaní predmetu konania pred ústavným súdom

z jeho vymedzenia sťažovateľom v petite sťažnosti. V tomto prípade z petitu sťažnosti tak,

ako bol formulovaný sťažovateľom, vyplýva, že jeho sťažnosť smeruje proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2008, ktorým malo dôjsť k porušeniu

základného práva na slobodu prejavu podľa a práva na slobodu prejavu

podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti s poukázaním na svoju stabilizovanú judikatúru (,

) ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy ().

Z uvedenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že k porušeniu sťažovateľom

označených práv by prípadne mohlo dôjsť len v spojení s porušením základných práv

upravených v až , avšak porušenie týchto základných práv sťažovateľ

nenamietal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená,

a preto ju odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008