Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 166/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť V. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. G. C., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob

134/2008-293 z 27. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. marca 2009

doručená sťažnosť V. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -293 z 27. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených

práv rozsudkom krajského súdu č. k. -293 z 27. novembra 2008, ktorým

krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. -239

z 2. apríla 2008, pričom týmto rozhodnutím prvostupňový súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť

spoločnosti R., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), sumu 829 293 Sk s prísl. v lehote troch

dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa v napadnutom konaní v zmysle ustanovenia § 219

ods. 2 obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, vyslovil, že sťažovateľ sa mal svojho práva

vo veci vyplatenia splatného podielu na zisku navrhovateľa za rok 2005 domáhať aj súdnou

cestou, kde by predmetom posúdenia boli aj námietky navrhovateľa, resp. jeho spoločníkov

k spôsobu rozdelenia zisku, jeho výšky a pod., ako aj sťažovateľove námietky produkované

v konaní pred krajským súdom o nemožnosti rozhodnutia dvoch spoločníkov o rozdelení

zisku. Z uvedeného vyplýva, čo sťažovateľ považuje za nelogické, že sa mal svojho práva

domáhať v samostatnom súdnom konaní.

Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu,

ktorý svoje rozhodnutie neoprel o listinné dôkazy, vyhol sa výkladu a odôvodneniu čl. VI

bodu 3 spoločenskej zmluvy navrhovateľa, nevysporiadal sa s listinným dôkazom

z 24. marca 2006 o rozdelení čistého zisku navrhovateľa medzi všetkých troch spoločníkov

a následne k jeho zdaneniu spoločníkmi, je podľa sťažovateľa právny záver krajského súdu

v napadnutom rozsudku zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Sťažovateľ ďalej namieta absenciu náležitého, zákonom zodpovedajúcemu

odôvodneniu súdneho rozhodnutia, čím je podľa neho napadnutý rozsudok

nepreskúmateľný a z tohto dôvodu ním malo dôjsť k porušeniu označených práv zaručených

v ústave, listine a dohovore.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok

zaručené v , základné právo na súdnu ochranu zaručené v

, základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v listiny a právo

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej navrhol zrušiť označený rozsudok krajského súdu a vec vrátiť

krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný

súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 36 ods. 1 listiny a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-293 z 27. novembra 2008.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého porušenia základného práva zaručeného v , v

listiny a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru predmetným rozsudkom krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -293

z 27. novembra 2008 uviedol najmä, že:

„Krajský súd ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa podľa , prejednal odvolanie odporcu v zmysle ust.

na odvolacom pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi

vykonanými súdom prvého stupňa a dôvodmi odvolania odporcu dospel k záveru, že

rozsudok prvého stupňa je vecne správny.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným pred súdom prvého stupňa,

ktorý ani nebol medzi účastníkmi sporný. Rovnako odvolací súd sa stotožnil aj s právnym

záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ide u žalovaného o získanie

bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Nepochybne žalobca, ktorý v čase prevodu

obchodného podielu bol verejnou spoločnosťou, mal uzavretú spoločenskú zmluvu, v ktorej

v čl. VI bod 3 mal upravený spôsob rozdelenia čistého zisku spoločnosti na spoločníkov

v rovnakom pomere. Rovnako bol v spoločenskej zmluve určený dátum vyplatenia zisku do

30 dní od skončenia ročnej uzávierky. Ani takéto znenie spoločenskej zmluvy však

žalovaného (ako jedného zo spoločníkov, ktorý bol podľa čl. V. bod 1 spoločenskej zmluvy

aj jedným zo štatutárnych orgánov) neoprávňovalo na to, aby z účtu spoločnosti dal príkaz

na prevod zisku na svoj účet a to aj napriek tomu, že v tom čase (05. 05. 2006) už bolo

vyplatenie podielu na zisku podľa spoločenskej zmluvy splatné. Tohto svojho práva sa mal

žalovaný domáhať aj súdnou cestou, kde by predmetom posúdenia boli aj námietky žalobcu,

resp. spoločníkov k spôsobu rozdelenia zisku, jeho výšky a pod. ako aj námietky žalovaného

produkované v tomto konaní o nemožnosti rozhodnutia dvoch spoločníkov o rozdelení

zisku.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia práva zaručeného

v napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd jeho návrhu

nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkom a tvrdeným porušením tohto

základného práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť. Z tohto dôvodu bola sťažnosť aj

v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009