Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 201/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., S., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -62 z 10. januára 2006 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -108 z 22. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2009

doručená sťažnosť J. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -62 z 10. januára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -108 z 22. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu sa

sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy 1 560 359 Sk s prísl. ako škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa a nasl.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. Žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá prvostupňovým i odvolacím

súdom. Podľa sťažovateľa zanedbanie povinností zo strany štátu v zastúpení Generálnou

prokuratúrou Slovenskej republiky malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových

subjektov v rokoch 1999 až 2002 nadobudla rozmery, pričom bola realizovaná bez

akéhokoľvek zásahu zo strany Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom svojich orgánov

nepodnikla činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu nebankových subjektov

a mali ňou byť prijaté opatrenia na zastavenie ich podnikania, a nie na zamedzenie činnosti.

Sťažovateľ uvádza, že zmluvy s nebankovými subjektmi uzavrel na základe verejnej výzvy

(reklamy) šírenej prostredníctvom médií, v ktorej sa prostredníctvom masmédií sľubovali

záujemcom o investovanie výnosy, resp. zhodnotenie nimi investovanej sumy o výnos,

ktorý v tej dobe mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami. Na základe už

uvedeného spôsobu ponúkania výnosov sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že investuje

peňažné prostriedky v súlade so o kolektívnom investovaní v

znení neskorších predpisov, resp. že vkladá svoje finančné prostriedky do spoločnosti s

príslušným povolením orgánov Slovenskej republiky. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že nekonanie

a zanedbanie povinností zo strany štátu malo za následok, že Slovenská republika

prostredníctvom svojich orgánov nepodnikla činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho

stavu a nepodnikla kroky smerujúce k zamedzeniu nezákonného podnikania. Konkurzy

nebankových subjektov prebiehajú podľa sťažovateľa viac ako sedem rokov a do dnešného

dňa nie sú ukončené, na základe čoho podľa sťažovateľa bolo povinnosťou súdu

rozhodovať podľa a konania prerušiť.

Z dôvodu zlyhania kontrolných mechanizmov Slovenskej republiky pri

zabezpečovaní práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a práva na spravodlivé

konanie, ako aj tým, že Slovenská republika oficiálnym povolením činnosti nebankových

subjektov nesie svoj diel zodpovednosti, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví, že pri rozhodovaní okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v zlyhaním kontrolných mechanizmov Slovenskej republiky

pri zabezpečovaní práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a spravodlivé súdne

konanie, o ktorých rozhodoval okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom z 10. januára 2006 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom z 22. januára 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 17. februára 2009.

Zo skutočností publikovaných vo verejnoprávnych a súkromných médiách, ako aj

z rozhodnutí, oznámení a iných úkonov orgánov štátu doručovaných oprávneným, príp.

dotknutým fyzickým a právnickým osobám – klientom uvádzaných spoločností

je všeobecne známe, že ku „krachu“ nebankových subjektov a k oboznámeniu verejnosti

o nekalej činnosti zodpovedných zástupcov týchto spoločností došlo v priebehu roka 2002.

Rovnako k vyhláseniu konkurzných konaní proti sťažovateľom uvádzaným nebankovým

subjektom došlo, ako je zrejmé z výpisov z obchodného registra, v priebehu roka 2002. Ak

je teda sťažovateľ presvedčený o tom, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

došlo nesprávnym postupom znamenajúcim iný zásah, t. j. nesplnením si svojich

zákonom uložených povinností zo strany príslušných orgánov štátu, mal, resp. mohol mať

vedomosť o tomto porušení iným zásahom už od uvedeného obdobia, teda od roku 2002,

najneskôr v priebehu roka 2003.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -62 z 10. januára 2006, proti ktorému podal odvolanie,

o ktorom rozhodoval krajský súd rozsudkom č. k. -108 z 22. januára 2009, nie

je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu rozhodoval v odvolacom

konaní krajský súd (rozsudkom č. k. -108 z 22. januára 2009). Vzhľadom na

uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označený

rozsudok okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie označeného práva postupom okresného súdu v predmetnom konaní a jeho

rozsudkom z 10. januára 2006 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa .

2. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v aj rozsudkom krajského súdu č. k. -108 z 22. januára

2009, ktorým tento rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného č. k.

-62 z 10. januára 2006 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola

arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (, , , ).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -108 z 22. januára 2009

vyplýva:

«(...) Odvolací súd prejednal vec podľa ust. a to aj v

neprítomnosti účastníkov, keď boli splnené zákonné podmienky podľa ,

navrhovateľ mal vykázané doručenie predvolania dňa 5. 7. 2008, svoju neúčasť písomne

ospravedlnil podaním zo dňa 12. 1. 2009, došlým odvolaciemu súdu dňa 14. 1. 2009,

navrhol pojednávať podľa obdržaných písomných dokumentačných materiálov, odporcovia

mali vykázané doručenie predvolania dňa 13. 7. 2008, resp. 24. 7. 2008) a dospel k záveru,

že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci

plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1

nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem

objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie), štát zodpovedá za škodu za

súčasného splnenia troch podmienok. Sú nimi: 1/ existencia škody (majetkovej ujmy

vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup štátu, 3/ príčinná súvislosť medzi

Škodou a nesprávnym úradným postupom. bližšiu definíciu pojmu

nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek

Činnosť spojená s výkonom právomoci určitého Štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo

v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie

Štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov

tejto činnosti; k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť ako pri úkonoch v rámci

činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ako i v rámci jeho rozhodovacej činnosti

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. uverejnený v časopise Zo súdnej

praxe č. 1/2004).

V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že

nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla tým, že

obchodná spoločnosť B. s. r. o., A. s. r. o., H., o. c. p. a. s., a B. družstvo, nesplnili svoje

záväzky vyplývajúce im zo zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy o pôžičke a na základe

prihlášky za člena, ktoré s nimi navrhovateľ uzavrel. V konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa cit.

ust. V súvislosti s uzatváraním predmetných zmlúv

odporcovia nevykonávali žiadnu Činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli leda

porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli

porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov ich činnosti. Navrhovateľ

uzavrel s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy o tichom spoločenstve zmluvy o pôžičke

a prihlášky za člena družstva v zmysle príslušných ustanovení ( a

. Ide tu o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku

vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a

zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Na základe týchto zmlúv vznikli medzi navrhovateľom

a obchodnými spoločnosťami B. s. r. o., A. s. r. o., H. o. c. p. a. s., a B. družstvom

súkromnoprávne vzťahy, do ktorých štát zastúpený odporcami nemohol zasahovať. Platí tu,

že Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon ( SR). Štát mal v zmysle

kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným

spoločnostiam, investičným fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v

prípade kolektívneho investovaniu podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne

investovanie nejednalo, pretože obchodná spoločnosť B. s. r. o., A. s. r. o., H. o. c. p. a. s.

a B. družstvo, nevykonávali Činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená

vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Keďže teda

nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti Štátu za Škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom podľa zák. 4. , ktorou je nesprávny

úradný postup orgánu Štátu, odporcovia za Škodu podľa tohto zákonného ustanovenia

nezodpovedajú. Ako je to uvedené vyššie, odporcovia nemohli zasahovať do

súkromnoprávnych vzťahov, ktoré vznikli medzi navrhovateľom a nebankovými subjektmi

na základe zmluvy o tichom spoločenstve a zmluvy o budúcej darovacej zmluve a dohody o

vrátení ďalšieho členského vkladu. Z tohto hľadiska im potom nemožno vytýkať, že si

nepočínali tak, aby navrhovateľ neutrpeli škodu na majetku. V tejto súvislosti treba

zdôrazniť, že v občianskoprávnom styku je každý povinný zachovávať, s ohľadom na

konkrétne podmienky, vždy taký stupeň pozornosti a bedlivosti, ktorý je spôsobilý zabrániť

vzniku škody. Navrhovateľ túto povinnosť zanedbal. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch

svojho rozsudku vyporiadal aj s námietkami navrhovateľa, ktoré zopakoval aj v odvolacom

konaní a preto odvolací súd v dôvodoch bližšie odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého

stupňa. Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový sta v, výsledky vykonaného

dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky

navrhovateľa podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k ním

nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní.

Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ navrhovateľ označil odporcu v 2. rade ako

„Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska“ tak, takto označený odporca

nebol v konaní pasívne legitimovaný a preto ak súd prvého stupňa návrh zamietol tak aj z

tohto dôvodu rozhodol vecne správne (i keď to výslovne v dôvodoch svojho rozhodnutia

neuviedol).

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho

odvolací súd potvrdil podľa »

Z rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho vyplýva, že do odôvodnenia

svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného

súdu, jeho rozsudok obsahuje výklad právnych noriem platných v čase rozhodovania, ktorý

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd ako súd

odvolací sa stotožnil s postupom a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je

zrejmé, že postup a rozsudok okresného súdu č. k. -62 z 10. januára 2006

považuje za zodpovedajúci zákonu.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom

rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať

účinky nezlučiteľné s označeným článkom . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd nezistil priamu súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu

a , ktorého porušenie sťažovateľ namieta. Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia, nepripadalo už do úvahy rozhodovať o žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009