Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 104/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. V. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. A. E., N.,

pre namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva na slobodu podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2009 doručená sťažnosť Ing. V. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Sťažnosť bola odovzdaná orgánu väzenskej a justičnej stráže, ako aj na poštovú prepravu

10. februára 2009.

Ústavnému súdu bola následne 12. februára 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5

a práva na slobodu podľa dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. .

Napokon sťažovateľ ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2009

označeným ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 11. 2. 2009...“ okrem iného uviedol,

že sťažnosť z 11. februára 2009 rozširuje v tom zmysle, že k porušeniu označených práv

došlo aj v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. .

Uznesením ústavného súdu č. k. -20 z 3. marca 2009 bolo konanie

o oboch sťažnostiach spojené na spoločné konanie.

Zo sťažností a doplnení, ako aj z priložených listinných dôkazov vyplýva, že

sťažovateľ bol právoplatnými rozsudkami krajského súdu sp. zn. z 5. februára

2003 a najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júna 2005 uznaný vinným z pokusu

trestného činu vraždy, pokračujúceho trestného činu podvodu, ako aj trestného činu krivého

obvinenia, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedenásť rokov

so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. K právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa

došlo v rámci súdneho konania proti ušlému.

Na základe medzinárodného zatykača vydaného krajským súdom bol sťažovateľ

1. júna 2006 zadržaný políciou v Českej republike a vzatý do predbežnej väzby. Krajský súd

v Brne uznesením sp. zn. z 24. septembra 2007 v spojení s uznesením

Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. zo 14. februára 2008 rozhodol o vydaní

sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody na Slovensko s podmienkou, že mu bude

poskytnutá možnosť požiadať o obnovu konania s umožnením osobnej účasti na súdnom

konaní (vzhľadom na to, že bol odsúdený v konaní proti ušlému).

Dňa 5. marca 2008 bol sťažovateľ vydaný z Českej republiky na výkon právoplatne

uloženého trestu odňatia slobody do Slovenskej republiky.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2008 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. júna 2008 postupom podľa § 495 ods. 4

písm. b) v znení neskorších predpisov, ktorý

nadobudol účinnosť 1. januára 2006 (ďalej len „nový “), bol právoplatný

odsudzujúci rozsudok krajského súdu sp. zn. z 5. februára 2003 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júna 2005 zrušený v celom rozsahu

a podľa toho istého ustanovenia, ako aj § 72 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. a) nového Trestného

poriadku bol sťažovateľ vzatý do výkonu väzby s tým, že väzba začne dňom jeho prepustenia

z výkonu trestu odňatia slobody.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2008 bola väzba

sťažovateľa predĺžená do 15. decembra 2008, a to postupom podľa § 71a ods. 1 a 2 a § 71

ods. 2 o trestnom konaní súdnom () v znení

neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “).

Najvyšší súd po konštatovaní skutočnosti, že sťažovateľ bol vzatý do väzby postupom podľa

, a nového ,

uviedol, že podľa a starého , ktorý je obsahovo totožný

s ustanovením nového , väzba v prípravnom konaní

a v konaní pred súdom môže trvať najviac tri mesiace. Ak vo veci už vykonaná väzba spolu

s väzbou podľa tohto ustanovenia presiahne lehoty uvedené v § 71 ods. 1 alebo 2 a pre

obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie v tejto lehote

skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, postupuje sa podľa ustanovení § 71 ods. 1 až

9 starého .

Predseda senátu krajského súdu 28. novembra 2008 podal v zmysle § 71a ods. 3

starého najvyššiemu súdu návrh na opätovné predĺženie lehoty trvania

väzby sťažovateľa, a to do 31. marca 2009.

Sťažovateľ v písomnom vyjadrení k tomuto návrhu vyjadril názor, že trestné konania

vedené proti nemu by sa mali riadiť novým , a nie starým Trestným

poriadkom. Preto aj podmienky jeho väzby by sa mali posudzovať podľa nového Trestného

poriadku. Lehota väzby uplynula už 12. novembra 2008 a túto nie je možné ďalej predĺžiť.

Rozhodovanie súdov podľa už neplatného starého je podľa názoru

sťažovateľa nezákonné a v rozpore s a dohovorom.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2008 bola väzba

sťažovateľa predĺžená do 31. marca 2009, a to podľa § 71a ods. 1 a 2, ako aj § 71 ods. 2

starého . Najvyšší súd vychádzal z viacerých skutočností. Predovšetkým

konštatoval, že sťažovateľ bol vo väzbe v štádiu prípravného konania od 16. januára 1993

do 25. júna 1993 a neskôr opakovane od 16. marca 1995 do 7. októbra 1996. Ďalej zistil, že

vo fáze súdneho konania bol vzatý do väzby v súvislosti so zrušením právoplatných

odsudzujúcich rozsudkov uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2008.

Väzba bola predĺžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2008

do 15. decembra 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu dôvody útekovej väzby trvajú, lebo

vzhľadom na vyhýbanie sa trestnému stíhaniu pobytom v zahraničí v minulosti

i v súčasnosti je daná hrozba takéhoto počínania zo strany sťažovateľa. Prepustením

sťažovateľa na slobodu by došlo aj k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného

stíhania, ktorým je čo najrýchlejšie a zákonu zodpovedajúce prejednanie trestnej veci.

Trestná vec sa nachádza v štádiu, keď bude treba vykonať hlavné pojednávanie, a vzhľadom

na obťažnosť veci (vrátane rozsahu spisového materiálu) toto nebude reálne možné do

15. decembra 2008. V súvislosti s námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, že súdy

rozhodujú o jeho väzbe podľa už neplatného starého , treba uviesť, že

aplikácia tohto procesného predpisu je v danom prípade v súlade s prechodnými

ustanoveniami a nového , ako aj stanoviskom

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 14/06, podľa ktorého súdna väzba po

1. januári 2006 nesmie presiahnuť dva roky. Toto stanovisko reflektuje nové pravidlo

zakotvené v ustanovení nového , podľa ktorého

celková doba trvania väzby u osôb trestne stíhaných pre obzvlášť závažný zločin nesmie

presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, pričom z tejto lehoty pripadá jedna polovica na

prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom (§ 76 ods. 7 nového Trestného

poriadku).

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených

článkov a dohovoru. Väzba sťažovateľa bola tak uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. augusta 2008, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2008 predĺžená podľa , a starého ,

hoci sťažovateľ bol vzatý do väzby po vydaní z Českej republiky v zmysle nového Trestného

poriadku. Lehota väzby v súdnom konaní trvá šesť mesiacov, ako to vyplýva z § 78 nového

, a nedá sa predĺžiť, ani keď celková doba súdnej väzby nedosiahne čas

ustanovený v nového . Preto sťažovateľ mal byť prepustený

z väzby ešte 12. novembra 2008, teda po uplynutí maximálne prípustných šiestich mesiacov.

Príslušnosť na „obnovené“ konanie nastala u sťažovateľa podľa § 495 ods. 5 nového

, a nie podľa a nového . V žiadnom

prípade preto nemožno vo veci aplikovať starý ako neplatný právny

predpis a už vôbec nie oba promiscue. Názor najvyššieho súdu, ktorý

z ustanovenia a nového vyvodzuje potrebu aplikovať na

väzbu sťažovateľa starý s poukazom na to, že obžaloba vo veci

sťažovateľa bola podaná v roku 1998, resp. v roku 1999, je nesprávny, lebo starý Trestný

poriadok je už neplatný, a tiež preto, že sťažovateľ bol vzatý do väzby podľa nového

.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu

z 11. decembra 2008 zrušené a krajskému súdu prikázané ihneď prepustiť sťažovateľa na

slobodu. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 463,39 eur

s daňou z pridanej hodnoty.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Námietky sťažovateľa možno zhrnúť do dvoch častí. Jednak tvrdí, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2008 (a už aj predtým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2008) bola jeho väzba predĺžená

nesprávne podľa príslušných ustanovení už neplatného a neúčinného starého Trestného

poriadku, a to na čas prevyšujúci šesť mesiacov (a), ale tiež to, že lehota väzby v súdnom

konaní trvá šesť mesiacov, ako to vyplýva z nového , a nedá sa

predĺžiť, ani keď celková doba súdnej väzby nedosiahne čas ustanovený v § 76 ods. 6

nového (b).

K námietke uvedenej v bode a)

Podľa nového ak dožiadaný štát vydá na

výkon trestu odňatia slobody osobu, ktorej bol trest uložený právoplatným rozsudkom,

s výhradou voči konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, súd na verejnom zasadnutí

vydanú osobu vypočuje a ak vydaná osoba s výkonom nesúhlasí, súd v potrebnom rozsahu

rozsudok zruší a súčasne rozhodne o väzbe. Ak treba doplniť skutkové zistenia, môže vec

vrátiť prokurátorovi na došetrenie, v ostatných prípadoch pokračuje súd po právoplatnosti

rozhodnutia v konaní na podklade pôvodnej obžaloby.

Podľa , a nového vo veciach, v ktorých bola

podaná obžaloba na okresný súd predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná

konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku

proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa

postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd.

Vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom

stupni predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni

príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom

prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov.

Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom

stupni nepríslušný súd. Konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch

a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty

väzby najvyšším súdom.

Z citovaných prechodných ustanovení nového možno vyvodiť, že

v takom osobitnom prípade, akým je trestná vec sťažovateľa, možno príslušné ustanovenia

nového týkajúce sa rozhodovania o väzbe vykladať dvojako. Sťažovateľ

bol vzatý do väzby potom, čo po jeho vydaní z Českej republiky postupom podľa § 495

ods. 4 nového došlo k zrušeniu právoplatného odsudzujúceho rozsudku

vydaného v konaní proti ušlému. Všeobecné súdy pritom postupovali priamo podľa tohto

ustanovenia, ktoré v prvej vete výslovne uvádza, že v súvislosti so zrušením právoplatného

rozsudku rozhodne súd súčasne o väzbe. Pri tomto rozhodovaní o väzbe aplikovali

všeobecné súdy príslušné ustanovenia nového . Pri neskorších

rozhodovaniach o predĺžení väzby však už najvyšší súd vychádzal z prechodného

ustanovenia nového , z ktorého vyplýva, že rozhodovanie

o väzbe vo veciach, v ktorých obžaloba bola podaná pred 1. januárom 2006 (teda pred

účinnosťou nového ), sa aj po 1. januári 2006 riadi príslušnými

ustanoveniami starého .

Z uvedeného je zrejmé, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu nie je v danej otázke

jednotná a ustálená. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že zjednocovanie rozhodovacej

praxe všeobecných súdov nie je jeho úlohou. Pokiaľ oba možné výklady sú ústavne

konformné, niet dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Keďže ani jeden

z možných výkladov sa nejaví ako arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený a v konečnom

dôsledku protiústavný, treba túto sťažnostnú námietku považovať za zjavne neopodstatnenú

(mutatis mutandis , , ).

Nemožno prisvedčiť právnemu názoru sťažovateľa, podľa ktorého starý Trestný

poriadok ako už neplatný a neúčinný právny predpis nemôžu všeobecné súdy v súčasnosti

vôbec aplikovať. Je vecou intertemporálnych ustanovení nového riešiť

procesnoprávne postupy v takých trestných veciach, ktoré začali pred účinnosťou nového

. V rámci týchto ustanovení je možné pripustiť aplikáciu starého

aj potom, čo už stratil platnosť a účinnosť.

K námietke uvedenej v bode b)

Podľa a nového v znení účinnom do 31. januára

2009 väzba podľa § 71 ods. 2 v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom môže trvať

najviac šesť mesiacov. Ak vo veci už vykonaná väzba spolu s väzbou podľa odseku 1

presiahne v prípravnom konaní lehoty uvedené v § 76 ods. 7 a pre obťažnosť veci alebo

z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie v lehote podľa odseku 1 skončiť

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, postupuje sa podľa ustanovení § 76 ods. 2 až 6 a ods. 8

až 10. Celková doba trvania väzby však nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6.

Podľa a starého väzba podľa

v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať najviac tri mesiace. Ak vo veci už

vykonaná väzba spolu s väzbou podľa tohto ustanovenia presiahne lehoty uvedené v § 71

ods. 1 alebo 2 a pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné

stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené

alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, postupuje sa podľa ustanovení

§ 71 ods. 1 až 9. Celková doba trvania väzby však nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť

závažných trestných činoch päť rokov.

Z porovnania citovaných ustanovení nového a starého vyplýva,

že pri opakovanom vzatí do väzby, ku ktorému dôjde v štádiu súdneho konania (po podaní

obžaloby), môže ďalšia väzba podľa nového trvať najviac šesť

mesiacov a nedá sa predĺžiť (na rozdiel od opakovaného vzatia do väzby v štádiu

prípravného konania, keď väzbu možno predĺžiť aj nad šesť mesiacov). Naproti tomu pri

opakovanom vzatí do väzby podľa starého možno túto v prípade

potreby predĺžiť bez ohľadu na to, či k opakovanému vzatiu do väzby došlo v štádiu

súdneho konania (po podaní obžaloby) alebo v štádiu prípravného konania. Znamená to, že

z pohľadu sťažovateľa sa javí zásadný rozdiel v tom, či sa na rozhodovanie o väzbe v jeho

prípade aplikuje nový alebo starý .

K tvrdenému zásadnému pochybeniu došlo z pohľadu sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2008, keď najvyšší súd v rozpore

s právnym názorom vysloveným pri vzatí sťažovateľa do väzby posúdil väzbu sťažovateľa

nie podľa nového , ale podľa starého s poukazom na

prechodné ustanovenie nového . Preto došlo aj k tomu, že

väzbu sťažovateľa neohraničil dňom 12. novembra 2008, teda momentom uplynutia

šesťmesačnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia nového

v znení účinnom do 31. januára 2009. Naopak, väzbu vtedy predĺžil až do 15. decembra

2008. Toto stanovisko najvyššieho súdu bolo v súlade so starým

a v rozpore s novým .

S poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ nenapadol na ústavnom súde uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2008, v dôsledku čoho nedošlo ani

k zrušeniu tohto právoplatného uznesenia, nemožno už teraz, teda v rámci neskoršieho

skúmania dôvodnosti väzby na uvedené skutočnosti prihliadnuť. Chýba totiž bezprostredná

príčinná súvislosť medzi namietanou skutočnosťou a označenými článkami

a dohovoru (mutatis mutandis ).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. prichádza do úvahy aj záver o nedostatku právomoci ústavného

súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Ako to vyplýva z už citovaného právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom

prípade bola proti uzneseniu krajského súdu prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009