Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 104/09
PDF · 226.88 KB
No categories available
I. ÚS 104/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 223/08 z 10. decembra 2008 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2009
doručená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 223/08 z 10. decembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 10. decembra
2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní o určenie
výživného vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“), ktoré začalo
27. februára 2004 a je vedené pod sp. zn. 22 C 39/04. Okresný súd v predmetnom konaní
rozhodol rozsudkom č. k. 22 C 39/04-183 zo 16. februára 2007 (ďalej len „rozsudok
zo 16. februára 2007“), v ktorom zaviazal sťažovateľa k rukám navrhovateľa J. K. ml.
(ďalej len „syn sťažovateľa“) prispievať na jeho výživu mesačne sumou 2 000 Sk od
27. februára 2004 do budúcna a súčasne zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 27. februára
2004 do 28. februára 2007, vo zvyšnej časti návrh syna sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ
podal proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2007 odvolanie.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) následne uznesením sp. zn.
7 CoP 120/07 z 8. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 8. februára 2008“) zrušil rozsudok
okresného súdu zo 16. februára 2007 a konanie v predmetnej veci zastavil. S poukazom na
§ 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dospel krajský súd v tomto
rozhodnutí k záveru, že ďalšiemu konaniu v tejto veci bráni prekážka litispendencie. Toto
tvrdenie krajský súd oprel o argumentáciu, podľa ktorej zo spisu okresného súdu vo veci
sp. zn. 24 C 18/96 zistil, že pod touto spisovou značkou prebieha konanie o rozvode
manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k v čase podania návrhu maloletému
synovi sťažovateľa. Rozsudok v tejto veci v časti výroku o rozvode manželstva nadobudol
právoplatnosť 3. októbra 2001. V časti výroku o úprave práv a povinností k v tom čase
maloletému synovi sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu uznesením krajského súdu
sp. zn. 18 Co 438/01 z 10. mája 2002 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie. Odvolací súd dospel k záveru, že stále prebieha konanie o určenie výživného
k synovi sťažovateľa od 3. októbra 2001 do budúcna, a preto podľa § 104 ods. 1 prvej vety
OSP konanie o určenie výživného zastavil.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 8. februára 2008 podal syn sťažovateľa
dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, t. j. konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP. V rámci
odôvodnenia svojho dovolania syn sťažovateľa uviedol, že krajský súd neodôvodnene
zastavil konanie v predmetnej veci, keď nesprávne posúdil totožnosť dotknutých konaní
(v danej veci ide o prípad o určenie výživného k tej istej osobe, nie však za to isté časové
obdobie, t. j. ide o rozdielny predmet konania). V konaní o rozvod manželstva vedenom pod
sp. zn. 24 C 18/96 nemôže okresný súd rozhodnúť o výživnom, ktoré má zaplatiť sťažovateľ
synovi po jeho plnoletosti do budúcna, vzhľadom na to, že syn plnoletosť dosiahol len
v priebehu tohto konania a z rozvodového spisu rodičov je zrejmé, že sa po dosiahnutí
plnoletosti k návrhu nepripojil.
Najvyšší súd uznesením z 10. decembra 2008 zrušil uznesenie krajského súdu
z 8. februára 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje uznesenie najvyšší súd odôvodnil
tým, že synovi sťažovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ v sťažnosti
poukázal na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd uviedol: „Plnoletý
navrhovateľ oprávnený titulom výživného nemôže byť obmedzený pri podaní svojho návrhu
tým, že v konaní o úprave výživného k maloletým deťom po rozvode manželstva rodičov, je
upravované výživné zo strany povinného rodiča dňom právoplatnosti rozvodu do budúcna.“
Podľa sťažovateľa nemá táto argumentácia oporu „v platnej právnej úprave Zákona
o rodine ani Občianskeho súdneho poriadku“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na
znenie § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), z ktorých
vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov nie je obmedzená na obdobie maloletosti dieťaťa,
ale trvá, až pokiaľ sa dieťa nie je schopné samo živiť. Vzhľadom na to sa všeobecný súd pri
rozhodovaní o rozvode manželstva nemôže obmedziť len na určenie výživného na obdobie
maloletosti dieťaťa.
Nejednotná prax všeobecných súdov vo veciach určovania výživného na maloleté
deti, ktoré dosiahli plnoletosť počas rozvodového konania, viedla k vydaniu zjednocujúceho
stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 13/1984
z 13. septembra 1984, na ktoré sťažovateľ poukázal. Najvyšší súd v tomto stanovisku
uviedol: „Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do toho času, pokiaľ deti sú schopné
samy sa živiť (§ 85 ods. 1 Zákona o rodine platného do 1. 4. 2005) Toto ustanovenie nerobí
rozdiel medzi výživným maloletých a plnoletých detí: zdôraznila to i dôvodová správa
k zákonu č. 94/1963 Zb.. ktorá uviedla, že veková hranica plnoletosti u detí je významná
potiaľ, že do plnoletosti dieťaťa bude možné začať konanie o výživné aj bez návrhu
účastníka.
Z ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona o rodine preto vyplýva, že rozhodnutie súdu,
ktorým bolo rodičom maloletého dieťaťa určené výživné pre toto dieťa ešte počas jeho
maloletosti, nestráca účinky po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa a netreba podávať nový
návrh na určenie výživného.
Vyskytujú sa situácie, že k rozhodnutiu súdu v zmysle uvedených zásad dochádza
vtedy, keď deti pre ktorých sa rozhoduje o výživnom sú síce ešte maloleté ale sú už vo veku
blízkom plnoletosti, dokonca nie je výnimkou, že nadobudnú plnoletosť pred skončením
tohto konania. V takomto prípade však nastáva otázka podľa akých zásad má súd
rozhodovať o ich nároku na výživné aj za dobu. keď už nadobudli plnoletosť a na aké
skutočnosti má v takomto prípade prihliadať.
Ustanovenie § 83 ods. 1) Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov
do toho času, pokiaľ nie sú deti samy schopné sa živiť, nerozoznáva pritom deti maloleté
a plnoleté a z hľadiska veku detí tieto nároky nediferencuje. Podľa Zákona o rodine sú
podmienky nároku maloletého aj plnoletého dieťaťa na výživné celkom rovnaké, vyživovacia
povinnosť rodičov k deťom časovo končí vtedy, keď sú schopné samy zarábať. Veková
hranica 18 rokov je podľa právnej úpravy v Zákone o rodine významná z hľadiska
procesnoprávneho. Do plnoletosti dieťaťa možno konanie o určenie výživného začať aj bez
návrhu účastníka, kým po dovŕšení plnoletosti bude začaté len na návrh oprávneného.
Ako už bolo uvedené, rozhodnutie súdu, ktorým bola rodičom určená výška výživného
pre dieťa počas maloletosti, nestráca účinnosť ani po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa. Ani
nie je potrebné po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa podávať nový návrh na určenie
výživného ak podmienky pre trvanie vyživovacej povinnosti ďalej trvajú, preto nie sú
dôvody pre to, aby súd pri rozhodovaní o výživnom pre maloleté dieťa obmedzoval plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu už vopred na dosiahnutie plnoletosti (porovnaj
rozhodnutie uverejnené pod č. 100/1967 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR).
Takýto prístup k trvaniu vyživovacej povinnosti nesie so sebou ďalšie dôsledky. Ak
súd svojim výrokom neobmedzuje určitý výrok na čas maloletosti dieťaťa, nemôže
neprihliadnuť k prípadným zmenám, ktoré nastali v období od plnoletosti dieťaťa do
rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.) pravda s prihliadnutím na návrhy účastníkov,
prípadne a j po ich poučení podľa ustanovenia § 5 O. s. p...
Plnoleté dieťa sa v konaní vyjadrí, či aj po dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje
(a v akej výške) nárok na výživné. V rámci svojho návrhu (porovnaj aj § 128 ods. 3) O. s. p.
sa vyjadrí aj rodič ktorého vyživovacia povinnosť má byť určená...
Ani rozdielnosť v rozhodovaní o trovách konania v prípade určenia výživného do
maloletosti dieťaťa (žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu podľa ustanovenia § 146
ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a na dobu po jeho plnoletosti (o trovách konania sa rozhoduje
podľa jeho výsledku nemôže byť prekážkou pokračovania v konaní o výživnom dieťaťa za
čas jeho plnoletosti. Súd pochopiteľne rozhoduje o trovách konania podľa hore uvedených
ustanovení a v odôvodnení vysvetlí, ako a prečo podľa ktorého ustanovenia O. s. p.
rozhodol a trovy konania priznal alebo nepriznal.
Takýto postup okrem rešpektovania zásady hospodárnosti súdneho konania
vyplývajúcej z ustanovenia § 6 O. s. p. je v súlade aj so zásadou materiálnej pravdy,
vyplývajúcej z ustanovenia § 120 ods. 1 a ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. ktorá je hlavnou
zásadou občianskeho konania.“
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že aj dieťa, ktoré počas konania o rozvode
manželstva dosiahlo plnoletosť, je účastníkom tohto konania priamo zo zákona. Plnoletý
syn sťažovateľa v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 24 C 18/96 podľa sťažovateľa „nikdy
nevyslovil, že si neuplatňuje výživné po sťažovateľovi aj na čas po dosiahnutí plnoletosti“,
avšak jeho právna zástupkyňa „opakovala že požaduje rozhodnúť o výživnom len na čas
maloletosti“, pričom o „výživnom na čas po dosiahnutí plnoletosti J. K. ml. nehovorila
nič“.
Sťažovateľ naopak v konaní sp. zn. 24 C 18/96 „opakovane žiadal, aby súd
neobmedzoval rozhodnutie o výživnom len na obdobie maloletosti dieťaťa. Ale rozhodoval
aj po dosiahnutí jeho plnoletosti, čo súd v konaní 24 C 18/96 neakceptoval.“.
Plnoletý syn sťažovateľa podal okresnému súdu nový návrh na určenie výživného na
plnoleté dieťaťa v dôsledku zamietnutia jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia
v konaní sp. zn. 24 C 18/96, pričom nevydanie tohto rozhodnutia bolo podľa sťažovateľa
„procesnou chybou súdu v konaní“.
Podaním nového návrhu na určenie výživného v roku 2004 syn sťažovateľa
„potvrdil skutočnosť, že trvá aj na určení výživného na čas po dosiahnutí plnoletosti“.
Podaním uvedeného návrhu však podľa sťažovateľa neprestal „byť účastníkom konania 24
C 18/96 v zmysle ustanovení § 24 ods. 1 a § 62 os. 1 Zákona o rodine“, a preto nebol
„dôvod začínať nové konanie s tými istými účastníkmi konania a tej istej veci. Súd v konaní
sp. zn. 22C 39/2004 mal návrh na výživné plnoletého dieťaťa odmietnuť ako nebolo
v konaní 24C 18/96 (o rozvod manželstva) ešte rozhodnuté o výživnom maloletého dieťaťa,
ktoré počas konania dosiahlo plnoletosť.“.
Najvyšší súd nesprávne v odôvodnení svojho uznesenia z 10. decembra 2008
uviedol, že „J. K. ml. nie je účastníkom konania 24 C 18/96 a preto konaniu 22 C 39/2004
a 7 CoP 120/2007 nebráni prekážka litispendencie“. Podľa sťažovateľa vychádzajúc
z ustanovení § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine a zo stanoviska občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 13/1984 možno závery najvyššieho súdu považovať za
nesprávne.
Podľa názoru sťažovateľa je jeho syn dosiaľ účastníkom konania vedeného pod
sp. zn. 24 C 18/96, pretože okresný súd v predmetnej veci nevydal právoplatné rozhodnutie,
pričom toto konanie o určenie výživného na maloleté dieťa bolo možné začať aj bez návrhu.
Keďže v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 nebolo rozhodnuté do dosiahnutia
plnoletosti syna sťažovateľa (6. februára 2004), akémukoľvek inému konania o určenie
výživného pre neho bráni prekážka litispendencie. Vzhľadom na túto procesnú prekážku
mali byť tak konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 22 C 29/2007, ako aj konanie
krajského súdu vedené pod sp. zn. 7 CoP 120/2007 zastavené.
Najvyšší súd uznesením z 10. decembra 2008, ktorým zrušil uznesenie krajského
súdu z 8. februára 2008, rozhodol v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona
o rodine, § 6, § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP, pretože „právnu otázku riešil úplne inak než
je uvedené v stanovisku Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR a v ňom
uvedených rozhodnutiach a stanoviskách“, čím porušil princíp právnej istoty sťažovateľa
v zmysle čl. 1 ústavy a následne aj jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 porušené, zruší
toto uznesenie, zakáže najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv,
prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti (sťažnosť nespĺňala podmienku
povinného právneho zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom) namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 a jemu predchádzajúcim
postupom. K porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd rozhodol
v rozpore s ustanoveniami § 24 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona o rodine, ako aj § 6, § 120 ods. 1
a § 153 ods. 1 OSP a nevysporiadal sa v ňom s odlišným názorom vysloveným v stanovisku
občianskoprávneho kolégia sp. zn. Cpj 13/1984 z 13. septembra 1984.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu v predmetnej veci, v ktorom
okrem iného uviedol, že za vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať
pred súdom považuje aj «ak súd zastaví konanie pre prekážku litispendencie, hoci pre to nie
sú splnené zákonné podmienky. Pojem „postup súdu“ je totiž širší, než pojem
„rozhodovanie súdu“, takže sa vzťahuje nielen na faktickú činnosť súdu, ktorá sama osebe
nemá výraz v súdnom rozhodnutí, ale aj na samotné rozhodnutie, ktoré je nezákonné.».
Podľa najvyššieho súdu v danej veci o takýto prípad išlo. Vo vzťahu k existencii
prekážky litispendencie v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že táto prekážka konania
„spočívajúca v prebiehajúcom konaní nastáva za predpokladu, že ide o rovnaké veci.
O rovnaké veci ide vtedy, ak je rovnaký predmet i základ uplatneného nároku a sú tí istí aj
účastníci právneho vzťahu. O totožnosť veci nejde a nie je daná prekážka litispendencie, ak
chýba čo len jeden znak totožnosti veci.“.
Následne najvyšší súd poukázal na ustanovenia právnych predpisov a skutkové
okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, keď uviedol: „V zmysle § 65 ods. 3
Zákona o rodine výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal na prvostupňový súd dňa 27. februára
2004, v čase, kedy dosiahol plnoletosť, návrh na určenie výživného od odporcu vo výške
3 500,- Sk mesačne. Súd prvého stupňa o tomto návrhu rozhodol, tak že mu čiastočne
vyhovel a od 27. februára 2004 zaviazal odporcu prispievať mesačným výživným na
navrhovateľa v sume 2 000,-- Sk, pričom rozhodol aj o dlžnom výživnom.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 C 18/1996 vo veci
navrhovateľa Ing. J. K. proti odporkyni D. K. o rozvod manželstva a úpravu práv a
povinností k v čase začatia konania (dňa 5. januára 1996) maloletému J. K., narodenému...,
je zrejmé, že doposiaľ prebieha konanie o úprave práv zo strany rodičov k vtedy
maloletému J., ktoré konanie je zo zákona spojené (§ 113 ods. 1 O. s. p.) s konaním o
rozvod manželstva. Toto konanie sa týka však výlučne maloletých detí. Z obsahu tohto spisu
vyplýva, že súd v konaní naďalej konal s navrhovateľom i po nadobudnutí jeho plnoletosti a
poskytol tak navrhovateľovi procesnú možnosť sa vyjadriť k rozhodovaniu o výživnom. To
potvrdzuje osobná účasť navrhovateľa na pojednávaní dňa 20. novembra 2006, na ktorom
právna zástupkyňa jeho matky uviedla, že žiada určiť výživné za obdobie do plnoletosti
navrhovateľa, ako aj na pojednávaní dňa 12. marca 2007, kedy bol navrhovateľ vypočutý k
výške svojich výdavkov na uspokojovanie potrieb od roku 2002. Navrhovateľ sa osobne
zúčastnil i pojednávaní v dňoch 1. februára 2007, 28. mája 2007 a 17. septembra 2007. Na
žiadnom z týchto pojednávaní súdu vo veci sp. zn. 24 C 18/1996, sa navrhovateľ nevyjadril,
že uplatňuje v tomto konaní aj na dobu po dosiahnutí plnoletosti nárok na výživné. Naopak,
súd sa v tomto konaní oboznamoval so spisom Okresného súdu Košice I sp. zn. 22 C 39/04
(zápisnica o pojednávaní zo dňa 1. februára 2007) ohľadom návrhu navrhovateľa na
určenie výživného proti odporcovi od 27. februára 2004 (t. j. po nadobudnutí plnoletosti
navrhovateľa) do budúcna.
Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že totožnosť veci nie je daná, pretože chýba
totožnosť predmetu konania. Zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky. Aj keď sa
v oboch konaniach jednalo o určenie výživného, predmetom konania v danej veci je určenie
výživného na plnoleté dieťa, zatiaľ čo v konaní Okresného súdu Košice I sp. zn.
24 C 18/1996, ktoré je spojené s konaním o rozvod manželstva rodičov, súd rozhoduje
o výživnom pre maloleté dieťa. Plnoletý navrhovateľ, oprávnený titulom výživného nemôže
byt' obmedzený pri podaní svojho návrhu tým, že v konaní o úprave práv a povinností
k maloletým deťom po rozvode manželstva rodičov, je upravované výživné zo strany
povinného rodiča dňom právoplatnosti rozvodu do budúcna. Do konania sp. zn.
24 C 18/1996 navrhovateľ nevstúpil ako jeho účastník, s nárokom na výživné po
nadobudnutí svojej plnoletosti, ale podal samostatný návrh na súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že poukaz odporcu na
rozhodnutie publikované pod č. R 2/1985 nie je dôvodný. Z dôvodov uvedeného stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 1984
Cpj J3/84, vyplýva, že je na vôli plnoletého dieťaťa, aby sa v konaní vyjadrilo, či aj na dobu
po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje, a v akej výške, nárok na výživné. V prípade, ak sa
rozhodne v tomto konaní svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti neuplatňovať, a to
či už vôbec alebo len voči jednému z rodičov, v tomto konaní nemožno o určení vyživovacej
povinnosti po dosiahnutí jeho plnoletosti rozhodovať. Ak sa rozhodne uplatňovať svoj nárok
na výživné po dosiahnutí plnoletosti samostatným návrhom na začatie konania, je potrebné
takýto procesný postup akceptovať.»
Na základe uvedeného dospel najvyšší súd vo svojom rozhodnutí k záveru, podľa
ktorého „odvolací súd zaťažil svoje konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s.
p. tým, že konanie s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O. s. p. zastavil, hoci zákonné
podmienky pre takýto postup neboli dané.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je vždy zo zákona
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní
nemôže byť považované za správne.
So zreteľom na túto zistenú vadu konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie Krajského súdu v Košiciach podľa § 243b ods. 2, 3 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.“.
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odlišným
právnym názorom vyjadreným v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.
S touto námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno
súhlasiť. Z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu je totiž zrejmé, že sa vysporiadal aj
s právnymi závermi vyplývajúcimi so stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu, ktoré zároveň aj správne interpretoval, hoci v rozpore s názorom sťažovateľa.
Ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, že
plnoletý syn sťažovateľa nie je účastníkom konania, sa nezakladá na pravde. Z citovaného
obsahu rozhodnutia je totiž zrejmé, že najvyšší súd v rámci svojho rozhodnutia len
konštatuje, že syn sťažovateľa sa v konaní o rozvode manželstva jeho rodičov spojenom
s konaním o úprave práv a povinností rodičov k maloletému nedomáhal, resp. nedal súhlas
na prerokovanie rozšíreného predmetu konania (plnenie vyživovacej povinnosti v období po
dosiahnutí jeho plnoletosti). Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého, aj keď tieto nároky
syna sťažovateľa na výživné počas obdobia maloletosti a po dosiahnutí plnoletosti
vychádzajú z toho istého základu (povinnosť plnenia výživného voči dieťaťu), týkajú sa
rôznych časových období, a preto v danom prípade (konanie o výživnom po nadobudnutí
plnoletosti) ide o odlišný predmet konania, ktorého prerokovaniu v samostatnom konaní
nebráni prekážka litispendencie, nemožno označiť za arbitrárny alebo nesprávny.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia
najvyššieho súdu z 10. decembra 2008 dospel k záveru, že tento súd svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil. Najvyšší súd v ňom uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe
vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych
predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Právne závery najvyššieho súdu
nemožno označiť za neústavné alebo arbitrárne.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2009