Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 28/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Z.; Ing. J. K., Z.; B. M., Z.; Mgr. T. P., Z.; S. P., Z.;

Mgr. N. H., Z.; D. H., Z., a M. O., Z., všetkých zastúpených advokátom JUDr. J. S., P.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-160 z 9. októbra 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K., Ing. J. K., B. M., Mgr. T. P., S. P., Mgr. N. H., D. H. a M. O.

o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2008 doručená sťažnosť M. K., Ing. J. K., B. M., Mgr. T. P., S. P., Mgr. N. H., D. H. a M. O.

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a 3 v spojení s a 2 (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-160 z 9. októbra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“), pričom

za porušiteľa svojich práv označili aj Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“),

ktorý mal porušiť ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2

rozsudkom č. k. -112 z 30. januára 2007.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli, že ako bývalí poslanci

Obecného zastupiteľstva obce Z. vykonávali funkciu poslancov vo volebnom období

1998 - 2002. V súlade so o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov a uznesením obecného zastupiteľstva č. 37/99 z 10.

februára 1999 im obec za výkon funkcie poslancov, členov a predsedov komisií pravidelne

vyplácala mesačné odmeny, ktorých výška nebola obmedzovaná žiadnymi inými kritériami.

Starostka od 1. januára 2001 až do skončenia volebného obdobia (16. decembra

2002) pozastavila sťažovateľom vyplácanie mesačných odmien a siedmim poslancom

zabránila vykonávať funkciu poslancov, ako aj funkcie členov a predsedov komisií

obecného zastupiteľstva, čím sťažovateľom spôsobila škodu na nevyplatených odmenách

108 173 Sk. O náhradu tejto škody sa domáhali súdnou cestou.

V priebehu konania na prvostupňovom súde odporca (starostka) uznal spôsobenú

škodu a časť z nej (sumu 85 111 Sk) dobrovoľne uhradil. Zvyšnú časť spôsobenej škody

v sume 24 812 Sk odmietol uhradiť, pretože navrhovatelia fyzicky nevykonávali mandát

poslanca, i napriek tomu, že im protizákonne zabránil vykonávať funkciu poslanca

a protizákonne im zrušil mandát poslancov.

Prvostupňový súd rozhodol tak, že odporca musí zaplatiť navrhovateľom

(sťažovateľom) spôsobenú škodu aj za obdobie od 20. júla 2002 do 16. decembra 2002,

t. j. za obdobie, keď im odporca protizákonne zrušil mandáty poslancov a zabránil im

vykonávať funkcie poslancov. Nepriznal im však úroky z omeškania zo spôsobenej škody

za obdobie od 1. januára 2001 do 19. júla 2002, ktorú odporca dobrovoľne zaplatil počas

konania, a ani náhradu trov konania z dôvodu, že návrh u niektorých navrhovateľov bol

vyšší, ako im bol priznaný, alebo odporca vyplatil jednému zo sťažovateľov

(navrhovateľovi v piatom rade) vyššiu odmenu, ako mu v skutočnosti patrila. Z toho dôvodu

sa sťažovatelia odvolali a v odvolaní požadovali priznať plný úspech v konaní s vyplatením

všetkých úrokov a plnú náhradu trov konania.

Krajský súd vo svojom rozsudku zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo veci

samej a nepriznal navrhovateľom - účastníkom náhradu škody, ktorú im spôsobil odporca

v období od 20. júla 2002 do 16. decembra 2002, t. j. v dobe, keď nevykonávali mandát

poslancov.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie z 30. novembra 2007

a 21. decembra 2007 podali aj sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju odmietol uznesením č. k.

-17 z 13. marca 2008 pre nedostatok právomoci práve z dôvodu, že súbežne

prebiehalo dovolacie konanie.

V sťažnosti z 13. októbra 2008 sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli:

«Ústavný súd Uznesením -17 Uzn. 13/3 zo dňa 13. 3. 2008 Sťažnosť

odmietol pre nedostatok svojej právomoci, v súlade s princípom subsidiarity, nakoľko

skutkový stav podstatný na rozhodnutie by paralelne rozhodovali dva súdy a o dovolaní

sťažovateľov nebolo dosial Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté.

Dňa 12. 8. 2008 bolo sťažovateľom doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo

13/2008 - 10 C 120/2003 zo dňa 25. 6. 2008, ktorým bolo dovolanie odmietnuté pre jeho

neprípustnosť, nakoľko peňažné plnenie napadnutého právoplatného rozhodnutia

odvolacieho súdu neprevýšilo trojnásobok minimálnej mzdy.

I keď v dovolaní sťažovatelia namietali porušenie základných práv a podľa

Uznesenia Ústavného súdu SR -17 „... je Najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania oprávnený a zároveň povinný dbať na ochranu základných práv účastníkov

konania vrátane Ústavného súladného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem

vzťahujúcich sa na daný prípad...“, súčasná právna úprava

umožňuje súdu odmietnuť preverenie porušenia základného práva z dôvodu „finančného

limitu“ spôsobenej škody.

Podľa nás je v rozpore s , ods. 3,

SR, pretože obmedzuje pôsobnosť súdov pri preskúmavaní rozhodnutí týkajúcich sa

porušovania základných práv.

Po vyčerpaní účinného opravného prostriedku - dovolania, ktoré však bolo

odmietnuté a po odstránení dôvodu odmietnutia Sťažnosti Ústavným súdom SR

pre nedostatok jeho právomoci Uznesením -17 opätovne podávame sťažnosť

na Ústavný súd Slovenskej republiky z dôvodu namietania porušenia základných práv...» Za

porušiteľa svojich základných práv označili krajský súd.

V sťažnosti sťažovatelia citujú z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu,

v ktorom sa v súvislosti s odmietnutím akceptovania spôsobnej škody krajský súdom

uvádza:

«Odmietnutie akceptovania spôsobenej škody krajský súd zdôvodnil, cit.:

„... Na rozdiel od práce vykonávanej v rámci pracovného alebo obdobného pomeru, ktorej

účelom a zmyslom je získanie finančných prostriedkov, výkon funkcie poslanca je verejnou

funkciou s právami a povinnosťami vymedzenými v ust. § 25 zákona o obecnom zriadení

a jej cieľom je vykonávanie činnosti v záujme obce a jej obyvateľov. Zaplatenie odmeny,

ktorú umožňuje obecnému zastupiteľstvu stanoviť zákon o obecnom zriadení v ust. § 25

ods. 4. predstavuje len ekvivalent a náhradu poslancovi za vynaloženie svojho voľného času

v prospech danej činnosti. V prípade, pokiaľ túto činnosť nevykonáva, a to bez ohľadu

na dôvod, prečo k takejto situácii došlo, podľa názoru krajského súdu nemôže mať nárok

na vyplatenie odmeny podľa , pretože niet

čo nahrádzať...“.

Sme jednoznačne presvedčení, že týmto nesprávnym právnym posúdením veci

a rozsudkom krajského súdu došlo k porušenie základného práva navrhovateľov,

zaručeného SR.

Nevidíme dôvod, aby sa v súdnej praxi delila spôsobená škoda v rámci pracovného

a obdobného pomeru v porovnaní so spôsobenou škodou v rámci iných činností

v pôsobnosti verejnej správy (samosprávy).

Ak judikatúra a súdna prax jednoznačne priznáva spôsobenú škodu na ušlom

zárobku občanom (zamestnancom), napr. za obdobie nezákonnej výpovede, t. j. za obdobie,

keď občanovi bolo zabránené vykonávať prácu, nevidíme rozdiel v náhrade spôsobenej

škody pri zabránení inej činnosti, z ktorej vyplývajú finančné pôžitky, napr. pri výkone

poslaneckých mandátov v oblasti verejnej správy, keď právny subjekt verejnej správy

(samosprávy) - obec, protizákonne zabráni vykonávať funkciu poslancov obecného

zastupiteľstva a tým spôsobí škodu na ušlých zákonných odmenách.

Popritom treba pripomenúť, že „odmeny“ poslancov neboli viazané na žiadne

podmieňujúce ukazovatele (hospodárenie obce, počet účastí na zasadnutiach

zastupiteľstva...).

Dôvod neuznania spôsobenej škody, ktorý uviedol krajský súd v rozsudku, cit.

„... V prípade, pokiaľ túto činnosť nevykonáva, a to bez ohľadu na dôvod, prečo k takejto

situácii došlo, podľa názoru krajského súdu nemôže mať nárok na vyplatenie odmeny podľa

, pretože niet čo nahrádzať“, (inými slovami, aby

by mohli navrhovatelia vykonávať poslanecký mandát od 20. 7. 2002 do 16. 12. 2002, mali

by právny nárok na náhradu spôsobenej škody), je jednoznačne v rozpore so základným

právom zaručeným v ČL. 44, ods. 3) SR (zákon č. 460/92 Z. z.), ktorého ustanovenia

za spôsobenú škodu a náhrade za spôsobenú škodu sú prenesené do Občianskeho

zákonníka, napr. § 420 zákona č. 40/64 Zb.

Je právne irelevantné, aby nepriznanie spôsobenej škody od 20. 7. 2002 do 16. 12.

2002 bolo zdôvodnené nevykonávaním poslaneckého mandátu, keď sám odporca zabránil

výkonu poslaneckého mandátu.

Navrhovatelia chceli jednoznačne mandát vykonávať a včas upozorňovali odporcu -

štatutára - starostku obce, na protizákonné konanie, čo odporca odmietol akceptovať. (Viď.

príloha č. 1, ktorá sa nachádza aj v súdnom spise.)

Vychádzajúc zo základného ústavného práva na náhradu škody aj v oblasti verejnej

správy je tiež relevantná právna ochrana veriteľov a dlžníkov v tejto oblasti. Ak by to tak

nebolo, došlo by k porušeniu ďalšieho základného ústavného práva zaručeného v ČL. 12

ods. 2 SR, cit.: Základné práva a slobody sa zaručujú ... všetkým bez ohľadu... alebo

iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať.“ Tzn. postavenie navrhovateľov vo funkciách poslancov a predsedov

a členov odborných komisii, nesmie byť na úkor ich práv ako veriteľov vo vzťahu k dlžníkovi

- obci.»

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. -150

(-112) zo dňa 9. 10. 2007 porušil základné právo ôsmich sťažovateľov – M.

K. a spol. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 3, v spojení s Čl. 12. ods. 1

a 2 .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -160 zo dňa 30. 1. 2007,

v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č. k. -11 zo dňa

30. 1. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo veci znova konal

a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho

zastúpenia, každému v sume... (poznámka: ktorá bude upresnená po skončení všetkých

právnych úkonov), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v uvedenej právnej veci podali

3. decembra 2007 proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. októbra 2007 dovolanie. Dovolanie doručili do podateľne okresného súdu, ktorý v ich

právnej veci rozhodoval v prvom stupni [ (ďalej len

„OSP“)]. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 25. júna 2008 tak, že ho odmietol pre jeho neprípustnosť

podľa . Svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

„Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238

a V ustanovení sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu.

Ustanovenie upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení sú uvedené

dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme uznesenia.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaného vo forme rozsudku upravuje ustanovenie , podľa ktorého

je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej ( ), alebo proti rozsudku, v ktorom

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto veci (§ 238 ods. 2

), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3

).

Výnimku z uvedenej prípustnosti dovolania, t. j. aj dovolania smerujúceho proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej, predstavujú (okrem veci uvedených v ustanovení ) tiež veci,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy ä v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy

je rozhodujúci deň podania návrhu ha prvostupňovom súde ( v znení

, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2003), pričom

neprípustnosť dovolania v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa vzťahuje iba na

konania, v ktorých súd rozhodol po nadobudnutí účinnosti tohto zákona (§ 372i ods. 7

).

V posudzovanej veci žalobcovia uplatnili v jednom konaní svoje čiastkové nároky na

zaplatenie odmeny za výkon ich poslaneckej funkcie v celkovej sume 108.173 Sk, z ktorej

predmetom dovolacieho konania ostala už len suma 23.062 Sk. Keďže sa jednalo

o samostatné nároky, z ktorých každý mohol byť zvlášť uplatnený v osobitnom konaní

a o ktorých aj súd rozhodoval vo vzťahu ku každému žalobcovi jednotlivo, dovolania

žalobcov smerovali proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu vydanému

po 1. septembri 2003, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie o peňažnom plnení

neprevyšujúcom ani u jedného z nich sumu 4.132 Sk. Keďže minimálna mzda ku dňu

podania žaloby (žaloba bola podaná 21. 5. 2003) činila sumu 5.570 Sk [§ 1 písm. b) nar. vl.

č. ], peňažné plnenia, o ktorých rozhodol odvolací súd, neprevyšujú

jednotlivo trojnásobok minimálnej mzdy (sumu 16.710 Sk). Na uvedenú vec sa preto

vzťahuje ustanovenie v znení zákona č, , z ktorého

dôvodu je dovolanie žalobcov proti rozsudku krajského súdu neprípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou,

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g)

(t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilostí

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným

súdom).

Vady uvedené v tomto ustanovení žalobcovia v dovolaní výslovne nenamietali a ani

dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich.

Dovolanie v tejto veci preto ani podľa prípustné nie je.

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno uzavrieť, že dovolanie žalobcov

smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 5

), keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol [

v spojení s veta prvá ], bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná

správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

Sťažovatelia síce po doručení rozhodnutia najvyššieho súdu o ich dovolaní proti

označenému rozsudku krajského súdu podali do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia ústavnému súdu sťažnosť, ale namietajú v nej porušenie nimi označených

základných práv rozsudkom krajského súdu. Znamená to, že rozhodnutie najvyššieho súdu

akceptujú, nesúhlasia však s rozhodnutím krajského súdu a okresného súdu, ktoré požadujú

zrušiť. Robia tak spôsobom bez akejkoľvek väzby na toto rozhodnutie najvyššieho súdu o ich

dovolaní. Ústavný súd je toho názoru, že zákonné dôvody odmietnutia dovolania

sťažovateľov sa mali premietnuť aj do formulovania petitu – návrhu na rozhodnutie, ktorým

je ústavný súd v súlade s viazaný.

Ústavný súd uvádza, že aj keď vo svojom rozhodnutí č. k. -17

z 13. marca 2008 uviedol, že vzhľadom na to, že bolo podané dovolanie, nemá na

rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov o porušení ich základných práv označeným

rozsudkom krajského súdu právomoc, neznamená to však, že skončenie dovolacieho

konania, keď skončí odmietnutím, automaticky zakladá právomoc ústavného súdu. Každá

sťažnosť doručená ústavnému súdu musí spĺňať zákonom ustanovené podmienky, vrátane

formálnych a materiálnych náležitostí. Sťažnosť tieto podmienky nespĺňa, pretože bola

podaná po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Z toho dôvodu je podaná

podľa v spojení s oneskorene.

Vzhľadom na tieto skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia. V nadväznosti na toto rozhodnutie bolo už bez právneho

významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2009