Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 193/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 15. mája 2008 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra 2008,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra

2008 doručená sťažnosť J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

P. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. mája 2008 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

11. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že riaditeľ Colného úradu v Košiciach

(ďalej len „colný úrad“) rozhodnutím č. 13704/99 zo 6. augusta 1999 rozhodol o skončení

služobného pomeru sťažovateľa prepustením podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona

č. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“). Dôvodom prepustenia

podľa sťažovateľa bolo údajné porušenie jeho služobných povinností zvlášť hrubým

spôsobom, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby. Zvlášť hrubé porušenie služobných povinností malo spočívať v tom,

že sťažovateľ pri výkone služby zanedbal viacero veľmi dôležitých povinností a službu

vykonával spôsobom odporujúcim platným právnym predpisom.

Konanie sťažovateľa bolo v predmetnom rozhodnutí popísané z hľadiska skutkového

priebehu tak, že „pri prepustení tovaru, 3 zvitkov pozinkovaných oceľových plechov

valcovaných za studena dňa 2. 8. 1999 do režimu vývoz rozhodnutím č. 0566404901137 po

vykonaní čiastočnej vnútornej colnej kontroly dopravný prostriedok, kamión

ev. č... a príves ev. č..., na ktorom bol uvedený tovar prepravovaný, opatril dvoma colnými

uzávermi č. 5662/42, pričom pri colnej kontrole vykonanej colnými orgánmi Českej

republiky bolo zistené, že na ložnej ploche dopravného prostriedku sa nachádzalo okrem

deklarovaného tovaru aj 10 369 kartónov cigariet rôznych značiek neopatrených

kontrolnou známkou SR, pričom neboli porušené colné uzávery, ani istiaci systém a nedošlo

tak k násilnému vniknutiu na ložnú plochu dopravného prostriedku“.

Rozhodnutie riaditeľa colného úradu o skončení služobného pomeru sťažovateľa jeho

prepustením bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím generálneho riaditeľa

Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. 8752/99-

z 19. októbra 1999.

V rozhodnutí popísané konanie sťažovateľa (pozri už citované, pozn.) bolo aj

predmetom trestného konania vedeného Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru

Košice II (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) pod sp. zn. ČVS: OÚV-673/20-K2-1999

pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 Trestného

zákona.

Uznesením z 28. marca 2002 vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania (ako uvádza

sťažovateľ, pozn.) „zastavil trestné stíhanie žalobcu z dôvodu, že nebolo dokázané, že

skutok spáchal obvinený teda nemohol ho spáchať ani nedbanlivostným konaním“. Vo

výrokovej časti k sťažnosti priloženého uznesenia vyšetrovateľa okresného úradu

vyšetrovania sp. zn. ČVS: OÚV-673/20-K2-1999 KB z 28. marca 2002 sa uvádza „Podľa

trestné stíhanie proti obvinenému J. M...

zastavujem, lebo nie je dokázané, že skutok spáchal obvinený“, pričom v záverečnej časti

jeho odôvodnenia je uvedené: „... Z vykonaného vyšetrovania vyplýva, že konanie J. M.

nenaplnilo všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa , preto bolo potrebné rozhodnúť tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.“

Sťažovateľ podal 7. mája 2002 colnému úradu návrh na obnovu konania vo veci

skončenia služobného pomeru. V návrhu na obnovu konania poukázal na uznesenie

o zastavení trestného stíhania voči nemu a na závažné dôkazy obsiahnuté v jeho odôvodnení

vykonané v priebehu trestného konania.

Rozhodnutím č. -5631 z 8. decembra 2006 riaditeľ colného úradu obnovu

konania na návrh sťažovateľa nepovolil. O podanom odvolaní rozhodol generálny riaditeľ

colného riaditeľstva rozhodnutím č. 15809/2007 z 9. februára 2007 tak, že rozhodnutie

riaditeľa colného úradu potvrdil.

Žalobou podanou proti colnému riaditeľstvu sa sťažovateľ domáhal preskúmania

zákonnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 15. mája 2008 zamietol ako nedôvodnú s tým, že colným orgánom v danom

prípade nevyplývala zo zákona povinnosť vyhovieť návrhu sťažovateľa na obnovu konania,

a to ani v prípade preukázania existencie mimoriadne závažných okolností, ktoré colník

(sťažovateľ) nemohol bez svojej viny v konaní uplatniť a ktoré by odôvodňovali podstatne

priaznivejšie rozhodnutie, a súčasne konštatoval, že zamietnutím návrhu na obnovu konania

nemohlo dôjsť k ukráteniu sťažovateľa na jeho subjektívnych právach.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ vytýkal prvostupňovému súdu,

že „sa nedostatočne zaoberal námietkou zneužitia správneho uváženia pri rozhodovaní

o návrhu na obnovu konania správnym orgánom prvostupňovým aj druhostupňovým“.

Sťažovateľ namietal, že „i napriek preukázateľne existujúcim mimoriadne závažným

okolnostiam spôsobilým priviesť nesporne priaznivejšie rozhodnutie pre účastníka

správneho konania obnovu konania nepripustil. Práve v dôsledku postupu správneho

orgánu došlo k vybočeniu zo zásady voľnej úvahy, ktorá je limitovaná následkom, teda

zásadným porušením práv účastníka správneho konania, pretože tento nemá inú možnosť

ako sa domôcť preskúmania a zvrátenia stavu právnej neistoty.“.

Najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 11. septembra 2008 napadnutý rozsudok krajského súdu z 15. mája 2008 potvrdil.

Poukázal pritom na judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. ) so

záverom, že „porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže colník

dopustiť aj z nedbanlivosti, a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo zakladať

jeho prípadnú trestnú zodpovednosť“.

Podľa názoru sťažovateľa „správne súdy tak prvostupňový ako aj druhostupňový sa

nedostatočne oboznámili s dôvodom uvedeným v prepúšťacom rozhodnutí správneho

orgánu t. j. rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Košice č. 13704/99 zo dňa 6. 8. 1999,

z ktorého jednoznačne a nesporne vyplýva, že sťažovateľ – colník bol prepustený zo

služobného pomeru z dôvodu priloženia colnej uzávery, pričom v tomto čase sa na ložnej

ploche nachádzal nedeklarovaný tovar (cigarety). Táto skutočnosť bola v prípravnom

trestnom konaní vyvrátená a konanie bolo zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané, že

skutok spáchal obvinený t. j. sťažovateľ. V ďalšom priebehu správneho konania ako aj

v konaniach o návrhu na obnovu konania, v konaniach o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu došlo zo strany žalovaného colného orgánu k prezentovaniu

modifikovaného dôvodu prepustenia colníka a síce, že tento priložil colnú uzáveru na ložnú

plochu dopravného prostriedku a túto priložiť nemal.“.

Sťažovateľ namieta, že „v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

a Najvyšším súdom SR nebola poskytnutá sťažovateľovi adekvátna a potrebná súdna

ochrana“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn.: zo dňa 15. 5. 2008

porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn.: zo dňa

11. 9. 2008 porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.: zo dňa

11. 9. 2008, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo

dňa 15. 5. 2008, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

5. Sťažovateľovi J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume po

150.000,- Sk vo vzťahu ku každému z porušovateľov za spôsobený stav právnej neistoty

a bezmocnosti voči.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť J. M. trovy konania vo

výške 6.732,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. P. S.,

advokátska kancelária so sídlom K.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2008

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity

svojho konania, z ktorého vyplýva, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu

právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom

verejnej moci (obdobne napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol okrem iného rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2008, ktorým sa rozhodovalo v správnom súdnictve

o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva č. 15809/2007 z 9. februára 2007.

Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity zakotvený v , z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

alebo slobôd nerozhoduje iný súd, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať namietaný

rozsudok krajského súdu, pretože o odvolaní proti uvedenému rozsudku krajského súdu

(ako súdu prvého stupňa) bol oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol najvyšší súd (ako odvolací

súd) rozsudkom sp. zn. z 11. septembra 2008.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 2008

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správnych orgánov pri vydaní rozhodnutia o nepovolení obnovy konania rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2008

tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Za účelom posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. septembra 2008 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal

na obsah administratívneho spisu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Žalobca dňa 03. 05. 2002 podal návrh na obnovu konania, pričom ako dôvod

podania tohto návrhu uviedol, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Košice II

ČVS: OÚV-673/20-K zo dňa 28. 03. 2002 bolo trestné stíhanie vedené voči jeho osobe

podľa ustanovenia zastavené, lebo nebolo

dokázané, že skutok spáchal žalobca. Zastavujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňa 15. 04. 2002. Žalobca vychádzajúc z tohto zastavujúceho uznesenia a poukazujúc na

ustanovenie , žiadal, aby riaditeľ Colného úradu

Košice povolil obnovu konania a zrušil rozhodnutie o skončení služobného pomeru

prepustením zo dňa 06. 08. 1999, č. 13704/99. Žalobca v návrhu uviedol, že dodatočne boli

zistené mimoriadne závažné okolnosti, ktoré nemohol v správnom konaní bez svojej viny

uplatniť...

Colný úrad Košice rozhodnutím zo dňa 8. decembra 2006 pod č. -5631

návrh na obnovu konania vo veci skončenia služobného pomeru rozhodnutím riaditeľa

colného úradu č. 13704/99 zo dňa 6. augusta 1999 o prepustení zo služobného pomeru

zamietol a obnovu konania nepovolil. V odôvodnení rozhodnutia colný úrad uviedol, že

dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre obnovu konania tak, ako to

ustanovuje ...

Žalovaný rozhodnutím zo dňa 9. februára 2007, č. 15809/2007-1409 odvolanie

žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu o nepovolení obnovy konania

zamietol a rozhodnutie colného úradu zo dňa 18. 12. 2006 potvrdil. Aj žalovaný vo svojom

rozhodnutí dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené dôvody na obnovu konania

v zmysle ustanovenia “.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia zákona

o štátnej službe colníkov (, a ) a (

ods. 1, § 247 ods. 1, § 249 ods. 2, § 250i ods. 1, 3 a § 245i ods. 2), ktorých interpretáciu (vo

vzťahu k posudzovanej veci) krajský súd v prvostupňovom rozsudku vykonal.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom,

sa najvyšší súd následne zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a skúmaním, či boli splnené súčasne všetky podmienky na povolenie obnovy

konania ustanovené v § 234 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov, pričom dospel

k záveru, že „rozhodnutie žalovaného vrátane voľnej správnej úvahy žalovaného

a prvostupňového správneho orgánu boli v súlade so zákonom. Predmetom trestného

konania nebolo posudzovanie, či konaním resp. opomenutím žalobcu došlo k porušeniu

služobných povinností alebo služobnej prísahy. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže

colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo

zakladať jeho prípadnú trestnú zodpovednosť (napr. rozsudok NS SR sp. zn.

schválený správnym kolégiom NS SR 09. 05. 2002 na uverejnenie, rozsudok NS SR sp. zn.

z 10. 10. 2007).

Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť

ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale

je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy (napr. uznesenie ÚS SR č. k. -21 zo 06. 06. 2007).

Cez tieto špecifiká správneho súdnictva Najvyšší súd SR posudzoval aj dôvodnosť

námietok žalobcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Podľa názoru odvolacieho

súdu preskúmavané rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu sú v súlade so

zákonom, majú požadované formálne i obsahové náležitosti a sú dostatočne odôvodnené. Aj

podľa názoru odvolacieho súdu správne uváženie žalovaného a prvostupňového správneho

orgánu je v súlade so zásadami logického myslenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

podľa ako vecne správny potvrdil.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , ). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutých rozhodnutí, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so

zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne , ).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného preskúmania zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu (colného riaditeľstva) a právnym názorom všeobecného súdu

(najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení, a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že

colné orgány (colný úrad a colné riaditeľstvo) svojím postupom pri vydaní rozhodnutia

o nepovolení obnovy konania neporušili zákon. Bolo predovšetkým na správnom orgáne,

aby posúdil sťažovateľom tvrdené nové skutočnosti vo veci skončenia jeho

štátnozamestnaneckého pomeru odôvodňujúce jeho návrh na obnovu konania a z toho

vyvodil záver podľa vlastnej úvahy. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že

rozhodnutie o skončení služobného pomeru prepustením je personálnym rozhodnutím, ktoré

je nezávislé na tom, či sa separatne vedie trestné konanie. Colné riaditeľstvo vychádzalo zo

skutočností ním zistených, vo vzťahu k riešeniu personálnej otázky, za ktorého stavu ním

preskúmavané skutočnosti nemusia byť trestným činom. V danom prípade colné orgány boli

viazané zákonom o štátnej službe colníkov (upravujúcim v § 234 ods. 1 podmienky na

povolenie obnovy konania) a z tohto pohľadu posudzovali okolnosti prípadu vo vzťahu

k dôvodom návrhu na obnovu konania vo veci prepustenia sťažovateľa zo služobného

pomeru.

Podľa názoru najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ v odvolacom

konaní neuviedol nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný pohľad na vec, a to ani za

toho stavu, že trestné stíhanie za skutok, ktorý mu bol kladený za vinu a ktorý súvisel s jeho

prepustením zo služobného pomeru, bolo zastavené, pretože zastavenie trestného konania

nemohlo mať automaticky za následok nutnosť konštatovania, že sa sťažovateľ nedopustil

(konaním alebo opomenutím) porušenia služobných povinností alebo služobnej prísahy a že

nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona o štátnej službe

colníkov.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery

najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil

prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia colného riaditeľstva), alebo by sa

inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie odvolania sťažovateľa najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (najvyššieho súdu), ktoré sú

zhodné so závermi krajského súdu ako prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu skutočne vo

veci sťažovateľa došlo. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou

namieta porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. septembra 2008 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009