Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 375/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2009

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa o sťažnosti Ing. V. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. R., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a , základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a práva na spravodlivý

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. februára

2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. V. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a , základné právo vlastniť majetok zaručené

v a právo na spravodlivý proces zaručené v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 14. februára 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. februára

2008 z r u š u j e .

3 . Ing. V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. V. K. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,53 €

(slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiattri centov), ktoré j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. R., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 16. októbra 2008 č. k. -23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a (ďalej len „“), základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 14. februára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu dlžníka – M., s. r. o. (ďalej

len „úpadca“), začal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) voči úpadcovi

uznesením sp. zn. z 26. júna 2007 konkurzné konanie. Na základe zistení

predbežného správcu, že majetok úpadcu nebude postačovať ani na úhradu trov

konkurzného konania, okresný súd uznesením č. k. „4 K 9/2007-273“ (správne má byť

-273, ide o chybu v písaní spisovej značky, pozn.) z 31. júla 2007 konkurzné

konanie voči úpadcovi zastavil, pričom v poučení uviedol: „V zmysle ust.

uznesenie o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku súd doručí účastníkom

konkurzného konania. Proti uzneseniu môže podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie

odvolania veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za

pristúpenie do konkurzného konania.“

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podala 8. augusta 2007 odvolanie

sťažovateľka, ktorá bola veriteľkou úpadcu na základe zmluvy o pôžičke z 26. októbra

2005, ktorou na obdobie jedného roka poskytla úpadcovi pôžičku v sume 14 000 000 Sk.

Podľa sťažovateľky predbežný správca pri zisťovaní majetku úpadcu nezohľadnil „...

dlžníkove odporovateľné úkony, ktorými došlo k zníženiu jeho majetku“. Po podaní

odvolania sťažovateľka 31. augusta 2007 zložila na účet okresného súdu sumu 200 000 Sk

na úhradu trov konkurzného konania.

V dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2008 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a súčasne

odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľky s rozhodnutím krajského súdu,

ktorý podľa jej tvrdenia nesprávne aplikoval na jej prípad ustanovenia § 20, § 24 a § 25

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“), pričom v tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti

uviedla, že „... postupom a rozhodnutím krajského súdu jej bolo odňaté postavenie

účastníka konkurzného konania a zároveň jej bolo odňaté právo podať odvolanie, čo

v konečnom dôsledku malo za následok zásah do jej ústavne garantovaných práv. Takéto

rozhodnutie a postup krajského súdu podľa názoru sťažovateľky predstavuje odňatie

garantovaného práva uplatňovať svoje práva v súdnom konaní.“.

V súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu sťažovateľka namietala

porušenie základného práva na spravodlivý proces a toto svoje tvrdenie takto odôvodnila:

«Pokiaľ ide o námietku porušenia práva sťažovateľky na súdnu ochranu v spojení

s jej právom vlastniť majetok, jej primárnym dôvodom je zjavná svojvôľa krajského súdu pri

právnom posúdení rozhodujúcej otázky, a to tej, či sťažovateľka bola oprávnená podať

odvolanie proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I č. k. -273 zo dňa

31. 07. 2007 o zastavení konania, príp. či sa sťažovateľka podaním odvolania stala

účastníčkou konania a zložením preddavku na trovy konania mal krajský súd vyhlásiť

konkurz.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento extenzívne vykladal

ustanovenie , keď v spojení s ust. rozhodol, že sťažovateľka

by bola oprávnená podať odvolanie len v tom prípade, ak by bola inak oprávnená podať

návrh na vyhlásenie konkurzu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vytvoril konštrukciu,

v zmysle ktorej je potrebné ust. vykladať komplexne spolu s ust.

, ktoré rieši otázku vstupu do konania. Nakoľko sťažovateľka podľa názoru krajského

súdu nie je veriteľom oprávneným podať odvolanie (keďže nemá vykonateľnú pohľadávku),

nie je oprávnená na podanie odvolania voči uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre

nedostatok majetku. Podanie odvolania zo strany sťažovateľky podľa názoru krajského súdu

nemalo za následok jej vstup do konkurzného konania. Táto argumentácia krajského súdu je

v celom rozsahu nesprávna a nemá oporu v dikcii . ...

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tým, že vyložil ust.

v súvislosti s ust. , vlastne určil, že oprávnenie podať odvolanie voči

uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku nemá každý veriteľ, ale

len ten, ktorý by inak mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Takýto výklad však vôbec

nezodpovedá zákonnej dikcii (gramatickému výkladu) ustanovenia , logike

predmetného ustanovenia a jej začleneniu v rámci zákona ako celku. Ak by totiž

zákonodarca mal v úmysle limitovať oprávnenie na podanie odvolania v prípade zastavenia

konkurzného konania len na účastníkov konania, prípadne veriteľov, ktorí nie sú účastníkmi

ale majú vykonateľnú pohľadávku, bol by takúto podmienku explicitne uviedol v ust. § 20

ods. 3 .

však v výslovne uvádza, že v prípade zastavenia konania pre

nedostatok majetku môže odvolanie podať každý veriteľ, teda nie len ten, ktorý je

účastníkom konania príp. má vykonateľnú pohľadávku. Zákonodarca celkom iste mal na

mysli takého (každého) veriteľa, ktorý má voči dlžníkovi pohľadávku. Tento názor

podporujú nasledovné skutočnosti;

a) gramatický výklad predmetného ustanovenia - adjektívum „každý“, teda

akýkoľvek, všetci a pod.

b) systematický výklad - samotná konštrukcia ; ak by bola argumentácia

krajského súdu správna, prečo by potom zákonodarca osobitne riešil zastavenie konania

pre nedostatok majetku v samostatnom ustanovení § 20 v rámci PRVEJ hlavy druhej časti

zákona a neriešil túto otázku spolu s okruhom účastníkov v rámci DRUHEJ hlavy

a ust. § 24

c) logický výklad - pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby odvolanie mohol

v prípadoch podľa podať len účastník konania, príp. veriteľ

s vymáhateľnou pohľadávkou, ktorý by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie

konkurzu, nemá potom logiku, aby túto skutočnosť v jednej časti zákona zákonodarca

výslovne zdôraznil (porovnaj a posledná veta ) a v inej časti to

ponechal len na aplikačnú prax (súdy) ( ). O skutočnosti, že oprávnenie na

podanie odvolania má každý veriteľ, svedči aj tá skutočnosť, že uznesenie sa doručuje

účastníkom konania a zároveň všetkým veriteľom prostredníctvom Obchodného vestníka.

d) autentický výklad - dôvodová správa k (príloha 6). V osobitnej časti

dôvodovej správy zákonodarca k predmetnému ustanoveniu výslovne uvádza, že,

cit. ... Na rozdiel od uznesenia o zastavení konkurzného konania z dôvodu osvedčenia

dlžníkovej platobnej neschopnosti, odvolanie voči uzneseniu o zastavení konania pre

nedostatok majetku môže podať i veriteľ dlžníka, ktorý nemusí byť účastníkom konkurzného

konania...

e) účel predmetného ustanovenia - Ako vyplýva z účelu a osobitne úpravy

tzv. veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, cieľom zákona je poskytnúť priestor najmä

dlžníkovi na iniciovanie konkurzného konania, pretože ten pozná svoju majetkovú situáciu

najlepšie (porovnaj výklad k § 11 dôvodovej správy). Zakotvením pomerne striktných

formálnych požiadaviek na návrh veriteľa zákonodarca zároveň sledoval úmysel vylúčiť

konkurzné konanie ako prostriedok nekalého konkurenčného boja (§ 11 dôvodovej správy).

V štádiu, keď súd prvého stupňa zastavil konkurzné konanie pre nedostatok majetku, nemá

však argumentácia krajského súdu, ktorá znamená striktné formalizovanie pohľadávky

sťažovateľky, logiku. Tým, že konkurzné konanie začalo a navyše na návrh dlžníka, sa

úpadok dlžníka prezumuje. Ak veriteľ, ktorého pohľadávku naviac dlžník nespochybnil, ale

sám ju v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, podá odvolanie voči uzneseniu o zastavení

konania pre nedostatok majetku a zloží preddavok na trovy konania, stáva sa účastníkom

konania a zloženie preddavku na trovy konania má samo o sebe za následok, že odvolací

súd musí vyhlásiť konkurz ( ).

Svojím výkladom krajský súd v skutočnosti doplnil o také požiadavky

na aktívnu legitimáciu, ktoré nie sú v platnom a účinnom zákone. Takéto doplnenie zákona

je však v rozpore s princípmi právneho štátu ( ), ku ktorým patrí aj to, že

ustanovovať predpoklady v hypotézach právnych noriem patrí do výlučnej kompetencie

zákonodarcu... V prípade napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa teda jedná o zjavnú

svojvôľu súdu pri výklade a aplikácii dotknutého ustanovenia, čím došlo k úplnému popretiu

ich účelu a významu...

Nie je úlohou ústavného súdu naprávať skutkové a právne omyly všeobecných súdov.

Pokiaľ však ide o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa,

ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, je nepochybné,

že dochádza k takému zásahu do práva na spravodlivý súdny proces, ktorý vyžaduje ústavnú

korekciu.»

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť majetok,

sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Vo vzťahu k vlastníckemu právu má predmetný zásah dva rozmery: napadnuté

rozhodnutie (i) jednak zbavilo sťažovateľku práva na majetkovú hodnotu zodpovedajúcu

tomu, čo by v rámci konkurzného konania ako veriteľ získala, t. j. práva, ktoré by pri

absencii aplikačnej svojvôle krajského súdu požívalo súdnu ochranu, a (ii) jednak viedlo k

obmedzeniu slobody sťažovateľky ako veriteľa zvoliť si spôsob obrany svojho vlastníckeho

práva (možnosť výberu z viacerých zákonom aprobovaných postupov). Postup krajského

súdu by znamenal popretie zásady, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

zákonný obsah a (požíva) rovnakú ochranu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné práva Ing. V. K., bytom B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,

základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na prejednanie jej záležitosti

nezávislým a nestranným súdom podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. sa zrušuje a vec

sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Ing. V. K. čiastku 100.000,-Sk ako

finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ing. V. K. trovy právneho zastúpenia

k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3705/2008 z 26. novembra

2008 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu

listom z 3. decembra 2008.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„Senát 2 CoKr prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou

pristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Za výkladom ustanovení , na základe ktorých posudzoval, či je sťažovateľka

osobou oprávnenou na podanie odvolania v odôvodnení svojho rozhodnutia, si v celom

rozsahu stojí.

V tejto súvislosti si senát 2 CoKR dovolil poukázať na skutočnosť, ktorá je z hľadiska

výkladu napadnutých ustanovení hodná zreteľa.

Vyhláška MS SR č. v ustanovení hovorí, že preddavok na

úhradu nákladov konkurzu, ak ide o právnickú osobu, je 200 000,- Sk. Z dikcie uvedeného

ustanovenia je zrejmé, že táto platba nie je súdnym poplatkom v zmysle ustanovení zákona

č. o súdnych poplatkoch..., ale jednoznačne definovaným preddavkom na

úhradu nákladov konkurzu, a teda neexistuje právo požiadať súd o oslobodenie od platenia

tohto preddavku z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Pri výklade napadnutých ustanovení spôsobom uvedeným v sťažnosti, sa môžu

vytvoriť dve kategórie veriteľov v rovnakom právnom postavení ako sťažovateľka - teda

veriteľov, ktorí nemajú judikátnu alebo uznanú pohľadávku v zmysle ustanovenia § 12

ods. 2 , a to:

- veriteľ, ktorý si môže dovoliť preddavok zložiť a

- veriteľ, ktorý si nemôže dovoliť preddavok zložiť,

pričom priznanie postavenia osoby oprávnenej na podanie odvolania prvej skupine

veriteľov bude v súlade so , a aj s SR, kým osoby uvedené v druhej skupine,

postavenie osoby oprávnenej podať odvolanie, nebudú mať. Tejto skupine veriteľov, napriek

rovnakému právnemu postaveniu, bude odopreté SR zaručené právo na súdnu

ochranu.

V tejto súvislosti si senát 2 CoKR dovolil vysloviť názor, že pripustenie

mimoriadnych opravných prostriedkov - dovolania a mimoriadneho dovolania, vylúčených

ustanovením , by bolo významným prínosom pri výklade, aplikácii zákona

č, a aj zjednocovaní rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Vzhľadom na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej normy a od

ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasíme, aby US SR

upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

iba zopakoval argumentáciu uvedenú už v samotnej sťažnosti a navyše uviedol:

„... za irelevantný v tejto súvislosti je potrebné považovať názor Krajského súdu

o možnom odoprení práva na súdnu ochranu v dôsledku nemožnosti časti veriteľov zložiť

preddavok na trovy konania. Sťažovateľka zároveň uvádza, že netrvá na ústnom konaní

a súhlasí s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a , základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúca sa namietaného porušenia ňou označených

základných práv a práv zaručených v ústave a dohovore spočíva v jej tvrdeniach

o nezákonnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2008,

ktorá má spočívať v tom, že krajský súd jej nezákonným a svojvoľným výkladom

aplikovaných ustanovení zákona o konkurze odňal možnosť konať pred súdom tým, že ňou

podané odvolanie odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou, v dôsledku čoho

nepreskúmal jej odvolacie námietky.

V súvislosti s preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva:

„Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či odvolanie bolo podané osobou na

to oprávnenou, či súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného

skutkového stavu a či vyvodil správny záver, keď konkurzné konanie voči dlžníkovi

M., s. r. o.,... B.,... zastavil pre nedostatok majetku.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné, že konkurzné konanie bolo začaté

na základe návrhu dlžníka, ktorý uviedol, že je platobne neschopný, má 27 veriteľov

s celkovou výškou pohľadávok 44 000 000,- Sk, pričom pohľadávky väčšiny veriteľov sú

viac než 30 dní po lehote splatnosti. Majetok dlžníka predstavujú iba finančné prostriedky

v sume 29 377,- Sk. Žiadny iný majetok dlžník nevlastní.

Keďže súd prvého stupňa mal pochybnosti o majetku dlžníka, spôsobom ustanoveným

v o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ) ustanovil

do konania predbežného správcu, ktorému uložil povinnosti v zmysle .

Základnou povinnosťou predbežného správcu je zistiť, či majetok dlžníka bude

postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu; pritom je povinný vychádzať aj z hodnoty

majetku, o ktorý bol majetok dlžníka ukrátený v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých

možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Z obsahu správ predbežného

správcu je zrejmé, že postupoval v súlade so zákonom, keď sa pri zisťovaní majetku dlžníka

z účtovných kníh a ostatných dokladov a písomností dlžníka zameral aj na také úkony

dlžníka, na základe ktorých mohol byť majetok dlžníka ukrátený. Okrem preskúmania

hospodárenia dlžníka v rokoch 2005 - 2007 vykonal tiež pohovor s konateľom dlžníka

a s veriteľkou najvyššej pohľadávky, ktorí vyhlásili, že nie sú im známe také úkony, ktorým

by bolo možné odporovať. Zo zápisníc o uvedenom pohovore je preukázané, že obidvaja

boli náležité poučení o trestnoprávnych následkoch marenia konkurzného zákona v zmysle

ustanovení a 243 2005 Z. z. Skutkové závery predbežného

správcu, týkajúce sa majetku, resp. odporovateľ'ných úkonov dlžníka, nie sú predmetom

odvolacieho konania. o správcoch však jednoznačne ukladá správcovi

povinnosť vykonávať správcovskú činnosť čestne, zodpovedne, svedomito, s odbornou

starostlivosťou a s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Správca

tiež zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Preto

súd prvého stupňa nepochybil, keď za základ svojho rozhodnutia zobral správu

predbežného správcu, z ktorej vyplynulo, že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu

nákladov konkurzu a v súlade s ustanovením konkurzné konanie pre

nedostatok majetku zastavil. Odvolaciemu súdu preto nezostávalo iné ako uznesenie súdu

prvého stupňa č. k. -273 zo dňa 31. 7. 2007 podľa druhá veta

potvrdiť.

Úlohou odvolacieho súdu je v nadväznosti na ustanovenie § 20 a ďalšie ustanovenia

skúmať, či odvolanie podala osoba na to oprávnená.

Podľa druhá a tretia veta proti uzneseniu o zastavení konkurzného

konania pre nedostatok majetku môže podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie

odvolania veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za

pristúpenie do konkurzného konania. Podľa účastníkmi konkurzného

konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto

zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že účastníkom

konkurzného konania je v tomto jeho štádiu iba dlžník; veriteľ, ktorý podal odvolanie,

účastníkom konkurzného konania nie je. Z dikcie ustanovenia § 20 ods. 3 tretia veta - keďže

použitie ustanovenia nie je výslovne vylúčené - teda vyplýva, že podanie

odvolania veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, je jednou z dvoch

zákonom predpokladaných foriem prejavu jeho vôle pristúpiť do konkurzného konania.

Pritom podmienky pristúpenia do konania v štádiu do vydania uznesenia o vyhlásení

konkurzu upravuje tak, že do konkurzného konania môže pristúpiť veriteľ,

ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Preto je

potrebné uvedené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykladať komplexne

a vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd je preto povinný tiež skúmať, či odvolanie podal

taký veriteľ, ktorý by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Podľa návrh na vyhlásenie konkurzu môže podať dlžník, veriteľ, likvidátor

dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. Veriteľ je oprávnený podať návrh na

vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením

peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť tohto

dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník

viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných

peňažných pohľadávok aspoň dvoch veriteľov, napriek tomu, že bol veriteľmi týchto

pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie.

Podľa druhá veta pohľadávka veriteľa, ktorý podáva návrh, sa

považuje za preukázanú, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom

dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Odvolateľka

je nepochybne veriteľom dlžníka M., s. r. o., B.; k odvolaniu však nedoložila (a ani z jeho

textu to nevyplýva), že jej pohľadávka bola dlžníkom uznaná spôsobom, ako to vyžaduje

citované ustanovenie § 12 ods. 2 druhá veta, alebo že je vykonateľná na základe

právoplatného rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo že by dlžníka vyzvala na plnenie

takejto svojej pohľadávky. Z uvedeného teda vyplýva, že odvolanie podala osoba, ktorej

zákon takéto právo nedáva; preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1

písm. b) , ktorý sa na konanie podľa použije primerane, odvolanie odmietol.

Keďže odvolateľka nie je veriteľom, ktorý by inak bol oprávnený podať návrh na

vyhlásenie konkurzu, a teda ani veriteľom oprávneným podať odvolanie, skutočnosť, že

odvolateľka zložila na účet Okresného súdu Bratislava I. preddavok na úhradu nákladov

konkurzu, odvolací súd z hľadiska ustanovenia § 20 ods. 4 tretia veta považoval za právne

bezvýznamnú. Vrátenie zloženého preddavku vykoná súd prvého stupňa.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľky,

že podanie tohto odvolania je jedinou možnosťou ako sa domôcť svojich práv, a to

z dôvodu, že odvolateľka ako každý iný veriteľ mala možnosť uplatniť svoju splatnú

pohľadávku proti dlžníkovi, resp. ručiteľom, na súde žalobou na plnenie a tiež sa mohla

odporovacou žalobou podľa domáhať, aby súd určil, že

dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie jej vymáhateľnej pohľadávky, sú voči

nej právne neúčinné.“

Z citovaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že základnou premisou jeho

právneho názoru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky na podanie odvolania proti

rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku

úpadcu je nevyhnutnosť na daný prípad, ako aj na obdobné prípady aplikovať vo vzájomnej

súvislosti ustanovenia § 20 ods. 3 a § 24 ods. 2 zákona o konkurze.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase (t. j. ku dňu

rozhodovania krajského súdu) uznesenie o zastavení konkurzného konania pre nedostatok

majetku súd doručí účastníkom konkurzného konania. Proti uzneseniu môže podať

odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie odvolania veriteľom, ktorý nie je účastníkom

konkurzného konania, sa považuje za pristúpenie do konkurzného konania.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase až do vydania

uznesenia o vyhlásení konkurzu môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý

preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do

konkurzného konania rozhodne súd do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh

veriteľa, ktorý má do konkurzného konania pristúpiť.

Aplikáciou citovaných ustanovení zákona o konkurze dospel krajský súd k záveru, že

odvolanie proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku úpadcu

môže podať iba taký „každý“ veriteľ úpadcu, ktorý by inak mohol aj sám podať návrh na

začatie konkurzného konania, pretože do konkurzného konania v štádiu pred vyhlásením

samotného konkurzu môže podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze vstúpiť iba takýto veriteľ.

Podľa názoru ústavného súdu v záujme posúdenia odôvodnenosti a ústavnej

udržateľnosti uvedených záverov krajského súdu je nevyhnutné poukázať na všetky

zákonné súvislosti skúmaného prípadu.

V prvom rade treba zdôrazniť, že zákon o konkurze rozdeľuje veriteľov úpadcu do

dvoch skupín, pričom do prvej skupiny patria veritelia, ktorí majú voči úpadcovi

vykonateľnú pohľadávku, t. j. majú túto pohľadávku osvedčenú exekučným titulom –

súdnym rozhodnutím alebo rozhodnutím iného orgánu, prípadne notárskou zápisnicou

o uznaní dlhu úpadcom s jeho úradne osvedčeným podpisom (ďalej len „prvá skupina

veriteľov“), a do druhej skupiny veriteľov patria veritelia úpadcu, ktorí síce majú voči

úpadcovi pohľadávku, avšak ju nemajú osvedčenú už uvedeným spôsobom (ďalej len

„druhá skupina veriteľov“). Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze v spojení s § 12 ods. 2

zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase návrh na vyhlásenie konkurzného konania

mohol podať iba veriteľ z prvej skupiny veriteľov, kým veritelia z druhej skupiny veriteľov

neboli oprávnení podať takýto návrh a účastníkmi konkurzného konania sa stávali až po

prihlásení ich pohľadávok v už začatom konkurznom konaní.

V danom prípade, bola sťažovateľka veriteľkou z tzv. druhej skupiny veriteľov, ktorí

nemohli podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania.

Zákon o konkurze rozlišuje medzi pojmami konkurzné konanie a konkurz.

Konkurzný súd najprv vyhlasuje konkurzné konanie a až následne, ak toto konanie

nezastaví z dôvodov predpokladaných zákonom o konkurze (napr. aj nemajetnosť úpadcu),

vyhlási konkurz, pričom až v uznesení o vyhlásení konkurzu súd vyzve veriteľov úpadcu,

aby si prihlasovali svoje pohľadávky proti podstate.

V danom prípade bolo začaté iba konkurzné konanie, konkurz na majetok úpadcu

ešte nebol vyhlásený, pretože konkurzné konanie bolo zastavené pre jeho nemajetnosť.

Podľa § 14 ods. 6 zákona o konkurze účinného v rozhodnom čase účinky začatia

konkurzného konania zanikajú vyhlásením konkurzu alebo zverejnením uznesenia

o zastavení konkurzného konania v Obchodnom vestníku, pričom uznesenie o zastavení

konkurzného konania súd vždy bezodkladne po jeho vydaní zverejní v Obchodnom

vestníku. Za bezodkladné zverejnenie sa podľa § 199 ods. 5 zákona o konkurze účinného

v rozhodnom čase považuje jeho predloženie Obchodnému vestníku na zverejnenie

najneskôr nasledujúci pracovný deň po jeho vydaní.

V prípade zastavenia konkurzného konania kvôli nedostatku majetku úpadcu účinky

začatia konkurzného konania zanikajú nie už zverejnením uznesenia o zastavení

konkurzného konania v Obchodnom vestníku, ale až vtedy, keď sa v Obchodnom vestníku

zverejní oznam o nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia o zastavení konkurzného

konania pre nedostatok majetku úpadcu (prvá veta § 20 ods. 5 zákona o konkurze účinného

v rozhodnom čase).

Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie o zastavení konkurzného konania pre

nemajetnosť úpadcu sa najprv bezodkladne po jeho vydaní zverejňuje v Obchodnom

vestníku a následne sa tiež doručuje účastníkom konkurzného konania, ktorými podľa § 24

ods. 1 zákona o konkurze v znení účinnom v rozhodnom čase sú dlžník (úpadca),

navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje

pohľadávky. Až keď je uznesenie o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu

doručené všetkým účastníkom konkurzného konania a nadobudne právoplatnosť, zverejní sa

o tejto skutočnosti oznam v Obchodnom vestníku, v dôsledku čoho zanikajú účinky

vyhlásenia konkurzného konania.

Vzhľadom na uvedenú právnu úpravu, keď sa uznesenie o zastavení konkurzného

konania pre nemajetnosť úpadcu oznamuje prostredníctvom jeho zverejnenia v Obchodnom

vestníku nielen účastníkom konkurzného konania (ktorým sa navyše aj osobitne doručuje),

ale aj širokej verejnosti, dal zákonodarca priestor na jeho prípadnú revíziu v odvolacom

konaní aj tým subjektom, ktoré síce nie sú účastníkmi konkurzného konania, a teda toto

uznesenie sa im priamo nedoručuje, ale jeho vydaním môžu byť dotknuté na svojich

právach. Obzvlášť je potreba tejto revízie daná v prípadoch, keď bolo konkurzné konanie

začaté na návrh samotného úpadcu, takže v štádiu pred vyhlásením konkurzu je účastníkom

konkurzného konania iba úpadca. Ide o inštitút, ktorý slúži na to, aby nedochádzalo

k zneužívaniu konkurzného konania k dosiahnutiu rýchleho zániku obchodnej spoločnosti.

Aj veriteľ úpadcu, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania a nie je dokonca ani

veriteľom z prvej skupiny veriteľov, môže mať reálnu vedomosť o majetnosti dlžníka

(úpadcu) alebo prehľad o možnej odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu, a je teda

u neho odôvodnený záujem na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konkurzného

konania pre nemajetnosť úpadcu.

Uvedený záver je v súlade aj s celkovým účelom, resp. poslaním konania upraveného

zákona o konkurze, ktorým je v zmysle § 1 zákona o konkurze vyriešiť úpadok dlžníka

speňažením jeho majetku s cieľom kolektívneho uspokojenia jeho veriteľov.

Vzhľadom na uvedené zákonodarca so zámerom nebrániť dosiahnutiu uvedeného

účelu konkurzného konania, zabezpečil prístup ku kontrolovateľnosti uznesenia o zastavení

konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu čo najširšej základni veriteľov majúcich voči

úpadcovi majetkové práva, a to v ustanovení § 20 ods. 3 zákona o konkurze. Podľa tohto

ustanovenia v znení účinnom v rozhodnom čase môže proti uzneseniu o zastavení konania

pre nemajetnosť úpadcu podať odvolanie každý veriteľ dlžníka, pričom podanie odvolania

veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za pristúpenie do

konkurzného konania.

Zákonodarca prezentoval tento jeho zámer aj v dôvodovej správe k návrhu zákona

o konkurze, kde uviedol: „Na rozdiel od uznesenia o zastavení konkurzného konania

z dôvodu osvedčenia dlžníkovej platobnej neschopnosti, odvolanie voči uzneseniu

o zastavení konania pre nedostatok majetku môže podať i veriteľ, ktorý nemusí byť

účastníkom konkurzného konania.“

V prípade, že proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť

úpadcu podá odvolanie veriteľ, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, týmto

úkonom tento veriteľ ex lege, t. j. bez potreby vydania osobitného súdneho rozhodnutia,

pristupuje do konkurzného konania. Iba tento spôsob je jediná možnosť, ako môže veriteľ

z druhej skupiny veriteľov pristúpiť, a tým zasiahnuť do konkurzného konania pred

vyhlásením konkurzu, pretože veritelia z tejto skupiny nie sú oprávnení sami podať návrh

na vyhlásenie konkurzného konania.

Na druhej strane veritelia z prvej skupiny veriteľov úpadcu, t. j. tí, ktorí sú sami

oprávnení podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania a nie sú odkázaní na možnosť

podania odvolania, majú možnosť pristúpiť do konkurzného konania pred vyhlásením

konkurzu práve prostredníctvom tohto návrhu na vyhlásenie konkurzu, avšak vzhľadom na

skutočnosť, že podľa § 14 ods. 4 zákona o konkurze v znení účinnom v rozhodnom čase

začatie konkurzného konania bráni tomu, aby sa na majetok toho istého dlžníka začalo iné

konkurzné konanie, ak počas konkurzného konania dôjde súdu ďalší návrh na vyhlásenie

konkurzu týkajúci sa toho istého dlžníka, súd o ňom rozhodne, ako by šlo o návrh na

pristúpenie do konkurzného konania.

Na citované ustanovenie nadväzuje ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o konkurze

účinného v rozhodnom čase, podľa ktorého až do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu

môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený

podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do konkurzného konania rozhodne súd

do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného

konania pristúpiť.

Inými slovami, zákon o konkurze rozlišuje dva prípady pristúpenia do konkurzného

konania pred vyhlásením konkurzu, a to prípad, keď veriteľ z druhej skupiny veriteľov

môže pristúpiť do konkurzného konania ex lege, čím je mu daná možnosť v prípade

zastavenia konkurzného konania zasiahnuť do jeho priebehu, pretože inak by sa mohol

prejaviť až po vyhlásení konkurzu, kedy si môže prihlásiť svoje pohľadávky proti majetku

úpadcu. V tomto prípade pristúpenia do konkurzného konania nie je potrebné vydávať

žiadne rozhodnutie. V druhom prípade pristúpenia do konkurzného konania pred

vyhlásením konkurzu je nevyhnutné rozhodnúť osobitným rozhodnutím konkurzného súdu,

pretože ide o pristúpenie do konania veriteľa z prvej skupiny veriteľov, ktorí môžu sami

podať návrh na vyhlásenie konkurzného konania, pričom aj samotné konkurzné konanie sa

začína na základe súdneho rozhodnutia (§ 14 ods. 3 zákona o konkurze).

Pristúpenie do konkurzného konania veriteľa, ktorý môže aj sám podať návrh na

vyhlásenie konkurzu (§ 24 ods. 2 zákona o konkurze), prichádza do úvahy buď vtedy, keď

už bolo na majetok úpadcu vyhlásené konkurzné konanie, avšak nie každý veriteľ z prvej

skupiny veriteľov sa o tom dozvedel, a preto takýto veriteľ podá tiež návrh na vyhlásenie

konkurzu na toho istého úpadcu. Vzhľadom na to, že voči tomu istému úpadcovi nemôžu

byť vyhlásené dva konkurzy, zákonodarca to rieši tak, že ak po vyhlásení konkurzného

konania na majetok úpadcu bol podaný ďalší návrh, o tomto v zmysle § 14 ods. 4 zákona

o konkurze rozhodne konkurzný súd ako o návrhu na pristúpenie do už vyhláseného

konkurzného konania. Alebo v prípade, keď už bolo na majetok úpadcu vyhlásené

konkurzné konanie a veriteľ z prvej skupiny veriteľov podá návrh priamo na pristúpenie do

už vyhláseného konkurzného konania.

Krajský súd v obrannej argumentácií uviedol, že ak by platil už uvedený záver,

t. j. že aj veriteľ z tzv. druhej skupiny veriteľov úpadcu môže podať odvolanie proti

uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť úpadcu, a týmto spôsobom

ex lege pristúpiť do konkurzného konania, potom by to znamenalo nerovnoprávne

postavenie týchto veriteľov, pretože nie každý z týchto veriteľov je súčasne schopný

zaplatiť preddavok na úhradu nákladov konkurzu podľa § 20 ods. 4 zákona o konkurze, tak

ako to urobila sťažovateľka.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o konkurze v znení účinnom v rozhodnom čase ak odvolací

súd zistí, že súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konkurzného konania pre nedostatok

majetku nesprávne, rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení tak, že vyhlási na majetok

dlžníka konkurz. Inak rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí. Odvolací súd vyhlási

konkurz na majetok dlžníka aj vtedy, ak veriteľ, ktorý podal odvolanie, zloží na účet súdu

preddavok na úhradu nákladov konkurzu.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poznamenáva, že v zmysle citovaného

ustanovenia veriteľ, ktorý podá odvolanie proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania

pre nemajetnosť úpadcu, môže, ale bezpodmienečne nemusí súčasne s týmto odvolaním

zložiť aj preddavok na úhradu nákladov konkurzu. Ak takýto veriteľ podá iba odvolanie, na

základe neho pristúpi do konania a odvolací súd vecne preskúma jeho odvolacie námietky,

ak však takýto veriteľ spolu s podaním odvolania zloží na účet konkurzného súdu navyše aj

preddavok na úhradu nákladov konkurzu, odvolací súd bez ďalšieho, t. j. bez tohto, aby

vecne skúmal odvolaním napadnuté uznesenie konkurzného súdu, vyhlási na majetok

úpadcu konkurz.

V danom prípade sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného (konkurzného)

súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku úpadcu odvolanie a súčasne

zložila preddavok 200 000 Sk na úhradu trov konkurzu, čím sa ex lege stala účastníčkou

konkurzného konania, a krajský súd už nemal vecne preskúmavať rozhodnutie konkurzného

súdu (čo napriek konštatovaniu, že odvolanie podala neoprávnená osoba, napokon aj urobil,

keďže sa vecne vyjadril aj k námietkam sťažovateľky), ale v zmysle § 20 ods. 4 zákona

o konkurze mal sám vyhlásiť na majetok úpadcu konkurz.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 14. februára 2008 bolo porušené základné právo

sťažovateľky na spravodlivý proces podľa a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a v konečnom dôsledku aj jej základné právo vlastniť majetok podľa

, keďže jej nebola súdom poskytnutá dostatočná ochrana a možnosť

domáhať sa naplnenia jej legitímnej nádeje na aspoň čiastočné uspokojenie jej majetkových

nárokov voči majetku úpadcu, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 14. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že na dosiahnutie

nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa ,

a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil označené uznesenie krajského súdu, tak ako to

je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľky, aby po zrušení označeného rozhodnutia

krajského súdu mu bola vec vrátená na ďalšie konanie vzhľadom na skutočnosť, že podľa

a by bol krajský súd po vrátení veci viazaný právnym

názorom ústavného súdu (potreba vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu), ústavný súd

rovnako ako pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia dospel

k záveru, že vzhľadom na to, že v dôsledku nadobudnutia právoplatnosti zrušovaného

uznesenia krajského súdu (1. apríla 2008) už došlo k zániku úpadcu, by vrátenie veci na

ďalšie konanie bolo v daných okolnostiach iba formálnym úkonom.

III.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia označených základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore

nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za

odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu považuje za primerané v sume 3 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3

výroku tohto rozhodnutia.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil

(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

náhradu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je

191 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na úhradu

trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008, ktoré účinne prispeli

k prerokovaniu veci (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume

6 734 Sk, t. j. 223,53 € vrátane režijného paušálu, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku

tohto rozhodnutia. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania za vyjadrenie

jej právneho zástupcu z 3. decembra 2008 z dôvodu jeho totožnosti s argumentáciou

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009