Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 221/09
PDF · 194.95 KB
No categories available
III. ÚS 221/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. V., K., pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.
PK-1T/32/2008 z 15. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009
doručená sťažnosť P. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. V.,
K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn.
PK-1T/32/2008 z 15. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že námietka porušenia označených práv smeruje proti
uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK-1T/32/2008 z 15. apríla 2009 a uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009. Podľa jeho vyjadrenia v rámci
týchto konaní oba súdy rozhodovali o ním vznesenej námietke zaujatosti zo 14. apríla 2009
voči predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K. O tejto námietke rozhodol
špeciálny súd v označenom rozhodnutí tak, že konštatoval, že JUDr. I. K. nie je vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.
PK-1T/32/2008. Sťažovateľ uviedol, že proti uzneseniu špeciálneho súdu podal hneď
po jeho vyhlásení sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 tak, že napadnuté uznesenie špeciálneho súdu zrušil
s odôvodnením, že na jeho prijatie neboli vôbec dané dôvody, keďže jeho námietka nebola
vznesená bezodkladne a zároveň bola procesného charakteru.
Podľa vyjadrení sťažovateľa bola jeho námietka zaujatosti voči JUDr. I. K. vznesená
z dôvodu, že v rozsudku sp. zn. PK-1T/14/2007 zo 17. februára 2009, ktorým boli
obžalovaní odlišní od jeho osoby uznaní vinnými zo spáchania trestného činu založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1
Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné činy, za čo im boli uložené
tresty odňatia slobody, došlo na viacerých miestach k uvedeniu jeho celého mena. Podľa
názoru sťažovateľa uvedenie jeho mena ako spolupáchateľa (nie obžalovaného) trestných
činov nebolo namieste, keďže jeho trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie
a dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho vine a treste.
V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Práve skutočnosť, že v odsudzujúcom rozsudku
v inej trestnej veci súd uviedol podrobný popis kriminálneho konania sťažovateľa, pričom
jeho trestná vec pre tie isté skutky doposiaľ skončená nebola, teda nebol vyhlásený žiaden
rozsudok, budí v sťažovateľovi celkom opodstatnený dojem hraničiaci až s presvedčením,
že ten istý predseda senátu, ktorý prejednáva vylúčenú vec sťažovateľa tohto odsúdi
v budúcnosti, aj keď v súčasnosti ešte nebolo skončené dokazovanie.
Takmer totožný prípad už riešil Európsky súd pre ľudské práva vo veci Ferrantelli
a Santangelo c. Taliansko zo 7. augusta 1996, kde zistil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
v ktorom ten istý sudca rozhodoval najprv o vine a treste spoluobvineného a potom
v osobitnom konaní o vine a treste ďalších obvinených. Súd konštatoval, že obava
z nedostatku nestrannosti vyplýva z dvoch skutočností. Jednak prvý rozsudok sa podrobne
zaoberá činnosťou obvinených, označuje ich ako spolupáchateľov a zisťuje ich účasť
a úlohu pri spáchaní trestného činu, jednak v druhom rozsudku, ktorým boli odsúdení
sťažovatelia, sú citované obsiahle pasáže z prvého rozsudku.
Špeciálny súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aspoň meritom veci, keď rozhodol,
že predseda senátu nie je vylúčený a neuznal dôvody sťažovateľa s poukazom na skutočnosť,
že rozhodoval o iných obžalovaných.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však ani len nepriznal namietané právo
sťažovateľovi a s odkazom na vnútroštátne právo, konkrétne na ust. § 32 ods. 6 Tr. por.
uznesenie Špeciálneho súdu zrušil... Pokiaľ tento vytýka, že sťažovateľ nepodal námietku
zaujatosti bezodkladne, tak k uvedenému je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky nepredložil žiadne argumenty, o ktoré by oprel svoje tvrdenie. Predovšetkým
je potrebné uviesť, že sťažovateľovi predmetný rozsudok ani len doručovaný nebol, a teda
nie je možné posúdiť objektívne dobu, ktorá uplynula odkedy sa o namietaných
skutočnostiach v ňom uvedených dozvedel, pričom sťažovateľ tvrdí, že námietku podal
obratom. Rovnako neobstojí ani argument Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
vyhodnotil námietku sťažovateľa len ako námietku na procesný postup súdu, pretože
vydanie rozsudku v inej veci, v ktorom boli uvedené namietané skutočnosti, aj keď
sa pôvodne viedlo spoločné konanie, nepochybne nie je procesným postupom vo veci
týkajúcej sa sťažovateľa, ale podanie námietky možno naopak celkom jednoznačne zaradiť,
už aj z pohľadu systematizácie trestného poriadku, medzi základné práva sťažovateľa.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa tak javí byť ako arbitrárne.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1T/32/2008 z 15. apríla 2009
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a priznal
mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.
Okrem toho sťažovateľ žiadal o anonymizáciu svojho mena a priezviska a ich
nahradenie príslušnými iniciálkami v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj
osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 50 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. apríla 2007 podal prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn.
VII/2GV 49/05 na špeciálnom súde obžalobu na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených
za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné trestné
činy. Táto trestná vec sťažovateľa bola pôvodne vedená na špeciálnom súde pod sp. zn.
PK-1T 14/2007, avšak na hlavnom pojednávaní 3. novembra 2008 bola spolu s trestnými
vecami niektorých spoluobvinených vylúčená na samostatné konanie. V súčasnej dobe
je vedená na tamojšom súde pod sp. zn. PK-1T 32/2008.
Dňa 14. apríla 2009 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu
1T špeciálneho súdu JUDr. I. K., ktorý rozhodoval vo veci vedenej na tamojšom súde pod
sp. zn. PK-1T/32/2008, pričom námietka zaujatosti bola špeciálnemu súdu doručená
15. apríla 2009. Jej podstatou bolo tvrdenie, že JUDr. I. K. uvedením jeho mena
ako páchateľa trestného činu v rozsudku obžalovaného R. O. a spol. sp. zn. PK-1T 14/2007
zo 17. februára 2009 porušil jeho prezumpciu neviny, čím uňho zároveň vzbudil dojem,
že v prípade rozhodovania o jeho vine v jeho trestnej veci bude JUDr. I. K. automaticky
vychádzať z toho, že sa skutku dopustil, aj keď dokazovanie v danej veci nie je dosiaľ
skončené. O námietke zaujatosti rozhodol špeciálny súd uznesením sp. zn. PK-1T 32/2008
z 15. apríla 2009 tak, že vyslovil, že JUDr. I. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania v danej trestnej veci s odôvodnením, že pokiaľ bol sťažovateľ v danom
rozsudku označený za páchateľa trestného činu, bolo to tak z dôvodu, že vykonaným
dokazovaním v trestnej veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. PK-1T 14/2007 sa takýto
stav preukázal.
Proti uzneseniu špeciálneho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 11/2009 z 30. apríla 2009 tak, že ho podľa § 194
ods. 1 Trestného poriadku zrušil. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd
konštatoval: „V posudzovanej veci jednak námietky obžalovaných neboli vznesené
bezodkladne a napokon ich námietky sú rýdzo procesného charakteru. Preto senát
špeciálneho súdu nemal vôbec o týchto námietkach obžalovaných rozhodovať. Bránilo mu
v tom vyššie citované ustanovenie. Uvedené pochybenie senátu špeciálneho súdu musel
napraviť najvyšší súd, preto napadnuté uznesenie zrušil podľa § 194 ods. 1 Tr. por., pretože
jeho vydanie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neprichádzalo do úvahy.“
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami špeciálneho
súdu a najvyššieho súdu, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti
vznesenej sťažovateľom proti predsedovi senátu 1T špeciálneho súdu JUDr. I. K.
Tým, že špeciálny súd nevylúčil JUDr. I. K. z vykonávania úkonov trestného konania
v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj z dôvodu, že najvyšší súd na základe podanej sťažnosti
proti prvostupňovému rozhodnutiu konštatoval, že na jeho prijatie vôbec nebol daný dôvod,
a preto ho zrušil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv.
V namietanej veci, vzhľadom na podstatu námietky sťažovateľa, považoval ústavný
súd za prvoradé ustáliť, či na jej prerokovanie je daná jeho právomoc a či sa v danom
prípade nemôže ešte sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv v konaní pred všeobecnými
súdmi, ktorých právomoc, vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1
ústavy, predchádza právomoci ústavného súdu. Článok 127 ods. 1 ústavy totiž limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Sťažovateľ tvrdil, že jeho trestná vec vedená na špeciálnom súde pod sp. zn.
PK-1T 32/2008 nebola dosiaľ právoplatne skončená. Z tohto zistenia ústavný súd
vychádzal.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len
„Trestný poriadok“) z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca...,
u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo
k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi,
splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca... je vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský
zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca
poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.
Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa
je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní
na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,
kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného
stupňa.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo
veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal
byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Ústavný súd dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného procesu pred
všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné
pochybenia sudcov dôvodom aj na námietku ich zaujatosti (sťažovateľ ju využil),
na podanie odvolania (§ 306 a násl. Trestného poriadku) i na podanie dovolania (§ 368
a násl. Trestného poriadku).
V danej veci je potrebné uviesť, že odvolanie a dovolanie ešte stále sťažovateľovi
umožňujú (samozrejme, za predpokladu, že k jeho odsúdeniu reálne dôjde) účinne namietať
všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj prípadnú zaujatosť sudcu spojenú
so sťažovateľovým tvrdením o porušení zásady prezumpcie neviny. Veď jedným
zo zákonných dovolacích dôvodov je práve skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý
mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Z toho vyplýva,
že sú to v prvom rade všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu
právam sťažovateľa, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. Právomoc ústavného súdu
je pri ochrane základného práva každého účastníka konania pred všeobecným súdom
subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (obdobne
napr. III. ÚS 57/06).
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť
je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2009