Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 262/09
PDF · 190.05 KB
No categories available
II. ÚS 262/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť JUDr. R. F., P., zastúpeného P. a partneri, spol. s r. o., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 CoE
46/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2009
osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. R. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 2 CoE 46/08.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je súdnym exekútorom. Dňa 12. októbra 1999 mu
bol doručený návrh zo 4. októbra 1999 na vykonanie exekúcie týkajúcej sa vymoženia sumy
3 570 425,70 Sk s prísl. v prospech oprávnenej K. (ďalej len „oprávnená“) voči povinnej
A., a. s. (ďalej len „povinná“). Sťažovateľ požiadal o vydanie poverenia, ktoré mu Okresný
súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) vydal 14. februára 2000. Sťažovateľ vydal
11. apríla 2000 upovedomenie o začatí exekúcie vrátane vyčíslenia predbežných trov
exekúcie, pričom povinná v zákonnej lehote námietky voči začatiu exekúcie, ale ani voči
vyčísleniu predbežných trov nepodala. V dôsledku toho sťažovateľ zablokoval účty povinnej
a zabezpečil nemožnosť povinnej nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii. Následkom
exekučného konania, blokovaných účtov a ďalších obmedzení začala povinná rokovať
s oprávnenou o splatení dlhu. Skutočnosť, že povinná tak konala najmä v dôsledku
prebiehajúcej exekúcie voči nej, vyplýva z toho, že upovedomenie o začatí exekúcie bolo
vydané 11. apríla 2000 a 14. apríla 2000 sa uskutočnilo rokovanie medzi povinnou
a oprávnenou, o čom oprávnená písomne informovala sťažovateľa ešte 14. apríla 2000.
V priebehu exekučného konania sa oprávnená a povinná dohodli na vyporiadaní záväzku
povinnej a oprávnená následne podala návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu splnenia
záväzku povinnou. Došlo totiž k podpísaniu zmluvy o reštrukturalizácii splátkového
kalendára k úveru. Tým zanikol pôvodný záväzok povinného, a preto nebol dôvod ďalej
viesť v tejto časti exekučné konanie. Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 318/00 z 27.
apríla 2001 bola exekúcia čiastočne zastavená, čo sa týka istiny 3 570 425,70 Sk a trov
základného konania v sume 142 816 Sk. Okresný súd o trovách exekúcie nerozhodol. Keďže
povinná trovy exekúcie v priebehu konania neuhradila, hoci tieto boli riadne vyčíslené
v upovedomení o začatí exekúcie (voči ktorému povinná nepodala námietky), sťažovateľ
vydal 29. júna 2001 príkaz na úhradu trov exekúcie, pričom následne došlo k vymoženiu
exekučných trov z účtu povinnej. Keďže dohodou medzi oprávnenou a povinnou došlo
k splneniu len časti povinností (istina a časť príslušenstva) a zároveň nedošlo k splneniu
zostávajúcej časti (trov exekúcie vo výške 750 334 Sk, pričom v tejto časti nedošlo ani
k zastaveniu konania), sťažovateľ vymohol od povinnej aj trovy exekúcie. Následne 30.
augusta 2001 vrátil okresnému súdu poverenie z dôvodu, že sa exekučné konanie skončilo
vymožením pohľadávky, jej príslušenstva, ako aj trov exekúcie. Povinná ako žalobkyňa
podala 2. júla 2003 Okresnému súdu Prešov žalobu proti sťažovateľovi ako žalovanému o
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorou žiadala vrátiť sumu 742 660 Sk z dôvodu
údajného bezdôvodného obohatenia sťažovateľa v dôsledku vymoženia trov exekúcie. Podľa
názoru povinnej sťažovateľ postupoval v rozpore so zákonom a etikou, lebo si mal vyčísliť
len „skutočne vynaložené“ trovy exekúcie, keďže v skutočnosti pohľadávku „nevymohol“,
pretože to „bolo s oprávneným dohodnuté inak“. Povinná považovala za bezdôvodné
obohatenie takmer celú sumu vymožených trov exekúcie s jedinou výnimkou hotových
výdavkov vo výške 7 674 Sk. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 103/03 z 27.
septembra 2004 bolo žalobe vyhovené do sumy 737 260 Sk so záverom, že v tomto rozsahu
išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Okresný súd Prešov pritom sám určil výšku trov
exekúcie, pričom za oprávnenú odmenu sťažovateľa považoval iba sumu 5 400 Sk. Pritom
sám konštatoval, že nie je oprávnený na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu
vydaného v exekučnom konaní. Konštatoval tiež, že zo strany sťažovateľa nedošlo
k vymoženiu žiadnej sumy v prospech oprávnenej. Toto konštatovanie je evidentne
nesprávne. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2 Co 10/05 z 30. septembra 2005 bol rozsudok Okresného súdu Prešov vo veci samej
potvrdený. Sťažovateľ následne 11. októbra 2005 požiadal okresný súd o rozhodnutie
o trovách exekúcie. Postupoval tak aj vzhľadom na obsah odôvodnenia rozsudku Krajského
súdu v Prešove, z ktorého vyplývalo, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o náhrade trov
exekúcie, pričom nič nebráni tomu, aby bolo dodatočne vydané uznesenie o náhrade trov
exekúcie. Uznesením okresného súdu sp. zn. 23 Er 1767/99 z 25. februára 2008 bolo
konanie o trovách exekúcie zastavené, a to vzhľadom na údajnú prekážku veci rozsúdenej.
Napokon uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 46/08 z 12. februára 2009 bolo uznesenie
okresného súdu zmenené tak, že sa návrh na rozhodnutie o trovách zamieta. Toto uznesenie
bolo sťažovateľovi doručené 20. apríla 2009.
Podľa názoru sťažovateľa nebolo potrebné rozhodovať o čiastočnom zastavení
exekúcie. Okresný súd správne nerozhodol o trovách exekúcie, keďže sa táto skončila
vymožením pohľadávky, príslušenstva i trov. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
vznikla sťažovateľovi škoda vo výške 737 260 Sk, teda v rozsahu údajného bezdôvodného
obohatenia, ktoré mal sťažovateľ získať vymožením trov exekúcie od povinnej podľa
vlastného vyúčtovania. Keby Krajský súd v Prešove mal k dispozícii rozhodnutie okresného
súdu o trovách exekúcie, nerozhodol by v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
v neprospech sťažovateľa. To bol dôvod, pre ktorý sťažovateľ žiadal okresný súd rozhodnúť
dodatočne o trovách exekúcie (aj napriek tomu, že exekúcia sa skončila a trovy exekúcie
boli vymožené). Okresný súd zastavil konanie z dôvodu, že o trovách exekúcie rozhodol
Krajský súd v Prešove, ktorý však nie je exekučným súdom a nie je oprávnený o trovách
exekúcie rozhodovať. Sťažovateľ v exekučnom konaní riadne vyčíslil exekučné trovy
a o týchto aj správne rozhodol. Povinná žiadne námietky v tomto smere neuplatnila.
V danom prípade trovy exekúcie vyčísľuje samotný súdny exekútor. Vyčíslenie predbežných
trov exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie má povahu rozhodnutia a po uplynutí lehoty
na námietky je pre účastníkov konania záväzné podobne, ako rozhodnutia exekučného súdu.
Právo rozhodovať o predbežných trovách exekúcie vyplýva súdnemu exekútorovi
z Exekučného poriadku. Odmena bola správne vyčíslená vo výške 742 660 Sk a rovnako aj
hotové výdavky vo výške 7 674 Sk.
Na základe rokovaní oprávnenej a povinnej po začatí exekučného konania došlo
k zániku záväzku povinnej jeho splnením, lebo doterajší záväzok povinnej zanikol tým, že
bol nahradený jeho novým záväzkom v zmysle zmluvy o reštrukturalizácii. Návrh na
zastavenie exekúcie bol podaný z dôvodu, že pôvodný záväzok povinnej zanikol, resp. bol
nahradený novým záväzkom. Povinná pristúpila k takémuto riešeniu splnenia záväzku až
pod tlakom exekučného konania. Preto tvrdenie povinnej, že sťažovateľ pohľadávku
nevymohol, je pre účely určenia trov exekúcie bezpredmetné. Oprávnená dosiahla svoj cieľ,
ktorým bolo uspokojenie pohľadávky voči povinnej. Exekučné konanie zavinila povinná,
ktorá preto musí znášať trovy exekúcie.
Povinná výšku trov exekúcie v exekučnom konaní vôbec nenamietala. Pritom
základom na určenie 20 % odmeny sťažovateľa bola výška vymáhanej pohľadávky, teda
celková suma 3 713 241,70 Sk. Treba považovať za protiprávne, aby súd v občianskom
súdnom konaní (v konaní odlišnom od exekučného konania) vyčísľoval nanovo a opätovne
trovy exekúcie a v podstate v už skončenej exekúcii nanovo o trovách exekúcie rozhodol.
Rovnako je protiprávne, aby v občianskom súdnom konaní všeobecný súd následne vyslovil,
že trovy exekúcie, ktoré súdny exekútor riadne vyčíslil a vymohol, sú bezdôvodným
obohatením exekútora. Aj keby boli trovy exekúcie určené nesprávne, nemohla sa povinná
domáhať ich vrátenia žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia. V prípade nesúhlasu s
výškou trov exekúcie mala povinná podať námietky, čo sa však nestalo. Všeobecný súd
v občianskom súdnom konaní vyčíslil bez akéhokoľvek odkazu na príslušný zákon, ktorý by
mu zveril takúto právomoc, trovy exekúcie, a to tak odmenu, ako aj hotové výdavky.
Všeobecné súdy nesprávne konštatovali, že k zastaveniu exekučného konania došlo
za stavu, keď v prospech oprávnenej nebola vymožená žiadna suma, a že právny dôvod,
ktorý tu bol v súvislosti s určením predbežných trov exekúcie a ktorý oprávňoval
sťažovateľa postihnúť majetok v rozsahu predbežných trov exekúcie, dodatočne v rozsahu
zastavenia exekúcie odpadol. Okresný súd exekúciu čiastočne zastavil v čase, keď sa
v danej časti už nevykonávala, lebo záväzok povinnej bol už splnený. Názor Krajského súdu
v Prešove, podľa ktorého v prípade čiastočného zastavenia exekúcie sa pri rozhodovaní
o trovách postupuje podľa ustanovení o zastavení exekúcie, je nesprávny, lebo už v čase
podania návrhu bola exekúcia týkajúca sa istiny a časti príslušenstva skončená, keďže
povinná splnila svoj záväzok. Ak podľa názoru Krajského súdu v Prešove okresnému súdu
nič nebráni dodatočne vydať uznesenie o náhrade trov exekúcie, nemožno do právoplatnosti
takéhoto rozhodnutia ani ustáliť, či došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. na čí úkor
a v akej výške malo dôjsť k obohateniu. Je preto namieste otázka, či prípadným
rozhodnutím o trovách exekúcie zo strany okresného súdu by podľa názoru Krajského súdu
v Prešove odpadol dôvod bezdôvodného obohatenia sa sťažovateľa.
Krajský súd v Prešove opätovne konal vo veci, v ktorej už predtým bolo právoplatne
rozhodnuté upovedomením o začatí exekúcie, keďže znova posudzoval trovy exekúcie už raz
právoplatne vybavené. Tým došlo k porušeniu ustanovenia § 159 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy, dodatkového protokolu a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 2 CoE 46/08 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 12. februára 2009 zrušené
a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoE 46/08-111 z 12. februára 2009 vyplýva, že
ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 318/00-97 z 25. februára 2008 tak,
že sa zamieta návrh na rozhodnutie o trovách konania. Podľa názoru krajského súdu za
rozhodujúce treba považovať ustanovenie § 166 ods. 1 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, z ktorých vyplýva, že účastník môže v lehote 15 dní od
doručenia rozhodnutia požiadať o jeho doplnenie, ak súd v rozhodnutí nerozhodol o celom
predmete konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. V danom prípade
okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie ešte 27. apríla 2001, pričom v tomto rozhodnutí
nerozhodol o trovách exekúcie, i keď o nich vzhľadom na ustanovenie § 203 Exekučného
poriadku mal rozhodnúť. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 4. mája 2001.
Je teda zrejmé, že návrh sťažovateľa na doplnenie rozhodnutia podaný až 11. októbra 2005
treba považovať za oneskorený. Márnym uplynutím 15-dňovej lehoty nárok účastníka
konania na doplnenie rozhodnutia zanikol. Preto bolo potrebné zmeniť uznesenie okresného
súdu tak, že sa návrh na rozhodnutie o trovách konania zamieta.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Predovšetkým prichodí konštatovať, že hoci podaná sťažnosť smeruje proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoE 46/08-111 z 12. februára 2009, všetka argumentácia
obsiahnutá v sťažnosti je zameraná proti záverom uvedeným v rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 2 Co 10/05-83 z 30. septembra 2005. Sťažovateľ teda polemizuje s názorom
Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého mal získať bezdôvodné obohatenie zinkasovaním
predbežne vyčíslených trov exekúcie.
Uznesenie krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, sa odvoláva na príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré časovo obmedzujú možnosť požiadať
o doplnenie chýbajúceho výroku rozhodnutia (v danom prípade rozhodnutia o trovách
exekučného konania v súvislosti so zastavením či čiastočným zastavením exekúcie).
Sťažovateľ tieto skutkové a právne závery krajského súdu nijako nespochybňuje
a nenapáda. Ničím teda neodôvodňuje, prečo považuje toto uznesenie za porušenie
označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí odôvodnenie uznesenia krajského súdu ako
nearbitrárne, konzistentné a presvedčivé. Niet preto dôvodu do jeho záverov
z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2009