Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 201/09
PDF · 164.5 KB
No categories available
II. ÚS 201/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., S., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2009
doručená sťažnosť J. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu sa
sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy 1 560 359 Sk s prísl. ako škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa § 18 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá prvostupňovým i odvolacím
súdom. Podľa sťažovateľa zanedbanie povinností zo strany štátu v zastúpení Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových
subjektov v rokoch 1999 až 2002 nadobudla rozmery, pričom bola realizovaná bez
akéhokoľvek zásahu zo strany Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom svojich orgánov
nepodnikla činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu nebankových subjektov
a mali ňou byť prijaté opatrenia na zastavenie ich podnikania, a nie na zamedzenie činnosti.
Sťažovateľ uvádza, že zmluvy s nebankovými subjektmi uzavrel na základe verejnej výzvy
(reklamy) šírenej prostredníctvom médií, v ktorej sa prostredníctvom masmédií sľubovali
záujemcom o investovanie výnosy, resp. zhodnotenie nimi investovanej sumy o výnos,
ktorý v tej dobe mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami. Na základe už
uvedeného spôsobu ponúkania výnosov sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že investuje
peňažné prostriedky v súlade so zákonom č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v
znení neskorších predpisov, resp. že vkladá svoje finančné prostriedky do spoločnosti s
príslušným povolením orgánov Slovenskej republiky. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že nekonanie
a zanedbanie povinností zo strany štátu malo za následok, že Slovenská republika
prostredníctvom svojich orgánov nepodnikla činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho
stavu a nepodnikla kroky smerujúce k zamedzeniu nezákonného podnikania. Konkurzy
nebankových subjektov prebiehajú podľa sťažovateľa viac ako sedem rokov a do dnešného
dňa nie sú ukončené, na základe čoho podľa sťažovateľa bolo povinnosťou súdu
rozhodovať podľa § 109 Občianskeho súdneho poriadku a konania prerušiť.
Z dôvodu zlyhania kontrolných mechanizmov Slovenskej republiky pri
zabezpečovaní práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a práva na spravodlivé
konanie, ako aj tým, že Slovenská republika oficiálnym povolením činnosti nebankových
subjektov nesie svoj diel zodpovednosti, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví, že pri rozhodovaní okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 119/05 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 102/08 došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy zlyhaním kontrolných mechanizmov Slovenskej republiky
pri zabezpečovaní práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a spravodlivé súdne
konanie, o ktorých rozhodoval okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 119/05
a rozsudkom z 10. januára 2006 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 102/08
a rozsudkom z 22. januára 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 17. februára 2009.
Zo skutočností publikovaných vo verejnoprávnych a súkromných médiách, ako aj
z rozhodnutí, oznámení a iných úkonov orgánov štátu doručovaných oprávneným, príp.
dotknutým fyzickým a právnickým osobám – klientom uvádzaných spoločností
je všeobecne známe, že ku „krachu“ nebankových subjektov a k oboznámeniu verejnosti
o nekalej činnosti zodpovedných zástupcov týchto spoločností došlo v priebehu roka 2002.
Rovnako k vyhláseniu konkurzných konaní proti sťažovateľom uvádzaným nebankovým
subjektom došlo, ako je zrejmé z výpisov z obchodného registra, v priebehu roka 2002. Ak
je teda sťažovateľ presvedčený o tom, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy došlo nesprávnym postupom znamenajúcim iný zásah, t. j. nesplnením si svojich
zákonom uložených povinností zo strany príslušných orgánov štátu, mal, resp. mohol mať
vedomosť o tomto porušení iným zásahom už od uvedeného obdobia, teda od roku 2002,
najneskôr v priebehu roka 2003.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 119/05 a jeho
rozsudkom č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006, proti ktorému podal odvolanie,
o ktorom rozhodoval krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009, nie
je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu rozhodoval v odvolacom
konaní krajský súd (rozsudkom č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009). Vzhľadom na
uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označený
rozsudok okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie označeného práva postupom okresného súdu v predmetnom konaní a jeho
rozsudkom z 10. januára 2006 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára
2009, ktorým tento rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného č. k.
17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola
arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009
vyplýva:
«(...) Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a to aj v
neprítomnosti účastníkov, keď boli splnené zákonné podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p.,
navrhovateľ mal vykázané doručenie predvolania dňa 5. 7. 2008, svoju neúčasť písomne
ospravedlnil podaním zo dňa 12. 1. 2009, došlým odvolaciemu súdu dňa 14. 1. 2009,
navrhol pojednávať podľa obdržaných písomných dokumentačných materiálov, odporcovia
mali vykázané doručenie predvolania dňa 13. 7. 2008, resp. 24. 7. 2008) a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1
nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem
objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie), štát zodpovedá za škodu za
súčasného splnenia troch podmienok. Sú nimi: 1/ existencia škody (majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup štátu, 3/ príčinná súvislosť medzi
Škodou a nesprávnym úradným postupom. Zák. č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu
nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek
Činnosť spojená s výkonom právomoci určitého Štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie
Štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov
tejto činnosti; k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť ako pri úkonoch v rámci
činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ako i v rámci jeho rozhodovacej činnosti
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 60/2003 uverejnený v časopise Zo súdnej
praxe č. 1/2004).
V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že
nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla tým, že
obchodná spoločnosť B. s. r. o., A. s. r. o., H., o. c. p. a. s., a B. družstvo, nesplnili svoje
záväzky vyplývajúce im zo zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy o pôžičke a na základe
prihlášky za člena, ktoré s nimi navrhovateľ uzavrel. V konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa cit.
ust. § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. V súvislosti s uzatváraním predmetných zmlúv
odporcovia nevykonávali žiadnu Činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli leda
porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli
porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov ich činnosti. Navrhovateľ
uzavrel s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy o tichom spoločenstve zmluvy o pôžičke
a prihlášky za člena družstva v zmysle príslušných ustanovení (Občianskeho zákonníka a
Obchodného zákonníka. Ide tu o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku
vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a
zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Na základe týchto zmlúv vznikli medzi navrhovateľom
a obchodnými spoločnosťami B. s. r. o., A. s. r. o., H. o. c. p. a. s., a B. družstvom
súkromnoprávne vzťahy, do ktorých štát zastúpený odporcami nemohol zasahovať. Platí tu,
že Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Štát mal v zmysle zák. č. 385/1999 Z. z.
kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným
spoločnostiam, investičným fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v
prípade kolektívneho investovaniu podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne
investovanie nejednalo, pretože obchodná spoločnosť B. s. r. o., A. s. r. o., H. o. c. p. a. s.
a B. družstvo, nevykonávali Činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená
vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Keďže teda
nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti Štátu za Škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 18 ods. 1 zák. 4. 58/1969 Zb., ktorou je nesprávny
úradný postup orgánu Štátu, odporcovia za Škodu podľa tohto zákonného ustanovenia
nezodpovedajú. Ako je to uvedené vyššie, odporcovia nemohli zasahovať do
súkromnoprávnych vzťahov, ktoré vznikli medzi navrhovateľom a nebankovými subjektmi
na základe zmluvy o tichom spoločenstve a zmluvy o budúcej darovacej zmluve a dohody o
vrátení ďalšieho členského vkladu. Z tohto hľadiska im potom nemožno vytýkať, že si
nepočínali tak, aby navrhovateľ neutrpeli škodu na majetku. V tejto súvislosti treba
zdôrazniť, že v občianskoprávnom styku je každý povinný zachovávať, s ohľadom na
konkrétne podmienky, vždy taký stupeň pozornosti a bedlivosti, ktorý je spôsobilý zabrániť
vzniku škody. Navrhovateľ túto povinnosť zanedbal. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch
svojho rozsudku vyporiadal aj s námietkami navrhovateľa, ktoré zopakoval aj v odvolacom
konaní a preto odvolací súd v dôvodoch bližšie odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa. Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový sta v, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky
navrhovateľa podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k ním
nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní.
Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ navrhovateľ označil odporcu v 2. rade ako
„Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska“ tak, takto označený odporca
nebol v konaní pasívne legitimovaný a preto ak súd prvého stupňa návrh zamietol tak aj z
tohto dôvodu rozhodol vecne správne (i keď to výslovne v dôvodoch svojho rozhodnutia
neuviedol).
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho
odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»
Z rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho vyplýva, že do odôvodnenia
svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného
súdu, jeho rozsudok obsahuje výklad právnych noriem platných v čase rozhodovania, ktorý
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd ako súd
odvolací sa stotožnil s postupom a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je
zrejmé, že postup a rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006
považuje za zodpovedajúci zákonu.
Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom
rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať
účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Ústavný súd nezistil priamu súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu
a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta. Z tohto dôvodu ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia, nepripadalo už do úvahy rozhodovať o žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2009