Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 61/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R. S., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. J. H., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu

a práva na informácie podľa , 2 a ods. 4 a práv

podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. júna 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R. S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2008 doručená sťažnosť spoločnosti R. S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26

ods. 1, 2 a ods. 4 (ďalej len „“) a práv podľa ods.

1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. júna 2008.

Sťažovateľka bola žalovanou v spore o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej

ujmy, v ktorom Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 18. decembra 2006 tak, že vyhovel žalobe navrhovateľa, ktorý voči nej

uspel s nárokom na uverejnenie ospravedlnenia a s nárokom na priznanie nemajetkovej

ujmy vo výške 50 000 Sk. Sťažovateľka napadla označený rozsudok okresného súdu

odvolaním.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 5. júna 2008 na základe odvolania

sťažovateľky rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

Porušenie označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu vidí

sťažovateľka v tom, že krajský súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkami proti

uloženiu povinnosti uverejniť ospravedlnenie a rozhodol spôsobom nezlučiteľným

s ustanoveniami , 2 a ods. 4 a a 2 dohovoru.

Podľa sťažovateľky súdy pochybili, ak od nej požadovali, aby preukázala pravdivosť

polemicky uvedených informácií, ako aj vyslovených podozrení. Sťažovateľka uviedla, že

podozrenia majú charakter hodnotiacich súdov, nie tvrdení, pretože ich podstatou je viac či

menej voľná interpretácia určitých skutočností, takže je absurdné, aby od toho, kto netvrdí,

že určitá osoba konala podvodne, súd vyžadoval, aby to preukázal. Sťažovateľka

argumentovala, že vyslovenie podozrenia nie je tvrdenie, ale len interpretovanie

(zhodnotenie) skutočností odôvodňujúcich podozrenie.

S odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľka

dospela k názoru, že „je nekonzistentné“ s a dohovoru, ak bol sťažovateľ

postihovaný za plnenie svojej spravodajskej funkcie.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej označených

práv krajským súdom, a žiadala zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odôvodnila, v čom vidí namietané porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 4 a práv podľa a 2

dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky posúdenie uverejnených informácií odvolacím súdom

nezohľadňuje ich kontext, neopiera sa o prijateľné posúdenie relevantných skutočností,

kladie na tlač neprimerané bremeno, zásah do slobody prejavu a práva na informácie

sťažovateľa sa neopiera o dostatočné dôvody a nie je primeraný.

Sťažovateľka uviedla, že z výroku rozsudku okresného súdu a krajského súdu nie je

zrejmé, ktoré údaje, tvrdenia alebo informácie týkajúce sa údajného podvádzania

navrhovateľa sú nepodložené a nepravdivé.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že napadnutý rozsudok nemal právny základ

a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že ani súd prvého stupňa, ani krajský súd neskúmali

návrh žalobcu z hľadiska štandardu uplatňovaného Európskym súdom pre ľudské práva,

najmä neodôvodnili nevyhnutnosť zásahu do práv sťažovateľky chránených

a čl. 10 dohovoru.

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. zo dňa 05. 06. 2008

porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1,

2, 4 SR a , 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. zo dňa 05. 06. 2008 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia

a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní vedenom

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní vedenom ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

a podľa ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda

znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu

možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní

vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd,

pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku (m. m. ,

, ). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 4 a práva

podľa 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. júna 2008

ústavný súd uviedol:

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka okrem iného v tom, že podľa jej

tvrdenia krajský súd opomenul v odôvodnení uvedeného rozsudku vysporiadať sa s jej

námietkou, že v prípade napadnutých výrokov ide o hodnotiace úsudky, ktoré vylučujú

neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a to s odkazom na

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

Výhrady sťažovateľky smerovali v prvom rade proti nedostatočnému odôvodneniu

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj

k nevysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tým

malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4

a práv podľa a 2 dohovoru.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný),

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Aj keď to sťažovateľka v petite svojej sťažnosti nenamietala, toto zákonné

ustanovenie treba posudzovať v kontexte z hľadiska možného porušenia práva na súdnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne vykladať a uplatňovať so zreteľom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na

základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov

a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť

každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju

argumentáciu (mutatis mutandis ).

Ústavný súd sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej:

„Odvolací súd nemôže súhlasiť s obranou odporcu, že v ostatnej časti napadnutých

výrokov sa taktiež jedná o hodnotiaci úsudok, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu do

práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a to s odkazom na nález Ústavného súdu ČR

sp. zn. . V prejednávanej veci išlo o taký spôsob spracovania danej témy, pri

ktorej čitateľ musel vyvodiť, že jeho úvodné tituly... sú faktickými tvrdeniami. Ich

hodnovernosť bola umocnená výpoveďou očitého svedka, čím nebola daná čitateľovi

možnosť urobiť si iný úsudok na konanie navrhovateľa, ako prijať, že navrhovateľ v relácii

podvádzal. Z hľadiska posúdenia neoprávnenosti zásahu do integrity navrhovateľa

nepovažuje odvolací súd za rozhodujúcu ani obranu odporcu, ktorou sa snažil zbaviť

zodpovednosti tým, že uviedol, že článok nadväzuje na predchádzajúce články, ktoré mali

základ vo vyjadreniach predstaviteľov televízie Markíza, pretože uvedením zdroja, ktorý

poskytol odporcovi informácie, sa odporca nezbaví zodpovednosti za neoprávnený postih.

Ak teda súd prvého stupňa zaviazal odporcu na zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia,

jeho postup bol správny.

Rovnako aj súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel

k správnemu záveru, že v prípade daného zásahu nemožno považovať zadosťučinenie vo

forme ospravedlnenia za postačujúce. Okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah ním

vyvolanej ujmy na jednotlivých osobnostných právach navrhovateľa, opodstatňujú aj podľa

odvolacieho súdu záver, že konaním odporcu bola nielen v značnej miere znížená jeho

dôstojnosť, ale tiež dotknutá jeho vážnosť v spoločnosti.“

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu taktiež

vyplýva, že:

„Odporca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie

súdneho verdiktu, čím porušil právo na súdnu ochranu podľa SR

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého

stupňa je možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť, akými úvahami sa riadil súd prvého

stupňa pri hodnotení dôkazov .Odôvodnenie rozsudku je plne v súlade s ,

nakoľko v ňom nechýba podstatný obsah prednesov, vyložil, ktoré skutočnosti má za

preukázané, a ktoré nie, a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, rovnako ako aj

posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil, preto námietky

v tomto smere sú neopodstatnené.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne

zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne

posúdil vec aj po právnej stránke, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny v napadnutých častiach , ktorých bolo navrhovateľovi vyhovené, potvrdil

v zmysle “

Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu

k povinnosti uverejniť ospravedlnenie argumentovala tým, že ospravedlnenie sa žalobcovi

nebude plniť svoj účel, a preto uloženie tejto povinnosti už nebude spĺňať atribút

legitímnosti a primeranosti, vychádzala z toho, že predpokladom splnenia tejto funkcie je to,

že verejnosť dokáže adekvátne posúdiť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Tento názor sťažovateľka založila na premise, že verejnosti musí byť zrejmý rozdiel medzi

informáciami s charakterom hodnotiacich súdov, podozreniami a tvrdeniami

odôvodňujúcimi podozrenie.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že hoci ním bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, stalo sa tak výlučne na základe právnych dôvodov

spĺňajúcich atribúty legitímnosti a primeranosti, o ktoré oprel svoje rozhodnutie už okresný

súd. V takejto situácii stratilo opodstatnenie, aby sa odvolací súd musel osobitne

vysporiadať s tou časťou odôvodnenia odvolania sťažovateľky, ktorú považovala za

podstatnú pre svoju argumentáciu. Citované odôvodnenie je preto v okolnostiach danej veci

podľa názoru ústavného súdu postačujúce aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej

sa legitímnosti a primeranosti zásahu vo väzbe na slobodu prejavu a práva na informácie.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje aj zhodnotenie kardinálnej právnej

otázky, ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená, keďže krajský súd sa

významovo správne a v medziach ústavnosti vysporiadal so situáciou, v rámci ktorej

odporca (sťažovateľ) opakovane poškodil dobré meno navrhovateľa tým, že sa v článkoch,

ktoré publikoval, pravidelne zaoberal rovnakou témou, a to spôsobom, ktorým zasiahol do

práva na ochranu osobnosti navrhovateľa (čo mal krajský súd za preukázané).

Odôvodnenie namietaného rozsudku by bolo možné považovať za nepreskúmateľné,

iba ak by v daných súvislostiach nebolo odôvodnené vôbec, resp. ak by použité

odôvodnenie vecne nesmerovalo k podstate posudzovanej otázky. Za arbitrárne by ho bolo

možné pokladať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom.

O žiaden z uvedených prípadov však v danej veci nejde a ústavný súd konštatuje, že

v zásadných otázkach krajský súd zaujal zrozumiteľné a jasné stanovisko a vysporiadal sa

s nimi ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Nad rámec týchto úvah ústavný súd v tejto spojitosti dodáva, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené neexistuje taká súvislosť medzi obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako

aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov a dohovoru, ktorá by

umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

podľa , 2 a 4 a práva podľa a 2 dohovoru považuje za

potrebné opätovne pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by sa

ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy

().

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a právom podľa a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vychádzajúc z týchto čiastkových záverov ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú

neopodstatnenosť a nedostatok právomoci na jej prerokovanie ( ,

v spojení s ).

Napadnutý postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

týkajúceho sa potvrdenia rozsudku okresného súdu v danej veci nemožno navyše

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najmä

rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu interpretácia a jeho aplikácia krajským súdom

v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Odôvodnenie obsahuje

aj zhodnotenie právnej otázky, ktorá podľa právneho názoru ústavného súdu bola

dostatočne posúdená, keďže krajský súd rešpektujúc základné východiská práva na

spravodlivý proces („fair trial“) posúdil i dôvody, pre ktoré je možné konštatovať, že

hranice realizácie slobody prejavu a práva na informácie v podmienkach demokratickej

spoločnosti nemožno absolutizovať, pretože logické odôvodnenia postoja sťažovateľky

typu: „... Osoba verejného záujmu požíva nižší stupeň ochrany, a preto musí strpieť aj

takéto zásahy do sféry svojej osobnosti... , alebo „... samotná skutočnosť, že informácie

uverejnené v článku navrhovateľa urážali, šokovali alebo znepokojovali, je z hľadiska

dovolenosti prejavu irelevantná...“, by mohli pri priveľmi extenzívnom výklade

navodzovať stav anómie, t. j. bezzákonnosti, z ústavne a legálne neodôvodniteľného dôvodu

a v dôsledku toho neúmerného „protežovania“ jedného ústavného práva prislúchajúceho

sťažovateľke (sloboda prejavu a právo na informácie) na úkor druhého ústavného práva

navrhovateľa (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena). Uvedený rezultát by bol tak len exaktným vyústením nerešpektovania

jedného z klasických ideových postulátov, z ktorých čerpá kontinentálny právny poriadok

už od čias osvietenstva: „Moja sloboda sa začína tam, kde sa končí sloboda iného“ a ktorý

je premietnutý do dikcie : „Každý môže konať, čo nie je zákonom

zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

K tomu možno navyše dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného

práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa , 2 a 4 , právom

podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje

priama príčinná súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to dôjsť ani k porušeniu ďalších

sťažovateľkou označených práv.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 aj v tejto časti odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009