Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 357/09
PDF · 168.03 KB
No categories available
II. ÚS 357/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. S., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. B. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2009
doručená sťažnosť JUDr. B. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné
konanie, v ktorom bola naňho podaná obžaloba prokurátorom Krajskej prokuratúry
v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) na Krajskom súde v Prešove (ďalej len
„krajský súd“). Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 postúpil
uvedenú trestnú vec špeciálnemu súdu ako vecne príslušnému (1. bod výroku) a zároveň
spoluobvinených sťažovateľa ponechal naďalej vo väzbe (2. bod výroku). Proti tomuto
uzneseniu krajského súdu podali sťažnosť jednak dvaja zo spluobvinených, ako aj
prokurátor krajskej prokuratúry. Podstatou všetkých sťažností bol tak nesúhlas s postúpením
tejto trestnej veci špeciálnemu súdu, ako aj nesúhlas s dôvodmi, pre ktoré boli obvinení
ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) vo svojom uznesení sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005, ktorým
rozhodoval o sťažnostiach proti rozhodnutiu krajského súdu, rozhodol tak, že „v prvom
bode výroku svojho uznesenia zamietol sťažnosť spoluobvineného podanú proti výroku
v prvom bode uznesenia Krajského súdu Prešov o postúpení veci Špeciálnemu súdu
a v druhom bode výroku svojho uznesenia čiastočne zmenil a čiastočne ponechal
nedotknutý výrok v druhom bode uznesenia krajského súdu o väzbe“. Podľa sťažovateľa vo
výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu pritom absentuje rozhodnutie o sťažnosti
prokurátora.
Na základe rozhodnutia najvyššieho súdu viedol trestné konanie proti sťažovateľovi
špeciálny súd, a to pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005. Obhajkyňa sťažovateľa podala
27. novembra 2008 špeciálnemu súdu sťažnosť, ktorou „sa domáhala vyslovenia
nepríslušnosti na konanie a prejednanie uvedenej trestnej veci“. Špeciálny súd však podľa
tvrdenia sťažovateľa na túto sťažnosť nereagoval.
Následne 17. marca 2009 sťažovateľ – prostredníctvom svojej obhajkyne – podal
špeciálnemu súdu návrh podľa § 25 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) na
rozhodnutie „o odňatí a prikázaní veci vecne príslušnému zákonnému sudcovi“. O tomto
návrhu však špeciálny súd podľa názoru sťažovateľa nerozhodol, iba listom z 23. marca
2009 oznámil, že otázku vecnej príslušnosti už vyriešil najvyšší súd a v intenciách tohto
rozhodnutia bude ďalej vo veci konať špeciálny súd.
Sťažovateľ je presvedčený, že takýmto postupom špeciálny súd porušil jeho základné
právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:
„Podaním zo dňa 17. 3. 2009 bol podaný návrh na postup podľa § 25 Trestného
poriadku. (...) Z obsahu tohto podania je zrejmé, že(...) sťažovateľ poukázal na konkrétne
rozhodnutia Špeciálneho súdu v Pezinku ako aj Najvyššieho súdu SR v Bratislave(...), podľa
ktorého na prejednanie trestnej veci, v ktorej bola podaná obžaloba v septembri 2004,
pričom pojednávanie v uvedenej veci Špeciálny súd v Pezinku, ktorému vec bola postúpená
nevytýčil do 15. apríla 2005, už nie je príslušný konať vo veci Špeciálny súd, teda ani senát
Špeciálneho súdu, ale vec mala byť z dôvodu § 454a Trestného poriadku postúpená na
prejednanie Krajskému súdu v Prešove. To teda znamená, že správne mal Špeciálny súd
rešpektujúc článok 48 Ústavy postúpiť vec Krajskému súdu v Prešove.
Predseda senátu Špeciálneho súdu, však návrh obhajcu sťažovateľa odignoroval,
nepostupoval v súlade s ustanovením § 25 Trestného poriadku, vo veci vôbec nerozhodol
a iba oznámil podaním sťažovateľovi, že nemieni o jeho podaní rozhodovať, pretože podľa
jeho vlastného rozhodnutia, už bolo o príslušnosti rozhodnuté Najvyšším súdom(...)
V danom prípade Špeciálny súd nerozhodol na základe konkrétneho návrhu niektorej
z procesných strán na odňatie a prikázanie veci.
Takýmto postupom vykonal zásah v zmysle § 53 ods. 3 o ústavnom súde do ústavou
garantovaných práv sťažovateľa na zákonného sudcu a dokonca vo veci odmietol konať, aj
keď vychádzajúc zo zásady, že súd je znalý práva, vedel, že Najvyšší súd SR Bratislava sa
návrhom, ktorý tvorí obsah návrhu zo dňa 17. 3. 2009 nezaoberal. Tým vytvoril taký právny
stav, že odňal sťažovateľovi možnosť využiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu
Špeciálneho súdu dožadovať sa nápravy na nadriadenom súde.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vo veci
rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ním označeného základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť
postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005. Zároveň
požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi a práva na spravodlivé súdne konanie v tom, že špeciálny súd nerozhodol o jeho
návrhu zo 17. marca 2009, ktorým navrhol odňatie a prikázanie veci inému, t. j. krajskému
súdu (podľa § 25 Trestného poriadku).
Podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Podľa § 25 ods. 2 Trestného poriadku ak súdom uvedeným v odseku 1 je špeciálny
súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa je Krajský súd v Banskej Bystrici.
Podľa § 25 ods. 4 Trestného poriadku návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie
veci nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh
neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu procesnej strany, ktorý je založený na
tých istých dôvodoch, pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.
Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ svoje podanie
zo 17. marca 2009 predkladal ako „návrh na odňatie a prikázanie veci“ podľa § 25
Zo znenia § 25 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že vec možno odňať iba súdu,
ktorý je síce príslušný, ale z dôležitých dôvodov vyvstáva potreba túto vec prikázať inému
súdu. Sám sťažovateľ však tvrdí, že na prejednanie a rozhodnutie v jeho trestnej veci nie je
špeciálny súd príslušný. V tomto svetle sa námietka sťažovateľa materiálne nejaví ako
návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, ale ako námietka nepríslušnosti špeciálneho
súdu a ako takú ju musel špeciálny súd vybaviť.
O týchto záveroch svedčí aj samotný obsah označeného návrhu zo 17. marca 2009,
v ktorom sťažovateľ uviedol: „Navrhujem: Aby konajúci súd vyslovil svoju nepríslušnosť
na konanie a rozhodovanie v trestnej veci voči obžalovanému JUDr. B. O.. V opačnom
prípade, ak Špeciálny súd je opačného názoru, t. j. že je vecne a miestne príslušný na
vykonávanie úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného JUDr. B. O., nech
o tomto návrhu rozhodne zamietavým rozhodnutím.“
Podľa § 59 ods. 1 Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy podľa svojho
obsahu, aj keď je nesprávne označené.
Špeciálny súd na podanie sťažovateľa reagoval listom z 23. marca 2009, v ktorom
uviedol:
„Viacerými podaniami sa domáhate toho, aby senát Špeciálneho súdu rozhodol
o svojej nepríslušnosti v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK 1 Tš/23/2005.
V tejto súvislosti poukazujem na to, že Špeciálny súd sa touto otázkou opakovane
zoberal, naposledy na hlavnom pojednávaní dňa 23. 10. 2006(...) Proti postupu Špeciálneho
súdu bola podaná sťažnosť obhajcom obžalovaného JUDr. B. O.(...) a námietka
zaujatosti(...) O sťažnosti rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť
JUDr. B. O. zamietol. Uznesením NS SR (...) sa konštatuje, že postup Špeciálneho súdu bol
správny a v súlade so zákonom, keď rešpektoval uznesenie NS SR, ktorým sa okrem iného
stalo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o postúpení veci Špeciálnemu súdu
v Pezinku(...)
Na základe toho senát Špeciálneho súdu v Pezinku bude aj naďalej postupovať
v zmysle záväzných pokynov všetkých rozhodnutí NS SR, ktorý je priamo nadriadený
Špeciálnemu súdu. Závery NS SR ohľadom procesného postupu sú pre prvostupňový súd
záväzné bez ohľadu na právny názor procesných strán. Preto Špeciálny súd nebude
rozhodovať o svojej nepríslušnosti.“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti ústavný súd konštatuje, že špeciálny
súd na návrh sťažovateľa reagoval primerane a v súlade so zákonom. Podanie posúdil podľa
jeho obsahu a v tom zmysle sa s ním aj vysporiadal.
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že špeciálny súd sa s námietkou vecnej
príslušnosti vznesenou sťažovateľom vysporiadal už aj na pojednávaní konanom
23. októbra 2006, a to takým spôsobom, že konštatoval vyriešenie tejto otázky najvyšším
súdom a vzhľadom na to sa ďalej podanou námietkou nezaoberal.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Špeciálny súd obsahovo po vznesení námietky vecnej príslušnosti špeciálneho súdu
(aj keď označenej ako návrh na odňatie a prikázanie veci) teda nezostal nečinný, ale
písomne reagoval tak, že o vznesenej námietke vzhľadom na existenciu rozhodnutia
najvyššieho súdu nebude rozhodovať. Postup špeciálneho súdu preto nemožno považovať
za „odignorovanie“ návrhu sťažovateľa majúce za následok porušenie jeho základného
práva na zákonného sudcu.
Navyše podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa obsiahnuté v tejto
sťažnosti spadajú obsahovo pod garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim
právo na súdnu ochranu a v ňom obsiahnuté právo na prístup k súdu, ktoré by odňatím
možnosti domáhať sa konania o podanom procesnom návrhu mohlo byť porušené.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva,
že o jeho „návrhu na odňatie a prikázanie veci“ zo 17. marca 2009 mal špeciálny súd vydať
„rozhodnutie“, proti takémuto rozhodnutiu by pripadalo do úvahy podanie dovolania, a nie
ústavnej sťažnosti. Rovnako ak sa sťažovateľ domnieva, že o jeho veci rozhoduje
nepríslušný súd, ochrany svojho práva sa v uvedenom smere môže domôcť prostredníctvom
opravných prostriedkov v ďalšom konaní.
Podľa § 566 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „nový Trestný poriadok“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať
len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona.
Podľa § 371 ods. 1 písm. a) nového Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
vo veci rozhodol nepríslušný súd.
Zo znenia citovaných ustanovení teda vyplýva, že sťažovateľ sa prípadne bude môcť
ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu domáhať aj prostredníctvom
všeobecného súdu využitím opravného prostriedku – dovolania.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na uvedené by ústavný v tomto prípade musel sťažnosť odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009