Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. Š., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s.

v konkurze, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2009 doručená sťažnosť Mgr. I. Š., K., správcu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s. v

konkurze, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 31. októbra 2008 bol sťažovateľovi ako

účastníkovi konania doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -134 z 9. septembra 2008, ktorým tento potvrdil rozsudok

Okresného súdu Košice II č. k. -109 z 23. februára 2007 vo výroku, že M. B.,

K., je výlučným nájomcom dvojizbového bytu č. 18 nachádzajúceho sa v bytovom dome na

G., K., ako aj vo výroku o trovách konania. V prevyšujúcej časti rozsudok okresného súdu

zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu

trov odvolacieho konania.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu

z dôvodu, že v konaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím bol ako senát

určený senát v zložení: predseda senátu JUDr. F., členovia senátu JUDr. S. a JUDr. S., PhD.

Namiesto uvedeného senátu vec prerokoval a rozhodol bez zákonného dôvodu senát

v zložení: predseda senátu JUDr. S., členovia senátu JUDr. D. a JUDr. Č. Podľa rozvrhu

práce krajského súdu na rok 2008 v znení účinnom od 4. apríla 2008 (v znení dodatku č. 5)

bolo zloženie senátu „3 Co“ určené tak, že jeho členmi boli JUDr. F. (riadiaca predsedníčka

senátu), JUDr. S. (predseda senátu), JUDr. S., PhD., a JUDr. D. Zastupujúcim senátom

tohto senátu bol senát „11 Co“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2009 dovolanie

sťažovateľa odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že JUDr. S., PhD., bol s účinnosťou

od 1. júla 2008 dočasne pridelený na najvyšší súd a že pri prerokúvaní predmetnej veci

9. septembra 2008 z dôvodu čerpania riadnej dovolenky predsedníčky senátu JUDr. F.

senátu predsedal JUDr. S. a JUDr. F. zastúpila JUDr. Č.zo zastupujúceho senátu „11 Co“

z dôvodu, že zloženie senátu krajského súdu bolo v súlade s platným rozvrhom práce, a

odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu.

Podľa sťažovateľa ním namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1

bolo porušené tým, že referujúci sudca nariadil súdne pojednávanie a ustanovil ako

predsedu senátu JUDr. S. bez toho, aby zákonnej sudkyni JUDr. F. bola vec odňatá

predsedom krajského súdu, a to ešte v čase, keď JUDr. F. bola prítomná v práci. Podľa

názoru sťažovateľa dovolenka nie je náhlou prekážkou, pre ktorú by mal byť ustanovený

nový predseda senátu, v súdnom spise nie je založený ako dôkaz rozvrh práce krajského

súdu na rok 2008 v znení účinnom od 4. apríla 2008, o ktorý opiera svoje rozhodnutie

najvyšší súd, a najvyšší súd sa nezoberal tým, kto ustanovil nového predsedu senátu JUDr.

S. namiesto predsedníčky senátu JUDr. F.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že najvyšší súd v konaní vedenom pod

sp. zn. porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 48 ods. 1

, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. mája 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2009, ktorým potvrdil rozsudok

krajského súdu č. k. -134 z 9. septembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2009.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

V potvrdzujúcom výroku vo veci samej nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde

o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu

žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil

teda ani vadu konania uvedenú v pod písm. g/, na ktorú poukazoval dovolateľ.

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle citovaného ustanovenia – dôvodom prípustnosti

dovolania je aj to, že súd nebol správne obsadený, pričom súd nie je správne obsadený, ak

vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Právo na zákonného sudcu zaručuje Slovenskej

republiky v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi;

príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou

riadneho výkonu súdnej moci. Na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a

na druhej strane predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že na

rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad

(procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy, a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad

hoc“. Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia, ako

garancia proti možnej svojvôli, je súčasťou základného práva na zákonného sudcu i zásada

prideľovania súdnej agendy a určenie zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v

rozvrhu práce. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva,

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(§ 3 ods. 3 zákona o súdoch). Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4 zákona o súdoch). V zmysle § 50 ods. 2 písm. b/

a c/ zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje, okrem iného, zloženie senátov s uvedením

predsedu senátu a ďalších sudcov a určenie spôsobu zastupovania sudcov tak, aby bolo

možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej

veci v prípade vylúčenia sudcu a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať

jednotlivé úkony. Rozvrh práce musí byt v týchto otázkach pre účastníkov predvídateľný a

transparentný. Pokiaľ príslušný senát, stanovený rozvrhom práce, prejedná a rozhodne vec

v inom, než určenom zložení, môže sa tak stať iba vtedy, ak je absencia rozvrhom práce

určených sudcov dôvodná. Za takú treba považovať najmä vylúčenie sudcu z dôvodu

zaujatosti a jeho odôvodnenú neprítomnosť (v dôsledku choroby, dovolenky, pracovnej

cesty a pod.).

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že vec bola predložená odvolaciemu

súdu na rozhodnutie o odvolaní 17. 4. 2007 a bola pridelená na vybavenie senátu „3 Co“

Krajského súdu v Košiciach. Prvé pojednávanie odvolacieho súdu sa konalo dňa 10. 4.

2008, pričom bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť zástupcu žalovaného. V tento deň

senátu „3 Co" predsedala JUDr. E. F. a členmi senátu boli JUDr. M. S., PhD. (ako

referujúci sudca) a JUDr. L. D. Ďalšie pojednávanie odvolacieho súdu, na ktorom bolo vo

veci rozhodnuté, sa uskutočnilo 9. 9. 2008. Na tomto pojednávaní predsedal senátu JUDr.

M. S. a členmi senátu boli JUDr. L. D. (ako referujúci sudca) a JUDr. J. Č. Podľa rozvrhu

práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2008 v znení účinnom od 4. 4. 2008 (v znení

dodatku č. 5) bolo zloženie senátu „3 Co“ určené tak, že jeho členmi boli JUDr. E. F.

(riadiaca predsedníčka senátu), JUDr. M. S. (predseda senátu), JUDr. M. S., PhD. a JUDr.

L. D. Zastupujúcim senátom tohto senátu bol senát „11 Co“. Zo správy Krajského súdu v

Košiciach z 18. 2. 2009 dovolací súd zistil, že JUDr. M. S. PhD. bol súčinnosťou od 1. 7.

2008 dočasne pridelený na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a že pri prejednaní

predmetnej veci dňa 9. 9. 2008 z dôvodu čerpania dovolenky predsedníčkou senátu JUDr.

E. F. senátu predsedal JUDr. M. S. a JUDr. F. zastúpila JUDr. J. Č. zo zastupujúceho

senátu „11 Co“. Pretože čerpanie dovolenky zákonnou sudkyňou JUDr. E. F. možno

považovať za dôvodnú absenciu a teda za jej odôvodnenú neprítomnosť na prejednaní veci,

boli splnené podmienky pre jej zastupovanie členkou senátu „11 Co“. Zloženie senátu,

ktorý vec prejednal a rozhodol, bolo teda určené v súlade s platným rozvrhom práce a

odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa , spočívajúcou v

nesprávnom obsadení súdu.

Vzhľadom na to, že dovolateľ podal dovolanie proti celému rozsudku odvolacieho

súdu, teda aj proti jeho zmeňujúcemu výroku, ktorým bola žaloba u uloženie povinnosti

uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu zamietnutá, dovolací súd skúmal prípustnosť

dovolania aj proti tomuto výroku, pričom dospel k záveru, že v tejto časti je subjektívne

neprípustné. Dovolateľovi bolo totiž odvolacím súdom v zmeňujúcom výroku o zamietnutí

žaloby vyhovené, preto nebol subjektívne oprávnený na podanie dovolania.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

podľa a v spojení s ako neprípustné

odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalobcovi v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009