Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 355/08
PDF · 146.09 KB
No categories available
II. ÚS 355/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., T., zastúpenej advokátom JUDr. K. Š., B., vo veci
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 4
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím S. č. 5252203740 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2008 doručená sťažnosť Ing. A. F., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 4
ods. 2 listiny rozhodnutím S. (ďalej len „S.“) č. 5252203740. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 18. augusta 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 23. mája 2005 uplatnila nárok na dôchodkovú
dávku a na jej výplatu tým, že po prvýkrát požiadala príslušnú organizačnú zložku S.
o spísanie žiadosti o priznanie dôchodkovej dávky. Takúto žiadosť 8. júna 2005 zodpovedná
pracovníčka príslušnej pobočky S. so sťažovateľkou aj spísala. Touto žiadosťou si
sťažovateľka uplatnila svoje základné právo podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny.
Žiadala priznať nárok na dôchodok, t. j. nárok na odchod do predčasného starobného
dôchodku od 1. júna 2005. Spísaním žiadosti 8. júna 2005 začalo v jej veci dávkové
konanie. Dňa 27. júla 2005 vydala S. právny akt označený ako „rozhodnutie“
č. 5252203740 o priznaní predčasného starobného dôchodku od 1. júna 2005. Táto
písomnosť bola sťažovateľke doručená 19. augusta 2005. Uvedený akt je nulitný a S. ním
prekročila svoju rozhodovaciu právomoc. Nejde o rozhodnutie o dávke, ktoré by bolo
vydané v súlade s právomocou S., ale o neoprávnený zásah do práv sťažovateľky. O návrhu
sťažovateľky z 8. júna 2005 dosiaľ S. nerozhodla, teda koná so zbytočnými prieťahmi.
Sťažovateľka ako osoba neznalá práva podala 25. augusta 2005 žalobu proti uvedenému
aktu, ktorú potom doplnila ďalšími dvoma podaniami. Rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Sd 54/2006 z 25. apríla 2006 bol akt S. ako
vecne správny potvrdený. Krajský súd nesplnil svoju povinnosť skúmať rozhodovacie
právomoci S. a nepoučil sťažovateľku o jedinej možnosti efektívnej a účinnej ochrany jej
práv porušených zásahom zo strany S., a to podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu 22. mája 2006 odvolanie. Rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 So 70/2006 z 25.
apríla 2007 bol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdený. Najvyšší súd dospel
k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je opodstatnené. Rozsudok najvyššieho súdu bol
sťažovateľke doručený 8. júna 2007. Keďže akt S. treba považovať za nulitný (paakt), to
isté sa vzťahuje aj na rozhodnutia všeobecných súdov. Sťažovateľka sa v tejto súvislosti
obrátila aj na ústavný súd, ktorý uznesením č. k. I. ÚS 200/08-134 zo 4. júna 2008
doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 23. júna 2008 odmietol jej sťažnosť pre
zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím S. č. 5252203740 s tým, aby akt z 27. júla
2005 bol zrušený a Sociálnej poisťovni bolo zakázané pokračovať v porušovaní označených
práv. Požaduje tiež náhradu trov konania. Sťažnosť považuje za včas podanú, lebo zákonná
dvojmesačná lehota plynie odo dňa doručenia uznesenia ústavného súdu, k čomu došlo
23. júna 2008.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 200/08-134 zo 4. júna 2008 vyplýva, že ním
bola odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 So 70/2006 z 25. apríla 2007. Ústavný súd považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,
a to pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie merita veci najvyšším súdom. V súvislosti
s namietaným porušením procesných práv (prerokovanie veci verejne, v prítomnosti
účastníka konania s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a s právom poznať
vyjadrenie protistrany v odvolacom konaní) mohla sťažovateľka podať proti rozsudku
najvyššieho súdu dovolanie, a preto v tejto časti nebolo v právomoci ústavného súdu
poskytnúť ochranu jej označeným právam.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu S. č. 5252203740 z 27. júla 2005 pre
porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 4
ods. 2 listiny treba považovať za oneskorene podanú.
Rozhodnutie S. bolo sťažovateľke podľa jej vlastného tvrdenia doručené ešte
19. augusta 2005. Keďže sťažnosť ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu
18. augusta 2008, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Tvrdenie
sťažovateľky, podľa ktorého treba zákonnú lehotu počítať od 23. júna 2008, keď bolo
doručené uznesenie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti, je neakceptovateľné. Ústavný
súd neposudzoval sťažnosť proti S., ale proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny. Rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je v právomoci
ústavného súdu.
Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že S. poisťovňa je nečinná, keďže o jej návrhu
z 23. mája 2005, resp. z 8. júna 2005 nebolo dosiaľ vôbec rozhodnuté. S. totiž podľa
sťažovateľky nerozhodla o jej návrhu, ale o niečom inom, čo sťažovateľka nepožadovala
a o čom S. ani nebola oprávnená rozhodovať.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Z ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku (konanie proti nečinnosti
orgánu verejnej správy podľa piatej časti štvrtej hlavy v rámci správneho súdnictva)
vyplýva, že pokiaľ fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná
bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je
v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby všeobecný súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej
správy vo veci konať a rozhodnúť.
Nemôžu byť pochybnosti o tom, že S. je súčasťou orgánov verejnej správy. Pokiaľ je
preto podľa názoru sťažovateľky nečinná, právomoc poskytnúť ochranu jej právu podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny má všeobecný súd v rámci správneho
súdnictva. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2008