Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 307/09
PDF · 156.22 KB
No categories available
II. ÚS 307/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., výrobné družstvo, P., zastúpeného JUDr. J. T.,
P., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé prejednanie veci pred nezávislým súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 2 Co 62/09 z 30. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. P., výrobné družstvo, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta
2009 doručená sťažnosť V. P., výrobné družstvo, P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného
čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci
pred nezávislým súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 62/09 z 30. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil
rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 288/2007-67
z 27. januára 2009 vo výroku o trovách konania a zároveň nepriznal účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania, poškodil sťažovateľa na jeho právach, pretože týmto rozhodnutím
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil princíp rovnosti strán, keď neúspešnému
účastníkovi, ktorý svojím konaním zavinil zvýšené trovy, priznal oslobodenie od platenia
trov konania, porušil právo na spravodlivý proces, keď účastníkovi, ktorý podá zjavne
neúspešnú žalobu a aj počas konania spôsobí svojím prístupom zvýšenie trov, prizná
oslobodenie od platenia trov a úspešnému žalovanému, ktorý nežiadal zvýšenie trov
neúčelným uplatňovaním svojich práv, nárok na náhradu trov nepriznal.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd i krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí iba
v minimálnom rozsahu zaoberali ich odôvodnením (prvostupňový súd zohľadnil
nepriaznivú finančnú situáciu žalobcu a krajský súd uviedol ako dôvod aj to, že išlo
o nároky voči zamestnávateľovi).
Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa nemožno od neho žiadať, aby znášal trovy,
ktoré musel vynaložiť z toho dôvodu, že žalobca si musel byť vedomý o premlčanom
a nedôvodnom nároku a v spore pokračoval.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Co 62/2009 z 30. apríla 2009, napadnuté uznesenie krajského súdu v časti výroku
o náhrade trov konania zruší a vec mu vráti na nové konanie a rozhodnutie a zaviaže krajský
súd na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 525,18 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva domáhať sa svojho
základného práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci
pred nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Co 62/2009 z 30. apríla 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označených práv napadnutým uznesením krajského súdu z 30. apríla 2009, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované
spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd
tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi
diskriminačne v porovnaní s výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie
účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie
v súlade s jeho predstavami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania v zmysle
zásad vyjadrených v § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov vo všeobecnosti platí zásada
zodpovednosti za výsledok a zásada zodpovednosti za zavinenie a náhodu a teda
ustanovenie § 142 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Vo všetkých prípadoch, keď má byť priznaná
náhrada trov konania, je potrebné zistiť, či je možné použiť ustanovenie § 150 ods. 1 O. s.
p. a teda či nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Povinnosť nahradiť trovy konania určená podľa § 142 O. s. p. sa môže v tom ktorom
konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. preto
umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa
účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo
sčasti nepriznal.
Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné zvláštneho
zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní, či sú tu
dôvody hodné zvláštneho zreteľa, súd prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným
a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania, keďže je potrebné vziať zreteľ nielen na
pomery toho, kto by mal uhradiť trovy konania, ale musí sa tiež uvážiť, ako by sa takéto
rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávneného účastníka, k okolnostiam, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nároku a podobne.
Vychádzajúc z obsahu spisu bolo zistené, že pokiaľ ide o osobu žalobcu, tento je
poberateľom minimálnej mzdy, nevlastní žiaden nehnuteľný majetok a obýva byt
v podnájme. Takto zistená celková sociálna, zárobková a majetková situácia na strane
žalobcu bola dôvodom, pre ktorý mu v konaní bolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov (uznesenie OS Prešov zo 17. 12. 2007 č. k. 8 C 288/07-12) a ustanovený zástupca
z radov advokátov. Je tiež zrejmé, že pokiaľ ide o predmet konania o veci samej, išlo
o nároky žalobcu plynúce zo Zákonníka práce, ktorých sa domáhal voči žalovanému ako
svojmu zamestnávateľovi. Všetky tieto okolnosti súd prvého stupňa správnym spôsobom
zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov s použitím ustanovenia § 150
ods. 1 O. s. p. a s jeho závermi sa v zmysle uvedeného stotožnil aj odvolací súd.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. opäť
v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 O. s. p. a odvolací súd náhradu trov účastníkom
nepriznal z dôvodov, pre ktoré nebola priznaná ani náhrada trov prvostupňového konania.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil a nepriznal účastníkom trovy
odvolacieho konania. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo
sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím
porušil základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (čl. 47,
pozn.) rovní.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Keďže čl. 12 ods. 1 ústavy obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp
rovnosti pred súdom, ktorý je obsiahnutý v čl. 46 ods. 1 ústavy) a čl. 47 ods. 3 ústavy je
komponentom základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy (pozri vyššie), v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom na uvedené k porušeniu
týchto článkov ústavy ani nemohlo dôjsť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2009