Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 287/09
PDF · 195.04 KB
No categories available
III. ÚS 287/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6 C 159/2006
z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 103/2009 zo 16. júna 2009,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2009 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 159/2006 z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 103/2009 zo 16. júna 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 24. novembra
2005 domáhal náhrady škody voči Okresnému súdu Nitra z dôvodu vydania nezákonného
uznesenia sp. zn. 25 C 157/1998, ktorým tento v zmysle § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku konanie vo veci zastavil. Prvostupňový súd jeho návrh zamietol s odôvodnením,
že namietané uznesenie Okresného súdu Nitra nebolo žiadnym spôsobom pre nezákonnosť
zrušené, a teda navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pretože neboli splnené zákonné
podmienky na priznanie náhrady škody. Žiadnemu účastníkovi nebolo priznané právo
na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom
krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Co 103/2009 zo 16. júna 2009 tak, že potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, keďže dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné. V časti náhrady trov konania odvolací súd zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že nepriznal odporcovi náhradu trov konania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Samotné konštatovania OS a KS, ktorým zamietli môj žalobný návrh na náhradu
škody s príslušenstvom s odôvodnením, že neexistuje zrušujúce rozhodnutie uznesenia
OS NR č. k. 25 C 157/98-490 zo dňa 4. júna 2003 je v hore uvedených skutočnostiach
právne irelevantné, nakoľko vtedajší platný právny stav ani neumožňoval preskúmanie
a zrušenie tohoto rozhodnutia, o čom svedčí uvedený dôkaz č. 5 - uznesenie KS
č. k. 8 Co 194/03-496 zo dňa 30. septembra 2003, a teda názor KS vo svojom uznesení
zo dňa 16. júna 2009, že súdy pri svojej rozhodovacej činností postupujú podľa právnych
noriem, zákonov, vyhlášok platných a účinných v čase rozhodovania je síce pravdou,
súčasne v odôvodnení uznesenia KS zo dňa 16. júna 2009 absentuje skutočnosť, že okrem
uvedených právnych noriem, súdy sú povinné rozhodovať aj v súlade s platnou ústavou
a na skutočnosť, že došlo k porušeniu ústavnosti som predsa poukazoval už v odvolaní proti
uzneseniu OS NR zo dňa 4. júna 2003 a tiež v konaní na OS a KS vo veci náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím OS NR a túto právne relevantnú skutočnosť, že v čase
4. júna 2003 bolo ust. § 43 ods. 1 O. s. p. v rozpore s ústavou (o čom svedčí novelizácia
tohoto ust. 1. 1. 2006) som tiež poukazoval v konaní o náhradu škody pred OS a KS.
Som toho názoru, že všeobecné súdy Slovenskej republike pri svojej rozhodovacej
činnosti ak majú za to, alebo ich účastník konania upozorní, že platná právna norma
je v rozpore s ústavou, majú možnosť dožiadať sa o výklad, resp. obrátiť sa na Ústavný súd
Slovenskej republiky o usmernenie, či názor ohľadom ústavnosti.
Zdôrazňujem tú skutočnosť, že všeobecné súdy (OS, KS) v uvedených konaniach
neskúmali ústavnosť tohoto môjho nároku podľa ústavy (čl.46 ods. 3), ktorý sa dostal
do konfliktu s právnou normou nižšej sily, a to O. s. p. a túto skutočnosť OS a KS správne
právne nevyhodnotili, a bez ohľadu na túto relevantnú skutočnosť, vo svojom rozhodovaní
striktne dodržiavali len O. s. p., t. j. to, že v mojej súdenej veci o náhradu škody veci nebolo
vydané zrušujúce rozhodnutie uznesenia OS NR zo dňa 4. júna 2003 a tým absentuje
základná podmienka vzniku nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia.
Ak by uvedené súdy (OS a KS) vo svojom rozhodovaní sa riadili aj ústavou,
jednoznačne by museli konštatovať, že boli porušené moje ústavné práva na súdnu ochranu,
keďže v čase 4. júna 2003 bolo ust. § 43 ods. 1 O. s. p. v kolízii s normou vyššej právnej sily
a tou je ústava, museli by vyhovieť môjmu žalobnému návrhu v celom rozsahu.
Mám za to, že v danej súdenej veci vedenej na OS a KS uvedené súdy sa mali riadiť
ústavou, a tým naplniť moje ústavné práva Garantované mi v čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
Za uvedený stav nesie plnú zodpovednosť výhradne Slovenská republika, a preto
je absolútne spravodlivé, aby dôsledky tohoto protiústavného stavu, ktorého dôsledkom
je to, že mi Slovenská republika spôsobila majetkovú ujmu - škodu, ktorej som sa domáhal
v konaní na OS a následne na KS a nakoniec nedomohol, v dôsledku ich rozhodnutí
sa musím domáhať tejto škody v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhanie sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde zákonom stanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jeho vec
bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeného zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských
slobodách v znení protokolu č. 11 postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky
vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C/159/2006 a následne na Krajskom súde v Nitre vo vecí
vedenej pod sp. zn. 6 Co/103/2009 bolo porušené.
2. Ing. J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000.- Eur, ktoré mu je
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky povinná
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.
3. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
je povinná uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Eur na účet jeho právneho
zástupcu advokáta JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené
v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zamietnutím jeho návrhu na náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. okresným súdom a potvrdením tohto rozsudku
odvolacím súdom došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
aj na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. Ústavný súd ohľadom sťažovateľom namietaného postupu a rozhodnutia
okresného súdu sp. zn. 6 C 159/2006 konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je
príslušný na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Článok 127 ods. 1 ústavy
zakotvuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane
základných práv a slobôd, iba ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade
o rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, a z tohto dôvodu
ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie
sťažovateľom označených základných práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
6 Co 103/2009 v prvom rade skúmal jej opodstatnenosť, t. j. či uvedeným rozhodnutím
mohlo dôjsť k porušeniu uvedených základných práv.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06,
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení krajský súd uviedol:
„Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v predmetnej veci rozhodnutie, ktorého
nezákonnosť navrhovateľ uvádzal, nebolo zrušené príslušným orgánom, toto je naďalej
právoplatné, zaväzujúce účastníkov konania a teda nebola naplnená prvá podmienka
a základný predpoklad podľa ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona. Odvolací súd
sa s týmto jeho posúdením plne stotožnil. Odvolací súd len poznamenáva, že podmienkou
priznania nároku je skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zrušil alebo
zmenil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je právoplatné rozhodnutie nezákonné,
zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody, kvalifikovaný orgán. Otázku
nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto
rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. V predmetnej veci
však rozhodnutie súdu, z ktorého navrhovateľ vyvodzuje nezákonnosť, odvolacím, ani
dovolacím súdom zrušené nebolo, z čoho vyplýva absencia základnej podmienky vzniku
nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia.
Súdy pri svojej rozhodovacej činnosti postupujú podľa právnych noriem, zákonov,
vyhlášok, platných a účinných v čase rozhodovania. V predmetnej veci súd prvého stupňa
v pôvodnom konaní rozhodoval podľa vtedy platných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Následná novelizácia právneho predpisu, podľa ktorého rozhodoval v pôvodnom
konaní súd prvého stupňa, nezakladá nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu
nezákonného rozhodnutia.
Súd prvého stupňa v predmetnej veci skutkovo i právne správne posúdil vec, použil
správne právne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval správnym výkladom
a vyvodil z nich správny právny záver. Svoje rozhodnutie i podrobne a vyčerpávajúco
zdôvodnil. Vzhľadom k tomu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 2 OSP obmedzuje iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.“
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej
v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení
úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,
dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil
príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Zo zákonnej úpravy teda vyplýva, že v prípade tohto druhu zodpovednosti za škodu
protiprávnym úkonom, resp. škodovou udalosťou je nezákonné rozhodnutie vydané
v rozpore s právnym poriadkom. Konkrétne rozhodnutie sa však považuje za nezákonné
pre účel vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu až vtedy, keď ho zruší alebo zmení
pre jeho nezákonnosť na to oprávnený orgán. Môže to byť všeobecný súd, ústavný súd,
ale aj iný orgán verejnej moci.
Po oboznámení sa so sťažnosťou a napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
ústavný súd konštatuje, že tento rozhodol v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho
rozhodovania a ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ
uvádzal vo svojej sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť
právne závery a zákonnosť postupu krajského súdu alebo by sa inak javili ako zjavne
neodôvodnené či svojvoľné, preto návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne
konformným spôsobom a sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2009