Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 341/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. I., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

z 23. februára 2007, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009

doručená faxom a 12. augusta 2009 bol poštou doručený originál sťažnosti Ing. J. H. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. februára 2007 a tiež

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že okresný súd zamietol rozsudkom sp. zn.

z 23. februára 2007 návrh sťažovateľa na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov (ďalej len „BSM“). Okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu tým, že

k vyporiadaniu BSM medzi bývalými manželmi došlo zo zákona podľa § 149 ods. 1 a 4

a návrh sťažovateľa doručený súdu 28. októbra 2005 bol podaný

po zániku práva uplynutím času po lehote ustanovenej v § 149 ods. 4 Občianskeho

zákonníka. Táto lehota je trojročná, má hmotnoprávnu povahu a súčasne ide o prekluzívnu

lehotu siu generis. V odôvodnení sa vychádza aj z toho, že v predchádzajúcom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ktoré bolo začaté na návrh manželky

sťažovateľa doručený súdu 6. marca 2002, bolo uznesením z 8. septembra 2005 konanie

zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľkou, a to napriek nesúhlasu sťažovateľa

(t. j. v predmetnom konaní odporcu).

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. potvrdil

označený prvostupňový rozsudok z 26. marca 2009 stotožňujúc sa so závermi, ku ktorým

tento súd dospel. Sťažovateľ upriamil pozornosť na tú časť odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, v ktorej sa uvádza, že „z výkladu ustanovenia v

prekluzívnej trojročnej lehote možno vyporiadať zaniknuté BSM buď dohodou alebo

podaním návrhu na jeho vyporiadanie súdnou cestou, pričom zároveň zdôraznil, že

ktorákoľvek z týchto možností má za následok prerušenie behu hmotnoprávnej trojročnej

lehoty a nenastane zákonná fikcia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ex lege.

Ďalej súd uviedol, že k zániku manželstva došlo 24. 05. 1999 nadobudnutím právoplatnosti

rozsudku o rozvode, že k vyporiadaniu BSM dohodou nedošlo do troch rokov od zániku

BSM a k vyporiadaniu nedošlo ani rozhodnutím súdu na základe návrhu zo 06. 03. 2002,

ktorý podala MVDr. A. H., keďže tento bol účinne vzatý späť, bolo súdne konanie zastavené

uznesením súdu z 08. 09. 2005, č. k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť

4. 10. 2005, a že navrhovateľ podaný návrh na vyporiadanie BSM doručil súdu dňa

28. 10. 2005.“.

Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu, sťažovateľ argumentuje tým, že:

„Krajský súd v Bratislave na strane jednej dospel k záveru, že ktorákoľvek z možností

a spôsobu vyporiadania BSM uvedená v zák. ust. má za následok

prerušenie behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty a nenastane zákonná fikcia vyporiadania

BSM, no na strane druhej pri vydaní odvolacieho rozhodnutia sa touto zásadou neriadil

a prerušenie behu trojročnej lehoty nebral do úvahy. Inak by dospel k záveru, že

navrhovateľom podaný návrh na vyporiadanie BSM cestou súdu bol podaný súdu

v zákonnej trojročnej lehote, zohľadňujúc skutočnosť spočívajúcu v tom, že v dôsledku

doručenia návrhu súdu zo 06. 03. 2002 a prebiehajúceho súdneho konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava V, č. k. , do právoplatnosti rozhodnutia dňa

04. 10. 2005 došlo k prerušeniu behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty. V dôsledku toho,

keď navrhovateľ uplatnil to isté právo na súde znova doručením návrhu dňa 28. 10. 2005,

trojročná lehota mu neplynula nepretržite od právoplatnosti rozsudku o rozvode

manželstva, bola prerušená v dôsledku návrhu doručeného súdu 06. 03. 2002 a 79 dní

chýbalo do jej skončenia do dňa 24. 05. 2002, ktorým dňom by lehota skončila pre

ktoréhokoľvek z účastníkov podľa . Nakoľko však od 06. 03. 2002 bola

pretrhnutá a neplynula, jej plynutie sa v priebehu konania ani neskončilo, po zániku

skutočnosti majúcej za následok pretrhnutie lehoty, je potrebné chýbajúcu dobu

do skončenia troch rokov pripočítať pre účely zachovania zákonom stanovenej dĺžky lehoty

tri roky. Inak by došlo k poškodeniu práv navrhovateľa, ktorý sa dôvodne a v súlade

so zákonom domáhal vyporiadania BSM súdnou cestou.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, kedy bol návrh sťažovateľa doručený súdu, tiež to,

kedy jednotlivé rozhodnutia súdu nadobudli právoplatnosť, po akú dobu bola

hmotnoprávna trojročná lehota pretrhnutá.

Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo

na prístup k súdu zaručené SR, vyplývajúce z . Porušenie

základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a práva na prístup k súdu spočíva

v tom, že súd nebral do úvahy skutočnosť, že došlo k prerušeniu hmotnoprávnej lehoty

a v dôsledku nesprávneho postupu a rozhodnutia nielen Krajského súdu v Bratislave,

ale aj Okresného súdu Bratislava V, sťažovateľovi ani nebolo umožnené, aby svoje právo

uplatnil v takej dobe a v zákonnej lehote, ktorej dĺžka je stanovená zákonom. Takýmto

postupom súdu bol súčasne sťažovateľovi znemožnený prístup k súdu a bolo mu odmietnuté

právo na poskytnutie právnej ochrany, ktorá mu mala byť poskytnutá v medziach zákona,

keďže SR zaručuje predovšetkým prístup k súdu, tiež právo

na spravodlivý proces, čím sa priznáva a zdôrazňuje aj určitá kvalita súdu, súdneho

konania, spočívajúca v tom, že súd bude rozhodovať v súlade so zákonom, robiť správny

výklad jednotlivých zákonných ustanovení a tieto aj správne aplikovať. Nesprávny postup

súdu nemôže byť dôvodom pre odmietnutie práva zaručeného SR.“

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ okrem namietaného porušenia základného práva

podľa konštatuje aj porušenie práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pretože podľa neho

„v konaní neboli rešpektované záväzné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov

upravujúcich plynutie, pretrhnutie a dĺžku trvania a počítania zákonných lehôt, čo malo

za následok, že súd prvého stupňa, tiež súd druhého stupňa vydali rozhodnutia v rozpore

so zákonom, v dôsledku ktorých neprávom bolo zabránené navrhovateľovi realizovať svoje

práva zaručené ( SR)“. Ústavný súd vzhľadom na petit

sťažnosti považoval namietanie porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru len

za súčasť argumentácie odôvodňujúcej návrh sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -73, zo dňa

26. 03. 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k.

, zo dňa 23. 02. 2007, tiež konaním Krajského súdu v Bratislave vo veci

č. , ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. -53,

zo dňa 23. 02. 2007, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa Ing. J. H. ... proti MVDr. A.

H. ... o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bolo porušené základné

ústavné právo Ing. J. H. ... garantované .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -73, zo dňa

26. 03. 2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. , zo dňa

23. 02. 2007 sa zrušujú.

3. Ing. J. H. ... sa priznávajú trovy konania spočívajúce v právnom zastúpení 716 €,

ktoré je odporca povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. K. I. ... do 30 dní od tohto

rozhodnutia (nálezu).“

Ústavný súd vyzval na zaujatie stanoviska k sťažnosti krajský súd, ktorý sa k veci

vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 17. septembra 2009. Vzhľadom na to, že

uvedené vyjadrenie neobsahuje žiadnu novú argumentáciu, ktorá by už predtým neodznela

v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, a v podstate ide len o jej pokračovanie

bez toho, že by bola doplnená o akúkoľvek ústavnoprávnu argumentáciu, ktorá by mohla

byť východiskom pre závery ústavného súdu, nepovažoval ústavný súd za potrebné zasielať

toto podanie na vyjadrenie sťažovateľovi.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené

v ustanoveniach a až

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 23. februára 2007, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2009 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

1. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 23. februára 2007, ústavný súd konštatuje, že pre nedostatok právomoci

nie je príslušný na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Článok 127 ods. 1

zakotvuje zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane

základných práv a slobôd, iba ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade

o rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, a z tohto dôvodu

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie

sťažovateľom označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2009 v prvom rade skúmal jej

opodstatnenosť, t. j. či uvedeným rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu uvedeného

základného práva.

Potom, ako ústavný súd posúdil argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti

a konfrontoval ich s napadnutým postupom krajského súdu, ako aj s obsahom namietaného

rozsudku, dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa. Krajský súd v odôvodnení uviedol:

„Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo záveru, že po zániku bezpodielového

spoluvlastníctva manželov došlo k jeho vyporiadaniu zo zákona. K uvedenému záveru

dospel po zistení, že bol podaný po uplynutí trojročnej lehoty, vyplývajúcej z ust. § 149

ods. 4 , ktorá má hmotnoprávnu povahu a súčasne ide o prekluzívnu lehotu sui generis.

Podľa ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh

niektorého z manželov súd.

Podľa ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva

manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo

manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím

súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom

každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny

a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach

a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch

spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerané o ostatných majetkových právach, ktoré

sú pre manželov spoločné.

Z doslovného výkladu ustanovenia

v prekluzívnej trojročnej lehote možno vyporiadať zaniknuté BSM buď dohodou alebo

podaním návrhu na vyporiadanie súdnou cestou. Dotknuté osoby majú možnosť v tejto

prekluzívnej lehote si vybrať z týchto dvoch spôsobov vyporiadania BSM. Ktorákoľvek

z týchto možností má za následok prerušenie behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty

a nenastane zákonná fikcia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva ex lege.

neustanovuje, dokedy je možno uzavrieť dohodu o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva. Takéto právo sa nepremlčuje (§ 100 ods. 2), lebo ide

o výkon vlastníckeho práva. Ak však k uzavreli u dohody nedôjde do troch rokov od zániku

bezpodielového spoluvlastníctva a v tejto lehote nebol podaný ani návrh na jeho súdne

vyporiadanie, dochádza zo zákona (ex lege) k vyporiadaniu podľa § 149 ods. 4, a tým

zaniká možnosť vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo dohodou alebo súdnym

rozhodnutím.

V posudzovanej veci k zániku manželstva účastníkov došlo 24. 05. 1999, kedy

nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode"' ich manželstva a podľa ust. § 148 ods. 1

týmto dňom došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nesporné medzi

účastníkmi bolo, že do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou a k vyporiadaniu nedošlo ani rozhodnutím súdu

na základe návrhu zo dňa 6. 03. 2002, ktorý podala navrhovateľka (v tomto konaní

odporca). Uznesením Okresného súdu Bratislava V, č. k. zo dňa 8. 09. 2005

konanie o návrhu na vyporiadanie BSM súdom bolo zastavené na základe účinného

späťvzatia návrhu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 10. 2005. Navrhovateľ

návrh na vyporiadanie BSM doručil súdu dňa 28. 10. 2005.

Je nesporné, že v tomto konaní odporkyňa v zákonnej lehote prejavila svoj nesúhlas

s prípadným vyporiadaním zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva zo zákona tým, že

dňa 6. 03. 2002 podala návrh na jeho vyporiadanie súdnou cestou. Na základe jej návrhu

súd začal konať a ako je zrejmé z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V,

č. k. pred začatím konania vo veci samej podaním zo dňa 28. 02. 2005 (súdu

bolo doručené dňa 2. 03. 2005) vzala návrh späť. Znamená to, že k vyporiadaniu

rozhodnutím súdu nedošlo.

Súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť otázke posúdenia právnej úpravy

obsiahnutej v ustanovení a na jej vyriešenie vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu, ktoré aj riadne vyhodnotil a svoje dôvody vedúce k záveru o tom, že

k vyporiadaniu došlo zo zákona, aj podrobne a v súlade s uvedeným zákonným ustanovením

odôvodnil. S jeho záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach

na ne odkazuje.“

Sťažovateľ považuje za pochybenie krajského súdu predovšetkým to, ak na

jednej strane konštatoval, že v dôsledku podania návrhu na vyporiadanie BSM súdnou

cestou dochádza k prerušeniu behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty podľa § 149

ods. 1 , a zároveň neprichádza do úvahy, aby nastala zákonná

fikcia vyporiadania BSM, avšak na druhej strane „sa pri vydaní odvolacieho

rozhodnutia touto zásadou neriadil a prerušenie behu trojročnej lehoty nebral do úvahy“.

Tento názor sťažovateľ ďalej podrobnejšie zdôvodňuje, tak ako to je obsiahnuté v už

citovanom texte jeho sťažnosti.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu korešpondujúcim so stabilnou

judikatúrou všeobecných súdov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. októbra 2007), podľa ktorého podanie návrhu na vyporiadanie

BSM súdnou cestou má za následok prerušenie behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty

a zároveň nenastane zákonná fikcia vyporiadania BSM ex lege, pričom v takomto prípade

prekluzívna lehota počas trvania konania (od uplatnenia nároku na súde) neplynie.

K uvedenému je však v kontexte argumentácie sťažovateľa potrebné dodať, že

ak účastník konania v začatom konaní riadne nepokračuje (konanie sa skončí inak, než

meritórnym rozhodnutím), ako to je aj pri späťvzatí návrhu, nastáva stav, ako keby

ku konaniu vôbec nedošlo. Tak to bolo aj v okolnostiach daného prípadu, v dôsledku čoho

došlo vzhľadom na uplynutie trojročnej hmotnoprávnej lehoty podľa § 149 ods. 4

k zániku práva. Sťažovateľ mal možnosť tomuto následku predísť

v prípade, že by bol podal proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie, ktoré, ako

vyplýva z pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, však napriek riadnemu

poučeniu nepodal.

Preto po oboznámení sa so sťažnosťou a napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

ústavný súd konštatuje, že tento rozhodol v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho

rozhodovania a ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uvádzal vo svojej sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť

právne závery a zákonnosť postupu a rozhodnutia krajského súdu alebo by sa inak javili ako

zjavne neodôvodnené či svojvoľné, a ako také nezlučiteľné s obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa .

Vzhľadom na to, že krajský súd v tomto prípade rozhodol ústavne konformným

spôsobom, ústavný súd v tejto časti sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako

zjavne neopodstatnenú. Z toho dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009