Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 330/09
PDF · 171.74 KB
No categories available
II. ÚS 330/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. Š., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s.
v konkurze, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 23/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2009 doručená sťažnosť Mgr. I. Š., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s. v
konkurze, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 23/2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 31. októbra 2008 bol sťažovateľovi ako
účastníkovi konania doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 Co 136/2007-134 z 9. septembra 2008, ktorým tento potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice II č. k. 26 C 663/1999-109 z 23. februára 2007 vo výroku, že M. B.,
K., je výlučným nájomcom dvojizbového bytu č. 18 nachádzajúceho sa v bytovom dome na
G., K., ako aj vo výroku o trovách konania. V prevyšujúcej časti rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu
z dôvodu, že v konaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím bol ako senát
určený senát v zložení: predseda senátu JUDr. F., členovia senátu JUDr. S. a JUDr. S., PhD.
Namiesto uvedeného senátu vec prerokoval a rozhodol bez zákonného dôvodu senát
v zložení: predseda senátu JUDr. S., členovia senátu JUDr. D. a JUDr. Č. Podľa rozvrhu
práce krajského súdu na rok 2008 v znení účinnom od 4. apríla 2008 (v znení dodatku č. 5)
bolo zloženie senátu „3 Co“ určené tak, že jeho členmi boli JUDr. F. (riadiaca predsedníčka
senátu), JUDr. S. (predseda senátu), JUDr. S., PhD., a JUDr. D. Zastupujúcim senátom
tohto senátu bol senát „11 Co“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája 2009 dovolanie
sťažovateľa odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že JUDr. S., PhD., bol s účinnosťou
od 1. júla 2008 dočasne pridelený na najvyšší súd a že pri prerokúvaní predmetnej veci
9. septembra 2008 z dôvodu čerpania riadnej dovolenky predsedníčky senátu JUDr. F.
senátu predsedal JUDr. S. a JUDr. F. zastúpila JUDr. Č.zo zastupujúceho senátu „11 Co“
z dôvodu, že zloženie senátu krajského súdu bolo v súlade s platným rozvrhom práce, a
odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu.
Podľa sťažovateľa ním namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy bolo porušené tým, že referujúci sudca nariadil súdne pojednávanie a ustanovil ako
predsedu senátu JUDr. S. bez toho, aby zákonnej sudkyni JUDr. F. bola vec odňatá
predsedom krajského súdu, a to ešte v čase, keď JUDr. F. bola prítomná v práci. Podľa
názoru sťažovateľa dovolenka nie je náhlou prekážkou, pre ktorú by mal byť ustanovený
nový predseda senátu, v súdnom spise nie je založený ako dôkaz rozvrh práce krajského
súdu na rok 2008 v znení účinnom od 4. apríla 2008, o ktorý opiera svoje rozhodnutie
najvyšší súd, a najvyšší súd sa nezoberal tým, kto ustanovil nového predsedu senátu JUDr.
S. namiesto predsedníčky senátu JUDr. F.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že najvyšší súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Cdo 23/2009 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 48 ods. 1
ústavy, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája a vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 23/2009 z 27. mája 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája 2009, ktorým potvrdil rozsudok
krajského súdu č. k. 3 Co 136/2007-134 z 9. septembra 2008, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 23/2009 z 27. mája 2009.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.
V potvrdzujúcom výroku vo veci samej nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde
o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu
žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil
teda ani vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p. pod písm. g/, na ktorú poukazoval dovolateľ.
Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
V zmysle citovaného ustanovenia – § 237 písm. g/ O. s. p. dôvodom prípustnosti
dovolania je aj to, že súd nebol správne obsadený, pričom súd nie je správne obsadený, ak
vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Právo na zákonného sudcu zaručuje Ústava Slovenskej
republiky v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi;
príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou
riadneho výkonu súdnej moci. Na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a
na druhej strane predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že na
rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad
(procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej
agendy, a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad
hoc“. Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia, ako
garancia proti možnej svojvôli, je súčasťou základného práva na zákonného sudcu i zásada
prideľovania súdnej agendy a určenie zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v
rozvrhu práce. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva,
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na
konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(§ 3 ods. 3 zákona o súdoch). Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4 zákona o súdoch). V zmysle § 50 ods. 2 písm. b/
a c/ zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje, okrem iného, zloženie senátov s uvedením
predsedu senátu a ďalších sudcov a určenie spôsobu zastupovania sudcov tak, aby bolo
možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej
veci v prípade vylúčenia sudcu a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať
jednotlivé úkony. Rozvrh práce musí byt v týchto otázkach pre účastníkov predvídateľný a
transparentný. Pokiaľ príslušný senát, stanovený rozvrhom práce, prejedná a rozhodne vec
v inom, než určenom zložení, môže sa tak stať iba vtedy, ak je absencia rozvrhom práce
určených sudcov dôvodná. Za takú treba považovať najmä vylúčenie sudcu z dôvodu
zaujatosti a jeho odôvodnenú neprítomnosť (v dôsledku choroby, dovolenky, pracovnej
cesty a pod.).
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že vec bola predložená odvolaciemu
súdu na rozhodnutie o odvolaní 17. 4. 2007 a bola pridelená na vybavenie senátu „3 Co“
Krajského súdu v Košiciach. Prvé pojednávanie odvolacieho súdu sa konalo dňa 10. 4.
2008, pričom bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť zástupcu žalovaného. V tento deň
senátu „3 Co" predsedala JUDr. E. F. a členmi senátu boli JUDr. M. S., PhD. (ako
referujúci sudca) a JUDr. L. D. Ďalšie pojednávanie odvolacieho súdu, na ktorom bolo vo
veci rozhodnuté, sa uskutočnilo 9. 9. 2008. Na tomto pojednávaní predsedal senátu JUDr.
M. S. a členmi senátu boli JUDr. L. D. (ako referujúci sudca) a JUDr. J. Č. Podľa rozvrhu
práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2008 v znení účinnom od 4. 4. 2008 (v znení
dodatku č. 5) bolo zloženie senátu „3 Co“ určené tak, že jeho členmi boli JUDr. E. F.
(riadiaca predsedníčka senátu), JUDr. M. S. (predseda senátu), JUDr. M. S., PhD. a JUDr.
L. D. Zastupujúcim senátom tohto senátu bol senát „11 Co“. Zo správy Krajského súdu v
Košiciach z 18. 2. 2009 dovolací súd zistil, že JUDr. M. S. PhD. bol súčinnosťou od 1. 7.
2008 dočasne pridelený na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a že pri prejednaní
predmetnej veci dňa 9. 9. 2008 z dôvodu čerpania dovolenky predsedníčkou senátu JUDr.
E. F. senátu predsedal JUDr. M. S. a JUDr. F. zastúpila JUDr. J. Č. zo zastupujúceho
senátu „11 Co“. Pretože čerpanie dovolenky zákonnou sudkyňou JUDr. E. F. možno
považovať za dôvodnú absenciu a teda za jej odôvodnenú neprítomnosť na prejednaní veci,
boli splnené podmienky pre jej zastupovanie členkou senátu „11 Co“. Zloženie senátu,
ktorý vec prejednal a rozhodol, bolo teda určené v súlade s platným rozvrhom práce a
odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p., spočívajúcou v
nesprávnom obsadení súdu.
Vzhľadom na to, že dovolateľ podal dovolanie proti celému rozsudku odvolacieho
súdu, teda aj proti jeho zmeňujúcemu výroku, ktorým bola žaloba u uloženie povinnosti
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu zamietnutá, dovolací súd skúmal prípustnosť
dovolania aj proti tomuto výroku, pričom dospel k záveru, že v tejto časti je subjektívne
neprípustné. Dovolateľovi bolo totiž odvolacím súdom v zmeňujúcom výroku o zamietnutí
žaloby vyhovené, preto nebol subjektívne oprávnený na podanie dovolania.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
podľa § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné
odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalobcovi v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009