Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 166/09
PDF · 159.46 KB
No categories available
II. ÚS 166/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť V. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. G. C., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob
134/2008-293 z 27. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. marca 2009
doručená sťažnosť V. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených
práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008, ktorým
krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb 103/06-239
z 2. apríla 2008, pričom týmto rozhodnutím prvostupňový súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť
spoločnosti R., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), sumu 829 293 Sk s prísl. v lehote troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Podľa sťažovateľa krajský súd sa v napadnutom konaní v zmysle ustanovenia § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, vyslovil, že sťažovateľ sa mal svojho práva
vo veci vyplatenia splatného podielu na zisku navrhovateľa za rok 2005 domáhať aj súdnou
cestou, kde by predmetom posúdenia boli aj námietky navrhovateľa, resp. jeho spoločníkov
k spôsobu rozdelenia zisku, jeho výšky a pod., ako aj sťažovateľove námietky produkované
v konaní pred krajským súdom o nemožnosti rozhodnutia dvoch spoločníkov o rozdelení
zisku. Z uvedeného vyplýva, čo sťažovateľ považuje za nelogické, že sa mal svojho práva
domáhať v samostatnom súdnom konaní.
Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu,
ktorý svoje rozhodnutie neoprel o listinné dôkazy, vyhol sa výkladu a odôvodneniu čl. VI
bodu 3 spoločenskej zmluvy navrhovateľa, nevysporiadal sa s listinným dôkazom
z 24. marca 2006 o rozdelení čistého zisku navrhovateľa medzi všetkých troch spoločníkov
a následne k jeho zdaneniu spoločníkmi, je podľa sťažovateľa právny záver krajského súdu
v napadnutom rozsudku zjavne neodôvodnený a arbitrárny.
Sťažovateľ ďalej namieta absenciu náležitého, zákonom zodpovedajúcemu
odôvodneniu súdneho rozhodnutia, čím je podľa neho napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný a z tohto dôvodu ním malo dôjsť k porušeniu označených práv zaručených
v ústave, listine a dohovore.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok
zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy, základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 36 ods. 1 listiny a právo
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej navrhol zrušiť označený rozsudok krajského súdu a vec vrátiť
krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný
súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 36 ods. 1 listiny a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1
listiny a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru predmetným rozsudkom krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 1 Cob 134/2008-293
z 27. novembra 2008 uviedol najmä, že:
„Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie odporcu v zmysle ust. § 214 ods. 1
O. s. p. na odvolacom pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi
vykonanými súdom prvého stupňa a dôvodmi odvolania odporcu dospel k záveru, že
rozsudok prvého stupňa je vecne správny.
Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným pred súdom prvého stupňa,
ktorý ani nebol medzi účastníkmi sporný. Rovnako odvolací súd sa stotožnil aj s právnym
záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ide u žalovaného o získanie
bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Nepochybne žalobca, ktorý v čase prevodu
obchodného podielu bol verejnou spoločnosťou, mal uzavretú spoločenskú zmluvu, v ktorej
v čl. VI bod 3 mal upravený spôsob rozdelenia čistého zisku spoločnosti na spoločníkov
v rovnakom pomere. Rovnako bol v spoločenskej zmluve určený dátum vyplatenia zisku do
30 dní od skončenia ročnej uzávierky. Ani takéto znenie spoločenskej zmluvy však
žalovaného (ako jedného zo spoločníkov, ktorý bol podľa čl. V. bod 1 spoločenskej zmluvy
aj jedným zo štatutárnych orgánov) neoprávňovalo na to, aby z účtu spoločnosti dal príkaz
na prevod zisku na svoj účet a to aj napriek tomu, že v tom čase (05. 05. 2006) už bolo
vyplatenie podielu na zisku podľa spoločenskej zmluvy splatné. Tohto svojho práva sa mal
žalovaný domáhať aj súdnou cestou, kde by predmetom posúdenia boli aj námietky žalobcu,
resp. spoločníkov k spôsobu rozdelenia zisku, jeho výšky a pod. ako aj námietky žalovaného
produkované v tomto konaní o nemožnosti rozhodnutia dvoch spoločníkov o rozdelení
zisku.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia práva zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd jeho návrhu
nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkom ústavy a tvrdeným porušením tohto
základného práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť. Z tohto dôvodu bola sťažnosť aj
v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2009