Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 221/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.

z 15. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009

doručená sťažnosť P. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. V.,

K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn.

z 15. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že námietka porušenia označených práv smeruje proti

uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. z 15. apríla 2009 a uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2009. Podľa jeho vyjadrenia v rámci

týchto konaní oba súdy rozhodovali o ním vznesenej námietke zaujatosti zo 14. apríla 2009

voči predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K. O tejto námietke rozhodol

špeciálny súd v označenom rozhodnutí tak, že konštatoval, že JUDr. I. K. nie je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.

. Sťažovateľ uviedol, že proti uzneseniu špeciálneho súdu podal hneď

po jeho vyhlásení sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2009 tak, že napadnuté uznesenie špeciálneho súdu zrušil

s odôvodnením, že na jeho prijatie neboli vôbec dané dôvody, keďže jeho námietka nebola

vznesená bezodkladne a zároveň bola procesného charakteru.

Podľa vyjadrení sťažovateľa bola jeho námietka zaujatosti voči JUDr. I. K. vznesená

z dôvodu, že v rozsudku sp. zn. zo 17. februára 2009, ktorým boli

obžalovaní odlišní od jeho osoby uznaní vinnými zo spáchania trestného činu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1

účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné činy, za čo im boli uložené

tresty odňatia slobody, došlo na viacerých miestach k uvedeniu jeho celého mena. Podľa

názoru sťažovateľa uvedenie jeho mena ako spolupáchateľa (nie obžalovaného) trestných

činov nebolo namieste, keďže jeho trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie

a dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho vine a treste.

V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Práve skutočnosť, že v odsudzujúcom rozsudku

v inej trestnej veci súd uviedol podrobný popis kriminálneho konania sťažovateľa, pričom

jeho trestná vec pre tie isté skutky doposiaľ skončená nebola, teda nebol vyhlásený žiaden

rozsudok, budí v sťažovateľovi celkom opodstatnený dojem hraničiaci až s presvedčením,

že ten istý predseda senátu, ktorý prejednáva vylúčenú vec sťažovateľa tohto odsúdi

v budúcnosti, aj keď v súčasnosti ešte nebolo skončené dokazovanie.

Takmer totožný prípad už riešil Európsky súd pre ľudské práva vo veci Ferrantelli

a Santangelo c. Taliansko zo 7. augusta 1996, kde zistil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

v ktorom ten istý sudca rozhodoval najprv o vine a treste spoluobvineného a potom

v osobitnom konaní o vine a treste ďalších obvinených. Súd konštatoval, že obava

z nedostatku nestrannosti vyplýva z dvoch skutočností. Jednak prvý rozsudok sa podrobne

zaoberá činnosťou obvinených, označuje ich ako spolupáchateľov a zisťuje ich účasť

a úlohu pri spáchaní trestného činu, jednak v druhom rozsudku, ktorým boli odsúdení

sťažovatelia, sú citované obsiahle pasáže z prvého rozsudku.

Špeciálny súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aspoň meritom veci, keď rozhodol,

že predseda senátu nie je vylúčený a neuznal dôvody sťažovateľa s poukazom na skutočnosť,

že rozhodoval o iných obžalovaných.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však ani len nepriznal namietané právo

sťažovateľovi a s odkazom na vnútroštátne právo, konkrétne na ust.

uznesenie Špeciálneho súdu zrušil... Pokiaľ tento vytýka, že sťažovateľ nepodal námietku

zaujatosti bezodkladne, tak k uvedenému je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky nepredložil žiadne argumenty, o ktoré by oprel svoje tvrdenie. Predovšetkým

je potrebné uviesť, že sťažovateľovi predmetný rozsudok ani len doručovaný nebol, a teda

nie je možné posúdiť objektívne dobu, ktorá uplynula odkedy sa o namietaných

skutočnostiach v ňom uvedených dozvedel, pričom sťažovateľ tvrdí, že námietku podal

obratom. Rovnako neobstojí ani argument Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý

vyhodnotil námietku sťažovateľa len ako námietku na procesný postup súdu, pretože

vydanie rozsudku v inej veci, v ktorom boli uvedené namietané skutočnosti, aj keď

sa pôvodne viedlo spoločné konanie, nepochybne nie je procesným postupom vo veci

týkajúcej sa sťažovateľa, ale podanie námietky možno naopak celkom jednoznačne zaradiť,

už aj z pohľadu systematizácie , medzi základné práva sťažovateľa.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa tak javí byť ako arbitrárne.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že uznesením špeciálneho súdu sp. zn. z 15. apríla 2009

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2009 bolo porušené jeho

základné právo podľa a právo podľa dohovoru, a priznal

mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

Okrem toho sťažovateľ žiadal o anonymizáciu svojho mena a priezviska a ich

nahradenie príslušnými iniciálkami v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. apríla 2007 podal prokurátor

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn.

VII/2GV 49/05 na špeciálnom súde obžalobu na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených

za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej

skupiny podľa účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné

činy. Táto trestná vec sťažovateľa bola pôvodne vedená na špeciálnom súde pod sp. zn.

PK-1T 14/2007, avšak na hlavnom pojednávaní 3. novembra 2008 bola spolu s trestnými

vecami niektorých spoluobvinených vylúčená na samostatné konanie. V súčasnej dobe

je vedená na tamojšom súde pod sp. zn. .

Dňa 14. apríla 2009 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu

1T špeciálneho súdu JUDr. I. K., ktorý rozhodoval vo veci vedenej na tamojšom súde pod

sp. zn. , pričom námietka zaujatosti bola špeciálnemu súdu doručená

15. apríla 2009. Jej podstatou bolo tvrdenie, že JUDr. I. K. uvedením jeho mena

ako páchateľa trestného činu v rozsudku obžalovaného R. O. a spol. sp. zn.

zo 17. februára 2009 porušil jeho prezumpciu neviny, čím uňho zároveň vzbudil dojem,

že v prípade rozhodovania o jeho vine v jeho trestnej veci bude JUDr. I. K. automaticky

vychádzať z toho, že sa skutku dopustil, aj keď dokazovanie v danej veci nie je dosiaľ

skončené. O námietke zaujatosti rozhodol špeciálny súd uznesením sp. zn.

z 15. apríla 2009 tak, že vyslovil, že JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania v danej trestnej veci s odôvodnením, že pokiaľ bol sťažovateľ v danom

rozsudku označený za páchateľa trestného činu, bolo to tak z dôvodu, že vykonaným

dokazovaním v trestnej veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. sa takýto

stav preukázal.

Proti uzneseniu špeciálneho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2009 tak, že ho podľa § 194

ods. 1 zrušil. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd

konštatoval: „V posudzovanej veci jednak námietky obžalovaných neboli vznesené

bezodkladne a napokon ich námietky sú rýdzo procesného charakteru. Preto senát

špeciálneho súdu nemal vôbec o týchto námietkach obžalovaných rozhodovať. Bránilo mu

v tom vyššie citované ustanovenie. Uvedené pochybenie senátu špeciálneho súdu musel

napraviť najvyšší súd, preto napadnuté uznesenie zrušil podľa , pretože

jeho vydanie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neprichádzalo do úvahy.“

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozhodnutiami špeciálneho

súdu a najvyššieho súdu, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti

vznesenej sťažovateľom proti predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K.

Tým, že špeciálny súd nevylúčil JUDr. I. K. z vykonávania úkonov trestného konania

v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj z dôvodu, že najvyšší súd na základe podanej sťažnosti

proti prvostupňovému rozhodnutiu konštatoval, že na jeho prijatie vôbec nebol daný dôvod,

a preto ho zrušil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv.

V namietanej veci, vzhľadom na podstatu námietky sťažovateľa, považoval ústavný

súd za prvoradé ustáliť, či na jej prerokovanie je daná jeho právomoc a či sa v danom

prípade nemôže ešte sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv v konaní pred všeobecnými

súdmi, ktorých právomoc, vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1

, predchádza právomoci ústavného súdu. Článok 127 ods. 1 totiž limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľ tvrdil, že jeho trestná vec vedená na špeciálnom súde pod sp. zn.

PK-1T 32/2008 nebola dosiaľ právoplatne skončená. Z tohto zistenia ústavný súd

vychádzal.

Podľa účinného od 1. januára 2006 (ďalej len

„“) z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca...,

u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo

k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi,

splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa sudca... je vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský

zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca

poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní

na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,

kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného

stupňa.

Podľa rozsudok môže odvolaním napadnúť

obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo

veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal

byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného procesu pred

všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné

pochybenia sudcov dôvodom aj na námietku ich zaujatosti (sťažovateľ ju využil),

na podanie odvolania ( a násl. ) i na podanie dovolania (

a násl. ).

V danej veci je potrebné uviesť, že odvolanie a dovolanie ešte stále sťažovateľovi

umožňujú (samozrejme, za predpokladu, že k jeho odsúdeniu reálne dôjde) účinne namietať

všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj prípadnú zaujatosť sudcu spojenú

so sťažovateľovým tvrdením o porušení zásady prezumpcie neviny. Veď jedným

zo zákonných dovolacích dôvodov je práve skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý

mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Z toho vyplýva,

že sú to v prvom rade všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu

právam sťažovateľa, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. Právomoc ústavného súdu

je pri ochrane základného práva každého účastníka konania pred všeobecným súdom

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (obdobne

napr. ).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009