Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 233/09
PDF · 250.66 KB
No categories available
III. ÚS 233/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., Ž., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou V., s. r. o., B., v mene ktorej koná JUDr. R. M., konateľ a advokát, vo veci
namietaného porušenia práva na voľný pohyb tovaru podľa čl. 23, čl. 25 a čl. 29 Zmluvy
o založení Európskeho Spoločenstva a porušenia práv vyplývajúcich z čl. 4 Nariadenia
Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003, čl. 20 a čl. 23 Smernice č. 2003/54/ES,
ako aj podľa čl. 3 ods. 4 Smernice č. 2005/89/ES bodom 2 Rozhodnutia Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2008 faxom a následne 26. februára 2008 poštou (po doplnení 27. mája 2008) doručená
sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia práva „na voľný pohyb tovaru podľa čl. 23, 25 a 29 Zmluvy o založení
Európskeho Spoločenstva; na nediskriminačné a transparentné poplatky za používanie siete
vrátane prepojovacích vedení v prenosovej sústave podľa čl. 4 Nariadenia Európskeho
Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003; na prístup do prenosových a distribučných sústav
na základe taríf uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom
sústavy, na zabezpečenie nediskriminačnej efektívnej hospodárskej súťaže, na účinné
fungovanie trhu podľa čl. 20 a čl. 23 Smernice č. 2003/54/ES a na nediskriminačné
opatrenia prijímané na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie, ktoré
nepredstavujú neprimerané zaťaženie pre účastníkov trhu podľa čl. 3 ods. 4 Smernice
č. 2005/89/ES; vyplývajúce mu z komunitárneho právneho poriadku, ktorý sa Slovenská
republika zaviazala dodržiavať v Zmluve o pristúpení k EÚ“ bodom 2 Rozhodnutia Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá je na základe Povolenia ÚRSO...
oprávnená podnikať v elektroenergetike, rozsah podnikania – dodávka elektriny...
Sťažovateľ sa v súlade s Podmienkami ponukového konania č. 2007/1 na predaj pásmového
Produktu elektriny v roku 2008, zúčastnil dňa 18. 06. 2007 ponukového kola aukcie...
Sťažovateľ na aukcii vydražil na rok 2008 elektrinu v objeme 90 MW, t. j. 790.560 MWh
a následne uzatvoril so slovenskými, ale aj zahraničnými odberateľmi zmluvy o dodávke
elektriny na obdobie roka 2008. V čase konania aukcie a tiež v období keď sťažovateľ
uzatvoril zmluvy o dodávke elektriny so svojimi domácimi odberateľmi a s odberateľmi
v iných členských štátoch Európskej Únie (ďalej len EÚ), platila na území Slovenskej
republiky (ďalej len SR) právna úprava, ktorá garantovala nediskriminačné postavenie
subjektov pôsobiacich na európskom vnútornom trhu s elektrinou...
Vláda SR na svojom zasadnutí dňa 4. júla 2007 schválila Nariadenie vlády
č. 317/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie trhu s elektrinou...
Citované nariadenie vlády v ust. § 12 ods. 9, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2008,
stanovilo v prípade vývozu elektriny platbu za systémové služby, ktorú má uhradiť vývozca
elektriny, ak nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie dovezená.
Kompetencia určiť výšku platby za systémové služby je v súlade so zákonom č. 276/2001
Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach zverená ÚRSO...
Vzhľadom na skutočnosť, že dodávať elektrinu pre odberateľov mimo územia
Slovenska, môže sťažovateľ iba prostredníctvom elektrizačnej a prenosovej sústavy
spravovanej S., a. s. (ďalej „S.“), sťažovateľ je každoročne so S. nútený uzavrieť Zmluvu
o prenose elektriny cez spojovacie vedenia (ďalej „Zmluva o prenose elektriny“).
Dňa 08. 11. 2007 bol sťažovateľovi mailom doručený návrh Zmluvy o prenose elektriny na
rok 2008, pričom v čl. 8 ods. 13 tejto zmluvy bola obsiahnutá povinnosť sťažovateľa
uhrádzať S. predmetnú platbu za systémové služby vo výške určenej platným Rozhodnutím
ÚRSO (8. 11. 2007 nebola zverejnená výška poplatku). Chceli by sme upozorniť
na skutočnosť, že nakoľko sťažovateľ na území Slovenska nemá možnosť výberu
poskytovateľa prenosu elektriny, a aj v súvislosti s oznámeným odpojením od elektrizačnej
a prenosovej sústavy zo strany S., v prípade neakceptácie návrhu Zmluvy o prenose
elektriny do 10. 12. 2007, sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že nevedel v akej výške ÚRSO
stanovil poplatok za vývoz elektriny nakúpenej na vyššie opísanej aukcii SE, predložený
návrh Zmluvy o prenose elektriny dňa 06. 12. 2007 podpísal...
Dňa 4. 12. 2007 ÚRSO, podľa § 12 ods. 9 Nariadenia vlády, svojim Rozhodnutím
č. 0020/2008/E, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 12. 2007, určilo v bode 2.
za systémové služby v prípade vývozu elektriny, ak vývozca nepreukáže, že vyvážaná
elektrina bola na vymedzené územie dovezená, tarifu: 293.- Sk/MWh. Keďže sťažovateľ
nebol účastníkom cenového konania, ktorého výsledkom bolo Rozhodnutie ÚRSO
č. 0020/2008/E, toto rozhodnutie mu nebolo doručené a o výške poplatku za systémové
služby pri vývoze elektriny vyrobenej na území Slovenska sa mohol dozvedieť najskôr dňa
09. 01. 2008, kedy bolo rozhodnutie zverejnené vo Vestníku ÚRSO, resp. až 28. 01. 2008,
kedy toto rozhodnutie bolo zverejnené na internetovej stránke ÚRSO... Sťažovateľ
sa pokúšal prostredníctvom ÚRSO získať kópiu tohto právoplatného rozhodnutia, avšak
telefonicky mu bolo iba oznámené, že rozhodnutie bolo účastníkom konania doručené dňa
07. 12. 2007. Rozhodnutie ÚRSO nadobudlo právoplatnosť až po uplynutí 15-dňovej
odvolacej lehoty, t. j. dňa 27. 12. 2007. ... Nakoľko sťažovateľ – obchodník s elektrinou,
nie je účastníkom cenového konania, (účastníkmi tohto cenového konania boli len S.
a MH SR, ktorým bolo napádané rozhodnutie doručené), sťažovateľ nemohol v zmysle
platnej právnej úpravy podať voči tomuto Rozhodnutiu ÚRSO riadny opravný prostriedok –
odvolanie, resp. ani domáhať sa preskúmania Rozhodnutia súdom po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov...
Právoplatným Rozhodnutím ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007, konkrétne
určením výšky platby za systémové služby v bode 2, boli porušené základné práva a slobody
sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, nakoľko toto rozhodnutie sa priamo
dotýka hlavného predmetu podnikania sťažovateľa, t. j. dodávok elektriny. Sťažovateľ
sa v tejto sťažnosti odvoláva na nižšie uvedené porušenia základných práv a slobôd...
Zmluvou o pristúpení k EÚ sa SR zaviazala dodržiavať komunitárny právny
poriadok, ktorý sa odo dňa pristúpenia SR k EÚ, stal neoddeliteľnou súčasťou právneho
poriadku SR.
Primárne a sekundárne právo Európskeho spoločenstva v súlade, s ktorým je ÚRSO
povinné navrhovať a prijímať opatrenia a rozhodnutia upravujúce fungovanie trhu
s elektrinou, ustanovuje základný právny rámec pre fungovanie vnútorného trhu s
elektrinou a postavenie subjektov, ktoré na ňom pôsobia...
Jednou zo štyroch hlavných slobôd zakotvených v Zmluve o založení ES, na ktorých
je založené fungovanie vnútorného trhu Európskej únie (ďalej „EU“), a sú garantované
každej fyzickej a právnickej osobe, je voľný pohyb tovaru.
Elektrina ako druh tovaru je definovaná v Smernici č. 85/374/EHS zo 7. augusta
1985...
Voľný pohyb tovarov, teda aj elektriny, je garantovaný primárnym komunitárnym
právom, konkrétne týmito ustanoveniami Zmluvy o založení ES:
a) čl. 23 - zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi a rovnako
aj zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá.,
b) čl. 25 - clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým účinkom medzi členskými
štátmi sa zakazujú,
c) čl. 29 - množstevné obmedzenia vývozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom
sú medzi členskými štátmi zakázané.
Zákaz obmedzenia voľného pohybu tovarov nie je absolútny. Povolené sú jeho
obmedzenia, ktoré sú opodstatnené a) verejnou morálkou, b) verejným záujmom, c)
ochranou zdravia a života osôb a d) ochranou priemyselného alebo obchodného
vlastníctva. Takéto obmedzenie však podľa čl. 30 Zmluvy o založení ES „nemôže vytvárať
žiadny svojvoľný spôsob diskriminácie... v obchode medzi členskými štátmi“.
Vývoz a tranzit elektriny v rámci vnútorného trhu EÚ sú upravené v nasledujúcich
predpisoch sekundárneho komunitárneho práva:
Nariadenie EP a Rady ES č. 1228/2003 definuje zákaz stanovenia akéhokoľvek
špecifického poplatku v prípade individuálnych transakcií deklarovaných tranzitov
elektrickej energie. V nariadení sa ďalej uvádza, že poplatky za prístup do sietí musia byť
transparentné a uplatňované nediskriminačným spôsobom...
Smernica č. 2005/89/ES ukladá členským štátom zabezpečiť, aby akékoľvek
opatrenia prijaté za účelom ochrany bezpečnosti dodávok elektriny neboli diskriminačné
a nepredstavovali neprimerané zaťaženie účastníkov trhu vrátane nových účastníkov trhu
a spoločností s malým podielom na trhu. Členské štáty by mali zvážiť ešte pred prijatím
takýchto opatrení aj ich vplyv na cenu elektriny pre koncových odberateľov.
Smernica č. 2003/54/ES v záujme bezpečnosti dodávky elektriny určuje, že
rovnováha medzi ponukou a dopytom v jednotlivých členských štátoch by sa mala
monitorovať a po monitorovaní by mala nasledovať správa o situácii na úrovni
spoločenstva, ktorá zohľadni kapacitu prepojenia medzi oblasťami. Takéto monitorovanie
by sa malo vykonávať dostatočne včas, aby umožnilo prijať náležité opatrenia, ak je
bezpečnosť dodávky ohrozená. Ak by Ministerstvo hospodárstva SR alebo ÚRSO
vyhodnotili situáciu tak, že dodávky elektriny v SR sú ohrozené, mala by nasledovať správa
o situácii na úrovni spoločenstva, a nie postup, ktorý zvolila vláda a ÚRSO pri novelizácii
nariadenia vlády č. 317/2007 Z. z. a pri vydaní cenového rozhodnutia ÚRSO. ÚRSO podľa
novelizovaného nariadenia vlády č. 317/2007 vopred, teda v rozpore s princípom ex ante,
uplatňovaným na jednotnom európskom trhu s energiami, na regulačné obdobie 1 roka,
stanovilo vývozcom elektriny vyrobenej na území Slovenska diskriminačný poplatok vo
výške 293.- Sk/MWh. Máme za to, že znevýhodnenie postavenia vývozcov elektriny
vyrobenej na území Slovenska oproti vývozcom elektriny z ostatných členských štátov, je
okrem ohrozenia funkčnosti vnútorného trhu s elektrinou v EÚ aj vážnym narušením ako
primárneho tak aj sekundárneho komunitárneho práva. Stanovenie poplatku za vývoz
„slovenskej“ energie nemá žiaden vplyv na zabezpečenie prevádzkovej stability a
bezpečnosti prevádzky elektrizačnej a prenosovej sústavy SR, nakoľko samo o sebe nebráni
vyvážať elektrinu z územia SR, ale ju len finančne znevýhodňuje a diskriminuje oproti
elektrine vyrobenej v ostatných členských štátoch EÚ.
Bodom 2 právoplatného Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007,
ktorým sa určuje výška platby za systémové služby, boli porušené sťažovateľove práva
a slobody vyplývajúce z primárneho i sekundárneho práva ES. Slovenská republika sa k ich
dodržiavaniu zaviazala v Zmluve o pristúpení k EU, ktorá bol ratifikovaná a vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sťažovateľ namieta:
a) porušenie základnej slobody na voľný pohyb tovaru – elektriny, vyplývajúcej
z čl. 23, 25 a 29 Zmluvy o založení ES,
b) porušenie práva na nediskriminačné a transparentné poplatky za používanie siete
vrátane prepojovacích vedení v prenosovej sústave určeného v čl. 4 Nariadení EP a Rady
č. 1228/2003,
c) poníženie práva na prístup do prenosových a distribučných sústav na základe taríf
uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči niektorým užívateľom sústavy, práva
na zabezpečenie nediskriminačnej efektívnej hospodárskej súťaže a na účinné fungovanie
trhu vyplývajúceho z čl. 20 a čl. 23 Smernice č. 2003/54/ES,
d) porušenie práva na nediskriminačné opatrenia prijímané na zabezpečenie
bezpečnosti dodávok elektrickej energie, ktoré nepredstavujú neprimerané zaťaženie
pre účastníkov trhu, vyplývajúceho z čl. 3 ods. 4 Smernice č. 2005/89/ES.
Vykonateľnosťou bodu 2 Rozhodnutia ÚRSO Č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007
o stanovení platby za systémové služby vo výške 293 Sk/MWh, vzniká sťažovateľovi
od 01. 01. 2008 preukázateľná škoda vo forme platby za systémové služby fakturovanej
spoločnosťou S., ktorá priamo ohrozuje fungovanie spoločnosti sťažovateľa...
Sťažovateľ preto v zmysle ust. § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. žiada Ústavný súd SR,
aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť bodu 2 právoplatného Rozhodnutia ÚRSO
č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007 a Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústave, a. s.
uložil, aby sa voči sťažovateľovi dočasne zdržala oprávnenia priznaného jej v bode 2
právoplatného Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007, t. j. oprávnenia
fakturovať platbu za systémové služby, ktorú má uhradiť vývozca elektriny (sťažovateľ),
ak nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie dovezená...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
„Základné práva a slobody sťažovateľa na voľný pohyb tovaru podľa čl. 23, 25 a 29
Zmluvy o založení Európskeho Spoločenstva; na nediskriminačné a transparentné poplatky
za používanie siete vrátane prepojovacích vedení v prenosovej sústave podľa čl. 4
Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003,; na prístup do prenosových
a distribučných sústav na základe taríf uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie voči
niektorým užívateľom sústavy, na zabezpečenie nediskriminačnej efektívnej hospodárskej
súťaže, na účinné fungovanie trhu podľa čl. 20 a čl. 23 Smernice č. 2003/54/ES
a na nediskriminačné opatrenia prijímané na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej
energie, ktoré nepredstavujú neprimerané zaťaženie pre účastníkov trhu podľa čl. 3 ods. 4
Smernice č. 2005/89/ES; vyplývajúce mu z komunitárneho právneho poriadku, ktorým
sa Slovenská republika zaviazala dodržiavať v Zmluve o pristúpení k EÚ, boli bodom 2
Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4. 12. 2007 porušené.
Rozhodnutie ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 4.12.2007 sa v bode 2 ruší
a porušovateľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie uvedených základných práv
a slobôd sťažovateľa.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.000,-
Sk..., ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume
8.011,- Sk na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka v podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. mája 2008, doplnila
svoju sťažnosť takto:
„Jednou z výnimiek z povinnosti vnútroštátneho súdu predložiť SD ES prejudiciálnu
otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva, je v súlade s vyššie citovaným rozsudkom
SD ES vo veci CILIFT aj prípad, keď správne uplatnenie práva Spoločenstva je tak jasné,
že niet priestoru na rozumné pochybnosti (acte clair).
Sťažovateľ má za to, že porušenie jeho práv vyplývajúcich mu z noriem
komunitárneho práva je tak zrejmé, že ÚS SR môže sám, použijúc výnimku acte clair,
rozhodnúť o nesúlade bodu 2 Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007,
v spojení s ust. § 12 ods. 9 Nariadenia vlády č. 317/2007 Z. z., s komunitárnym právom.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, pre prípad, ak by sudca resp. senát ÚS SR,
ktorému bude vec pridelená, a ktorý bude niesť zodpovednosť za súdne rozhodnutie,
považovali za potrebné, pre rozhodnutie vo veci samej, vysporiadať sa s otázkou,
či poplatok za systémové služby stanovený porušovateľom v bode 2 Rozhodnutia ÚRSO
č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007, v spojení s ust. § 12 ods. 9 Nariadenia vlády
č. 317/2007 Z. z., je alebo nie je v rozpore s predpismi komunitárneho práva, žiadame,
aby ÚS SR v súlade s čl. 234 Zmluvy o založení ES požiadal Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie v prejudiciálnej otázke, t.j. aby Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev predložil nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
Majú sa ustanovenia komunitárneho práva: čl. 23 a čl. 25 Zmluvy o založení ES,
čl. 4 Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 1228/2003; čl. 20 a čl. 23
Smernice č. 2003/54/ES a čl. 3 Smernice č. 2005/89/ES; vykladať tak, že vylučujú aplikáciu
platby za systémové služby v prípade vývozu elektriny, ak vývozca elektriny nepreukáže,
že vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie dovezená, stanovenej bodom 2
Rozhodnutia ÚRSO č. 0020/2008/E zo dňa 04. 12. 2007, v spojení s ust. § 12 ods. 9
Nariadenia vlády č. 317/2007Z. z.?“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrenia úradu, ako aj ďalších s vecou súvisiacich
dôkazov ústavný súd zistil, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv garantovaných
označenými ustanoveniami primárneho európskeho práva (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva), ako aj jeho sekundárnej legislatívy (nariadenie, smernica) rozhodnutím
úradu č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007, ktorým pre regulovaný subjekt S., a. s., B.
(ďalej len „S.“), v bode 2 bola určená tarifa 293 Sk/mWh za systémové služby v prípade
vývozu elektriny, ak vývozca elektriny nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na vymedzené
územie dovezená. Sťažovateľka pritom v sťažnosti tvrdila, že nebola účastníkom tohto
konania o cenovej regulácii podľa § 14 a nasl. zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o regulácii“), ktorého výsledkom bolo práve napádané
rozhodnutie.
Vychádzajúc z toho zistenia považoval ústavný súd za prvoradé ustáliť,
či sťažovateľka mala pred podaním sťažnosti ústavnému súdu k dispozícii využitie
opravných či iných právnych prostriedkov, o ktorých by rozhodol všeobecný súd.
Sťažovateľka teda tvrdila, že nebola účastníkom tohto konania, nebolo jej
doručované namietané rozhodnutie, a preto nemohla proti nemu podať opravný
prostriedok. Ustanovenie § 14 ods. 9 zákona o regulácii však ustanovuje, že na toto konanie
sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“). Ten vo svojom ustanovení § 14 ods. 1 určuje, že účastníkom konania je ten,
o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak.
Ak teda vychádzame z tvrdení sťažovateľky o porušení jej práv rozhodnutím úradu,
ktoré predostrela v ústavnej sťažnosti, potom logicky vyplýva, že sťažovateľka sa ochrany
svojich práv mohla domáhať už v rámci cenového (správneho) konania, a to tvrdením,
že rozhodnutím úradu mohla byť priamo dotknutá na svojich právach. Svojho účastníctva
by sa však musela domáhať a toto právne postavenie by sa jej muselo priznať a za účastníka
konania by ju bolo potrebné považovať až do času, kým by sa nepreukázal opak,
a to rozhodnutím správneho orgánu (obdobne napr. II. ÚS 22/02, III. ÚS 359/05).
Vychádzajúc z týchto zistení považoval ústavný súd za potrebné zodpovedať otázku,
či bolo reálne, aby sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich práv v rámci cenového
konania. V sťažnosti totiž argumentovala, že nebola účastníkom konania, a teda namietané
rozhodnutie jej ani nebolo doručované, pričom prvýkrát sa o ňom mohla dozvedieť
9. januára 2008, keď bolo publikované v úradnom vestníku úradu, prípadne až 28. januára
2008, keď došlo k jeho zverejneniu na internetovej stránke úradu. Pritom právoplatnosť
tohto rozhodnutia nastala 27. decembra 2007.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 8. novembra 2007 jej bol elektronickou poštou
doručený zo strany S. návrh Zmluvy o prenose elektriny cez spojovacie vedenia (ďalej len
„zmluva“), pričom v čl. VIII ods. 13 tejto zmluvy jasne stálo, že výška poplatku bude
stanovená platným rozhodnutím úradu. Sťažovateľka ako užívateľ teda mala vedieť,
že jej právny vzťah s poskytovateľom – S. bude závislý od platného rozhodnutia úradu.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že pred podpísaním zmluvy, ku ktorému z jej strany došlo
6. decembra 2007, nevedela o platnom rozhodnutí úradu, ktorým bolo práve napádané
rozhodnutie zo 4. decembra 2007. Zároveň argumentovala tým, že zmluvu podpísala
aj napriek nevedomosti o tom, v akej sume stanoví úrad poplatok za vývoz elektriny. V tejto
súvislosti sa však natíska otázka, akým spôsobom z hľadiska ochrany svojich práv
sťažovateľka postupovala. Veď ak vedela, že podpísanie zmluvy úzko súvisí s vydaním
rozhodnutia, mala podniknúť efektívne kroky na ochranu svojich práv a domáhať sa
ich v rámci cenového konania, pretože o tom, že bude prijaté rozhodnutie úradu vedela
už 8. novembra 2007, keď jej bol doručený návrh zmluvy, teda takmer mesiac pred vydaním
namietaného rozhodnutia. Vo vzťahu k uvedenému neobstojí ani obrana sťažovateľky,
že na území Slovenska nemala inú možnosť výberu poskytovateľa elektriny, a preto bola
nútená danú zmluvu podpísať bez toho, aby vedela o podmienkach obsiahnutých
v rozhodnutí úradu.
Sťažovateľka sa teda ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
mohla domáhať v rámci cenového konania a následne aj v rámci správneho súdnictva
(§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), v rámci ktorého súdy na základe žalôb
a opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy, medzi ktoré, samozrejme, patrí aj úrad.
Ústavný súd konštatuje, že v petite sťažovateľka jasne vymedzila, že jej sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu úradu č. 0020/2008/E zo 4. decembra 2007, s ktorým je úzko
spätá zmluva, ktorú sťažovateľka podpísala so S. 6. decembra 2007. V tejto súvislosti
ústavný súd zistil, že na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) podala
sťažovateľka 9. mája 2008 žalobu o určenie neplatnosti čl. VIII ods. 13 zmluvy, teda toho
ustanovenia, ktoré určuje, že výška poplatku bude stanovená podľa platného rozhodnutia
úradu, ktorým v konečnom dôsledku bolo rozhodnutie namietané v tejto ústavnej sťažnosti,
z čoho je zrejmé, že rozhodnutie jej bolo známe a v inej veci použila túto informáciu.
Ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 23 Cb 114/2008 nebolo
dosiaľ právoplatne skončené. A aj keď jeho výsledkom v prípade úspechu sťažovateľky
by bolo určenie neplatnosti označenej časti zmluvy, a teda toto konanie by nemalo vplyv
na rozhodnutie úradu, je potrebné konštatovať, že jadro problému nastoleného v ústavnej
sťažnosti a v uvedenej žalobe má totožný základ.
Pri prerokovaní námietok sťažovateľky teda ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody
sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Keďže pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval a existuje iný súd, ktorý
môže primárne poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, a teda jeho právomoc predchádza
právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 208/08).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009