Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 327/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 3 , základného práva na rovnosť v konaní zaručeného

v , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2009

doručená sťažnosť Ing. A. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. júna 2002 okresnému

súdu žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

žalovaného štátu (vyplatenia odmien za využitie zlepšovacích návrhov č. 218/86-01

a č. 023/88-13 a odmien za ich iniciatívne zavedenie). Tieto nároky za zlepšovacie

návrhy sťažovateľ uplatnil žalobami v konaniach vedených na Mestskom súde Košice,

neskôr Obvodnom súde Košice 1 a napokon na okresom súde pod sp. zn.

a sp. zn. . Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť na porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -27 zo 17. mája 2006 tak, že

vyslovil porušenie označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a úhradu trov

právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk, na úhradu ktorej zaviazal okresný súd.

Neprerokovaním veci v primeranej lehote povinnými subjektmi a ich právnymi

nástupcami zanikli práva sťažovateľa na vyplatenie odmien za využitie ním podaných

dvoch zlepšovacích návrhov, čím sťažovateľovi vznikla škoda nesprávnym úradným

postupom.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ podal 15. augusta 2002 okresnému súdu žalobu

vedenú pod sp. zn. , ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom na základe toho, že zaniklo jeho právo na žalované odmeny

za využitie a iniciatívne zavedenie zlepšovacích návrhov č. 218/86-01 a č. 023/88-13

zánikom povinných subjektov. Súčasťou žaloby bola a aj je škoda na nákladoch konania od

roku 1990.

K zániku práva na uvedené odmeny a vzniku škody došlo tým, že na majetok

posledného povinného A., spol. s r. o., K. (ďalej len „úpadca“), bol vyhlásený konkurz

vedený na krajskom súde pod sp. zn. . Sťažovateľ si 19. októbra 2000 z dôvodu

nevyplatenia odmien uplatnil prihlášku pohľadávky veriteľa v konkurze na majetok úpadcu.

Krajský súd listom z 30. októbra 2001 uviedol „Správca uznáva celý uplatnený nárok“,

teda úpadca uznal výšku škody veriteľa v zmysle jeho prihlášky z 19. októbra 2000.

Podľa sťažovateľa okresný súd v rozsudku č. k. -1019 z 23. apríla

2008 zistil, že „(...) pod pohľadávkou 203 Ing. A. K. správca uznáva celý uplatnený nárok

v 4. triede, čím je podľa neho súdom potvrdená výška vzniknutej škody podľa celého

uplatneného nároku veriteľa“, avšak toto zistenie neaplikoval v rozsudku z 23. apríla 2008

a poprel vlastné zistenie škody súdom nezaplatením zákonných nárokov z využitých

zlepšovacích návrhov. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že ak okresný súd vo svojom rozsudku

z 23. apríla 2008 zistil uznanie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní podľa jeho

prihlášky z 19. októbra 2000, tak súčasne okresný súd potvrdil spolu so správcom

konkurznej podstaty, že žalobcovi vznikla škoda v uznanej výške. Pretože uznaná

pohľadávka sťažovateľa nebola uspokojená v rámci ukončeného konkurzného konania

sp. zn. v sume uznanej žalovaným, vznikla sťažovateľovi škoda.

Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd a krajský súd svojím postupom porušili

ním označené práva.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. a krajský súd v konaní

vedenom pod sp. zn. porušili jeho základné právo na súdnu ochranu

zaručené v , základné právo na rovnosť v konaní zaručené v

, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

ods. 2 a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v

dohovoru, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a trovy právneho

zastúpenia v sume 292,38 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na rovnosť v konaní zaručeného

v , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

1.1 Podľa názoru ústavného súdu na konanie o časti sťažnosti vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol

rozsudkom z 23. apríla 2008), proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval

v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. -1287 z 21. apríla 2009).

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

1.2 Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom

z 23. apríla 2008, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom konania nepriznal

náhradu trov konania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že predmetný rozsudok okresného súdu bol

vyhlásený 23. apríla 2008 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2009.

Z uvedeného vyplýva, že od 23. apríla 2008, keď bol sťažovateľom označený

rozsudok okresného súdu vyhlásený, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 29. júla

2009, uplynula lehota podľa .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd nad rámec uvádza, že rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2008 treba

považovať v zmysle za iný zásah správneho orgánu (orgánu verejnej

moci), ktorým môžu byť porušené základné práva, o ktorom sa sťažovateľ dozvedel dňom

jeho vyhlásenia (najneskoršie však 17. júna 2008, keď podal odvolanie proti predmetnému

rozsudku). Sťažnosť ústavnému súdu bola podaná 29. apríla 2009, keď už nedochádzalo

k porušovaniu označených základných práv a slobôd, a preto ju mohol ústavný súd v tejto

časti odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

2.1 Sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3

a aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„V dôsledku odvolania podaného žalobcom odvolací súd v súlade s ust. § 212 ods. 1

za použitia ust. po nariadení odvolacieho pojednávania

vo veci preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k

záveru, že odvolanie žalobcu nieje dôvodné,

V zmysle podaného odvolania žalobca namieta nesprávne hodnotenie dôkazov a tým

nesprávne zistený skutkový stav v súvislosti s jeho žalobou o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom v zmysle o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú rozhodnutím alebo úradným postupom. Odvolací súd poukazujúc na ust. § 219

ods. 1 rozsudok prvostupňového súdu vo výroku vo veci samej ako vecne správne

potvrdil. Podľa odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením tohto

rozsudku a ku konštatovaniu prvostupňového súdu odvolací súd dodáva: Žalobca uplatnil

náhradu škody za nesprávny úradný postup vychádzajúc zo skutočnosti, že prvostupňový

súd nesprávne postupoval, pokiaľ on ako žalobca uplatnil svoje právne nároky so

zlepšovacími návrhmi z roku 1986 a 1988 podané pri výstavbe Detskej fakultnej nemocnice

v B. na K. Ako je zrejmé tak zo spisu bývalého Mestského súdu v Košiciach, následne

Obvodného a Okresného súdu Košice I sp. zn. 120/914/90, žalobca nesúhlasil s postupom

súdu v tomto konaní, pokiaľ vo veci po prvom rozhodnutí bolo podané odvolanie, ktorého

opodstatnenosť a legitimitu namietal skutočnosťou, že k podpisu odvolania došlo v

zastúpení, k čomu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozsudok bol napadnutý

odvolaním, ktoré podal právny zástupca, v tom čase žalovaného na základe plnej moci

udelenej mu na zastupovanie v tomto konaní. Žalobca nesúhlasil ani s nariadením

kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré vykonal Ing. Ď., v dôsledku ktorého posudku

následne došlo ku zníženiu nároku požadovaného žalobcom. Odvolací súd však poukazuje

na skutočnosť, že žalobca sám zavinil skutočnosť, že odmena za zlepšovacie návrhy mu

nebola vyplatená, pretože ako sám uviedol na Odvolacom pojednávaní, sumy priznané mu

rozsudkom prvostupňového súdu nevymáhal v rámci výkonu rozhodnutia, takýto návrh

nepodával z princípu, keďže vychádzal z toho, že neboli správne závery ohľadne

vypracovaných znaleckých posudkov v tomto rozsudku. Pritom zo spisu súdu prvého stupňa

sp. zn. je zrejmé, že dňa 20. 10. 1998 na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok,

podľa ktorého žalovaný A., š. p., K., zastúpený JUDr. V. bol povinný zaplatiť žalobcovi

4.969,- Sk za zlepšovací návrh 023/88-13 s 3 % úrokom od 1. 3. 1998 do 30. 4. 1995 a od

1. 5. 1995 s 22 % úrokom do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj

5.696,- Sk ako odmenu za zlepšovací návrh č. 218/86-01 s 3 % úrokom odo dňa 26. 8. 1986

do 30. 4. 1995 a od 1. 5. 1995 s 22 % úrokom do zaplatenia, všetko do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi, aj trovy konania v sume

15.648,- Sk do 3 dní a uhradiť súdu trovy znaleckého dokazovania v sume 9.400,- Sk a

súdny poplatok 424,- Sk, všetko do 3 dni odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej

časti bol návrh žalobcu zamietnutý. Tento rozsudok vo výrokoch 1., 2., 3. a 4, okrem výroku

5. nadobudol právoplatnosť dňa 7. 12. 1998 a stal sa vykonateľným dňom 11. 12. 1998.

Písomne vyhotovený rozsudok je na č. l. 706 až 713 spisu a doručený bol žalobcovi dňa 21.

11. 1998 a právnemu zástupcovi 'žalovaného dňa 17. 11. 1998. Z tohto zistenia je zrejmé, že

od právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku v decembri 1998 do vyhlásenia konkurzu na

majetok dlžníka A., s. r. o., K. uznesením Krajského Súdu v Košiciach v konaní pod sp. zn.

dňa 22. 8. 2000 žalobca mal možnosť vymôcť sumy priznané mu súdnym

rozhodnutím (spolu 10.665,- Sk okrem úrokov), ktorým boli mu priznané odmena za

zlepšovacie návrhy ako autorovi zlepšovacích návrhov a odmena za iniciatívne zavedenie

týchto zlepšovacích návrhov. Pokiaľ žalobca tak neurobil a následne uplatnil svoju

pohľadávku až v rámci konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka, nie je dôvodom priznávať

mu tieto nároky, ktoré súdne už raz priznané boli a ktoré v tomto konaní on uplatňuje ako

škodu vzniklú mu z tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd sa stotožňuje aj

so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ tento konštatoval, že kontrolné znalecké

dokazovanie nieje neplatný právny úkon, pretože nejde o prejav vôle smerujúci k vzniku,

zmene, či zániku práv a povinnosti, ktoré s takýmto prejavom zákon spája a pokiaľ súd

v konaní postupoval v súlade s právnymi predpismi tak, ako to konštatoval aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (okrem obdobia od 1. 1. 1997 do 31. 3. 1998) nemožno jeho postup

v zmysle považovať za nesprávny úradný postup. Aj z týchto

dôvodov odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa.

Pokiaľ žalobca uplatňoval náhradu vzniklých trov konania, tieto závery sa vzťahujú

aj na jeho nárok o náhradu trov konania, pretože v konaní o priznanie odmeny za

zlepšovací návrh a za iniciatívne zavedenie zlepšovacích návrhov bola mu priznaná i časť

náhrady trov tak, ako táto vo výroku rozsudku bola uvedená a len vyslovene postupom

žalobcu tieto sumy vymožené neboli, a teda žalobca ich nedostal.

Správne rozhodol súd prvého stupňa aj o náhrade trov prvostupňového konania.

O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 142

ods. 1 za použitia ust. a účastníkom ich náhradu nepriznal.

Žalobca bol v tomto konaní neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania a úspešný žalovaný sa svojho práva na náhradu trov konania zriekol. Preto

odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú (podľa ).

2.2 Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol

rozsudkom č. k. -1019 z 23. apríla 2008 a na základe odvolania sťažovateľa

vec predložil na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2009, teda potom, ako krajský súd vo veci vyhlásil

rozsudok. V čase podania sťažnosti už krajský súd nemohol ovplyvniť priebeh konania

a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej

vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty

sťažovateľa v konaní pred súdom druhého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský

súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na

ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej

neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne

neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní

( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), bolo bez právneho významu

rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009