Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 174/09
PDF · 156.95 KB
No categories available
IV. ÚS 174/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., C., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 56/2007
z 28. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2009
doručená sťažnosť MUDr. M. S., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 56/2007 z 28. januára 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 16. februára 2009 a jemu 2. marca 2009. Sťažnosť
s dátumom 16. apríla 2009 podal sťažovateľ na poštovú prepravu v deň spísania sťažnosti,
t. j. 16. apríla 2009.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 56/2007 tým, že rozhodol bez pojednávania, bez účasti
sťažovateľa a aj bez jeho právneho zástupcu (ktorý nebol sťažovateľovi ex offo ustanovený
na dovolacie konanie a jeho splnomocnenie v spise vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 56/2007
chýba), a to tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„ÚS určuje, že uznesenie č. 1 Sdo 56/2007 z 28. 1. 2009 NS SR je nezákonné; NS SR
porušil základné práva MUDr. M. S., zaručené: čl. 48 ods.1, 2 ÚSR, čl. 47 ods. 2 ÚSR,
čl. 46 ods. 3 ÚSR, čím porušil aj základné práva, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru. ÚS
zrušuje nezákonné uznesenie č. k.1 Sdo 56/2007 z 28. 1. 2009 NS SR v plnom rozsahu a vec
vracia na ďalšie konanie NS SR.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jeho základných práv tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako
neprípustné.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie sp. zn. 1 Sdo 56/2007 z 28. januára 2009 o odmietnutí
dovolania sťažovateľa odôvodnil takto:
„Krajský súd v Trnave uznesením z 12. decembra 2006 č. k. 38 Sd/52/2006-42
zastavil konanie o návrhu navrhovateľa z 13. januára 2006 s odôvodnením, že konaniu
a rozhodnutiu o návrhu bráni prekážka začatého konania. Uznesenie súdu prvého stupňa
bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené 5. januára 2007 a ten podal proti nemu
odvolanie 22. januára 2007, teda včas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 10. apríla 2007 č. k. 7 So 66/2007
odmietol odvolanie navrhovateľa, podané proti uvedenému uzneseniu a vyslovil právny
názor, že odvolanie neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie a namietal, že
doplnil odvolanie svojho právneho zástupcu písomným podaním z 21. februára 2007, na
obsah ktorého odvolací súd neprihliadal. Žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP a § 250s
ods. 2 OSP) prejednal dovolanie navrhovateľa a dospel k záveru, že ho treba ako
neprípustné odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP) Dovolanie je prípustné iba za podmienok, uvedených
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa je dovolanie zásadne prípustné len v prípadoch,
uvedených v § 236 a § 239 ods. 2 OSP. V konaní v horeuvedenej veci o takýto prípad nešlo,
preto by dovolanie bolo prípustné len za splnenia niektorej z podmienok, uvedených v § 237
OSP.
Zo spisov vplýva, že navrhovateľ mal hmotnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom
konania a súd mu na ochranu jeho práv ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov.
Odvolací súd o odvolaní navrhovateľa rozhodol vo veci, patriacej do právomoci súdu na
základe odvolania, ktorá nemalo predpísané náležitosti, lebo neobsahovalo dôvody, pre
ktoré bolo rozhodnutie súdu nezákonné. Na doplnenie dôvodov odvolania z 22. februára
2007, podané po uplynutí odvolacej lehoty už odvolací súd podľa § 205 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku nemohol prihliadať. Vo veci rozhodoval nezaujatý a správne obsadený
súd a účastník mal možnosť konať pred súdom. Žiadne ďalšie dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 237 OSP, prípadne § 239 OSP neboli splnené.
Za týchto okolností sa súd v dovolacom konaní mohol vecne zaoberať len
okolnosťou, či navrhovateľovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd po posúdení dovolania navrhovateľa zistil, že proti uzneseniu súdu
prvého stupňa, ktoré obsahovalo správne právne poučenie o spôsobe podania odvolania
a o mieste a lehote na jeho podanie, podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom súdom
ustanoveného právneho zástupcu. Súd preto nebol povinný poučovať navrhovateľa
o náležitostiach odvolania, ktoré v podanom odvolaní chýbali. Nedostatky odvolania neboli
odstránené pred uplynutím zákonom určenej lehoty na podanie odvolania.
Podmienky pre rozhodnutie súdu v odvolacom konaní vo veci samej preto splnené
neboli. Z posúdenia správnosti postupu odvolacieho súdu pri skúmaní podmienok
odvolacieho konania preto dovolací súd zistil, že postupom súdu nebolo navrhovateľovi
odňaté právo konať pred súdom.
Námietky navrhovateľa k zákonnosti rozhodnutia odporkyne dovolací súd už
zohľadniť nemohol.
Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci nebola splnená žiadna z
podmienok prípustnosti dovolania, bolo povinnosťou dovolacieho súdu dovolanie
navrhovateľa podľa § 243b ods. 4, § 243b a § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku ako neprípustné odmietnuť.“
Ústavný súd posudzoval, či v danom prípade predmetným uznesením najvyššieho
súdu mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd
z rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol,
pretože sťažovateľ nesplnil žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania, t. j. najvyšší súd
ako predpoklad uskutočnenia dovolacieho konania posudzoval len otázku prípustnosti
dovolania. Dospel však k záveru, že podmienky prípustnosti dovolania nie sú splnené,
a preto dovolanie odmietol. Vzhľadom na túto skutočnosť už najvyšší súd nemohol porušiť
sťažovateľom označené základné právo, pretože najvyšší súd po tomto rozhodnutí vo veci
ďalej nekonal. Ústavný súd akceptujúc dôvody odmietnutia dovolania konštatuje, že je
vylúčené založenie príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými základnými
právami uvedenými v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako predpoklad možného
vyslovenia porušenia sťažovateľom označených základných práv.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočne
vysvetlil dôvody, pre ktoré nezistil prípustnosť dovolania. Skutočnosť, že sťažovateľ
neakceptuje právny názor dovolacieho súdu, nemožno hodnotiť ako porušenie jeho
základných práv (IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08). Vzhľadom na absenciu príčinnej
súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a možným porušením označených
práv sťažovateľa ústavný súd nezistil ani možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol už
pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009