Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 202/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť MUDr. J. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. J. M., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009

doručená sťažnosť MUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na zákonného sudcu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Špeciálneho

súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) vedenom pod sp. zn. PK-2 . Sťažnosť

bola následne doplnená podaním z 26. mája 2009, v ktorom sťažovateľ odôvodnil nutnosť

rozhodnutia ústavného súdu o dočasnom opatrení.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol podstatné skutkové okolnosti odôvodňujúce

jej podanie. Sťažovateľ uvádza, že „20. 12. 2007 bolo vydané uznesenie Prezídia

policajného zboru, Úradu boja proti korupcii (odboru boja proti korupcii Stred)

ČVS: PPZ-129/BPK-S-2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a súčasne mi bolo

vznesené obvinenie za trestný čin prijímania úplatku podľa § 160a ods. 1 zákona č.

( účinný do 31. 12. 2005, ďalej len )“.

V prípravnom konaní došlo podľa názoru sťažovateľa k viacerým vadám,

ktoré namietal prostredníctvom zvoleného obhajcu pri oboznámení sa s výsledkami

vyšetrovania, pričom pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu okrem iného namietal

nezákonnosť produkovaných dôkazov a navrhol, aby dozorujúci prokurátor trestné stíhanie

zastavil.

Tomuto návrhu nebolo zo strany prokurátora vyhovené a „po viac ako siedmich

mesiacoch mi dňa 13. 03. 2009 bolo doručené dozorujúcim prokurátorom Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry SR oznámenie o tom, že dňa 11. 03. 2009 na mňa

podal obžalobu na Špeciálny súd v Pezinku. Dňa 27. 03. 2009 mi bola doručená spolu

s obžalobou aj výzva, aby som oznámil návrhy na vykonanie dôkazov súdu a ostatným

stranám.“.

Na základe tejto výzvy sťažovateľ „zaslal návrhy na vykonanie dôkazov s tým,

že som opätovne poukázal na to, že dôkazy vykonané v prípravnom konaní vyvrátili

naplnenie skutkovej podstaty trestného činu v zmysle ust. “.

Sťažovateľ zároveň s poukazom na vykonané dokazovanie namietol vecnú

pôsobnosť špeciálneho súdu a „navrhol som, aby v zmysle ust.

Špeciálny súd v Pezinku vec postúpil príslušnému súdu. Spolu s týmto návrhom som podal

aj návrh na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní - 15 svedkov, 5 listinných dôkazov,

zistenie uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky a vyšetrenie duševného stavu 2 svedkov,

a opakovane som namietol nezákonnosť dôkazného materiálu nielen pre spôsob jeho

získania, ale aj pre skutočnosť jeho faktického menenia (t. j. ich rozpor s objektívnou

pravdou).“.

Sťažovateľovi bol následne 24. apríla 2009 doručený trestný rozkaz samosudkyne

špeciálneho súdu č. k. -687 z 21. apríla 2009, ktorým bol uznaný za vinného

pre trestný čin v zmysle ustanovenia .

Vo vzťahu k vhodnosti aplikácie inštitútu trestného rozkazu v danej trestnej veci

sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie v takejto forme „je opodstatnené v prípade napr. keď

obžalovaný uznáva svoju vinu a nie je využitý inštitút dohody o vine a treste, kedy ostáva

nečinný, prípadne aj jeho obhajca po doručení výzvy na oznámenie návrhov na vykonanie

dôkazov, vtedy je takéto rozhodnutie akceptovateľné vzhľadom k procesnej ekonómii

a k odstráneniu právnej neistoty rýchlym a neprieťahovým konaním. Právo ako regulatív

spoločnosti so snahou o nastolenie spravodlivosti však musí vychádzať z holistického

prístupu reprezentantov súdnej moci k veci samej. Vydanie trestného rozkazu vo veci,

v ktorej obžalovaný navrhuje vykonanie viac ako 20 dôkazov a namieta zákonnosť získania

a obsahu dôkazov prípravného konania, je však prejavom merizmu, t. j. súd časť [tu výrok

právnej normy ustanovenej v ] považuje za celok, priorizuje

ju a skutočný obsah celku (právneho poriadku právneho štátu v jeho formálnom ale najmä

materiálnom poňatí) ignoruje.“.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdí, že špeciálny súd „vydaním trestného rozkazu

(teda tým, že sa považuje za vecne príslušný súd) porušil moje právo na zákonného sudcu

ustanovené v SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

Sťažovateľ namieta tiež „nezákonné, neodôvodnené a neodôvodniteľné

kvalifikovanie skutku tak, aby zdanlivo z formálneho hľadiska bola založená pôsobnosť

(ústavný pojem príslušnosť) Špeciálneho súdu v Pezinku. Skutočnosť nesprávnej právnej

kvalifikácie skutku, skutočnosť, že Špeciálny súd v Pezinku sa nevysporiadal s mojím

návrhom na postúpenie veci príslušnému súdu pri preskúmaní obžaloby v zmysle ust. § 241

ods. 1 písm. a) , považujem za porušenie môjho základného práva na zákonného sudcu,

zaručeného SR a obdobne výkladom opretým o judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“.

Podľa argumentácie sťažovateľa vecnú pôsobnosť špeciálneho súdu v predmetnej

trestnej veci spochybňuje platná a účinná právna úprava, keďže podľa „ust. § 14 ods. 2

písm. a) môže po 01. 01. 2006 špeciálny súd konať len a len o trestných činoch podľa

, až , , až (ide samozrejme logickým

výkladom a vôbec účinnosťou právnej úpravy o ustanovenia účinného

po 01. 01. 2006). Toto taxatívne vymedzenie aj v zmysle výkladu a aplikácie čl. 2 ods. 2

SR (rozsah a spôsob konania štátneho orgánu ustanoveného zákonom) vylučuje

pôsobnosť Špeciálneho súdu v Pezinku v mojom prípade, kedy Úrad boja proti korupcii

vzniesol obvinenie pre trestný čin podľa ust. účinného do 31. 12.

2005.

Absenciou prechodných ustanovení zákonodarca prejavil svoju vôľu, ktorou bolo to,

že o trestnej činnosti podľa účinného do 31. 12. 2005 môže Špeciálny súd

rozhodovať len vtedy, ak bola obžaloba podaná do 31. 12. 2005 (bez ohľadu na dátum

skončenia takejto trestnej veci). Od 01. 01. 2006 teda neexistuje zákonná norma, na základe

ktorej môže vec, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie po 01. 01. 2006 za čin spáchaný

do 31. 12. 2005 podľa (účinného do 31. 12. 2005), rozhodovať Špeciálny súd

(eo ipso aj Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR v prípravnom konaní).“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na zákonného sudcu podľa

bolo porušené postupom špeciálneho súdu spočívajúcim v prijatí

obžaloby č. k. VII/2 Gv 8/08-35 z 11. marca 2009 a vo vydaní trestného rozkazu sp. zn.

PK-2 z 21. apríla 2009.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Konaním Špeciálneho súdu v Pezinku vo veci vedenej pod sp. zn.: PK-2

bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. SR, ako aj ustanovenia čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Špeciálny súd v Pezinku je povinný postúpiť vec vedenú pod sp. zn.: PK-2

príslušnému súdu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. V. K., advokáta v M., č... vedený v T., a. s., pobočka M.,

v sume 289,74,- EUR (podľa vyhlášky MS SR č. v aktuálnom znení

za 2 úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie [§ 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 11

ods. 2] v sume 115,90,- EUR, podanie ústavnej sťažnosti [§ 14 ods. 1 písm. c) v spojení

s § 11 ods. 2] v sume 115,90,- EUR, DPH 19 % podľa § 18 ods. 3 v celkovej sume

44,04,- EUR, 2 x režijný paušál v sume 6,95,- EUR podľa § 16 ods. 3 a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Do samotného textu návrhu rozhodnutia nebol zahrnutý aj návrh na rozhodnutie

ústavného súdu o dočasnom opatrení. Tento návrh však vyplýva z obsahu odôvodnenia

sťažnosti, ako aj z podania sťažovateľa z 26. mája 2009. Návrh sťažovateľa na rozhodnutie

o dočasnom opatrení zmätočne odkazuje na znenie § 52 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), pričom predmetný odsek sa možnosťou rozhodnúť o dočasnom opatrení

nezaoberá. Správne citované ustanovenie zákona by v danom prípade malo byť § 52 ods. 2

.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu

zaručeného , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 .

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody

je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy

(napr. ).

Princíp subsidiarity vyplývajúci zo znenia vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmavať, potvrdzovať či zrušovať procesné alebo meritórne

rozhodnutia, pokiaľ existuje zákonom stanovená možnosť domáhať sa ochrany dotknutých

základných práv na súdoch v sústave všeobecných súdov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať

sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou

právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc konať

o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (napr. ).

Podľa (ďalej len „Trestný

poriadok“) samosudca môže bez prejednania veci na hlavnom pojednávaní vydať trestný

rozkaz, ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi.

Podľa obvinený a osoby, ktoré sú oprávnené podať

v jeho prospech odvolanie, ako aj prokurátor môžu podať proti trestnému rozkazu odpor.

Podľa ak bol odpor podaný v lehote a nebol vzatý

späť podľa odseku 6, trestný rozkaz sa ruší.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta postup špeciálneho súdu, ktorý napriek

skutočnosti, že podľa názoru sťažovateľa nie je vecne príslušným, prijal obžalobu

a následne vydal trestný rozkaz.

Ako sťažovateľ vo svojej sťažnosti aj sám uvádza, hlavným účelom rozhodnutia

formou trestného rozkazu je čo najrýchlejšie a najefektívnejšie dosiahnutie stavu právnej

istoty rozhodnutím vo veci. Zvýšená rýchlosť konania je zabezpečená procesnou výnimkou,

keď sa vo veci nevykoná hlavné pojednávanie a ďalšie rozsiahle dokazovanie. Keďže súd

rozhoduje na základe dôkazov z prípravného konania, je jedným z predpokladov vydania

trestného rozkazu spoľahlivo preukázaný skutkový stav, pričom rozhodnutie o vydaní alebo

nevydaní rozkazu je plne na posúdení samosudcu. Samosudca sa nepochybne môže

rozhodnúť vydať trestný rozkaz napriek skutočnosti, že obvinený vo svojom vyjadrení

navrhne ďalšie dokazovanie.

Rozhodnutie formou trestného rozkazu predstavuje istú zákonnú výnimku zo zásady

verejného prejednania veci, zásady ústnosti či zásady prejednania veci súdom v prítomnosti

obvineného. V záujme ochrany práv obvineného preto upravuje osobitný

spôsob procesnej obrany voči trestnému rozkazu, ktorým je možnosť podania odporu,

ktorého priamym účinkom za splnenia predpokladu jeho podania v určenej lehote

a oprávnenou osobou je zrušenie trestného rozkazu a následné nariadenie hlavného

pojednávania. V rámci hlavného pojednávania obvinený môže za predpokladu zákonnosti

priebehu konania plne realizovať svoje procesné práva vrátane tých, ktorých realizácia bola

vydaním trestného rozkazu obmedzená v záujme rýchlosti a efektívnosti konania.

Odpor ako prostriedok procesnej obrany mal k dispozícii aj sťažovateľ. V samotnej

sťažnosti nie je výslovne uvedené, či sťažovateľ tento prostriedok využil, alebo nie, rovnako

tak nie je odpor súčasťou príloh sťažnosti. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti a následne

v jej doplnení podaním z 26. mája 2009 navrhol, aby ústavný súd rozhodol v zmysle

ustanovenia o dočasnom opatrení a uložil špeciálnemu

súdu, aby sa dočasne zdržal vykonávania zásahov do základných práv sťažovateľa, a teda

aby v predmetnej trestnej veci nekonal až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu.

V predmetnom doplnení sťažnosti sťažovateľ zároveň uvádza, že špeciálny súd mu doručil

predvolanie na hlavné pojednávanie.

Ústavný súd sa o stave konania informoval na špeciálnom súde, pričom zistil,

že sťažovateľ podal proti trestnému rozkazu odpor a následkom tejto skutočnosti boli

už v predmetnej veci špeciálnym súdom nariadené termíny hlavného pojednávania, v rámci

ktorých môže sťažovateľ uplatniť námietku nepríslušnosti súdu.

Ústavný súd dodáva, že za účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k možnému

porušeniu základného práva sťažovateľa bude možné považovať tiež odvolanie proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu, pričom ako odvolací dôvod môže byť uplatnená

aj námietka nepríslušnosti súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal, a to vrátane návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009