Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 307/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., výrobné družstvo, P., zastúpeného JUDr. J. T.,

P., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v

Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47

ods. 3 v spojení s a

práva na spravodlivé prejednanie veci pred nezávislým súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 30. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. P., výrobné družstvo, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta

2009 doručená sťažnosť V. P., výrobné družstvo, P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

v spojení s a práva na spravodlivé prejednanie veci

pred nezávislým súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil

rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -67

z 27. januára 2009 vo výroku o trovách konania a zároveň nepriznal účastníkom náhradu

trov odvolacieho konania, poškodil sťažovateľa na jeho právach, pretože týmto rozhodnutím

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil princíp rovnosti strán, keď neúspešnému

účastníkovi, ktorý svojím konaním zavinil zvýšené trovy, priznal oslobodenie od platenia

trov konania, porušil právo na spravodlivý proces, keď účastníkovi, ktorý podá zjavne

neúspešnú žalobu a aj počas konania spôsobí svojím prístupom zvýšenie trov, prizná

oslobodenie od platenia trov a úspešnému žalovanému, ktorý nežiadal zvýšenie trov

neúčelným uplatňovaním svojich práv, nárok na náhradu trov nepriznal.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd i krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí iba

v minimálnom rozsahu zaoberali ich odôvodnením (prvostupňový súd zohľadnil

nepriaznivú finančnú situáciu žalobcu a krajský súd uviedol ako dôvod aj to, že išlo

o nároky voči zamestnávateľovi).

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa nemožno od neho žiadať, aby znášal trovy,

ktoré musel vynaložiť z toho dôvodu, že žalobca si musel byť vedomý o premlčanom

a nedôvodnom nároku a v spore pokračoval.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie základného práva podľa a v spojení

s a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2009, napadnuté uznesenie krajského súdu v časti výroku

o náhrade trov konania zruší a vec mu vráti na nové konanie a rozhodnutie a zaviaže krajský

súd na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 525,18 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva domáhať sa svojho

základného práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde

zaručeného v , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v v spojení s a práva na prejednanie veci

pred nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv napadnutým uznesením krajského súdu z 30. apríla 2009, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi

diskriminačne v porovnaní s výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie

účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie

v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania v zmysle

zásad vyjadrených v bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov vo všeobecnosti platí zásada

zodpovednosti za výsledok a zásada zodpovednosti za zavinenie a náhodu a teda

ustanovenie , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Vo všetkých prípadoch, keď má byť priznaná

náhrada trov konania, je potrebné zistiť, či je možné použiť ustanovenie § 150 ods. 1 O. s.

p. a teda či nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Povinnosť nahradiť trovy konania určená podľa sa môže v tom ktorom

konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie preto

umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa

účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo

sčasti nepriznal.

Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné zvláštneho

zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní, či sú tu

dôvody hodné zvláštneho zreteľa, súd prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným

a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania, keďže je potrebné vziať zreteľ nielen na

pomery toho, kto by mal uhradiť trovy konania, ale musí sa tiež uvážiť, ako by sa takéto

rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávneného účastníka, k okolnostiam, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nároku a podobne.

Vychádzajúc z obsahu spisu bolo zistené, že pokiaľ ide o osobu žalobcu, tento je

poberateľom minimálnej mzdy, nevlastní žiaden nehnuteľný majetok a obýva byt

v podnájme. Takto zistená celková sociálna, zárobková a majetková situácia na strane

žalobcu bola dôvodom, pre ktorý mu v konaní bolo priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov (uznesenie OS Prešov zo 17. 12. 2007 č. k. -12) a ustanovený zástupca

z radov advokátov. Je tiež zrejmé, že pokiaľ ide o predmet konania o veci samej, išlo

o nároky žalobcu plynúce zo , ktorých sa domáhal voči žalovanému ako

svojmu zamestnávateľovi. Všetky tieto okolnosti súd prvého stupňa správnym spôsobom

zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov s použitím ustanovenia § 150

ods. 1 a s jeho závermi sa v zmysle uvedeného stotožnil aj odvolací súd.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania potvrdil

ako vecne správny podľa

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa opäť

v spojení s ustanovením a odvolací súd náhradu trov účastníkom

nepriznal z dôvodov, pre ktoré nebola priznaná ani náhrada trov prvostupňového konania.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil a nepriznal účastníkom trovy

odvolacieho konania. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím

porušil základné právo podľa v spojení s .

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (,

pozn.) rovní.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Keďže obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp

rovnosti pred súdom, ktorý je obsiahnutý v ) a je

komponentom základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1

(pozri vyššie), v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom na uvedené k porušeniu

týchto článkov ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009