Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 118/09
PDF · 178.63 KB
No categories available
IV. ÚS 118/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,
Mierová 19, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009
doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“)
podaná podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy nálezom ústavného súdu
č. k. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009 (ďalej aj „namietaný nález“).
V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že ústavný súd namietaným nálezom
«konštatoval porušenie základného práva spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“), sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 z 28. mája 2008. ÚSSR
zároveň týmto rozhodnutím zrušil rozsudok NSSR, sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 z 28. mája 2008
a vrátil vec NSSR na ďalšie konanie.
ÚSSR vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 159/07-37, ktorý NSSR ako protiústavný vo
svojom rozsudku sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 podľa sťažovateľa správne nerešpektoval,
konštatoval, že pred 9. decembrom 1998 bola na základe právoplatne skončenej exekúcie
majiteľom akcií spoločnosti T., a. s. so sídlom B. (ďalej len ako „T.“) spoločnosť T.
Sťažovateľ sa však v niekoľkých v súčasnosti prebiehajúcich súdnych konaniach
na všeobecných súdoch Slovenskej republiky domáha vyslovenia, že akcie spoločnosti T.
v tom čase patrili a mohli patriť len sťažovateľovi a spoločnosť T. ich nikdy nemohla
v exekúcii nadobudnúť.».
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že namietaný nález, ktorým došlo k zrušeniu
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 z 15. januára 2009 „bol vydaný
v súlade s ustanovením § 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚSSR, senátom ÚSSR,
ktorého členom bol aj sudca JUDr. J. H.“. Podľa sťažovateľa nemožno namietaný nález
„považovať za zákonné rozhodnutie“, pretože ním bolo porušené jeho základné právo na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ďalej základné právo na rozhodnutie na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež „základné právo občana na právny štát“ podľa
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje, prečo podľa jeho názoru
namietaným nálezom došlo k porušeniu ním označených práv, poukazujúc pritom aj na
doterajšiu judikatúru ústavného súdu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
sťažovateľ uvádza, že „JUDr. J. H... nemal byť vôbec za ústavného sudcu menovaný.
Pokiaľ skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin nebola v čase jeho
menovania známa, mal byť odvolaný z funkcie v súlade s ustanovením čl. 138 ods. 2 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky hneď po tom, ako vyšla skutočnosť o právoplatnom odsúdení
za úmyselný trestný čin najavo.
Pokiaľ ústavný sudca nie je ustanovený do funkcie v súlade so zákonom, respektíve
nespĺňa predpoklady na zotrvanie vo funkcii ústavného sudcu, nemožno hovoriť o dodržaní
práva občana na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ pripomína, že ich obsahom je aj právo na
nestranného a spravodlivého sudcu, pričom „JUDr. J. H. ako sudca, ktorý bol právoplatne
odsúdený za úmyselný trestný čin nemôže byť spôsobilý spravodlivo a nestranne rozhodovať
o ústavných právach sťažovateľov“.
Argumentujúc koncepciou materiálneho právneho štátu sťažovateľ vyslovuje
presvedčenie, že namietaný nález, „ktorý vznikol ako výsledok rozhodovacieho postupu
senátu, ktorého členom bol sudca, ktorý jeho členom byť nemal, je z tohto dôvodu v rozpore
s princípmi právnej istoty a spravodlivosti ako imanentnými súčasťami princípu právneho
štátu“.
So zreteľom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa,
Slovenskej republiky - Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na rozhodnutie
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj základné právo na právny štát podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 346/08-37 zo dňa
15. januára 2009 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 346/08-37 zo dňa 15. januára 2009.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podanie sťažovateľa je síce formálne
označené ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale z hľadiska obsahu a účelu ide
o uplatnenie opravného prostriedku, prostredníctvom ktorého napáda konkrétne rozhodnutie
ústavného súdu (namietaný nález, pozn.).
Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je v dôsledku ústavodarcom ustanovenej koncepcie špecializovaného
a koncentrovaného modelu ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním
jednoinštančným, pričom rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky
orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný
orgán verejnej moci je povinný bez zbytočného odkladu zabezpečiť ich vykonanie.
Podrobnosti ustanoví zákon (čl. 129 ods. 7 v spojení s čl. 133 ústavy).
Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde
presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia zásadne nepatrí rozhodovanie o opravných
prostriedkoch vo všeobecnosti a fortiori o opravných prostriedkoch, ktorými sa fyzické
osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti
ktorým čl. 133 ústavy a § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde výslovne žiaden opravný
prostriedok nepripúšťa (IV. ÚS 173/08).
Druhy konania pred ústavným súdom a ich dôvody taxatívne vypočítava ústava
a ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (čl. 10), a preto možnosť
primeraného použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 31a zákona o ústavnom
súde) nemôže viesť k ich rozšíreniu, ale môže slúžiť iba pre postup pri konaniach, ktoré sú
výslovne uvedené v ústavných predpisoch.
V spojitosti s tým ústavný súd uvádza, že v okolnostiach daného prípadu
neprichádzalo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákon o ústavnom
súde) do úvahy ani skúmanie splnenia podmienok na konanie o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, pretože ide o návrh, ktorý ústava ani zákon o ústavnom súde neupravuje,
a vzhľadom na to na jeho prerokovanie ani neustanovuje akékoľvek podmienky.
Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2
ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu
(ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, z hľadiska medzí, rozsahu
a spôsobu, môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2
ústavy), čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non
pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
Vychádzajúc z citovanej ústavnej normy zákon o ústavnom súde vyriešil otázku
podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že návrh nie je
prípustný v prípade, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného
súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje, že rovnako ako v tomto prípade
rozhodol aj v iných porovnateľných veciach (pozri uznesenia prijaté v konaniach vedených
pod sp. zn. IV. ÚS 173/08 a sp. zn. I. ÚS 191/08).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2009