Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 287/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 16. júna 2009,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2009 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 3 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 12. februára 2009 a Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 24. novembra

2005 domáhal náhrady škody voči Okresnému súdu Nitra z dôvodu vydania nezákonného

uznesenia sp. zn. , ktorým tento v zmysle § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku konanie vo veci zastavil. Prvostupňový súd jeho návrh zamietol s odôvodnením,

že namietané uznesenie Okresného súdu Nitra nebolo žiadnym spôsobom pre nezákonnosť

zrušené, a teda navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody podľa

Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „“), pretože neboli splnené zákonné

podmienky na priznanie náhrady škody. Žiadnemu účastníkovi nebolo priznané právo

na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom

krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 16. júna 2009 tak, že potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, keďže dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné. V časti náhrady trov konania odvolací súd zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že nepriznal odporcovi náhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Samotné konštatovania OS a KS, ktorým zamietli môj žalobný návrh na náhradu

škody s príslušenstvom s odôvodnením, že neexistuje zrušujúce rozhodnutie uznesenia

OS NR č. k. -490 zo dňa 4. júna 2003 je v hore uvedených skutočnostiach

právne irelevantné, nakoľko vtedajší platný právny stav ani neumožňoval preskúmanie

a zrušenie tohoto rozhodnutia, o čom svedčí uvedený dôkaz č. 5 - uznesenie KS

č. k. -496 zo dňa 30. septembra 2003, a teda názor KS vo svojom uznesení

zo dňa 16. júna 2009, že súdy pri svojej rozhodovacej činností postupujú podľa právnych

noriem, zákonov, vyhlášok platných a účinných v čase rozhodovania je síce pravdou,

súčasne v odôvodnení uznesenia KS zo dňa 16. júna 2009 absentuje skutočnosť, že okrem

uvedených právnych noriem, súdy sú povinné rozhodovať aj v súlade s platnou

a na skutočnosť, že došlo k porušeniu ústavnosti som predsa poukazoval už v odvolaní proti

uzneseniu OS NR zo dňa 4. júna 2003 a tiež v konaní na OS a KS vo veci náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím OS NR a túto právne relevantnú skutočnosť, že v čase

4. júna 2003 bolo ust. v rozpore s (o čom svedčí novelizácia

tohoto ust. 1. 1. 2006) som tiež poukazoval v konaní o náhradu škody pred OS a KS.

Som toho názoru, že všeobecné súdy Slovenskej republike pri svojej rozhodovacej

činnosti ak majú za to, alebo ich účastník konania upozorní, že platná právna norma

je v rozpore s , majú možnosť dožiadať sa o výklad, resp. obrátiť sa na Ústavný súd

Slovenskej republiky o usmernenie, či názor ohľadom ústavnosti.

Zdôrazňujem tú skutočnosť, že všeobecné súdy (OS, KS) v uvedených konaniach

neskúmali ústavnosť tohoto môjho nároku podľa (), ktorý sa dostal

do konfliktu s právnou normou nižšej sily, a to a túto skutočnosť OS a KS správne

právne nevyhodnotili, a bez ohľadu na túto relevantnú skutočnosť, vo svojom rozhodovaní

striktne dodržiavali len , t. j. to, že v mojej súdenej veci o náhradu škody veci nebolo

vydané zrušujúce rozhodnutie uznesenia OS NR zo dňa 4. júna 2003 a tým absentuje

základná podmienka vzniku nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia.

Ak by uvedené súdy (OS a KS) vo svojom rozhodovaní sa riadili aj ,

jednoznačne by museli konštatovať, že boli porušené moje ústavné práva na súdnu ochranu,

keďže v čase 4. júna 2003 bolo ust. v kolízii s normou vyššej právnej sily

a tou je , museli by vyhovieť môjmu žalobnému návrhu v celom rozsahu.

Mám za to, že v danej súdenej veci vedenej na OS a KS uvedené súdy sa mali riadiť

, a tým naplniť moje ústavné práva Garantované mi v a ods. 3

Slovenskej republiky.

Za uvedený stav nesie plnú zodpovednosť výhradne Slovenská republika, a preto

je absolútne spravodlivé, aby dôsledky tohoto protiústavného stavu, ktorého dôsledkom

je to, že mi Slovenská republika spôsobila majetkovú ujmu - škodu, ktorej som sa domáhal

v konaní na OS a následne na KS a nakoniec nedomohol, v dôsledku ich rozhodnutí

sa musím domáhať tejto škody v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhanie sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zákonom stanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1

a práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom podľa a práva, aby jeho vec

bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeného zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských

slobodách v znení protokolu č. 11 postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky

vo veci vedenej pod sp. zn. a následne na Krajskom súde v Nitre vo vecí

vedenej pod sp. zn. bolo porušené.

2. Ing. J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000.- Eur, ktoré mu je

Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky povinná

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

3. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

je povinná uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Eur na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené

v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zamietnutím jeho návrhu na náhradu

škody podľa okresným súdom a potvrdením tohto rozsudku

odvolacím súdom došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a 3

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Ústavný súd ohľadom sťažovateľom namietaného postupu a rozhodnutia

okresného súdu sp. zn. konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je

príslušný na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Článok 127 ods. 1

zakotvuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane

základných práv a slobôd, iba ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade

o rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, a z tohto dôvodu

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie

sťažovateľom označených základných práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

v prvom rade skúmal jej opodstatnenosť, t. j. či uvedeným rozhodnutím

mohlo dôjsť k porušeniu uvedených základných práv.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení krajský súd uviedol:

„Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v predmetnej veci rozhodnutie, ktorého

nezákonnosť navrhovateľ uvádzal, nebolo zrušené príslušným orgánom, toto je naďalej

právoplatné, zaväzujúce účastníkov konania a teda nebola naplnená prvá podmienka

a základný predpoklad podľa ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona. Odvolací súd

sa s týmto jeho posúdením plne stotožnil. Odvolací súd len poznamenáva, že podmienkou

priznania nároku je skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zrušil alebo

zmenil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je právoplatné rozhodnutie nezákonné,

zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody, kvalifikovaný orgán. Otázku

nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto

rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. V predmetnej veci

však rozhodnutie súdu, z ktorého navrhovateľ vyvodzuje nezákonnosť, odvolacím, ani

dovolacím súdom zrušené nebolo, z čoho vyplýva absencia základnej podmienky vzniku

nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia.

Súdy pri svojej rozhodovacej činnosti postupujú podľa právnych noriem, zákonov,

vyhlášok, platných a účinných v čase rozhodovania. V predmetnej veci súd prvého stupňa

v pôvodnom konaní rozhodoval podľa vtedy platných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. Následná novelizácia právneho predpisu, podľa ktorého rozhodoval v pôvodnom

konaní súd prvého stupňa, nezakladá nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu

nezákonného rozhodnutia.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci skutkovo i právne správne posúdil vec, použil

správne právne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval správnym výkladom

a vyvodil z nich správny právny záver. Svoje rozhodnutie i podrobne a vyčerpávajúco

zdôvodnil. Vzhľadom k tomu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v zmysle

ustanovenia obmedzuje iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.“

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym

notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej

v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo

orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení

úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,

dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil

príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Zo zákonnej úpravy teda vyplýva, že v prípade tohto druhu zodpovednosti za škodu

protiprávnym úkonom, resp. škodovou udalosťou je nezákonné rozhodnutie vydané

v rozpore s právnym poriadkom. Konkrétne rozhodnutie sa však považuje za nezákonné

pre účel vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu až vtedy, keď ho zruší alebo zmení

pre jeho nezákonnosť na to oprávnený orgán. Môže to byť všeobecný súd, ústavný súd,

ale aj iný orgán verejnej moci.

Po oboznámení sa so sťažnosťou a napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

ústavný súd konštatuje, že tento rozhodol v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho

rozhodovania a ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uvádzal vo svojej sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť

právne závery a zákonnosť postupu krajského súdu alebo by sa inak javili ako zjavne

neodôvodnené či svojvoľné, preto návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne

konformným spôsobom a sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009