Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 30/09
PDF · 199.3 KB
No categories available
III. ÚS 30/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. J. F., B., v ktorých namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom vo veciach
o zaplatenie peňažnej istiny podaných 31. marca 2006 a 26. júla 2006, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 12912/08 až
14000/08 a Rvp 15501/08 až Rvp 15670/08 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
vedené pod sp. zn. Rvp 12912/08.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. februára
2008 a 11. februára 2008 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., ktorými namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) v konaniach, v ktorých si sťažovateľka na okresnom súde uplatňovala
finančnú pohľadávku s príslušenstvom voči jednotlivým dlžníkom a navrhovala, aby
okresný súd vydal platobný rozkaz.
Zo sťažností ďalej vyplýva, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli
konania o jej veciach doručených okresnému súdu 31. marca 2006 a 26. júla 2006
prostredníctvom kuriéra právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal vo veciach žiaden
relevantný procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, príp. vydanie platobného
rozkazu a pod.). V zásade je v konaniach nečinný. Doba konaní v jej veciach je neprimeraná
vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní.
Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie
„relatívne nízkej“ peňažnej pohľadávky osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu
na vydanie platobného rozkazu). Sťažovateľka je (podľa jej tvrdenia) aktívna a poskytuje
okresnému súdu potrebnú súčinnosť.
V sťažnostiach sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne žiadala,
aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (t. j. 663,88 €)
v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľky a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd sťažovateľku na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí
odôvodniť.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 12912/08 až 14000/08 a Rvp 15501/08 až Rvp 15670/08, a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku tohto
uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažnosti sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať aj tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, pre ktoré je typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh
a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany
V takýchto typoch konaní, ktoré sťažovateľka napadla na ústavnom súde, je žalobca
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných
predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 OSP). V nich
žalobcovi vyplýva povinnosť bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené
predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým
patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby, a to vrátane zaplatenia súdnych
poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti
jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho
nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti úkonov, považovať za dobu zbytočných
prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).
Z obsahu sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka v konaniach, v ktorých
si na okresnom súde uplatňovala finančnú pohľadávku s príslušenstvom voči jednotlivým
dlžníkom a navrhovala, aby okresný súd vydal platobný rozkaz, nezaplatila súdny
poplatok s tým, že splnenie poplatkovej povinnosti, tak ako vyplýva z obsahu sťažnosti,
sťažovateľka podmieňuje výzvou okresného súdu, keď vo svojich sťažnostiach uvádza:
„Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej nečinnosti porušovateľa obstojí aj preto, že prvotným
úkonom, ktorý súd z dôvodu hospodárnosti po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva
na zaplatenie súdneho poplatku... Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný
na zaplatenie súdneho poplatku... Okresný súd jednoduchý úkon spočívajúci vo výzve
na zaplatenie súdneho poplatku nevykonal ani po roku a pol od podania návrhu, hoci
je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej moci
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“) poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.
Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Z citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch jednoznačne vyplýva,
že je predovšetkým primárnou povinnosťou žalobcu splniť všetky zákonné predpoklady,
a teda aj poplatkovú povinnosť, tak, aby sa konanie vôbec mohlo začať, a potom ďalej
plynulo pokračovať.
V danej súvislosti neobstojí ani táto argumentácia sťažovateľky: „Keďže sťažovateľ
realizoval svoje podanie elektronickými prostriedkami nebolo možné, aby zaplatil súdny
poplatok s podaním návrhu kolkovými známkami a jeho jedinou možnosťou je počkať
na oznámenie platobných údajov okresným súdom.“.
Je základnou povinnosťou sťažovateľky ako účastníka konania, v danom prípade
žalobcu spor iniciujúceho, starať sa o stav a priebeh daného konania, povinnosť zaplatiť
súdny poplatok nevynímajúc. Sťažovateľka, tak ako to vyplýva z obsahu sťažností,
po podaní návrhov na začatie jednotlivých konaní s okresným súdom komunikovala, je teda
zrejmé, že mohla, mala možnosť a v danej súvislosti aj mala okresný súd požiadať aj o
oznámenie platobných údajov, na základe ktorých by si mohla splniť svoju poplatkovú
povinnosť v lehote a za podmienok ustanovených zákonom o súdnych poplatkoch. Tento
názor ústavného súdu podporuje aj skutočnosť, že vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných
žalôb podaných okresnému súdu v krátkom časovom úseku za sebou nebolo technicky
možné od okresného súdu očakávať, že v každej jednotlivej veci iniciatívne vyzve
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku bez akejkoľvek aktívnej a efektívnej
ingerencie zo strany samotnej sťažovateľky.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka postupovala od začiatku konania v daných
veciach až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jej náležitú súčinnosť
so súdom (§ 6 OSP). Jej podiel na spomalení konania v daných veciach bráni záveru, že
v predmetných konaniach došlo k zbytočným prieťahom napriek tomu, že od podania žalôb
uplynulo jeden a pol roka.
Sťažovateľka si mala byť vedomá toho, koľko návrhov podala okresnému súdu, čím
na okresnom súde vytvorila objektívne atypickú situáciu, a za daných okolností bolo jej
primárnou povinnosťou splniť si svoju poplatkovú povinnosť bez toho, aby okresnému súdu
posielala žiadosti o doručenie výziev na zaplatenie súdneho poplatku, a mala tento poplatok
aj bez takýchto výziev zaplatiť buď v kolkových známkach, alebo v hotovosti do pokladne
okresného súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
na zbytočné prieťahy v občianskom sporovom konaní a procesnú nečinnosť sťažovateľky vo
vzťahu k splneniu si poplatkovej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Súčasne treba poukázať aj na skutočnosť, že niektoré sťažnosti sťažovateľky
nespĺňali zákonnom ustanovené náležitosti, konkrétne splnomocnenie právneho zástupcu
sťažovateľky nebolo podpísané (sp. zn. Rvp 13315/08 a sp. zn. Rvp 13714/08) a sťažnosť
sťažovateľky nebola podpísaná (sp. zn. Rvp 13103/08, Rvp 13187/08, Rvp 13361/08,
Rvp 13639/08, Rvp 13885/08 a sp. zn. Rvp 13921/08 ).
Vzhľadom na to, že sťažovateľka nesplnila základné povinnosti konania pred
okresným súdom, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími skutočnosťami tvrdenými
v sťažnosti.
V prípade, že okresný súd v predmetných veciach nebude vo veci vykonávať úkony
smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty a k právoplatnému skončeniu veci
sťažovateľke nebude nič brániť, aby na prípadné porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 ústavy podala sťažnosť
na ústavnom súde i v budúcnosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku
tohto konania dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Z uvedeného dôvodu rozhodol tak, ako to je uvedené v druhom bode výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2009