Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 167/09
PDF · 115.01 KB
No categories available
II. ÚS 167/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., P., Česká republika, zastúpenej advokátkou
JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006
a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009
doručená sťažnosť Mgr. M. B., P., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 53/2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 10. februára 2006 podal žalobca J. B.
(ďalej len „žalobca“) na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal zriadenia vecného
bremena na nehnuteľnosti v k. ú. P., vedenej na LV č. 908, parc. č. 479/1. Konanie bolo
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 53/2006, v ktorom bola sťažovateľka žalovanou.
Sťažovateľka nesúhlasila so zriadením vecného bremena a žiadala predmetnú žalobu
zamietnuť, zároveň namietala procesnú chybu okresného súdu, ktorý pripustil zmenu
žaloby, a to, že do konania boli namiesto pôvodného žalobcu pripustené jeho tri deti. Boli
vykonané štyri pojednávania a ohliadka na mieste, po ktorých okresný súd rozsudkom
z 10. marca 2008 rozhodol, že žalobcovia nadobudli právo vecného bremena zodpovedajúce
právu prechodu na spornej parcele. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka
odvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Krajský súd na pojednávaní 6. októbra 2008 rozsudkom sp. zn. 5 Co 154/2008
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Sťažovateľka proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu 18. novembra 2008
podala dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 4 Cdo 3/2009 z 27. januára 2009 odmietol.
Podľa sťažovateľky rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu došlo
k neprirodzenému obmedzeniu jej vlastníckeho práva, čím podľa nej došlo k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008 a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začína plynúť dňom, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý
zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade dňom právoplatnosti rozsudku
okresného súdu č. k. 8 C/53/06-127 z 10. marca 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co/154/08-162 zo 6. októbra 2008, proti ktorým podala sťažovateľka dovolanie
18. novembra 2008, to znamená, že tieto napadnuté rozhodnutia museli byť právoplatné
najneskôr 18. novembra 2008. Predmetná ústavná sťažnosť bola podaná až 9. apríla 2009,
teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh
konania pred ústavným súdom.
Dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 3/09 z 27. januára 2009 ako neprípustné, pričom v tejto súvislosti
ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky v danej
veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania
nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto
rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu
skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3
V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nemožno dovolanie považovať za
procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých
prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré
autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Vzhľadom na to, že ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa
sťažovateľka obrátila neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola
podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok
voči týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž
z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok
nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa
tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty
na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02,
I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03, I. ÚS 31/05).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2009