Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,

Mierová 19, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s porušením nálezom Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. k. -37 z 15. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009

doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“)

podaná podľa (ďalej len „“) vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s porušením nálezom ústavného súdu

č. k. -37 z 15. januára 2009 (ďalej aj „namietaný nález“).

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že ústavný súd namietaným nálezom

«konštatoval porušenie základného práva spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“), sp. zn. z 28. mája 2008. ÚSSR

zároveň týmto rozhodnutím zrušil rozsudok NSSR, sp. zn. z 28. mája 2008

a vrátil vec NSSR na ďalšie konanie.

ÚSSR vo svojom náleze sp. zn. -37, ktorý NSSR ako protiústavný vo

svojom rozsudku sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 podľa sťažovateľa správne nerešpektoval,

konštatoval, že pred 9. decembrom 1998 bola na základe právoplatne skončenej exekúcie

majiteľom akcií spoločnosti T., a. s. so sídlom B. (ďalej len ako „T.“) spoločnosť T.

Sťažovateľ sa však v niekoľkých v súčasnosti prebiehajúcich súdnych konaniach

na všeobecných súdoch Slovenskej republiky domáha vyslovenia, že akcie spoločnosti T.

v tom čase patrili a mohli patriť len sťažovateľovi a spoločnosť T. ich nikdy nemohla

v exekúcii nadobudnúť.».

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že namietaný nález, ktorým došlo k zrušeniu

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 15. januára 2009 „bol vydaný

v súlade s ustanovením o organizácii ÚSSR, senátom ÚSSR,

ktorého členom bol aj sudca JUDr. J. H.“. Podľa sťažovateľa nemožno namietaný nález

„považovať za zákonné rozhodnutie“, pretože ním bolo porušené jeho základné právo na

zákonného sudcu podľa , ďalej základné právo na rozhodnutie na

nezávislom a nestrannom súde podľa , ako aj právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež „základné právo občana na právny štát“ podľa

.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje, prečo podľa jeho názoru

namietaným nálezom došlo k porušeniu ním označených práv, poukazujúc pritom aj na

doterajšiu judikatúru ústavného súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

sťažovateľ uvádza, že „JUDr. J. H... nemal byť vôbec za ústavného sudcu menovaný.

Pokiaľ skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin nebola v čase jeho

menovania známa, mal byť odvolaný z funkcie v súlade s ustanovením čl. 138 ods. 2 písm.

a) hneď po tom, ako vyšla skutočnosť o právoplatnom odsúdení

za úmyselný trestný čin najavo.

Pokiaľ ústavný sudca nie je ustanovený do funkcie v súlade so zákonom, respektíve

nespĺňa predpoklady na zotrvanie vo funkcii ústavného sudcu, nemožno hovoriť o dodržaní

práva občana na zákonného sudcu v zmysle .“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ pripomína, že ich obsahom je aj právo na

nestranného a spravodlivého sudcu, pričom „JUDr. J. H. ako sudca, ktorý bol právoplatne

odsúdený za úmyselný trestný čin nemôže byť spôsobilý spravodlivo a nestranne rozhodovať

o ústavných právach sťažovateľov“.

Argumentujúc koncepciou materiálneho právneho štátu sťažovateľ vyslovuje

presvedčenie, že namietaný nález, „ktorý vznikol ako výsledok rozhodovacieho postupu

senátu, ktorého členom bol sudca, ktorý jeho členom byť nemal, je z tohto dôvodu v rozpore

s princípmi právnej istoty a spravodlivosti ako imanentnými súčasťami princípu právneho

štátu“.

So zreteľom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa,

Slovenskej republiky - Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na zákonného sudcu

podľa a základné právo na rozhodnutie

na nezávislom a nestrannom súde podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj základné právo na právny štát podľa

bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -37 zo dňa

15. januára 2009 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. -37 zo dňa 15. januára 2009.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podanie sťažovateľa je síce formálne

označené ako sťažnosť podľa , ale z hľadiska obsahu a účelu ide

o uplatnenie opravného prostriedku, prostredníctvom ktorého napáda konkrétne rozhodnutie

ústavného súdu (namietaný nález, pozn.).

Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ) je v dôsledku ústavodarcom ustanovenej koncepcie špecializovaného

a koncentrovaného modelu ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním

jednoinštančným, pričom rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky

orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný

orgán verejnej moci je povinný bez zbytočného odkladu zabezpečiť ich vykonanie.

Podrobnosti ustanoví zákon ( v spojení s ).

Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd a

presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia zásadne nepatrí rozhodovanie o opravných

prostriedkoch vo všeobecnosti a fortiori o opravných prostriedkoch, ktorými sa fyzické

osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti

ktorým a výslovne žiaden opravný

prostriedok nepripúšťa ().

Druhy konania pred ústavným súdom a ich dôvody taxatívne vypočítava

a ústavný o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov v znení ústavného (), a preto možnosť

primeraného použitia ustanovení ( zákona o ústavnom

súde) nemôže viesť k ich rozšíreniu, ale môže slúžiť iba pre postup pri konaniach, ktoré sú

výslovne uvedené v ústavných predpisoch.

V spojitosti s tým ústavný súd uvádza, že v okolnostiach daného prípadu

neprichádzalo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákon o ústavnom

súde) do úvahy ani skúmanie splnenia podmienok na konanie o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 , pretože ide o návrh, ktorý ani neupravuje,

a vzhľadom na to na jeho prerokovanie ani neustanovuje akékoľvek podmienky.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2

ods. 2 , vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu

(ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, z hľadiska medzí, rozsahu

a spôsobu, môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2

), čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non

pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Podľa proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

Vychádzajúc z citovanej ústavnej normy vyriešil otázku

podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že návrh nie je

prípustný v prípade, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného

súdu [ ].

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s ako neprípustnú.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje, že rovnako ako v tomto prípade

rozhodol aj v iných porovnateľných veciach (pozri uznesenia prijaté v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009