Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 319/09
PDF · 159.94 KB
No categories available
II. ÚS 319/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod
sp. zn. 1 Cob 368/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obo 51/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2009 doručená sťažnosť Z. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Cob 368/2008
a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
3 Obo 51/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2009.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca
žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) požadoval
od žalovanej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „žalovaná“). zaplatenie sumy 247 767,76 Sk
s prísl. Rozsudkom okresného súdu č. k. 25 Cb 47/05-274 z 21. februára 2008 bola žaloba
zamietnutá, lebo podľa jeho názoru sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,
že žalovanej vznikla povinnosť platiť požadovanú sumu na základe faktických dodávok,
resp. na základe prevzatia dlhu. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie. Podaním
doručeným okresnému súdu 16. februára 2009 oznámil, že žalovanú pohľadávku postúpil
spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii (ďalej len „postupník“). Zmluvu o postúpení pohľadávky
nepripojil a nepripojil ani návrh postupníka, z ktorého by vyplývala jeho vôľa vstúpiť do
konania. Na výzvu krajského súdu, aby pripojil do spisu zmluvu o postúpení pohľadávky,
sťažovateľ podaním zo 4. marca 2009 oznámil, že ju nepripojí, pretože je predmetom
obchodného tajomstva. Poukázal na ustanovenie § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého postúpenie pohľadávky sám oznámil žalovanej, ktorá preto v zmysle
platného práva nie je oprávnená dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky.
Postupník podaním z 25. marca 2009 požiadal o zámenu účastníkov konania na strane
žalobcu. Uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 368/2008-439 z 25. marca 2009 bol návrh
postupníka na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu z 25. marca 2009 zamietnutý.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ ani napriek výzve nepreukázal, že nastala právna
skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva (zmluva
o postúpení pohľadávky podľa ustanovenia § 524 Občianskeho zákonníka), a preto návrh na
zámenu účastníka zamietol. Poukazuje tiež na to, že síce zmluvu o postúpení pohľadávky
sťažovateľ nemusí preukázať žalovanej (keďže v súlade s ustanovením § 526 ods. 1
Občianskeho zákonníka oznámil žalovanej ako dlžníčke postúpenie pohľadávky), ale musí
túto skutočnosť preukázať všeobecnému súdu, čo však neurobil. Preto aktívne
legitimovaným zostal v spore i naďalej sťažovateľ. Z poučenia uznesenia krajského súdu
vyplýva, že odvolanie nie je proti nemu prípustné. Proti uzneseniu krajského súdu podal
sťažovateľ 22. apríla 2009 odvolanie, keďže podľa jeho názoru poučenie o nemožnosti
podať odvolanie je nesprávne a je vyjadrením priamej denegácie justície. Žiada, aby bolo
uznesenie krajského súdu zrušené a aby sa pripustilo jeho vystúpenie z konania s tým, aby
na jeho miesto nastúpil ako žalobca postupník. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obo 51/2009 z 20. mája 2009 bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné
postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa „Druhostupňové súdnictvo nemôže, ba nesmie zrušiť
princíp dvojinštančnosti konania o zmene procesného účastníctva.“. Preto požaduje vydať
nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny
a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 368/2008 a najvyšším
súdom pod sp. zn. 3 Obo 51/2009 s tým, aby boli uznesenia krajského súdu z 25. marca
2009 a najvyššieho súdu z 20. mája 2009 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €
spoločne a nerozdielne od krajského súdu a najvyššieho súdu. Rovnako mu majú byť
uhradené aj trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 292,38 €.
Z doplnenia sťažnosti z 28. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 7. septembra
2009 (podaného potom, ako ústavný súd 26. augusta 2009 požiadal právnu zástupkyňu
sťažovateľa o informáciu, či sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu)
vyplýva, že sťažovateľ pri úvahe o tom, či má podať proti odvolaciemu uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 51/2009 z 20. mája 2009 dovolanie, vychádzal z toho, že
zaťažovanie najvyššieho súdu zjavne bezdôvodnými dovolaniami bráni tomu, aby sa
najvyšší súd venoval rozhodovaniu o takých dovolaniach, pri ktorých je daný základný
predpoklad prípustnosti (mutatis mutandis IV. ÚS 148/04). Nevyhnutnou podmienkou
prípustnosti dovolania je, že musí smerovať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ako súdu
druhého stupňa. Dovolaním totiž nemožno napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Je
preto daná neprekonateľná prekážka v súvislosti s podaním dovolania proti prvostupňovému
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Cob 368/2008 z 25. marca 2009, proti ktorému sa
nemožno odvolať. Vyplýva to z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 51/2009
z 20. mája 2009. Možno zhrnúť, že podanie dovolania bolo v danej veci právne
nerealizovateľné z dvoch dôvodov:
a) podanie dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Cob 368/2008
z 25. marca 2009 platné právo nepripúšťa,
b) podanie dovolania proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 51/2009
z 20. mája 2009 je vylúčené, lebo najvyšší súd sa jasne vyjadril, že sa vo vzťahu k návrhu
podanému sťažovateľom 16. februára 2009 nepovažuje za funkčne príslušný justičný orgán
oprávnený vykonať druhostupňové (odvolacie) konanie.
K uvedenému treba dodať aj to, že nepodanie opravného prostriedku (hoci
hypoteticky možného) nie vždy musí viesť k záveru o nedostatku právomocí ústavného
súdu. Osobitne tu treba uvážiť, že zaťažovanie najvyššieho súdu zjavne bezdôvodnými
dovolaniami sa má hodnotiť negatívne.
Sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu u jeho právnej zástupkyne nepodal proti
uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 51/2009 z 20. mája 2009 dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
1 Cob 368/2008 treba považovať za oneskorene podanú.
Ústavnému súdu síce nie je známe, kedy presne bolo sťažovateľovi doručené
uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cob 368/2008-439 z 25. marca 2009, avšak odvolanie proti
uzneseniu datované 16. apríla 2009 bolo krajskému súdu doručené 22. apríla 2009.
Uznesenie preto muselo byť sťažovateľovi doručené najneskôr 16. apríla 2009. Sťažnosť
odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2009 bola preto oneskorene podaná.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Obo 51/2009. Túto časť sťažnosti považuje
ústavný súd za neprípustnú.
Podstatou sťažovateľovej námietky voči uzneseniu najvyššieho súdu je, že najvyšší
súd mylne vychádzal z názoru, podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu krajského súdu nie
je prípustné. V dôsledku toho sa ani meritórne nezaoberal otázkou, či došlo, alebo nedošlo
k postúpeniu žalobou uplatnenej pohľadávky zo sťažovateľa na postupníka. Sťažovateľ teda
namieta, že postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať vo veci.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol v súvislosti s porušením označených práv
podať dovolanie, ktoré treba považovať za účinný opravný prostriedok, na použitie ktorého
bol sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ však
dovolanie nepodal.
Vychádzajúc z právneho názoru sťažovateľa, ktorý je presvedčený o tom, že
vzhľadom na dvojinštančnosť civilného konania musí byť prípustné odvolanie proti
uzneseniu krajského súdu vydanému síce v odvolacom konaní, ale napriek tomu v prvom
stupni (keďže o otázke zámeny účastenstva na strane žalobcu okresný súd nerozhodoval),
bol logický postup, keď sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu odvolanie tvrdiac,
že toto je prípustné (v rozpore s poučením uvedeným v uznesení krajského súdu). Najvyšší
súd sa však stotožnil s právnym názorom krajského súdu o neprípustnosti odvolania proti
jeho uzneseniu. Vysloveným právnym názorom a uznesením o odmietnutí odvolania
z pohľadu argumentácie a právneho názoru sťažovateľa došlo zo strany najvyššieho súdu
k odňatiu možnosti sťažovateľa ako účastníka konania pred súdom konať. Za tohto stavu,
pokiaľ sťažovateľ chcel trvať na svojom právnom názore o prípustnosti odvolania proti
uzneseniu krajského súdu, mal a mohol podať proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie,
čo však neurobil.
Ústavný súd berúc do úvahy ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde zvážil
argumentáciu sťažovateľa uvedenú v doplnení sťažnosti aj z pohľadu možnosti ústavného
súdu neodmietnuť prijatie sťažnosti z dôvodu, že sťažovateľ nepodal dovolanie proti
uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dospel však k záveru,
že už uvedenú argumentáciu sťažovateľa za dôvod hodný osobitného zreteľa považovať
nemožno.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009