Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 127/09
PDF · 186.63 KB
No categories available
III. ÚS 127/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. L. D., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 4/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2009
doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 4/2007.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na
strane navrhovateľky vo veci určenia vyživovacej povinnosti voči manželke, a to na základe
návrhu podaného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 16. augusta
2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 200/2006 z 15. novembra 2006 rozhodol tak, že
odporcu zaviazal na vyživovaciu povinnosť voči sťažovateľke v sume 3000 Sk a vo zvyšku
návrh zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa odvolala sťažovateľka (27. decembra
2006) aj odporca. Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní rozsudkom sp. zn. 8 Co
4/2007 z 21. októbra 2008, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej bol
návrh zamietnutý, potvrdil a vo vyhovujúcej časti prvostupňového rozsudku tento zmenil
tak, že návrh sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti zároveň zmienila o tom, že postup krajského
súdu v predmetnom konaní sp. zn. 8 Co 4/2007 napadla sťažnosťou na ústavnom súde
vo veci porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v konaní pred ústavným súdom bola úspešná, pretože ústavný
súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 205/08 zo 7. novembra 2008 jej sťažnosti vyhovel.
Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd v odvolacom konaní bol voči nej zaujatý
práve z dôvodu iniciovania konania pred ústavným súdom, v ktorom bola úspešná.
Sťažovateľka v sťažnosti pomerne podrobnou argumentáciou popisuje a zároveň
vyvracia skutkové a právne závery krajského súdu, ku ktorým tento dospel v namietanom
konaní.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, z akého
dôvodu sa odvolací súd zaoberal „vecami dávnominulými (dedičstvo po otcovi
navrhovateľky – rok 1999 v čistej hodnote 936 523,91 Sk, pričom aktíva BSM tvoria sumu 1
574 555,90 Sk), ktoré podľa nej s prerokúvanou vecou vôbec nesúvisia, a pokiaľ sa už
týmito skutočnosťami zaoberal, prečo ich nepreskúmal dôsledne. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla,
- že v byte zakúpenom z oddelených zdrojov navrhovateľky býva odporca bez jej
súhlasu a sťažovateľka nemá do neho prístup i napriek tomu, že o poskytnutie kľúčov k bytu
odporcu niekoľkokrát žiadala, čo by jej umožňovalo prenájmom bytu zlepšiť si svoju
finančnú situáciu,
- že obidve motorové vozidlá zakúpené rovnako z oddelených zdrojov sťažovateľky sú
evidované na odporcu, ktorý ich aj užíva,
- že odporca od svadby do roku 2006 býval v rodičovskom byte sťažovateľky spolu
s jej rodičmi, a teda sa podieľal na životnej úrovni celej rodiny, nielen na životnej úrovni
sťažovateľky,
- že z dedičstva sa uhrádzali zahraničné dovolenky a pod.,
- že odporca sám neskôr rozhodoval o nakladaní s peňažnými prostriedkami, ktoré
mu vôbec nepatrili, pretože za celú dobu manželstva spoločne nič nenašetrili a odporca
do manželstva nevniesol žiaden majetok.
Podľa sťažovateľky, pokiaľ by bol krajský súd dôsledný pri preskúmaní
prvostupňového rozsudku, nemohol by dospieť k záveru, že sťažovateľka bez zjavného
právneho dôvodu previedla v prospech svojej matky v roku 2006 sumu 270 000 Sk.
Odvolací súd neakceptoval tvrdenie, že išlo o peňažné prostriedky matky navrhovateľky.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že na účely zistenia vlastníka sumy 270 000 Sk odvolací
súd nevykonal ďalšie dokazovanie oproti dokazovaniu vykonanému prvostupňovým súdom,
hoci ho podľa ustanovenia § 212 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) mal vykonať, a opätovne nepripustil výsluch
svedka – matky sťažovateľky na objasnenie majetkových pomerov v rodine, pretože
z osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 395/99, Dnot 148/99 zo 16. decembra 1999 vyplýva, že
aj matka sťažovateľky zdedila sumu 421 241 Sk. Napriek týmto okolnostiam odvolací súd
dospel k záveru, že sťažovateľka sa vzdala bez dôležitého dôvodu majetkového prospechu,
ktorým mohla ešte viac zvyšovať svoju životnú úroveň, a to aj nad životnú úroveň odporcu.
Sťažovateľka v odvolacom konaní opakovane predložila návrhy na doplnenie dokazovania:
výsluch matky sťažovateľky, ako aj návrh na predloženie kompletnej zmluvy o poskytnutí
splátkového úveru, keďže odporca do súdneho spisu nepriložil aj jej prílohy.
Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že prvostupňový súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj
k nesprávnym právnym záverom, preto mal podľa názoru sťažovateľky v zmysle § 213
ods. 3 OSP sám opakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. Rovnako podľa § 215 ods. 4
OSP môže odvolací súd doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých
účastníkmi konania, ak ich nevykonal prvostupňový súd, hoci mu ich účastník navrhol.
Odvolací súd však dokazovanie v tomto smere nevykonal. Konštatovanie odvolacieho súdu,
že životnú úroveň sťažovateľky zvyšovalo aj nadobudnuté dedičstvo po jej otcovi, a to
nielen pokiaľ išlo o podiel ½ na nehnuteľnosti, je podľa sťažovateľky po uplynutí šiestich
rokov nepodloženým tvrdením, pretože odvolací súd na tomto mieste nevysvetlil, akým
spôsobom spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zvyšuje životnú úroveň.
Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nenaplnil metodiku zisťovania, pretože
pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je povinnosťou súdu zisťovať aj
to, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú ich
osobné, rodinné a majetkové pomery a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a zároveň
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
Jedným z ďalších predložených argumentov sťažovateľky je vyjadrenie, že odvolací
súd priznal odporcovi náhradu trov konania aj za úkony – rokovania s klientom, ktoré bežne
ani prvostupňové, ani odvolacie súdy vo všeobecnosti účastníkom konania vôbec
nepriznávajú. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ustanovenie § 142 a nasl. OSP,
najmä na ustanovenie § 150 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Sťažovateľka vzhľadom na existenciu tohto ustanovenia, ako aj z pohľadu podstaty
a výšky uplatňovaného nároku má pochybnosti o nezaujatosti odvolacieho súdu a záväzok
uhradiť trovy konania v sume 36 995 Sk berie ako neprimeranú tvrdosť zákona.
V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza okolnosti, ktoré v odvolacom konaní neboli
podľa nej zohľadnené, predovšetkým ide o starostlivosť o dve deti, voči ktorým má
prednostnú vyživovaciu povinnosť, ďalej o jej čistý mesačný príjem nižší v porovnaní
s príjmom odporcu o sumu 10 000 Sk, potom o sumu 17 517 Sk, ktorú má sťažovateľka
k dispozícii pre účely pokrytia životných nákladov jej a dvoch dcér a takisto o skutočnosť,
že sťažovateľka nemôže nakladať so svojím vlastníctvom, pretože jej to odporca
znemožňuje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal
vo veci tento nález:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom po spis. zn. 8Co 4/2007 porušil právo
D. Š., zaručené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prejednanie veci
nestranným súdom.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 8Co 4/2007-160 zo dňa 21.10.2008
sa zrušuje.
Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 8Co 4/2007 sa prikazuje
opätovne konať v inom senáte bez zbytočných prieťahov a o veci opätovne rozhodnúť.
D. Š. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení práva na nestranný súd
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 4/2007,
k porušeniu ktorého došlo podľa názoru sťažovateľky z dôvodu zaujatosti voči jej osobe,
pretože sťažnosťou podanou ústavnému súdu napadla porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu
k predmetnému konaniu a v konaní pred ústavným súdom bola úspešná (nález ústavného
súdu IV. ÚS 250/08 zo 7. novembra 2008).
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia
sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne
nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenia ide, alebo
do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. O tom, či je sudca vylúčený,
rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.
Kľúčovými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku vytvárajúcimi garancie
dodržania ústavou zaručeného práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sú jeho
ustanovenia upravujúce inštitút námietky zaujatosti.
Sťažovateľka majúca pochybnosti o nezaujatosti konajúceho súdu disponovala teda
možnosťou uplatniť námietku zaujatosti priznanú jej ustanoveniami § 15a OSP.
Právomoc všeobecného súdu (nadriadeného súdu - § 16 ods. 1 OSP) preskúmať vec
a rozhodnúť o uplatnenej námietke zaujatosti smerujúcej voči zákonnému sudcovi, resp.
členom senátu, prípadne voči všetkým sudcom príslušného súdu vylučuje zároveň
právomoc ústavného súdu v uvedenej veci. Z petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľka
navrhuje „prikázať opätovne konať v inom senáte“, vyplýva, že jej pochybnosť
o nezaujatosti smerovala voči členom príslušného senátu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 28. apríla 2009