Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 280/09
PDF · 143.35 KB
No categories available
III. ÚS 280/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., B., vo veci namietaného porušenia práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 vydaným v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 5/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Z. A. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2009
faxom doručená sťažnosť JUDr. Z. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. februára 2009 vydaným v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obo 5/2009. Sťažnosť bola ústavnému súdu v písomnej forme
doručená 27. marca 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty
úpadcu Ing. I. M., L., bol uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 38 K 39/1995-1051 z 5. decembra 2008 zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty.
Krajský súd vychádzal z ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a zo zistenia, že sťažovateľ je dlhodobo
práceneschopný.
Sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu odvolaním, ktoré zdôvodnil tým,
že vzhľadom na nároky na odškodnenie uplatňované voči Českej republike mu „svedčí
do budúcna... dôkazná povinnosť, preukázať že na ochranu svojich práv proti škodám, ktoré
mu zneužívaním štátnej moci nabiehajú, využil všetky právne prostriedky“.
Najvyšší súd uznesením zo 4. februára 2009 vydaným v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 5/2009 podané odvolanie sťažovateľa odmietol. Vychádzal z toho,
že „podľa § 204 ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 66e ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb.
odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu
ktorého smeruje“. Pritom najvyšší súd mal za preukázané, že uznesenie krajského súdu bolo
sťažovateľovi doručené 11. decembra 2008 a odvolanie bolo riadne podané 10. januára
2009. Najvyšší súd bolo toho názoru, že v danom prípade „posledným dňom lehoty bol
29. december 2008“. Podané odvolanie tak posúdil ako oneskorene podané.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta nepreskúmateľnosť
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, čo zdôvodňuje poučením
o opravnom prostriedku obsiahnutom v prvostupňovom uznesení krajského súdu.
Podľa neho bolo možné „podať odvolanie v lehote 30 dní odo dňa zverejnenia
v Obchodnom vestníku písomne, dvojmo na Krajskom súde v Bratislave“.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení „o zverejnení uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 38 K 39/95-1051 zo dňa 5. 12. 2008 v Obchodnom
vestníku nezmieňuje. Odkazuje na lehotu 15tich dní od jeho doručenia, podľa ust. § 204
ods. 1) veta prvá O. s. p. bez toho, aby sa pre prípad nesprávneho poučenia vysporiadal
s lehotou troch mesiacov podľa ust. § 204 ods. 2) O. s. p.“. Z toho sťažovateľ vyvodzuje,
že mu „nemohla lehota na podanie odvolania začať plynúť pred doručením uznesenia...
Opačný názor by pripúšťal, že uznesenie je možné doručiť... po lehote jeho
zverejnenia, a v takom prípade právo opravného prostriedku by... zaniklo už pred
doručením uznesenia.
Ak sa sťažovateľ riadil poučením súdu I. stupňa, nemôže odvolací súd túto
skutočnosť vykladať na ťarchu sťažovateľa.“.
Už uvedeným postupom malo byť podľa sťažovateľa porušené „jeho právo
na spravodlivý proces, zaručené čl. 6 Európskeho dohovoru... a... preto navrhuje,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonaní dôkazného konania vydal toto uznesenie:
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 5/2009 zo dňa 4. 2.
2009 sa zrušuje.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tvrdením o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, keď tento odmietol podané odvolanie ako oneskorené bez toho,
aby sa vysporiadal s poučením prvostupňového súdu o opravnom prostriedku spôsobom
súladným s ustanovením § 204 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 237 OSP systematicky
zaradené v štvrtej časti tretej hlave Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, kde sú uvedené dovolacie dôvody, ktorých existenciu
ak dovolací súd z okolností posudzovaného prípadu zistí, musí dovolanie považovať
za prípustné a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa uvádzacej vety § 237 OSP je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (teda aj proti uzneseniu),
ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu vyskytla niektorá z tam uvedených vád.
Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pritom nevylučuje prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti
prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané.
Sťažovateľ svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodnil vadou spočívajúcou
v odmietnutí jeho odvolania pre oneskorenosť. V takom prípade bez akýchkoľvek
pochybností ide o vadu podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom),
čo potvrdzuje aj ustálená judikatúra všeobecných súdov (napr. rozhodnutie najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 237/2004). Preskúmanie rozhodnutia najvyššieho
súdu ako súdu odvolacieho z pohľadu tejto vady je zákonom primárne vyhradené
najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.
Ústavný súd vzhľadom na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy dospel k záveru,
že v okolnostiach sťažovateľovho prípadu poskytuje ochranu jeho právu na spravodlivé
súdne konanie iný súd, a to najvyšší súd ako súd dovolací. Dovolanie z dôvodu uvedeného
v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04),
ktorého obsah sa zásadne nelíši od práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 195/07). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného práva. Ústavný súd preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na dôvody odmietnutia sťažnosti sa už ústavný súd nezameral
na odstraňovanie nedostatkov formulácie sťažnostného petitu predloženej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2009