Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 91/09
PDF · 162 KB
No categories available
IV. ÚS 91/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 91/09-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. M. K., N., ktorou namieta porušenie svojich bližšie
neoznačených práv uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 3 Pp 24/08-89 z 27. marca
2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5. júna
2008, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2008 z 12.
novembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 5. februára 2009 doručená sťažnosť
Ing. M. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. M. K., N., podpísaná jeho právnym zástupcom, v ktorej sa uvádza:
„Svojím právnym zastupovaním v tomto konaní pred Ústavným súdom SR ma poveril
sťažovateľ na základe plnej moci zo dňa 24. 01. 2009. Toto plnomocenstvo Vám v prílohe
predkladám.
Dôkaz - plnomocenstvo zo dňa 24. 01. 2009.
Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin vraždy, znásilnenia a porušovania
domovej slobody, ktorá vec sa viedla pred Najvyšším súdom SR Bratislava pod
č. 4 To 36/2004, ktorých trestných činov sa mal dopustiť spoločným konaním s B., K., B., Č.,
D. a L. na poškodenej nebohej Ľ. C.
Je potrebné uviesť, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za uvedené skutky v roku
1982 ktoré konanie sa viedlo na Krajskom súde v Bratislave pod č. 1 T 6/82.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky zo dňa
19. 10. 1990 pod č. 2 Tzf 5/90 bol pôvodný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
22. 9. 1982 pod č. 1 T 6/82 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.
4. 1983 sp. zn. 1 To 17/83 zrušené pre porušenie zákona v ustanovení § 2 ods. 5, § 256 TP
v neprospech obvinených.
Trestné konanie v tomto konkrétnom prípade trvá už od r. 1981. V zmysle vyššie
uvedeného sa na všetkých obžalovaných hľadí ako na nevinných - zásada prezumpcie
neviny.
Konanie bolo obnovené - a sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za uvedené trestné
činy na trest odňatia slobody 15 rokov nepodmienečne so zaradením do III. NVS rozsudkom
KS Bratislava zo dňa 20. 1. 2004 sp. zn. Z-2 1 T 36/90, v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR zo dňa 4. 12. 2004 sp. zn. 4 To 36/2004.
Sťažovateľ si písomným podaním zo dňa 14. 1. 2008 požiadal prostredníctvom
obhajcu JUDr. M. K. o podmienečné prepustenie z výkonu uloženého trestu na slobodu. Vo
svojom návrhu som uviedol, že výkon trestu odňatia slobody mám od 19. 12. 2006 a v
súčasnosti som zaradený pre výkon trestu do II. NVS v ÚVT OS Leopoldov.
Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 2 Pp 22/07 zo dňa 31. 7. 2007 sa mi
odpustil jeden rok z uloženého trestu, nakoľko som bol účastný amnestie prezidenta
republiky zo dňa 1. 1. 1990. Momentálne si odpykávam trest odňatia slobody vo výmere
15 rokov v zmysle rozhodnutie NS SR zo dňa 4. 12. 2006 sp. zn. 4 To 36/2004.
Vo svojej žiadosti poukázal na to, že na základe amnestie mu bola odpustená výmera
1 roka z uloženého trestu a v zmysle § 67 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z. môže byť osoba
odsúdená za obzvlášť závažný zločin podmienečne prepustená z výkonu trestu až po výkone
¾ uloženého trestu odňatia slobody. Tu poukázal na to, že ¾ z uloženého trestu mu uplynuli
13. 1. 2008.
Súd žiadosti sťažovateľa vyhovel a svojim uznesením zo dňa 27. 3. 2008 ho
podmienečne prepustil a určil mi skúšobnú dobu na 3 roky. V danom prípade prokurátor
namietal, že nemá splnené ¾ z uloženého trestu, nakoľko amnestiu nie je možné brať do
úvahy a preto treba vychádzať z ¾ z 15 rokov. Prvostupňový súd bol však toho názoru, že
v danom prípade nemožno vychádzať výhradne z doslovného výkladu ustanovenia § 67
ods. 1 Tr. zák., ktorý v prípade odsúdenia za obzvlášť závažný zločin ako podmienku pre
podmienečné prepustenie stanovuje vykonanie ¾ uloženého trestu odňatia slobody, bez
náležitého posúdenia a zhodnotenia tej skutočnosti, že z právoplatne uloženého trestu
odňatia slobody bola odsúdenému časť tohto trestu odpustená, teda časť trestu zanikla. Pre
odôvodnenie svojho názoru uvádza aj to, že Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov účinný do 1. 1. 2006 v ustanoveniach § 61 ods. 1 a § 62 ods. 1 okrem
iných podmienok pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení stanovil aj presne vymedzenú
časť vykonania trestu, a síce vo všeobecnej rovine vyžadoval vykonanie polovice uloženého
alebo podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného trestu odňatia slobody
a v prípade trestných činov taxatívne uvedených v § 62 ods. 1 (medzi ktorými o. i. uvádzal
aj trestný čin vraždy podľa § 219), ako aj v prípade obzvlášť nebezpečného recidivistu
alebo osoby odsúdenej na výnimočný trest odňatia slobody, vyžadoval vykonanie dvoch
tretím uloženého trestu odňatia slobody. Pritom ani tento Trestný zákon účinný do 1. 1.
2006 výslovne neuvádzal, že v prípadoch uvedených v § 62 ods. 1 je možné podmienečné
prepustenie po výkone dvoch tretín podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného
trestu odňatia slobody. Vychádzajúc z právnych názorov publikovaných v českej
a slovenskej odbornej trestnoprávnej literatúre (napr. Trestný zákon, Komentár, Autori:
Šámal, Púry, Rizman, Vydavateľstvo C. H. Beck, 4. přepracované vydání, str. 491 alebo
Trestný zákon, Stručný komentár, Autori: Stiffel, Kočica, Vydavateľstvo Manz, Bratislava,
str. 140), ako aj z právnej praxe výkonom dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody
treba rozumieť aj výkon dvoch tretín trestu zníženého alebo zmierneného rozhodnutím
prezidenta republiky. Uvedené konštatovanie v danom prípade nie je v neprospech
odsúdeného, možno ho analogicky aplikovať aj v posudzovanom prípade a vychádzať
pritom, ako je uvedené vyššie, najmä z účinkov rozhodnutia o použití amnestie udelenej
prezidentom vedúcich k zániku časti odpusteného trestu.
Senát Okresného súdu preto pri posudzovaní tejto otázky, teda splnenia formálnej
podmienky pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení prihliadajúc na vyššie uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že v danom prípade je podmienku vykonania časti trestu
odňatia slobody, teda vykonanie jeho ¾ potrebné posudzovať z výmery trestu zmierneného
na základe rozhodnutia súdu o použití amnestie udelenej prezidentom republiky, to
znamená z výmery 14 rokov. Táto podmienka je v danom prípade splnená, pretože ¾ z
výmery 14 rokov predstavujú 10 rokov a 6 mesiacov a odsúdený ku dňu rozhodovania o
návrhu na podmienečné prepustenie vykonal časť trestu predstavujúcu 10 rokov, 7
mesiacov a 15 dní.
Toto rozhodnutie napadol sťažnosťou prokurátor, ktorý namietal, že v danom
prípade nie je možné aplikovať analogicky pri posudzovaní prípadu, nakoľko dikcia zákona
zmiernenie uložených trestov pri obzvlášť závažných zločinov na podklade amnestie
prezidenta republiky neumožňuje. Tento názor si osvojil i KS v Trnave a zrušil napadnuté
uznesenie v celom rozsahu a moju žiadosť zamietol, pričom uviedol, že nemám splnené
¾ z uloženého trestu t. j. z 15 rokov, nakoľko v dikcii zákona nie je jasne stanovené, že pri
obzvlášť závažnom zločine sa trest zmierňuje rozhodnutím prezidenta republiky. Súd ďalej
uvádza, že to bol zámer zákonodarcu a preto do dikcie zákona priamo nestanovil
zmiernenie trestu pri obzvlášť závažnom zločine.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal sťažovateľ za to, že rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
a preto napadol toto rozhodnutie dovolaním na NS SR, aby dovolací súd určil termín
verejného zasadnutia, na ktorom zruší napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trnave,
nakoľko Krajský súd pochybil pri aplikovaní zákonných ustanovení a prikázal Krajskému
súdu v Trnave, aby toto rozhodnutie znova prerokoval a rozhodol.
Dňa 1. 12. 2008 bolo doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi Uznesenie
NS SR č- 3 Tdo 29/2008 ktorým NS SR odmietol dovolanie v zmysle § 382 TP
s odôvodnením, že proti uvedenému napadnutému rozhodnutie KS Trnava dovolanie nie je
prípustné.
Nakoľko sťažovateľ sa cíti byť poškodený na svojich právach nemá inú možnosť ako
podať túto sťažnosť na Ústavný súd SR nakoľko boli porušené jeho ústavné práva a to, aby
bol po výkone 2/3-ín uloženého trestu prepustený podmienečne na slobodu resp. aby o jeho
žiadosti bolo konané.
Preto je potrebné, aby ústavný súd daný právny stav preskúmal a rozhodol, že
takýmto postupom KS Trnava zo dňa 5. 6. 2008 zn. 4 Tos 38/2008 boli porušené jeho
práva.“
Ústavný súd po predbežnom preskúmaní sťažnosti sťažovateľa zistil, že neobsahuje
všetky náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže
v predloženom znení najmä neobsahuje, akého rozhodnutia sa sťažovateľ domáha (petit),
neobsahuje označenie základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré boli, resp. mali byť
podľa jeho tvrdenia porušené, a neobsahuje jednoznačné označenie právoplatného
rozhodnutia, ktorým sa porušili, resp. mali sa porušiť základné práva alebo slobody
sťažovateľa, a nie je v nej jednoznačne označené, proti komu smeruje [Okresný súd
Piešťany, Krajský súd v Trnave alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky (?)].
Vzhľadom na uvedené ústavný súd prípisom zo 17. februára 2009 vyzval právneho
zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 7 dní od doručenia tohto prípisu chýbajúce náležitosti
sťažnosti doplnil, a zároveň ho upozornil, že ak na výzvu ústavného súdu v tejto lehote
nezareaguje a sťažnosť nedoplní o chýbajúce náležitosti, ústavný súd ju môže odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí.
Právny zástupca sťažovateľa a ani sťažovateľ na výzvu ústavného súdu v určenej
lehote a ani do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nezareagovali.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie sa dá usudzovať, že sťažovateľ ňou
namieta porušenie svojich bližšie neoznačených „ústavných práv“ uznesením Okresného
súdu Piešťany č. k. 3 Pp 24/08-89 z 27. marca 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5. júna 2008, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že sťažnosť
sťažovateľa neobsahuje v predloženom znení všetky náležitosti ustanovené zákonom
o ústavnom súde, a to napriek tomu, že ústavný súd vyzval jeho právneho zástupcu na
odstránenie nedostatkov sťažnosti sťažovateľa, pričom ho zároveň upozornil, že ak na
výzvu ústavného súdu v určenej lehote nezareaguje a sťažnosť nedoplní o chýbajúce
náležitosti, ústavný súd ju môže odmietnuť. Zároveň ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ doručil ústavnému súdu 3. februára 2009
obsahovo porovnateľnú sťažnosť, ktorou tiež namieta porušenie svojich ústavou
garantovaných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 38/2008-110
z 5. júna 2008, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008, ktorá je vedená pod sp. zn. Rvp 168/09 a o ktorej
ústavný súd koná.
Keďže právny zástupca sťažovateľa (oprávnený na základe predloženého
splnomocnenia vo veci tejto sťažnosti za sťažovateľa) v určenej lehote a ani do dňa
predbežného prerokovania sťažnosť nedoplnil, pričom zároveň ide o sťažnosť vo veci,
o ktorej už ústavný súd koná v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 168/09, ústavný súd po
predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu
neprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2009