Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 344/09
PDF · 144.77 KB
No categories available
II. ÚS 344/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., S., vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného
v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra
2009 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
Okresnému súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby okresný súd zaviazal
žalovanú na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom. Uviedol, že na základe zmluvy
o pôžičke uzavretej 22. júla 1998 požičal žalovanej finančnú čiastku 8 600 USD, ktorú
mala vrátiť do 21. júla 2000 v slovenských korunách podľa platného kurzu v deň úhrady
(NBS-stred). Keďže žalovaná predmetnú sumu nevrátila, podal sťažovateľ žalobu.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 335/2001 zo 16. februára 2007,
ktorým zaviazal žalovanú na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom. Proti predmetnému
rozsudku podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
4 Co 97/2007 z 19. decembra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 335/01
z 22. decembra 2008, ktorým zamietol návrh sťažovateľa a nepriznal trovy účastníkom
konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu
a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania žalovanej.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby
rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 došlo
k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, zrušil rozsudok krajského súdu
sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 335/2001
z 22. decembra 2008 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1
listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
označeného článku ústavy a označených základných práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
2 C 335/2001 z 22. decembra 2008, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo
zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne
predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.
O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd
nepovažoval za opodstatnenú. Súd prvého stupňa správne citoval ust. § 657 Občianskeho
zákonníka týkajúce sa zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorej
reálnosť spočíva v tom, že vyjadruje odovzdanie predmetu pôžičky. Vznik pôžičky
predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi.
Nevyhnutným predpokladom je zhodná vôľa oboch strán, teda konsenzus. Iba reálnym
odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi vzniká záväzok vrátiť veriteľovi to, čo bolo
poskytnuté a tomu zodpovedá právo veriteľa žiadať od dlžníka vrátenie pôžičky.
Skutočnosť, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, bola v
konaní pred súdom prvého stupňa nesporná. Navyše potvrdená samotnou výpoveďou
žalobcu aj v konaní pred odvolacím súdom (č. 1. 120 spisu).
Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že k odovzdaniu finančných prostriedkov
mohlo dôjsť aj krátkou cestou, tzv. bezhotovostným spôsobom. V danom prípade však táto
skutočnosť preukázaná nebola. Z príjmových dokladov, ktoré predložil dodatočne v konaní
pred súdom prvého stupňa žalobca nepochybne vyplýva, že spoločnosť B. , spol. s r. o. H.,
prijala od žalovanej 300.000,- Sk ako osobný vklad spoločníka, ide o príjmový pokladničný
doklad zo dňa 22. 7. 1998 v spise na č. 1. 175. Predmetný doklad vyhotovil žalobca, ako aj
podpísal žalobca ako príjemca. Týmto listinným dôkazom žalobca nepreukázal fyzické
odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej z titulu zmluvy o pôžičke.
V konaní o vrátení pôžičky dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi (žalobcovi), ktorý
musí preukázať, že plnenie žalovanej poskytol na základe zmluvy o pôžičke (SouRNS č. 13
-C946, Jehlička/Švestka, Škárová a kol., Občiansky zákonník, komentár C. H. BECK). Táto
skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, a preto namietané nesprávne skutkové
zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nebolo opodstatnené.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v
súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.(...)“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené práva sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom
práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2009