Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 122/09
PDF · 249.41 KB
No categories available
III. ÚS 122/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť A. H., P., zastúpenej advokátom JUDr. V. P., H., vo veci namietaného
porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002 a takto
rozhodol:
1. Právo A. H. na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Humenné p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 230/2002 konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Humenné p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý uhradiť A. H. trovy konania v sume
245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho
zástupcu advokáta JUDr. V. P., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 122/09-12 z 28. apríla 2009 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002.
Na základe výzvy ústavného súdu z 5. mája 2009 sa k sťažnosti písomne vyjadril
okresný súd podaním sp. zn. Spr. 4006/09 z 19. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
„Predmetná vec napadla na Okresný súd Humenné dňa 25. 2. 2002, pričom žalobu
podala toho času už nebohá E. K., ktorá zomrela v priebehu konania a to dňa ..., pričom
rozhodnutie - osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 2. 2006, avšak toto
bolo predložené súdu až dňa 22. 9. 2008. Predmetom konania po upresnení žaloby bolo
určiť, že do dedičstva po nebohej E. K. zomrelej dňa ... patria parcely KN č. ... zastavaná
plocha o výmere 703 m2, KN č. ... záhrada o výmere 120 m2, KN č. ... záhrada o výmere
100 m2, KN č. ... záhrada o výmere 150 m2, KN č. ... záhrada o výmere 500 m2 kat. územie
S., vytvorené z pôvodnej parcely E-KN č. ... kat. územie S. zapísanej na LV č. ... súd
rozsudkom zo dňa 31. 3. 2009 takto podanej žalobe po úprave petitu v celom rozsahu
vyhovel.
Pokiaľ sa týka procesných úkonov, ktoré súd vykonal ide o tieto úkony:
Dňa 25. 2. 2002 bola na Okresný súd Humenné podaná žaloba žalobkyňou E. K. proti
žalovaným K. K. a spol. na určenie vlastníckeho práva nadobudnutého vydržaním. Vec bola
pridelená JUDr. M. K. a zapísaná pod sp. zn. 11 C 230/02.
Dňa 5. 3. 2002 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 4. 4. 2002 a
zároveň bola žalobkyňa vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu.
Žalovaní A. H. a M. K. sa podaniami doručenými Okresnému súdu Humenné dňa 26. 3.
2002 písomne k žalobe vyjadrili. Pojednávanie určené na deň 4. 4. 2002 bolo odročené na
deň 13. 5. 2002.
Dňa 10. 5. 2002 bol na Okresný súd Humenné podaný vzájomný návrh zástupcom
žalovanej v 7. rade JUDr. V. P. Pojednávanie určené na deň 13. 5. 2002 bolo odročené na
neurčito s tým, že bolo uložené právnemu zástupcovi žalovanej v 7. rade, aby predložil súdu
potrebný počet rovnopisov vzájomného návrhu. Zároveň bol požiadaný Obecný úrad S. o
zaslanie správy, či sa žalobkyni E. K. rod. M. narodil v roku 1946 syn J. K., kedy zomrel a
kde.
Po doručení vzájomného návrhu a dôjdení správy z O. S., dňa 23. 9. 2002 bol
určený termín pojednávania na deň 17. 10. 2002. Na pojednávaní dňa 17. 10. 2002 bol
vzájomný návrh žalovanej v 7. rade vylúčený na samostatné konanie. Pojednávanie bolo
odročené na deň 5. 11. 2002.
Dňa 5. 11. 2002 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobe žalobkyne
vyhovel.
Dňa 2. 1. 2003 podali proti rozsudku č. k. 11 C/230/02-59 žalovaní v 1. až 6. rade
odvolanie. Taktiež zástupca žalovanej v 7. rade dňa 15. 1. 2003 podal odvolanie proti
rozsudku. Následne boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.
Dňa 26. 6. 2003 žalobkyňa zaslala súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovaných. Po zaplatení
poplatkov za odvolanie bol spis dňa 4. 3. 2004 predložený Krajskému súdu v Prešove na
rozhodnutie o odvolaní žalovaných.
Uznesením zo dňa 7. 4. 2004 č. k. 9 Co 65/04-97 Krajský súd v Prešove zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie
konanie.
Spis bol Okresnému súdu Humenné vrátený dňa 12. 5. 2004 a následne dňa 17. 5.
2004 dal sudca pokyn na doručenie uznesenia Krajského súdu v Prešove účastníkom
konania a vyzval zástupcu žalobkyne, aby oznámil súdu návrhy na ďalšie dokazovanie.
Podaním zo dňa 11. 6. 2004, ktoré bolo súdu doručené dňa 14. 6. 2004 zástupca
žalobkyne doplnil návrh na dokazovanie.
Dňa 13. 4. 2005 bola vyzvaná žalobkyňa, aby oznámila súdu v lehote 15 dní mená a
adresy dedičov po žalovanej v 1. rade K. K., ktorá podľa oznámenia pošty zomrela. Zároveň
bola požiadaná dedičská kancelária Okresného súdu Humenné o podanie správy o stave
konania dedičstva po neb. K. K., naposledy bytom S., ..., ktorá zomrela asi v roku 2003-
2004.
Dňa 5. 6. 2006 dal konajúci sudca pokyn pripojiť dedičský spis a zároveň bol O. v S.
požiadaný, či žalobkyňa E. K. zomrela kde a kedy. Následne bola požiadaná dedičská
kancelária, či bolo vedené dedičské konanie po neb. E. K.
Dňa 7. 6. 2006 došlo na súd podanie B. K. označené ako dohoda a vyjadrenie M. K.
Dňa 6. 9. 2006 došlo na súd podanie P. D., zástupcu žalobkyne zo dňa 31. 8. 2006.
Dňa 27. 2. 2007 bol požiadaný Okresný súd Zvolen o poskytnutie súčinnosti
v predmetnom konaní a to o oznámenie, ktorý notársky úrad vedie dedičské konanie po neb.
M. K.
Dňa 27. 2. 2007 bol požiadaný Okresný súd Martin o poskytnutie súčinnosti
v predmetnom konaní a o to oznámenie, ktorý notársky úrad vedie dedičské konanie po neb.
J. Č.
Dňa 12. 3. 2007 bola tunajšiemu súdu Okresným súdom Zvolen doručená fotokópia
právoplatného osvedčenia o dedičstve č. k. 16 D/378/2005-16 po neb. M. K. zomrelom ...
Dňa 2. 4. 2007 bolo tunajšiemu súdu Okresným súdom Martin doručené právoplatné
osvedčenie o dedičstve 21 D/912/2005 v dedičskej veci po neb. J. Č. zomrelom ...
Uznesením zo dňa 13. 4. 2007 č. k. 11 C/230/2002-124 boli do konania pribratí na
strane žalovaných ďalší účastníci konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 5.
2007.
Dňa 30. 7. 2007 súd určil vo veci termín pojednávania na deň 23. 9. 2008.
Dňa 22. 9. 2008 došlo na súd podanie zástupcu žalobkyne P. D. označené ako návrh
na zmenu žalobného návrhu.
Pojednávanie určené na deň 23. 9. 2008 bolo odročené na neurčito s tým, že súd
vyhotovil uznesenie o zmene žaloby, doručil ho všetkým účastníkom a po nadobudnutí jeho
právoplatnosti mal určiť termín pojednávania. Pri doručení uznesenia však súd zistil, že nie
je známy pobyt žalovaného v 9. rade J. K. Súd preto požiadal P. P. o oznámenie, či
žalovaný v 9. rade má povolený dlhodobý pobyt cudzinca na území ČR. Zároveň bol
požiadaný aj M. a O. M. o oznámenie adresy, na ktorej by sa mal žalovaný v 9. rade
zdržiavať.
Z oznámenia P. Českej republiky a M. vyplýva, že žalovaný v 9. rade zomrel ...
Dňa 25. 11. 2008 bol požiadaný Okresný súd Most, dedičské oddelenie, aby oznámili
dedičov po nebohom J. K., ktorý zomrel dňa ...., resp. aby zaslali dedičské rozhodnutie.
Dňa 7. 1. 2009 bol urgovaný Okresný súd Most, dedičské oddelenie, pretože k tomuto
dňu nereagovali na žiadosť o oznámenie dedičov, resp. ani nezaslali dedičské rozhodnutie.
Dňa 15. 1. 2009 došlo na Okresný súd Humenné podanie z Okresného súdu Most,
v ktorom oznámili tunajšiemu súdu meno dediča po žalovanom v 9. rade. Tomuto dedičovi
bolo následne doručené uznesenie č. 1. 145.
Dňa 17. 2. 2009 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 5. 3. 2009. Toto
pojednávanie bolo odročené na deň 31. 3. 2009 s tým, že na toto pojednávanie boli
predvolaní aj svedkovia V. M., J. M., J. P. a M. M.
Na pojednávaní dňa 31. 3. 2009 bolo Okresným súdom Humenné vo veci rozhodnuté.
Čo sa týka skutkovej i právnej zložitosti sporu môžem ho hodnotiť ako skutkovo
náročný spor na dokazovanie, nakoľko žalobcovia mali preukázať na základe akých
právnych skutočnosti predmetné nehnuteľnosti užívali, preukázať dobromyseľnosť pôvodnej
žalobkyne k užívaniu predmetných nehnuteľnosti po smrti svojho manžela a to najmä v 50-
tých rokoch, nakoľko žalovaní namietajú okolnosti spochybňujúce dobromyseľnosť
žalobkyne a užívanie predmetných nehnuteľnosti.
Pokiaľ sa týka prekážok postupu konania podľa § 107, súd mohol konanie prerušiť
pokiaľ sa riešili otázky dedičských konaní, nakoľko počas konania zomrelo niekoľko
účastníkov, predovšetkým pôvodná žalobkyňa, súd tak však neurobil a vykonával úkony
vedúce k tomu, aby vo veci mohol konať a rozhodnúť.
Je potrebné uviesť aj to, že právni nástupcovia žalobkyne boli dlhšiu dobu po zrušení
veci Krajským súdom v Prešove dňa 7. 4. 2004 do 31. 8. 2006 nečinní, pričom reagovali až
na výzvu súdu a ani žalobcovia ani žalovaní nežiadali resp. neurgovali súd, aby vo veci
konal a rozhodol, nakoľko všetkým boli známe skutočnosti, že niektorí pôvodne označení
účastníci konania zomreli.
Podľa môjho názoru aj keď sa dlhšiu dobu nekonalo vo veci z vyššie uvedených
dôvodov, súdne prieťahy spôsobené neboli a v podstate súd reagoval na stav, ktorý vznikol.
Po odstránení všetkých nedostatkov (bez prerušenia konania) súd konal a rozhodol po
vykonaní všetkých navrhovaných dôkazov.“
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa chronológie úkonov okresného súdu, ktoré uviedol
predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z obsahu
súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 28. mája 2009.
Ústavnému súdu bolo 3. júna 2009 doručené vyjadrenie právneho zástupcu
sťažovateľky z 28. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
«Už zo samotného vyjadrenia Okresného súdu v Humenné je zrejme, že súd urobil
prieťahy v konaní, ako to uvádza na str. 3 predmetného vyjadrenie, tým, že dňa 30. 7. 2007
„údajne“ určil vo veci termín pojednávania na deň 23. 9. 2008, teda viac ako rok dopredu,
pričom predvolanie súdu zo dňa 4. 8. 2008 na pojednávanie sme obdržali dňa 13. 8. 2008.
Fotokópiu predvolania Vám v prílohe predkladáme. S takýmto postupom súdu som sa vo
svojej doterajšej praxi ešte nestretol.
Okresný súd v Humennom uviedol na str. 2 vyjadrenia, že dňa 17. 10. 2002 bol
vzájomný návrh žalovanej v 7. rade vylúčený na samostatné konanie.
Ak v zmysle § 97 ods. 2 O. s. p. Okresný súd v Humennom vylúčil vzájomný návrh na
samostatné konanie, tak potom nám o tom nebolo doručené uznesenie a doposiaľ nevieme,
pod akou spisovom značkou sa vedie samostatné konanie vo veci protinávrhu. Súd vôbec vo
veci protinávrhu nekonal.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v zmysle ktorého má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...,
ktoré je takmer totožné s jej základným právom zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa
ktorého ustanovenia každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov.
Ak sa sťažovateľka domáhala iba vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu uvedených práv
a slobôd nie je významový rozdiel, zistením a vyslovením porušenia práva alebo slobody
podľa dohovoru sa v takýchto prípadoch naplní aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže
poskytnúť základnému právu alebo slobode podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 176/06,
Vzhľadom na to ústavný súd rozhodoval iba o namietanom porušení jej práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru
ustanovuje rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu -
riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra
1996, § 57), resp. že požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“
tvorí jeden z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. Sovtransavto Holding c. Ukrajina, rozsudok z 25. júla 2002, § 83).
Účastníci súdneho konania pred všeobecným súdom musia byť chránení proti
nadmernej zdĺhavosti výkonu spravodlivosti obzvlášť vtedy, keď predmet konania sa dotýka
ich ľudských práv a základných slobôd zaručených medzinárodnými dohovormi. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane zdôraznil „dôležitosť toho, aby spravodlivosť nebola
vykonávaná s prieťahmi, ktoré môžu ohroziť jej účinnosť a dôveryhodnosť“ (napr. rozsudok
Katte Klitsche de la Grange c. Taliansko z 27. októbra 1994, § 61). Článok 6 ods. 1
dohovoru preto „zaväzuje zmluvné štáty organizovať svoj súdny systém tak, aby bol
schopný vyhovieť požiadavkám tohto článku“ (napr. rozsudok H. c. Francúzsko
z 24. októbra 1989, § 58; rozsudok Salesi c. Taliansko z 26. februára 1993, § 24), resp.
„zmluvné štáty majú organizovať svoj právny systém takým spôsobom, aby súdy mohli
zaručiť každému právo dostať konečné rozhodnutie v sporoch o občianskych právach
a povinnostiach v primeranej lehote“ (správa Európskej komisie pre ľudské práva
z 3. decembra 1997 vo veci I. Preložníka c. Slovenská republika, sťažnosť č. 25189/94).
Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primeranosť dĺžky konania musí byť
posudzovaná podľa konkrétnych okolností prípadu berúc do úvahy kritériá uvedené v jeho
judikatúre, a to najmä zložitosť veci, správanie sťažovateľa a postup orgánov
prejednávajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri
c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51).
Aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru posudzuje nároky sťažovateľa podľa konkrétnych okolností každého
jednotlivého prípadu z hľadiska povahy a zložitosti veci (1), ktorá môže byť skutková alebo
právna, z hľadiska správania účastníkov konania (2) a z hľadiska správania orgánov štátu
(3), v danom prípade okresného súdu.
1. Ústavný súd konštatuje, že v predmetom konaní ide o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktoré začalo na základe návrhu žalobkyne ešte vo februári 2002 a dosiaľ
nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v ňom vystupuje ako žalovaná v siedmom rade.
V konaní podala sťažovateľka aj vzájomný návrh 7. mája 2002, o ktorom okresný súde ešte
nerozhodoval. Takéto typy konania možno považovať za bežnú súčasť sporovej agendy
všeobecných súdov, podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná
právna úprava obsiahnutá najmä v Občianskom zákonníku. Výklad a používanie tejto
právnej úpravy sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov,
kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Istú právnu
zložitosť indikuje iba to, že vo veci sa koná nielen o žalobe žalobkyne, ktorá v priebehu
konania zomrela, ale malo by sa konať aj o vzájomnej žalobe, ktorú podala sťažovateľka.
I keď na priebeh konania mohol mať vplyv väčší počet účastníkov (a zmeny v dôsledku
ich úmrtí), ako to uviedol vo svojom vyjadrení k sťažnosti okresný súd, ústavný súd
vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov
však konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajší takmer 7-ročný
priebeh konania jeho zložitosťou.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd nezistil, že by sa sťažovateľka
podstatne podieľala na predĺžení tohto konania, aj keď využívala právne prostriedky na
ochranu svojich práv (podala vzájomný návrh, odvolanie proti rozsudku okresného súdu
a podobne). Jej konanie ústavný súd hodnotí ako aktívne, pretože sa zúčastňovala aj
všetkých relevantných pojednávaní. Sporu pripisovala veľký význam už od začiatku,
pretože bola právne zastúpená advokátom. Ani okresný súd nemal k správaniu
sťažovateľky námietky.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v priebehu
konania boli zistené dve obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Okresný súd bol nečinný 17 mesiacov už na začiatku konania, od 5. novembra 2002, keď
vyhlásil rozsudok, až do 4. marca 2004, keď zaslal spis na odvolací súd na rozhodnutie
o odvolaní (v tomto období okresný súd urobil iba jednoduché úkony - vyzval žalovaných
na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie). Ďalšie obdobie nečinnosti bolo zistené aj od
vrátenia spisu z odvolacieho súdu (máj 2004) až do 23. septembra 2008, keď súd na
pojednávaní pripustil zmenu žaloby. V tomto období okresný súd iba 13. apríla 2007 pribral
do konania ďalších účastníkov a zisťoval jednoduchými výzvami (napr. v apríli 2005 vyzval
žalobkyňu na oznámenie dedičov po žalovanej v prvom rade, resp. v júni 2006 a vo februári
2007 prostredníctvom všeobecných súdov) stav dedičských konaní po zomrelých
účastníkoch.
Okrem tejto nečinnosti bol postup okresného súdu aj neefektívny, pretože odvolací
súd v apríli 2004 zrušil jeho rozsudok z 5. novembra 2002 z dôvodu nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci.
Hoci okresný súd neskôr 31. marca 2009 rozhodol rozsudkom už druhýkrát, jeho
rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, teda stav právnej neistoty nie je odstránený,
pretože sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 20. mája 2009 proti
tomuto rozhodnutiu odvolanie.
Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci konal
bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002 bolo porušené právo sťažovateľky
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky prikázal v zmysle § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod
sp. zn. 11 C 230/2002 konal bez zbytočných prieťahov, a to bez ohľadu na výsledok
odvolacieho konania.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 € za ujmu, ktorá jej bola spôsobená v priebehu sedemročného
sporu, osobitne s ohľadom aj na to, že o jej vzájomnom návrhu, ktorý s vecou súvisí, nebolo
na všeobecnom súde ešte rozhodnuté, aj keď bol podaný ešte v máji 2002.
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal
zo skutočnosti, že sťažovateľka si uplatnila nárok na ochranu práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím
ospravedlniť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno od sťažovateľky spravodlivo žiadať,
aby čakala na výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné
ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, aký bol zistený v jej prípade.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku predmetného sporu a zistené zbytočné prieťahy, berúc
do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu (stav konania o vzájomnom návrhu, o ktorom
okresný súd dosiaľ nekonal) ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 2 000 €, ktoré je okresný súd povinný
uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátom JUDr. V. P.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x 6,95 € Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov
konania v sume 245,70 €, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2009