Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 127/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. L. D., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2009

doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci nestranným súdom podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na

strane navrhovateľky vo veci určenia vyživovacej povinnosti voči manželke, a to na základe

návrhu podaného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 16. augusta

2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. novembra 2006 rozhodol tak, že

odporcu zaviazal na vyživovaciu povinnosť voči sťažovateľke v sume 3000 Sk a vo zvyšku

návrh zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa odvolala sťažovateľka (27. decembra

2006) aj odporca. Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní rozsudkom sp. zn. 8 Co

4/2007 z 21. októbra 2008, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej bol

návrh zamietnutý, potvrdil a vo vyhovujúcej časti prvostupňového rozsudku tento zmenil

tak, že návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti zároveň zmienila o tom, že postup krajského

súdu v predmetnom konaní sp. zn. napadla sťažnosťou na ústavnom súde

vo veci porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a v konaní pred ústavným súdom bola úspešná, pretože ústavný

súd nálezom sp. zn. zo 7. novembra 2008 jej sťažnosti vyhovel.

Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd v odvolacom konaní bol voči nej zaujatý

práve z dôvodu iniciovania konania pred ústavným súdom, v ktorom bola úspešná.

Sťažovateľka v sťažnosti pomerne podrobnou argumentáciou popisuje a zároveň

vyvracia skutkové a právne závery krajského súdu, ku ktorým tento dospel v namietanom

konaní.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, z akého

dôvodu sa odvolací súd zaoberal „vecami dávnominulými (dedičstvo po otcovi

navrhovateľky – rok 1999 v čistej hodnote 936 523,91 Sk, pričom aktíva BSM tvoria sumu 1

574 555,90 Sk), ktoré podľa nej s prerokúvanou vecou vôbec nesúvisia, a pokiaľ sa už

týmito skutočnosťami zaoberal, prečo ich nepreskúmal dôsledne. V tejto súvislosti

sťažovateľka uviedla,

- že v byte zakúpenom z oddelených zdrojov navrhovateľky býva odporca bez jej

súhlasu a sťažovateľka nemá do neho prístup i napriek tomu, že o poskytnutie kľúčov k bytu

odporcu niekoľkokrát žiadala, čo by jej umožňovalo prenájmom bytu zlepšiť si svoju

finančnú situáciu,

- že obidve motorové vozidlá zakúpené rovnako z oddelených zdrojov sťažovateľky sú

evidované na odporcu, ktorý ich aj užíva,

- že odporca od svadby do roku 2006 býval v rodičovskom byte sťažovateľky spolu

s jej rodičmi, a teda sa podieľal na životnej úrovni celej rodiny, nielen na životnej úrovni

sťažovateľky,

- že z dedičstva sa uhrádzali zahraničné dovolenky a pod.,

- že odporca sám neskôr rozhodoval o nakladaní s peňažnými prostriedkami, ktoré

mu vôbec nepatrili, pretože za celú dobu manželstva spoločne nič nenašetrili a odporca

do manželstva nevniesol žiaden majetok.

Podľa sťažovateľky, pokiaľ by bol krajský súd dôsledný pri preskúmaní

prvostupňového rozsudku, nemohol by dospieť k záveru, že sťažovateľka bez zjavného

právneho dôvodu previedla v prospech svojej matky v roku 2006 sumu 270 000 Sk.

Odvolací súd neakceptoval tvrdenie, že išlo o peňažné prostriedky matky navrhovateľky.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že na účely zistenia vlastníka sumy 270 000 Sk odvolací

súd nevykonal ďalšie dokazovanie oproti dokazovaniu vykonanému prvostupňovým súdom,

hoci ho podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) mal vykonať, a opätovne nepripustil výsluch

svedka – matky sťažovateľky na objasnenie majetkových pomerov v rodine, pretože

z osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 395/99, zo 16. decembra 1999 vyplýva, že

aj matka sťažovateľky zdedila sumu 421 241 Sk. Napriek týmto okolnostiam odvolací súd

dospel k záveru, že sťažovateľka sa vzdala bez dôležitého dôvodu majetkového prospechu,

ktorým mohla ešte viac zvyšovať svoju životnú úroveň, a to aj nad životnú úroveň odporcu.

Sťažovateľka v odvolacom konaní opakovane predložila návrhy na doplnenie dokazovania:

výsluch matky sťažovateľky, ako aj návrh na predloženie kompletnej zmluvy o poskytnutí

splátkového úveru, keďže odporca do súdneho spisu nepriložil aj jej prílohy.

Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že prvostupňový súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj

k nesprávnym právnym záverom, preto mal podľa názoru sťažovateľky v zmysle § 213

ods. 3 sám opakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. Rovnako podľa

môže odvolací súd doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých

účastníkmi konania, ak ich nevykonal prvostupňový súd, hoci mu ich účastník navrhol.

Odvolací súd však dokazovanie v tomto smere nevykonal. Konštatovanie odvolacieho súdu,

že životnú úroveň sťažovateľky zvyšovalo aj nadobudnuté dedičstvo po jej otcovi, a to

nielen pokiaľ išlo o podiel ½ na nehnuteľnosti, je podľa sťažovateľky po uplynutí šiestich

rokov nepodloženým tvrdením, pretože odvolací súd na tomto mieste nevysvetlil, akým

spôsobom spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zvyšuje životnú úroveň.

Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nenaplnil metodiku zisťovania, pretože

pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je povinnosťou súdu zisťovať aj

to, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú ich

osobné, rodinné a majetkové pomery a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a zároveň

schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Jedným z ďalších predložených argumentov sťažovateľky je vyjadrenie, že odvolací

súd priznal odporcovi náhradu trov konania aj za úkony – rokovania s klientom, ktoré bežne

ani prvostupňové, ani odvolacie súdy vo všeobecnosti účastníkom konania vôbec

nepriznávajú. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ustanovenie a nasl. ,

najmä na ustanovenie prvej vety , podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Sťažovateľka vzhľadom na existenciu tohto ustanovenia, ako aj z pohľadu podstaty

a výšky uplatňovaného nároku má pochybnosti o nezaujatosti odvolacieho súdu a záväzok

uhradiť trovy konania v sume 36 995 Sk berie ako neprimeranú tvrdosť zákona.

V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza okolnosti, ktoré v odvolacom konaní neboli

podľa nej zohľadnené, predovšetkým ide o starostlivosť o dve deti, voči ktorým má

prednostnú vyživovaciu povinnosť, ďalej o jej čistý mesačný príjem nižší v porovnaní

s príjmom odporcu o sumu 10 000 Sk, potom o sumu 17 517 Sk, ktorú má sťažovateľka

k dispozícii pre účely pokrytia životných nákladov jej a dvoch dcér a takisto o skutočnosť,

že sťažovateľka nemôže nakladať so svojím vlastníctvom, pretože jej to odporca

znemožňuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

vo veci tento nález:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom po spis. zn. porušil právo

D. Š., zaručené v ods. I , a to právo na prejednanie veci

nestranným súdom.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. -160 zo dňa 21.10.2008

sa zrušuje.

Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. sa prikazuje

opätovne konať v inom senáte bez zbytočných prieťahov a o veci opätovne rozhodnúť.

D. Š. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení práva na nestranný súd

podľa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. ,

k porušeniu ktorého došlo podľa názoru sťažovateľky z dôvodu zaujatosti voči jej osobe,

pretože sťažnosťou podanou ústavnému súdu napadla porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa vo vzťahu

k predmetnému konaniu a v konaní pred ústavným súdom bola úspešná (nález ústavného

súdu zo 7. novembra 2008).

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenia ide, alebo

do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na

rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. O tom, či je sudca vylúčený,

rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Kľúčovými ustanoveniami vytvárajúcimi garancie

dodržania zaručeného práva na nestranný súd podľa sú jeho

ustanovenia upravujúce inštitút námietky zaujatosti.

Sťažovateľka majúca pochybnosti o nezaujatosti konajúceho súdu disponovala teda

možnosťou uplatniť námietku zaujatosti priznanú jej ustanoveniami .

Právomoc všeobecného súdu (nadriadeného súdu - ) preskúmať vec

a rozhodnúť o uplatnenej námietke zaujatosti smerujúcej voči zákonnému sudcovi, resp.

členom senátu, prípadne voči všetkým sudcom príslušného súdu vylučuje zároveň

právomoc ústavného súdu v uvedenej veci. Z petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľka

navrhuje „prikázať opätovne konať v inom senáte“, vyplýva, že jej pochybnosť

o nezaujatosti smerovala voči členom príslušného senátu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní

podľa sťažnosť odmietol podľa zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 28. apríla 2009