Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 104/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2008 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2009

doručená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 10. decembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 10. decembra

2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní o určenie

výživného vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“), ktoré začalo

27. februára 2004 a je vedené pod sp. zn. . Okresný súd v predmetnom konaní

rozhodol rozsudkom č. k. -183 zo 16. februára 2007 (ďalej len „rozsudok

zo 16. februára 2007“), v ktorom zaviazal sťažovateľa k rukám navrhovateľa J. K. ml.

(ďalej len „syn sťažovateľa“) prispievať na jeho výživu mesačne sumou 2 000 Sk od

27. februára 2004 do budúcna a súčasne zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 27. februára

2004 do 28. februára 2007, vo zvyšnej časti návrh syna sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ

podal proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2007 odvolanie.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) následne uznesením sp. zn.

z 8. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 8. februára 2008“) zrušil rozsudok

okresného súdu zo 16. februára 2007 a konanie v predmetnej veci zastavil. S poukazom na

(ďalej len „OSP“) dospel krajský súd v tomto

rozhodnutí k záveru, že ďalšiemu konaniu v tejto veci bráni prekážka litispendencie. Toto

tvrdenie krajský súd oprel o argumentáciu, podľa ktorej zo spisu okresného súdu vo veci

sp. zn. zistil, že pod touto spisovou značkou prebieha konanie o rozvode

manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k v čase podania návrhu maloletému

synovi sťažovateľa. Rozsudok v tejto veci v časti výroku o rozvode manželstva nadobudol

právoplatnosť 3. októbra 2001. V časti výroku o úprave práv a povinností k v tom čase

maloletému synovi sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu uznesením krajského súdu

sp. zn. z 10. mája 2002 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie. Odvolací súd dospel k záveru, že stále prebieha konanie o určenie výživného

k synovi sťažovateľa od 3. októbra 2001 do budúcna, a preto podľa § 104 ods. 1 prvej vety

konanie o určenie výživného zastavil.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 8. februára 2008 podal syn sťažovateľa

dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, t. j. konanie je postihnuté vadou podľa . V rámci

odôvodnenia svojho dovolania syn sťažovateľa uviedol, že krajský súd neodôvodnene

zastavil konanie v predmetnej veci, keď nesprávne posúdil totožnosť dotknutých konaní

(v danej veci ide o prípad o určenie výživného k tej istej osobe, nie však za to isté časové

obdobie, t. j. ide o rozdielny predmet konania). V konaní o rozvod manželstva vedenom pod

sp. zn. nemôže okresný súd rozhodnúť o výživnom, ktoré má zaplatiť sťažovateľ

synovi po jeho plnoletosti do budúcna, vzhľadom na to, že syn plnoletosť dosiahol len

v priebehu tohto konania a z rozvodového spisu rodičov je zrejmé, že sa po dosiahnutí

plnoletosti k návrhu nepripojil.

Najvyšší súd uznesením z 10. decembra 2008 zrušil uznesenie krajského súdu

z 8. februára 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje uznesenie najvyšší súd odôvodnil

tým, že synovi sťažovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ v sťažnosti

poukázal na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd uviedol: „Plnoletý

navrhovateľ oprávnený titulom výživného nemôže byť obmedzený pri podaní svojho návrhu

tým, že v konaní o úprave výživného k maloletým deťom po rozvode manželstva rodičov, je

upravované výživné zo strany povinného rodiča dňom právoplatnosti rozvodu do budúcna.“

Podľa sťažovateľa nemá táto argumentácia oporu „v platnej právnej úprave Zákona

o rodine ani “. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na

znenie a o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), z ktorých

vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov nie je obmedzená na obdobie maloletosti dieťaťa,

ale trvá, až pokiaľ sa dieťa nie je schopné samo živiť. Vzhľadom na to sa všeobecný súd pri

rozhodovaní o rozvode manželstva nemôže obmedziť len na určenie výživného na obdobie

maloletosti dieťaťa.

Nejednotná prax všeobecných súdov vo veciach určovania výživného na maloleté

deti, ktoré dosiahli plnoletosť počas rozvodového konania, viedla k vydaniu zjednocujúceho

stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 1984, na ktoré sťažovateľ poukázal. Najvyšší súd v tomto stanovisku

uviedol: „Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do toho času, pokiaľ deti sú schopné

samy sa živiť (§ 85 ods. 1 Zákona o rodine platného do 1. 4. 2005) Toto ustanovenie nerobí

rozdiel medzi výživným maloletých a plnoletých detí: zdôraznila to i dôvodová správa

k . ktorá uviedla, že veková hranica plnoletosti u detí je významná

potiaľ, že do plnoletosti dieťaťa bude možné začať konanie o výživné aj bez návrhu

účastníka.

Z ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona o rodine preto vyplýva, že rozhodnutie súdu,

ktorým bolo rodičom maloletého dieťaťa určené výživné pre toto dieťa ešte počas jeho

maloletosti, nestráca účinky po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa a netreba podávať nový

návrh na určenie výživného.

Vyskytujú sa situácie, že k rozhodnutiu súdu v zmysle uvedených zásad dochádza

vtedy, keď deti pre ktorých sa rozhoduje o výživnom sú síce ešte maloleté ale sú už vo veku

blízkom plnoletosti, dokonca nie je výnimkou, že nadobudnú plnoletosť pred skončením

tohto konania. V takomto prípade však nastáva otázka podľa akých zásad má súd

rozhodovať o ich nároku na výživné aj za dobu. keď už nadobudli plnoletosť a na aké

skutočnosti má v takomto prípade prihliadať.

Ustanovenie § 83 ods. 1) Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov

do toho času, pokiaľ nie sú deti samy schopné sa živiť, nerozoznáva pritom deti maloleté

a plnoleté a z hľadiska veku detí tieto nároky nediferencuje. Podľa Zákona o rodine sú

podmienky nároku maloletého aj plnoletého dieťaťa na výživné celkom rovnaké, vyživovacia

povinnosť rodičov k deťom časovo končí vtedy, keď sú schopné samy zarábať. Veková

hranica 18 rokov je podľa právnej úpravy v Zákone o rodine významná z hľadiska

procesnoprávneho. Do plnoletosti dieťaťa možno konanie o určenie výživného začať aj bez

návrhu účastníka, kým po dovŕšení plnoletosti bude začaté len na návrh oprávneného.

Ako už bolo uvedené, rozhodnutie súdu, ktorým bola rodičom určená výška výživného

pre dieťa počas maloletosti, nestráca účinnosť ani po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa. Ani

nie je potrebné po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa podávať nový návrh na určenie

výživného ak podmienky pre trvanie vyživovacej povinnosti ďalej trvajú, preto nie sú

dôvody pre to, aby súd pri rozhodovaní o výživnom pre maloleté dieťa obmedzoval plnenie

vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu už vopred na dosiahnutie plnoletosti (porovnaj

rozhodnutie uverejnené pod č. 100/1967 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR).

Takýto prístup k trvaniu vyživovacej povinnosti nesie so sebou ďalšie dôsledky. Ak

súd svojim výrokom neobmedzuje určitý výrok na čas maloletosti dieťaťa, nemôže

neprihliadnuť k prípadným zmenám, ktoré nastali v období od plnoletosti dieťaťa do

rozhodnutia súdu ( ) pravda s prihliadnutím na návrhy účastníkov,

prípadne a j po ich poučení podľa ustanovenia ..

Plnoleté dieťa sa v konaní vyjadrí, či aj po dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje

(a v akej výške) nárok na výživné. V rámci svojho návrhu (porovnaj aj )

sa vyjadrí aj rodič ktorého vyživovacia povinnosť má byť určená...

Ani rozdielnosť v rozhodovaní o trovách konania v prípade určenia výživného do

maloletosti dieťaťa (žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu podľa ustanovenia § 146

ods. 1 písm. a/ ) a na dobu po jeho plnoletosti (o trovách konania sa rozhoduje

podľa jeho výsledku nemôže byť prekážkou pokračovania v konaní o výživnom dieťaťa za

čas jeho plnoletosti. Súd pochopiteľne rozhoduje o trovách konania podľa hore uvedených

ustanovení a v odôvodnení vysvetlí, ako a prečo podľa ktorého ustanovenia

rozhodol a trovy konania priznal alebo nepriznal.

Takýto postup okrem rešpektovania zásady hospodárnosti súdneho konania

vyplývajúcej z ustanovenia je v súlade aj so zásadou materiálnej pravdy,

vyplývajúcej z ustanovenia a ustanovenia ktorá je hlavnou

zásadou občianskeho konania.“

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že aj dieťa, ktoré počas konania o rozvode

manželstva dosiahlo plnoletosť, je účastníkom tohto konania priamo zo zákona. Plnoletý

syn sťažovateľa v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. podľa sťažovateľa „nikdy

nevyslovil, že si neuplatňuje výživné po sťažovateľovi aj na čas po dosiahnutí plnoletosti“,

avšak jeho právna zástupkyňa „opakovala že požaduje rozhodnúť o výživnom len na čas

maloletosti“, pričom o „výživnom na čas po dosiahnutí plnoletosti J. K. ml. nehovorila

nič“.

Sťažovateľ naopak v konaní sp. zn. „opakovane žiadal, aby súd

neobmedzoval rozhodnutie o výživnom len na obdobie maloletosti dieťaťa. Ale rozhodoval

aj po dosiahnutí jeho plnoletosti, čo súd v konaní neakceptoval.“.

Plnoletý syn sťažovateľa podal okresnému súdu nový návrh na určenie výživného na

plnoleté dieťaťa v dôsledku zamietnutia jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia

v konaní sp. zn. , pričom nevydanie tohto rozhodnutia bolo podľa sťažovateľa

„procesnou chybou súdu v konaní“.

Podaním nového návrhu na určenie výživného v roku 2004 syn sťažovateľa

„potvrdil skutočnosť, že trvá aj na určení výživného na čas po dosiahnutí plnoletosti“.

Podaním uvedeného návrhu však podľa sťažovateľa neprestal „byť účastníkom konania 24

C 18/96 v zmysle ustanovení § 24 ods. 1 a § 62 os. 1 Zákona o rodine“, a preto nebol

„dôvod začínať nové konanie s tými istými účastníkmi konania a tej istej veci. Súd v konaní

sp. zn. mal návrh na výživné plnoletého dieťaťa odmietnuť ako nebolo

v konaní (o rozvod manželstva) ešte rozhodnuté o výživnom maloletého dieťaťa,

ktoré počas konania dosiahlo plnoletosť.“.

Najvyšší súd nesprávne v odôvodnení svojho uznesenia z 10. decembra 2008

uviedol, že „J. K. ml. nie je účastníkom konania a preto konaniu

a nebráni prekážka litispendencie“. Podľa sťažovateľa vychádzajúc

z ustanovení § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine a zo stanoviska občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. možno závery najvyššieho súdu považovať za

nesprávne.

Podľa názoru sťažovateľa je jeho syn dosiaľ účastníkom konania vedeného pod

sp. zn. , pretože okresný súd v predmetnej veci nevydal právoplatné rozhodnutie,

pričom toto konanie o určenie výživného na maloleté dieťa bolo možné začať aj bez návrhu.

Keďže v konaní vedenom pod sp. zn. nebolo rozhodnuté do dosiahnutia

plnoletosti syna sťažovateľa (6. februára 2004), akémukoľvek inému konania o určenie

výživného pre neho bráni prekážka litispendencie. Vzhľadom na túto procesnú prekážku

mali byť tak konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. , ako aj konanie

krajského súdu vedené pod sp. zn. zastavené.

Najvyšší súd uznesením z 10. decembra 2008, ktorým zrušil uznesenie krajského

súdu z 8. februára 2008, rozhodol v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona

o rodine, , a , pretože „právnu otázku riešil úplne inak než

je uvedené v stanovisku Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR a v ňom

uvedených rozhodnutiach a stanoviskách“, čím porušil princíp právnej istoty sťažovateľa

v zmysle a následne aj jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa , ako aj právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 porušené, zruší

toto uznesenie, zakáže najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv,

prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti (sťažnosť nespĺňala podmienku

povinného právneho zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom) namietal

porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 a jemu predchádzajúcim

postupom. K porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd rozhodol

v rozpore s ustanoveniami § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine, ako aj § 6, § 120 ods. 1

a a nevysporiadal sa v ňom s odlišným názorom vysloveným v stanovisku

občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 13. septembra 1984.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu v predmetnej veci, v ktorom

okrem iného uviedol, že za vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať

pred súdom považuje aj «ak súd zastaví konanie pre prekážku litispendencie, hoci pre to nie

sú splnené zákonné podmienky. Pojem „postup súdu“ je totiž širší, než pojem

„rozhodovanie súdu“, takže sa vzťahuje nielen na faktickú činnosť súdu, ktorá sama osebe

nemá výraz v súdnom rozhodnutí, ale aj na samotné rozhodnutie, ktoré je nezákonné.».

Podľa najvyššieho súdu v danej veci o takýto prípad išlo. Vo vzťahu k existencii

prekážky litispendencie v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že táto prekážka konania

„spočívajúca v prebiehajúcom konaní nastáva za predpokladu, že ide o rovnaké veci.

O rovnaké veci ide vtedy, ak je rovnaký predmet i základ uplatneného nároku a sú tí istí aj

účastníci právneho vzťahu. O totožnosť veci nejde a nie je daná prekážka litispendencie, ak

chýba čo len jeden znak totožnosti veci.“.

Následne najvyšší súd poukázal na ustanovenia právnych predpisov a skutkové

okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, keď uviedol: „V zmysle § 65 ods. 3

Zákona o rodine výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal na prvostupňový súd dňa 27. februára

2004, v čase, kedy dosiahol plnoletosť, návrh na určenie výživného od odporcu vo výške

3 500,- Sk mesačne. Súd prvého stupňa o tomto návrhu rozhodol, tak že mu čiastočne

vyhovel a od 27. februára 2004 zaviazal odporcu prispievať mesačným výživným na

navrhovateľa v sume 2 000,-- Sk, pričom rozhodol aj o dlžnom výživnom.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. vo veci

navrhovateľa Ing. J. K. proti odporkyni D. K. o rozvod manželstva a úpravu práv a

povinností k v čase začatia konania (dňa 5. januára 1996) maloletému J. K., narodenému...,

je zrejmé, že doposiaľ prebieha konanie o úprave práv zo strany rodičov k vtedy

maloletému J., ktoré konanie je zo zákona spojené ( ) s konaním o

rozvod manželstva. Toto konanie sa týka však výlučne maloletých detí. Z obsahu tohto spisu

vyplýva, že súd v konaní naďalej konal s navrhovateľom i po nadobudnutí jeho plnoletosti a

poskytol tak navrhovateľovi procesnú možnosť sa vyjadriť k rozhodovaniu o výživnom. To

potvrdzuje osobná účasť navrhovateľa na pojednávaní dňa 20. novembra 2006, na ktorom

právna zástupkyňa jeho matky uviedla, že žiada určiť výživné za obdobie do plnoletosti

navrhovateľa, ako aj na pojednávaní dňa 12. marca 2007, kedy bol navrhovateľ vypočutý k

výške svojich výdavkov na uspokojovanie potrieb od roku 2002. Navrhovateľ sa osobne

zúčastnil i pojednávaní v dňoch 1. februára 2007, 28. mája 2007 a 17. septembra 2007. Na

žiadnom z týchto pojednávaní súdu vo veci sp. zn. , sa navrhovateľ nevyjadril,

že uplatňuje v tomto konaní aj na dobu po dosiahnutí plnoletosti nárok na výživné. Naopak,

súd sa v tomto konaní oboznamoval so spisom Okresného súdu Košice I sp. zn.

(zápisnica o pojednávaní zo dňa 1. februára 2007) ohľadom návrhu navrhovateľa na

určenie výživného proti odporcovi od 27. februára 2004 (t. j. po nadobudnutí plnoletosti

navrhovateľa) do budúcna.

Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že totožnosť veci nie je daná, pretože chýba

totožnosť predmetu konania. Zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky. Aj keď sa

v oboch konaniach jednalo o určenie výživného, predmetom konania v danej veci je určenie

výživného na plnoleté dieťa, zatiaľ čo v konaní Okresného súdu Košice I sp. zn.

, ktoré je spojené s konaním o rozvod manželstva rodičov, súd rozhoduje

o výživnom pre maloleté dieťa. Plnoletý navrhovateľ, oprávnený titulom výživného nemôže

byt' obmedzený pri podaní svojho návrhu tým, že v konaní o úprave práv a povinností

k maloletým deťom po rozvode manželstva rodičov, je upravované výživné zo strany

povinného rodiča dňom právoplatnosti rozvodu do budúcna. Do konania sp. zn.

navrhovateľ nevstúpil ako jeho účastník, s nárokom na výživné po

nadobudnutí svojej plnoletosti, ale podal samostatný návrh na súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že poukaz odporcu na

rozhodnutie publikované pod č. R 2/1985 nie je dôvodný. Z dôvodov uvedeného stanoviska

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 1984

Cpj J3/84, vyplýva, že je na vôli plnoletého dieťaťa, aby sa v konaní vyjadrilo, či aj na dobu

po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje, a v akej výške, nárok na výživné. V prípade, ak sa

rozhodne v tomto konaní svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti neuplatňovať, a to

či už vôbec alebo len voči jednému z rodičov, v tomto konaní nemožno o určení vyživovacej

povinnosti po dosiahnutí jeho plnoletosti rozhodovať. Ak sa rozhodne uplatňovať svoj nárok

na výživné po dosiahnutí plnoletosti samostatným návrhom na začatie konania, je potrebné

takýto procesný postup akceptovať.»

Na základe uvedeného dospel najvyšší súd vo svojom rozhodnutí k záveru, podľa

ktorého „odvolací súd zaťažil svoje konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s.

p. tým, že konanie s poukazom na ustanovenie zastavil, hoci zákonné

podmienky pre takýto postup neboli dané.

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je vždy zo zákona

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto

vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní

nemôže byť považované za správne.

So zreteľom na túto zistenú vadu konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesenie Krajského súdu v Košiciach podľa , zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.“.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odlišným

právnym názorom vyjadreným v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

S touto námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno

súhlasiť. Z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu je totiž zrejmé, že sa vysporiadal aj

s právnymi závermi vyplývajúcimi so stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu, ktoré zároveň aj správne interpretoval, hoci v rozpore s názorom sťažovateľa.

Ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, že

plnoletý syn sťažovateľa nie je účastníkom konania, sa nezakladá na pravde. Z citovaného

obsahu rozhodnutia je totiž zrejmé, že najvyšší súd v rámci svojho rozhodnutia len

konštatuje, že syn sťažovateľa sa v konaní o rozvode manželstva jeho rodičov spojenom

s konaním o úprave práv a povinností rodičov k maloletému nedomáhal, resp. nedal súhlas

na prerokovanie rozšíreného predmetu konania (plnenie vyživovacej povinnosti v období po

dosiahnutí jeho plnoletosti). Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého, aj keď tieto nároky

syna sťažovateľa na výživné počas obdobia maloletosti a po dosiahnutí plnoletosti

vychádzajú z toho istého základu (povinnosť plnenia výživného voči dieťaťu), týkajú sa

rôznych časových období, a preto v danom prípade (konanie o výživnom po nadobudnutí

plnoletosti) ide o odlišný predmet konania, ktorého prerokovaniu v samostatnom konaní

nebráni prekážka litispendencie, nemožno označiť za arbitrárny alebo nesprávny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia

najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 dospel k záveru, že tento súd svoje rozhodnutie

náležite odôvodnil. Najvyšší súd v ňom uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe

vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych

predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Právne závery najvyššieho súdu

nemožno označiť za neústavné alebo arbitrárne.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009