Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-6-2021.pdf
PDF · 127.26 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36 062 235, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium Legal s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným 1. C. R., F.. X.XX.XXXX, T. P.-Kr, zastúpená advokátom JUDr. Miloš Kaščák, so sídlom Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, 2. D. P., F.. XX.X.XXXX, T. H. XX, H.Š., zastúpený advokátom JUDr. Dušan Kmec, so sídlom M. R. Štefánika 2465, Vranov nad Topľou, v konaní o zaplatenie 6447,06 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 25C/29/2017-367 zo dňa 6.10.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 25C/29/2017-466 zo dňa 3.12.2020
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok zo dňa 6.10.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 3.12.2020, okrem výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, ktorý výrok mení tak, že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade žiadnej strane sporu nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v 1. rade v plnom rozsahu.
Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 6.10.2020 uložil žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.447,06 € s úrokom z omeškania 5,05% ročne z dlžnej sumy od 4.3.2016 do zaplatenia (I.), žalobcovi priznal voči žalovanej v 1. rade právo na náhradu trov konania v celom rozsahu (II.), žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol (III.) a žalovanému v 2. rade priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 3.12.2020 rozhodol o povinnosti žalovanej v 1. rade nahradiť žalobcovi titulom nákladov spojených so zabezpečením úradného prekladu listinných dôkazov sumu 256,10 €.
2. Žalobca uplatňoval proti žalovanej v 1. rade ako prevádzkovateľovi motorového vozidla zn. BMW, EVČ: P.-XXXEN a žalovanému v 2. rade ako vodičovi tohto motorového vozidla právo na náhradu poistného plnenia vo výške 6.447,06 € poskytnutého titulom náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla pri dopravnej nehode dňa 11.11.2014 vo Francúzsku. Nebolo sporné, že v čase škodovej udalosti nebola uzatvorená k predmetnému motorovému vozidlu zmluva o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa zákona č. 381/2001 Z.z., preto žalobca v súlade s § 24 citovaného zákona poskytol plnenie z poistného garančného fondu a žiadal náhradu tohto peňažného plnenia od žalovaných titulom zodpovednosti za škodu prevádzkovateľa podľa § 427
Občianskeho zákonníka a vodiča podľa § 420 Občianskeho zákonníka (OZ). Zodpovednosť žalovaného v 2. rade žalobca preukazoval správou o dopravnej nehode, podľa obsahu ktorej žalovaný D. P. narazil s motorovým vozidlom C. R. do poškodeného motorového vozidla zn.BMW EČV B.-T..
3. Súd prvej inštancie vychádzajúc z čestných prehlásení C. I., H. H., E. R., výpovede svedkyne I. R. mal preukázanú pravdivosť obrany žalovaného v 2. rade, že v čase dopravnej nehody bol v skutočnosti vodičom nepoisteného motorového vozidla syn žalovanej v 1. rade E. R., ktorý pred jazdou požil alkohol, preto presvedčil žalovaného v 2. rade, aby pred policajnými orgánmi v zahraničí uviedol, že to bol on, kto viedol motorové vozidlo. Podľa obsahu čestných prehlásení, žalovaný v 2. rade, ako aj E. R. boli vo Francúzsku pracovne, kam sa dostali na motorovom vozidle žalovanej v 1. rade, ktoré šoféroval jej syn E. R.Ľ., a žalovaný v 2. rade ani nedisponoval vodičským oprávnením. Dňa 11.11.2014 žalovaný v 2. rade, E. R. spoločne s E. J. oslavovali meniny, ktoré pripadali v uvedený deň na meno „Martin“, ktorej oslavy sa zúčastnili aj H. H. I. C. I.. C. I. I. H. H. uviedli v čestnom vyhlásení, že do motorového vozidla zn. BMW s košickou poznávacou značkou nasadol na miesto vodiča E. R. a na miesto spolujazdca žalovaný v 2. rade, po určitom čase sa na miesto oslavy vrátil E. R. ktorý uviedol, že mal dopravnú nehodu, ktorej zavinenie vzal na seba žalovaný v 2. rade, lebo E. R. sa obával, že príde o vodičský preukaz, keďže na oslave požil alkohol. E. R. v čestnom prehlásení potvrdil, že E. R. mu rozprával o tom, že mal dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu a z dôvodu, že sa obával následkov, presvedčil žalovaného v 2. rade, aby vzal zodpovednosť na seba. Svedkyňa I. R. vypovedala, že v čase oslavy menín „Martina“ bola u svojho syna E. R. vo Francúzsku, oslavy sa účastnil E. R. aj žalovaný v 2. rade sa na ubytovni, kde bývali aj E. J., C. I. I. H. H.. E. R., pri návrate z oslavy uviedol, že žalovaný v 2. rade je na polícii, lebo on (E. R.) nabúral do auta, avšak presvedčil žalovaného v 2. rade, aby vzal vinu na seba, keďže má dosť problémov aj na Slovensku, pričom žalovanému v 2. rade sa nič nestane, keďže nemá ani vodičský preukaz. Zároveň mal E. R. uviesť, že na druhý deň sa pôjde priznať, keď už nebude možné zistiť, že požil alkoholické nápoje. Na nasledujúci deň, keď mal ísť so svedkyňou I. R. na políciu, si to však E. R. rozmyslel a až po šetrení nehody sa dozvedeli, že motorové vozidlo, ktoré používal E. R. vo Francúzsku, nemalo zaplatené poistenie.
4. Súd dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného v 2. rade podľa § 420 ods. 1 OZ nie je daná, lebo nebol vodičom motorového vozidla. K námietke žalobcu o účelovosti dôkazných prostriedkov súd uviedol, že nezistil existenciu dôvodov, pre ktoré by svedkovia poskytli vyjadrenia iba v prospech žalovaného v 2. rade a nie aj v prospech E. R., preto výpovede svedkov, obsah čestných prehlásení považoval za vierohodné. Konštatoval, že výpoveď svedka E. R. nebola vykonaná, lebo tento odmietol vypovedať pred súdom pre možnosť privodenia si trestnej zodpovednosti, a toto odmietnutie vypovedať k okolnostiam nehody možno vyhodnotiť v prospech žalovaného v 2. rade.
5. Súd mal tiež preukázané, že žalovaná v 1. rade je prevádzkovateľkou motorového vozidla zn. BMW, EČV: P. XXXEN, čo zakladalo jej zodpovednosť za škodu podľa § 427 OZ. K obrane žalovanej, že podľa § 430 ods. 1 OZ namiesto nej ako prevádzkovateľa, zodpovedá za škodu žalovaný v 2. rade, lebo ona vo Francúzsku nebola, vozidlo použil žalovaný v 2. rade bez jej vedomia a súhlasu, súd uviedol, že nepreukázala svoje tvrdenia, aby žalovaný v 2. rade proti jej vôli a bez jej vedomia toto vozidlo použil a v konaní bolo naopak zistené, že žalovaný v 2. rade motorové vozidlo v čase nehody neviedol, ale riadil ho syn žalovanej v 1. rade E. R.. Súd preto konštatoval povinnosť žalovanej v 1. rade na náhradu poistného plnenia podľa § 24 ods. 7 zákona č. 328/01 Z.z. o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, lebo žalobca plnil za žalovanú v 1. rade ako nepoistenú osobu titulom jej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Majúc za nesporné žalobcom poukázané poistné plnenie titulom náhrady škody v žiadanom rozsahu 6.447,06 € uložil žalovanej v 1. rade povinnosť na jej zaplatenie spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 OZ a § 3 nar. vl. SR č. 87/95 Z.z. vo výške 5,05% ročne od 4.3.2016 do zaplatenia, keď žalovaná bola v zmysle výzvy žalobcu povinná dlh splniť do 3.3.2016. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku (CSP) a procesne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej v 1. rade plnú náhradu trov konania. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, voči ktorému žalobca úspech v konaní nemal, priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu.
6. Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade podal odvolanie žalobca, žalovaná v 1. rade odvolaním napadla vyhovujúci výrok rozhodnutia.
7. Žalobca tvrdil naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a žiadal rozsudok zmeniť tak, že súd zaviaže žalovaného v 2. rade spoločne a nerozdielne so žalovanou v 1. rade na zaplatenie sumy 6.447,06 € s úrokmi z omeškania 5,05% ročne od 4.3.2016, ako aj na náhradu nákladov spojených s úradným prekladom listinných dôkazov vo výške 256,10 €. Alternatívne navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Žalobca vyjadril názor, že súd sa bezvýhradne stotožnil s čestnými vyhláseniami a výpoveďami svedkov, aj keď títo neboli priamymi účastníkmi nehody, pričom žalovaný v 2. rade potvrdil účasť na dopravnej nehode vlastnoručným podpisom na správe o nehode, čím potvrdil svoje zavinenie. Žalobca zastával stanovisko, že žalovaný v 2. rade nepreukázal svoje tvrdenia, že motorové vozidlo neviedol, a ak by sa aj malo vychádzať z opaku, považoval za nespravodlivé, aby takémuto konaniu žalovaného v 2. rade, ktorý uviedol do omylu orgány likvidujúce poistnú udalosť v zahraničí, bola poskytnutá súdna ochrana. Uviedol, že žalovanému v 2. rade nič nebránilo, aby prípadne inicioval civilné, či trestné konanie, vo vzťahu k osobe, o ktorej tvrdí, že za ňu prevzal zodpovednosť, jeho postup však nemôže byť na ujmu žalobcu. V danej situácii považoval za extrémne odporujúce zásade spravodlivosti, aby žalobca bol povinným v dôsledku protiprávneho konania žalovaného nahradiť mu aj vzniknuté trovy, keď žalobca už pri prvej procesnej obrane žalovaného v 2. rade, tohto kontaktoval za účelom poskytnutia informácií o tvrdenom vodičovi, žalovaný v 2. rade však požadovanú súčinnosť neposkytol a žalobcovi tak znemožnil procesnú reakciu na jeho obranu. Žiadal, aby konanie žalovaného v 2. rade, ktorý vyplnením nepravdivých údajov o vodičovi a potvrdením týchto údajov podpisom správy o nehode „zobral na seba zodpovednosť“, bolo zohľadnené pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 257 CSP, keď aj pre prípad neúspechu žalobcu, je odôvodnené náhradu trov konania žalovanému v 2. rade nepriznať.
9. Žalobca ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že aj keď tento v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že svedok E. R. odmietol vypovedať, toto tvrdenie súdu nie je v súlade s vykonaným dokazovaním, lebo samotný svedok nič také neuviedol, ale táto skutočnosť bola oznámená zástupcom žalovanej v 1. rade, ktorý je bez pomeru k svedkovi. Žalobca poukázal na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 6.10.2020, z ktorej vyplývalo, že právny zástupca žalovanej v 1. rade telefonicky kontaktoval svedka E. R. za účelom zistenia, či menovaný odpovedal na otázky súdu, na čo mu svedok mal uviesť, že na položené otázky neodpovedal, nakoľko by si svojou výpoveďou mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Svedok E. R. teda nepostupoval podľa § 201 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého ustanovenia je svedok povinný oznámiť odopretie výpovede bezodkladne potom, ako sa o povinnosti svedčiť dozvedel. Pokiaľ súd konštatoval iné, žalobca tvrdil, že týmto nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v miere takej, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak by aj odopretie výpovede svedka bolo preukázané, nemožno využitie tohto práva pričítať na prospech žalovaného v 2. rade. Výpoveď svedka E. R. bola pre konanie dôležitá, preto mal súd postupovať v zmysle príslušných ustanovení CSP a pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty svedka opätovne požiadať o odpovede na položené otázky.
10. Žalovaná v 1. rade uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP s návrhom, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu voči nej zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania. Zastávala názor, že žalobca nepoprel jej skutkové tvrdenia, že motorové vozidlo bolo použité bez jej vedomia a súhlasu, preto súd mal vychádzať z nespornosti tejto jej procesnej obrany. Pretože žalobca účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalovanej v 1. rade, že žalovaná nemala vedomosť o použití jej motorového vozidla vo Francúzskej republike a nedala naň súhlas, tak bez ohľadu na to, či motorové vozidlo viedol v čase nehody žalovaný v 2. rade, E. R. alebo akákoľvek tretia osoba, je to vo vzťahu k zodpovednosti žalovanej v 1. rade de facto i de iure irelevantné. Uviedla, že použitie vozidla bez vedomia prevádzkovateľa možno považovať za negatívnu skutočnosť, ktorú nemožno dokazovať inak, než skutkovým tvrdením strany sporu a dôkazom opaku možno takéto tvrdenie účinne poprieť. Žalobca neopísal v žalobe rozhodujúce skutkové okolnosti smerujúce k preukázaniu jej vedomosti o tom, že vozidlo bolo použité s jej vedomím, či súhlasom a po prednesení jej obrany, túto obranu nijako nespochybnil, ani neuviedol vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach. Za situácie, ak žalobca tvrdil, že vozidlo viedol žalovaný v 2. rade a počas konania bol ustálený opak, nemožno prezumovať, že žalovaná v 1. rade mala vedomosť o tom, že osoba odlišná od žalovaného v 2. rade vedie jej vozidlo, resp., že dala tretej osobe súhlas na vedenie motorového vozidla. Zdôraznila, že práve samotný žalobca spochybňuje závery súdu prvej inštancie, že E. R. šoféroval motorové vozidlo v čase dopravnej nehody,
lebo svedkovia uviedli, že E. R. šoféroval v čase odchodu z oslavy, no žalobca tvrdil, že mohlo počas jazdy dôjsť k výmene vodičov pred dopravnou nehodou. Skutočnosť, že E. R., ktorého označil žalovaný v 2. rade za osobu zodpovednú za vznik dopravnej nehody, odmietol vo veci vypovedať, nasvedčuje existencii pochybnosti o tom, že vozidlo s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne viedol žalovaný v 2. rade. Využitie práva nevypovedať svedkom R. nemožno pričítať na ťarchu žalovanej v 1.rade a vyvodzovať z toho akékoľvek skutkové závery. Poukázala na to, že v zmysle § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zodpovednosť prevádzkovateľa vylúčená v prípade, ak niekto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa, keď ide spravidla o prípady odcudzenia dopravných prostriedkov, či ich použitie na tzv. čierne jazdy, za ktorých okolností osoba, ktorá dopravný prostriedok použila, zodpovedá za spôsobenú škodu rovnako ako prevádzateľ. Zopakovala, že bez ohľadu na to, kto bol skutočným vodičom vozidla, vzhľadom na jej nesporné skutkové tvrdenie, že vozidlo bolo použité vo Francúzskej republike bez jej vedomia, možno spoľahlivo uzavrieť, že sa jednalo o tzv. čiernu jazdu, vylučujúcu jej zodpovednosť ako prevádzkovateľa. Žalobca nepreukázal kto bol skutočným vodičom vozidla v čase nehody, a ani si nesplnil povinnosť tvrdenia v tomto smere. Nedbanlivosť žalovanej v 1. rade podľa § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vylúčená, keďže táto sa podľa súdnej praxe posudzovala iba v prípade, ak maloletý použil vozidlo bez vedomia svojho rodiča, a v prípade, keď prevádzateľ ako vodič porušil povinnosti vyplývajúce mu z predpisov o cestnej premávke. S odôvodnením, že žalobca nepreukázal u žalovanej v 1. rade akékoľvek pochybenia v tomto smere tvrdila, že pre neunesenie dôkazného bremena a bremena tvrdenia, a teda nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie mal súd žalobu voči nej zamietnuť.
11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade poukázal na svoje stanovisko prednesené v priebehu konania, keď už vo vyjadrení k odporu žalovanej, kde uplatňovala procesnú obranu s odkazom na zbavenie sa zodpovednosti podľa § 430 ods. 1 OZ, jej tvrdenia popieral, hodnotiac ich ako účelové a nepreukázané. Bolo na žalovanej v 1. rade, aby preukazovala, akým spôsobom zabezpečila, aby nedošlo k použitiu vozidla bez jej vedomia, keďže prevádzateľ zodpovedá spoločne a nerozdielne s treťou osobou, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil. Žalovaná v 1. rade žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru o použití jej motorového vozidla bez jej vedomia a súhlasu v konaní, nepreukázala. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k jej osobe preto považoval za vecne správne.
12. Iné vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej v 1. rade ako podané včas a oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade je neopodstatnené, a odvolanie žalobcu je dôvodné čiastočne vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, ktorý výrok rozhodnutia zmenil v súlade s § 388 CSP tak, ako vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia. V ostatnom rozsahu je napadnutý rozsudok vrátane súvisiaceho dopĺňacieho rozsudku vecne správny, preto bol v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdený.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13. januára 2022 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.
15. Strany sporu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
16. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu a konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo nezistil existenciu procesných vád, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Pri posudzovaní toho, či došlo k zásahu do tohto práva je významné, že aj keď procesný predpis upravuje postup súdu a sporových strán v konaní pred súdom na účely zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a oprávnených záujmov, nemožno vo všeobecnosti
zabezpečiť, aby každé konanie bolo v každom momente súladné s procesnými normami a vždy iba správne. V prípade pochybenia súdu je významné zohľadniť podstatu, význam a procesné dôsledky prípadného pochybenia, jeho vplyv na rozhodnutie vo veci samej i možnosť nápravy v ďalšom konaní. Pokiaľ niektoré z procesných vád nedosahujú taký stupeň intenzity, aby sa mohlo celé konanie vo vzťahu k dotknutej sporovej strane javiť ako nespravodlivé, nemožno považovať odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.b/ CSP za naplnený.
17. Aj keď súčasťou práv na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických právnických osôb domáhať sa svojej ochrany práv na súde za použitia zákonom upravených právnych inštitútov z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej oprávnenie vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom, ani právo dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Odvolací súd zastáva názor, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP pretože vo veci bolo vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie v potrebnom rozsahu, bol náležite zistený skutkový stav, dôkazy hodnotené podľa zásad vyplývajúcich z § 191 ods. 1, 2 CSP, t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach, keď súd prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V hodnotení dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor, skutkové zistenia súdu zodpovedajú obsahu vykonaných dôkazov a nebolo zistené, aby súd vychádzal zo skutočností, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo v konaní najavo nevyšli inak. Súd prvej inštancie správne zistený skutkový stav podradil pod správne ustanovenia hmotnoprávnych predpisov a vo vzťahu k meritu veci z nich vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Vo vzťahu k výrokom vo veci samej preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Pochybenia spočívajúceho v aplikácii nesprávnej právnej normy sa súd prvej inštancie dopustil len vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, keď nezohľadnil okolnosti sporu, dôvody podania žaloby i správanie žalovaného v 2. rade ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP.
18. Odvolatelia založili svoje námietky voči správnosti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v merite veci na ich nesúhlase s vyhodnotením dokazovania a dôkazného bremena súdom. V sporovom konaní založenom na prejednacej zásade, každú sporovú stranu zaťažovala povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná, keď len súd rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná, prípadne, či je potrebné dokazovanie v konaní doplniť. Na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, súd vydá rozhodnutie vo veci prihliadajúc na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Navrhovanie dôkazov je spojené s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť v súdnom spore sa viaže na schopnosť sporovej strany predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Každá zo sporových strán v závislosti na hypotéze právnej normy, z ktorej vyvodzuje svoj nárok, musí tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude možné rozhodnúť v jej prospech. Ak strana neoznačila takéto dôkazy, resp. na základe dôkazov ňou navrhnutých, určitá sporná skutočnosť pre rozhodnutie veci podstatná, neumožňuje súdu prijať záver o pravdivosti alebo nepravdivosti tejto skutočnosti, súd rozhoduje v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva tvrdenú skutočnosť preukázať.
19. Žalobca v konaní uplatnil nárok podľa § 24 ods.7 v spojení s § 24 ods.2 písm. b/ zák.č. 381/2001 Z.z. v zmysle ktorých ustanovení kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti, a má proti takej osobe právo na náhradu toho, čo za ňu plnila. V predmetnom spore žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanej v 1. rade o preukázaní toho, že bola prevádzkovateľom nepoisteného motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená. Tieto okolnosti boli v konaní nesporné. Nepochybný bol tiež rozsah spôsobenej škody, ako i skutočnosť, že táto bola nahradená poškodenému poistným plnením žalobcu. Pokiaľ sa žalovaná v 1. rade mienila zbaviť objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla vyplývajúcej z § 427 OZ, zaťažovalo ju dôkazné bremeno o existencii ňou tvrdených skutočností podľa § 430 ods. 1 OZ teda, že jej motorové vozidlo bolo použité bez jej vedomia alebo proti jej vôli a súčasne, že takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou neumožnila. Povinnosťou žalovanej v 1. rade bolo teda tvrdiť a preukázať okolnosti svedčiace o tom, že vykonala všetko, čo možno od priemerne rozumne uvažujúcej osoby očakávať, aby sa jej vozidlo nedostalo do dispozície inej osoby, a len za takých podmienok bolo možné uvažovať o tom, že jej vozidlo sa dostalo do Francúzska bez jej vedomia resp, proti jej vôli. Žalovaná však ani len neoznačila skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že existuje tento dôvod na zbavenie sa jej zodpovednosti v zmysle § 430 ods. 1 OZ. Neprezentovala fakty, z ktorých by vyplýval jej záujem o to, čo sa dialo v
rozhodnej dobe s vozidlom, nevysvetlila ako sa mohlo vozidlo, ktorého bola prevádzkovateľom ocitnúť mimo územia SR bez jej vedomia a proti jej vôli, a to osobitne v situácii, ak z okolností prejednávanej veci vyplynulo, že motorové vozidlo mal do Francúzska dopraviť jej syn. Vyjmúc jej tvrdenia, že v zmysle § 430 ods. 1 OZ za škodu nemôže niesť zodpovednosť, žalovaná v 1. rade v konaní neuviedla žiadne skutočnosti ani dôkazy významné pre naplnenie predpokladov zbavenia sa jej zodpovednosti ako prevádzkovateľa vozidla.
20. Obsahu vykonaného dokazovania nezodpovedá ani vyjadrenie žalovanej v 1. rade v odvolaní, že súd bol povinný je tvrdenia o použití vozidla bez jej vedomia a proti jej vôli považovať za nespornú skutočnosť nepopretú žalobcom. Z priebehu celého konania vyplýva, že žalobca so stanoviskom žalovanej v 1. rade nesúhlasil a jeho procesný postoj je zmienený aj v bode 6. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, keď žalobca namietal pravdivosť tvrdení žalovanej v 1. rade a zdôrazňoval jej povinnosť na tieto tvrdenia označiť dôkazy. Bola to práve žalovaná, ktorá bola v konaní procesne pasívna, keď na účely zbavenia sa zodpovednosti v zmysle § 430 ods. 1 OZ neuniesla dôkazné bremeno.
21. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil otázku dôkazného bremena aj vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, voči ktorému si žalobca uplatňoval nárok na plnenie z titulu zodpovednosti vodiča za porušenie povinnosti pri vedení motorového vozidla. Okolnosť, že motorové vozidlo v čase nehody viedol žalovaný v 2. rade vyplynula zo správy o nehode potvrdenej podpisom žalovaného v 2. rade, žalobca preto spočiatku nemal dôvod usudzovať na iný zodpovedný subjekt. V konaní však podľa názoru odvolacieho súdu bolo nad rozumnú pochybnosť preukázané, že žalovaný v 2. rade nezodpovedá za škodu podľa § 420 OZ, ale v skutočnosti vodičom motorového vozidla bol syn žalovanej v 1. rade E. R.. Tento v snahe vyhnúť sa potrestaniu, keďže motorové vozidlo viedol pod vplyvom alkoholu, presvedčil žalovaného v 2. rade, aby sa označil za osobu, ktorá zavinila dopravnú nehodu. Zmienené okolnosti boli potvrdené obsahom čestných prehlásení C. I., H. H., E. R., výpoveďou svedkyne I. R.. Ak súd z týchto dôkazných prostriedkov vychádzal, niet dôvodov hodnotiť tento postup súdu ako nekritický, či účelový, ako to tvrdí žalobca, pretože pre taký názor nesvedčia žiadne okolnosti prejednávanej veci, a ani sám žalobca neuviedol dôvody, ktoré by mohli spochybniť dôveryhodnosť svedeckej výpovede, či pravdivosť čestných prehlásení. Ako účelové sa javí skôr stanovisko žalobcu, pre ktorého výsledok dokazovania znamená neúspech v spore proti žalovanému v 2.rade.
22. Žalobca namietal, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že svedok E. R., syn žalovanej v 1. rade, ktorý bol označený ako osoba, ktorá nehodu zavinila, odmietol v konaní vypovedať, aj keď pre taký záver neboli splnené procesné predpoklady. Je pravdou, že obsah spisu potvrdzuje nesprávnosť konštatovania súdu o vyhodnotení absencie výpovede E. R., ktorý svedok v skutočnosti so súdom vôbec nekomunikoval. Na základe návrhu strán sporu svedok E. R. mal odpovedať na písomné otázky položené zástupcami sporových strán. Podľa § 196 ods. 3 CSP súd môže výnimočne z dôvodu hospodárnosti svedkovi uložiť, aby na otázky odpovedal písomne, čím nie je dotknutá povinnosť súdu podľa § 196 ods. 2 CSP poučiť svedka, že je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčovať, poučenie o trestnoprávnych následkoch krivej odpovede a o práve odoprieť výpoveď. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že otázky k písomnej výpovedi svedka, spracované stranami sporu, nedoručoval svedkovi súd, ani ho nepoučil o práve na odopretie výpovede, ale písomné otázky mali byť svedkovi odoslané prostredníctvom zástupcu žalovanej v 1. rade, ktorý zástupca následne súdu oznámil, že svedok na otázky nebude písomne odpovedať a využil by právo odoprieť svoju výpoveď aj v prípade, ak by bol predvolaný na pojednávanie z dôvodu, že by si mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Zástupca žalovanej v 1. rade bol len sprostredkovateľom informácie o tom, čo údajne svedok povedal alebo nepovedal, v skutočnosti sa teda nejednalo o vyjadrenie svedka, ako to uviedol súd v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd pri vyhodnotení toho, či nesprávny postup súdu pri zabezpečení písomnej výpovede svedka a jej následné posúdenie v odôvodnení rozhodnutia zakladá zásah do práva strany na spravodlivý proces vzal na zreteľ, či tieto pochybenia mali, či mohli mať vplyv na dôkaznú situáciu v spore, na možnosť žalobcu účinne uplatňovať prostriedky procesnej obrany, či procesného útoku, a teda, či došlo k zmareniu, či oslabeniu jeho procesnej pozície pri obrane jeho oprávnených záujmov.
23. Ako vyplýva z odôvodnenia súdneho rozhodnutia, záver o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade súd založil nie na absencii výpovede svedka E. R., ale na vykonaní iných dôkazov (čestné prehlásenia, svedecké výpovede), z ktorých súdu nepochybne vyplynulo, že motorové vozidlo neriadil žalovaný v 2. rade, ale iná osoba, ktorou mal byť syn žalovanej v 1.rade E. R.. Tvrdenia žalovaného v 2. rade podporilo viacero osôb, ktoré sa v rozhodnom čase nachádzali spoločne so žalovaným v
2. rade a E. R. vo Francúzsku a priamo od E. R. mali informáciu o tom, že to bol on, kto motorové vozidlo v čase nehody riadil. Takto zhodne uviedli C. I., H. H., E. R., I. R. I. S. W.Ň.. Bez zreteľa na to, že tieto osoby neboli priamymi účastníkmi dopravnej nehody, boli priamymi svedkami okolností, ktoré súviseli s užívaním motorového vozidla, ktorého prevádzkovateľom bola žalovaná v 1. rade. Akákoľvek výpoveď E. R. by musela byť hodnotená v kontexte týchto obsahovo zhodných vyjadrení viacerých osôb, u ktorých žalobca netvrdil a ani to z vyjadrení svedkov nevyplýva, aby boli v nepriateľskom, či inak zaujatom postoji voči E. R.. Naopak, jednalo sa o skupinu osôb z pracovných, či rodinných dôvodov spoločne zdieľajúcich pobyt na území iného štátu v jednej ubytovni, ktorých vyjadrenia o požití alkoholických nápojov E. R. v súvislosti s oslavou mením „. zodpovedajú logike veci, keď deň 11.11, kedy došlo k nehode, pripadá práve na meno „E.. Všetky vyjadrenia vo vzájomnom kontexte tak predstavujú racionálne zdôvodnenie snahy E. R. zbaviť sa zodpovednosti za spôsobenú dopravnú nehodu, na spochybnenie pravdivosti ktorých vyjadrení neboli predložené zo strany žalobcu žiadne argumenty. Žalobca na pojednávaní, na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, nenavrhoval opätovné vykonanie výsluchu svedka E. R.. Odvolací súd zohľadňujúc vyššie uvedené preto dospel k záveru, že pochybenie súdu pri zabezpečení písomnej výpovede svedka E. R. neznamenalo taký zásah do procesných práv žalobcu, ktoré by sa prejavili v porušení jeho práva na spravodlivý proces. Žalobca mal reálnu možnosť uplatňovať všetky zákonom priznané oprávnenia na ochranu svojich záujmov v súdnom konaní, a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pre rozhodnutie o žalobe voči žalovanému v 2. rade výpoveď E. R. nebola rozhodujúca.
24. Za opodstatnené považoval odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku o povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému v 2. rade. Žalobca sa domáhal pre prípad zamietnutia žaloby voči tomuto subjektu aplikácie § 257 CSP poukazujúc na to, že sám žalovaný v 2. rade prispel k existencii súdneho sporu. Žalovaný v 2. rade sa z hľadiska výsledku sporu považuje za procesne úspešnú sporovú stranu, ktorej by patril nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Ustanovenie § 257 CSP umožňuje výnimočne sa odchýliť od uvedenej procesnej zásady, keď súd neprizná náhradu trov konania procesne úspešnej sporovej strane, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na strane sporu, alebo v okolnostiach prejednávanej veci, kedy sú dané charakterom konania, či charakterom procesnej situácie. Ustanovenie § 257 CSP umožňuje teda prihliadať na také okolnosti prípadu, ktorých zohľadnenie je vylúčené pri aplikácii striktného pravidla o procesnej zodpovednosti sporových strán za výsledok konania. Tento postup je odôvodnený princípom spravodlivosti, ktorého zmyslom je zohľadniť osobitosť každého jednotlivého súdneho sporu i rôznorodosť životných situácii, ktoré nie sú postihnuteľné všeobecne uplatniteľnou procesnou normou. Odvolací súd vzal na zreteľ, že správanie žalovaného v 2. rade bolo rozhodujúce pre podanie žaloby voči jeho osobe. Žalovaný v 2. rade sa z dôvodu mladíckej nerozvážnosti nechal vtiahnuť do situácie, v ktorej sa dostal do postavenia osoby zodpovednej za vznik škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, aj keď to nezodpovedalo skutočnosti. Za takých okolností bolo dôvodné od neho očakávať poskytnutie súčinnosti žalobcovi a informovať ho o zodpovednej osobe najneskôr v priebehu sporu, na ktorú výzvu žalobcu žalovaný v 2. rade nereagoval. Žalobca nemal možnosť identifikovať skutočného vodiča bez spolupráce žalovaných. S prihliadnutím na uvedené, zásade spravodlivej ochrany práv zodpovedá, aby žalovanému v 2. rade, ktorý bol v konaní úspešný, nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v súlade s § 257 CSP rozhodol, že nepriznáva žalobcovi a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
25. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 2 CSP. Žalobca ako odvolateľ bol úspešný len v čiastočnom rozsahu, čo do výroku o náhrade trov (50%), čo zakladá rovnaký procesný úspech žalovaného v 2. rade, z ktorých dôvodov žiadny z nich nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
26. Žalovaná v 1. rade bola so svojím odvolaním neúspešná, preto žalobcovi patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu v súlade s § 396 ods.1, § 255 ods. 1 CSP.
27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).