Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 172/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., F., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa a práva na verejné prejednanie

jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2008 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 13. mája 2009)

J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

na strane žalovaného vedeného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

na základe žaloby o náhradu škody z titulu dohody o hmotnej zodpovednosti za zverené

hodnoty.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -148 z 22. februára 2005 bola

sťažovateľovi uložená povinnosť v časti nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu a v časti bola

žaloba zamietnutá. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 23. augusta 2005 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec

na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom č. k. -255 z 25. mája 2006 zamietol

žalobu v plnom rozsahu. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, na základe

ktorého krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2007 zmenil rozsudok

okresného súdu a uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť žalobcovi spôsobenú škodu. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 25. septembra 2008, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol,

pričom rozhodol o dovolaní bez pojednávania.

V postupe najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o podanom dovolaní bez nariadenia

pojednávania, vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania podľa , ako aj práva na verejné

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo vzťahu k okolnostiam svojho prípadu argumentoval, že účelom

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 48

ods. 2 je umožniť účastníkovi konania zúčastniť sa prejednávania svojej veci pred

orgánom, v právomoci ktorého je vo veci rozhodnúť, a tiež umožniť mu vyjadriť sa

k dôkazom a k prejednávanému skutkovému stavu, a to i napriek tomu, že podľa

ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dovolací súd rozhoduje spravidla bez pojednávania

a pojednávanie nariadi, ak to považuje za nevyhnutné. Sťažovateľ však upozornil, že v jeho

prípade by sa prejednaním veci za prítomnosti účastníkov konania objasnili viaceré

skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodovania v rámci tohto konania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci

rozhodol takto:

„II.a: Najvyšší súd SR porušil základné práva a slobody sťažovateľa J. S., narod...,

trvale bytom K. uvedené v

II.b: Priznáva: JUDr. J. B., advokátovi, F., trovy právneho zastúpenia za 2 ÚPS

vo výške 17.680,- Sk teda 586 EURO a 87 centov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka konania podľa a práva na verejné

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tvrdení, že najvyšší súd rozhodujúci

o podanom dovolaní bez nariadenia pojednávania, teda bez prítomnosti sťažovateľa, mu

znemožnil objasniť viaceré skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodovania v rámci

dovolacieho konania, čím porušil jeho základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania zaručené a právo na verejné prejednanie jeho

záležitosti zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri preskúmaní námietok sťažovateľa týkajúcich sa porušenia

základného práva zaručeného a práva podľa dohovoru

vychádzal z týchto relevantných skutkových okolností, ktoré tvorili podklad pre jeho

rozhodnutie:

V rámci konania prebiehajúceho na základe žaloby o náhradu škody z titulu dohody

o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty krajský súd po predchádzajúcich

rozhodnutiach konajúcich súdov rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2007 zmenil

prvostupňový rozsudok okresného súdu a uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť žalobcovi

spôsobenú škodu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2008, ktorým dovolanie

sťažovateľa zamietol. V predmetnom dovolacom konaní opierajúc sa o ustanovenie § 243a

ods. 1 (podľa ktorého dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania;

pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné) rozhodol o podanom dovolaní

bez nariadenia pojednávania.

V ústave je základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

v vyjadrené expressis verbis. V dohovoru je imanentnou

súčasťou práva každého na verejné prejednanie jeho záležitosti, ktorého obsah zabezpečuje

jednak ochranu účastníkov konania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly

a jednak oprávnenie účastníkov konania na ústne pojednávanie.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru

vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné

a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (Varela Assalino v. Portugalsko

z 25. apríla 2002). V niektorých prípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie

právnych otázok, na odstránenie rozporov, medzi ktorými je vhodnejšia písomná

komunikácia ako ústna obhajoba, môže postačovať posúdenie na základe spisu

a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali zásady hospodárnosti (Varela Assalino

v. Portugalsko z 25. apríla 2002, Schuler-Zgraggen v. Švajčiarsko z 24. júna 1994).

Osobitne vo vzťahu k rozhodovaniu viacerých súdov súdnej sústavy ESĽP judikoval,

že požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú

skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej.

Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni súdnictva,

nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť

povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to predovšetkým vtedy,

ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky, a nie skutkové otázky (Ekbatani

v. Švédsko z 26. mája 1988).

V rámci meritórneho dovolacieho konania najvyšší súd pri preskúmaní rozhodnutia

odvolacieho súdu dôvodil, že hoci sťažovateľ v závere svojho dovolania uviedol danosť

dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia , podľa ktorého

dovolanie možno odôvodniť tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , túto

námietku ničím nekonkretizoval a neuviedol, v čom spočíva vada konania podľa

ustanovenia . Najvyšší súd preto pristúpil k preskúmaniu vecnej správnosti

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu vyplývajúceho

z obsahu podaného dovolania, a síce, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia interpretoval, že nesprávnym

právnym posúdením veci v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

je „také posúdenie, pri ktorom odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny

právny predpis alebo správne použitý právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne

aplikoval“. Na tomto mieste skonštatoval, že takéto pochybenie v rozhodnutí odvolacieho

súdu nezistil. Vychádzal pritom zo skutkového stavu ustáleného v konaní odvolacieho súdu

a v argumentácii najvyšší súd poskytol výklad relevantných inštitútov a ustanovení

aplikovaného právneho predpisu ( v znení

neskorších predpisov), pričom súčasne preskúmal správnosť ich interpretácie a aplikácie

zo strany odvolacieho súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že obsahom výkonu právomoci najvyššieho súdu

v dovolacom konaní bolo riešenie výlučne právnych otázok. S ohľadom na citovanú

judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že absencia nariadeného pojednávania v konaní

o dovolaní sťažovateľa nemala dopad na zachovanie základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa a práva

na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto na základe uvedených skutočností sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009