Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 357/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. S., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. B. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2009

doručená sťažnosť JUDr. B. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods.

1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

konanie, v ktorom bola naňho podaná obžaloba prokurátorom Krajskej prokuratúry

v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) na Krajskom súde v Prešove (ďalej len

„krajský súd“). Krajský súd svojím uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2004 postúpil

uvedenú trestnú vec špeciálnemu súdu ako vecne príslušnému (1. bod výroku) a zároveň

spoluobvinených sťažovateľa ponechal naďalej vo väzbe (2. bod výroku). Proti tomuto

uzneseniu krajského súdu podali sťažnosť jednak dvaja zo spluobvinených, ako aj

prokurátor krajskej prokuratúry. Podstatou všetkých sťažností bol tak nesúhlas s postúpením

tejto trestnej veci špeciálnemu súdu, ako aj nesúhlas s dôvodmi, pre ktoré boli obvinení

ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) vo svojom uznesení sp. zn. z 19. januára 2005, ktorým

rozhodoval o sťažnostiach proti rozhodnutiu krajského súdu, rozhodol tak, že „v prvom

bode výroku svojho uznesenia zamietol sťažnosť spoluobvineného podanú proti výroku

v prvom bode uznesenia Krajského súdu Prešov o postúpení veci Špeciálnemu súdu

a v druhom bode výroku svojho uznesenia čiastočne zmenil a čiastočne ponechal

nedotknutý výrok v druhom bode uznesenia krajského súdu o väzbe“. Podľa sťažovateľa vo

výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu pritom absentuje rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora.

Na základe rozhodnutia najvyššieho súdu viedol trestné konanie proti sťažovateľovi

špeciálny súd, a to pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005. Obhajkyňa sťažovateľa podala

27. novembra 2008 špeciálnemu súdu sťažnosť, ktorou „sa domáhala vyslovenia

nepríslušnosti na konanie a prejednanie uvedenej trestnej veci“. Špeciálny súd však podľa

tvrdenia sťažovateľa na túto sťažnosť nereagoval.

Následne 17. marca 2009 sťažovateľ – prostredníctvom svojej obhajkyne – podal

špeciálnemu súdu návrh podľa o trestnom konaní súdnom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na

rozhodnutie „o odňatí a prikázaní veci vecne príslušnému zákonnému sudcovi“. O tomto

návrhu však špeciálny súd podľa názoru sťažovateľa nerozhodol, iba listom z 23. marca

2009 oznámil, že otázku vecnej príslušnosti už vyriešil najvyšší súd a v intenciách tohto

rozhodnutia bude ďalej vo veci konať špeciálny súd.

Sťažovateľ je presvedčený, že takýmto postupom špeciálny súd porušil jeho základné

právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„Podaním zo dňa 17. 3. 2009 bol podaný návrh na postup podľa § 25 Trestného

poriadku. (...) Z obsahu tohto podania je zrejmé, že(...) sťažovateľ poukázal na konkrétne

rozhodnutia Špeciálneho súdu v Pezinku ako aj Najvyššieho súdu SR v Bratislave(...), podľa

ktorého na prejednanie trestnej veci, v ktorej bola podaná obžaloba v septembri 2004,

pričom pojednávanie v uvedenej veci Špeciálny súd v Pezinku, ktorému vec bola postúpená

nevytýčil do 15. apríla 2005, už nie je príslušný konať vo veci Špeciálny súd, teda ani senát

Špeciálneho súdu, ale vec mala byť z dôvodu postúpená na

prejednanie Krajskému súdu v Prešove. To teda znamená, že správne mal Špeciálny súd

rešpektujúc postúpiť vec Krajskému súdu v Prešove.

Predseda senátu Špeciálneho súdu, však návrh obhajcu sťažovateľa odignoroval,

nepostupoval v súlade s ustanovením , vo veci vôbec nerozhodol

a iba oznámil podaním sťažovateľovi, že nemieni o jeho podaní rozhodovať, pretože podľa

jeho vlastného rozhodnutia, už bolo o príslušnosti rozhodnuté Najvyšším súdom(...)

V danom prípade Špeciálny súd nerozhodol na základe konkrétneho návrhu niektorej

z procesných strán na odňatie a prikázanie veci.

Takýmto postupom vykonal zásah v zmysle o ústavnom súde do

garantovaných práv sťažovateľa na zákonného sudcu a dokonca vo veci odmietol konať, aj

keď vychádzajúc zo zásady, že súd je znalý práva, vedel, že Najvyšší súd SR Bratislava sa

návrhom, ktorý tvorí obsah návrhu zo dňa 17. 3. 2009 nezaoberal. Tým vytvoril taký právny

stav, že odňal sťažovateľovi možnosť využiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu

Špeciálneho súdu dožadovať sa nápravy na nadriadenom súde.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vo veci

rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ním označeného základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť

postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005. Zároveň

požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi a práva na spravodlivé súdne konanie v tom, že špeciálny súd nerozhodol o jeho

návrhu zo 17. marca 2009, ktorým navrhol odňatie a prikázanie veci inému, t. j. krajskému

súdu (podľa ).

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa ak súdom uvedeným v odseku 1 je špeciálny

súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa je Krajský súd v Banskej Bystrici.

Podľa návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie

veci nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh

neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu procesnej strany, ktorý je založený na

tých istých dôvodoch, pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.

Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ svoje podanie

zo 17. marca 2009 predkladal ako „návrh na odňatie a prikázanie veci“ podľa § 25

.

Zo znenia vyplýva, že vec možno odňať iba súdu,

ktorý je síce príslušný, ale z dôležitých dôvodov vyvstáva potreba túto vec prikázať inému

súdu. Sám sťažovateľ však tvrdí, že na prejednanie a rozhodnutie v jeho trestnej veci nie je

špeciálny súd príslušný. V tomto svetle sa námietka sťažovateľa materiálne nejaví ako

návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, ale ako námietka nepríslušnosti špeciálneho

súdu a ako takú ju musel špeciálny súd vybaviť.

O týchto záveroch svedčí aj samotný obsah označeného návrhu zo 17. marca 2009,

v ktorom sťažovateľ uviedol: „Navrhujem: Aby konajúci súd vyslovil svoju nepríslušnosť

na konanie a rozhodovanie v trestnej veci voči obžalovanému JUDr. B. O.. V opačnom

prípade, ak Špeciálny súd je opačného názoru, t. j. že je vecne a miestne príslušný na

vykonávanie úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného JUDr. B. O., nech

o tomto návrhu rozhodne zamietavým rozhodnutím.“

Podľa podanie sa posudzuje vždy podľa svojho

obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Špeciálny súd na podanie sťažovateľa reagoval listom z 23. marca 2009, v ktorom

uviedol:

„Viacerými podaniami sa domáhate toho, aby senát Špeciálneho súdu rozhodol

o svojej nepríslušnosti v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK .

V tejto súvislosti poukazujem na to, že Špeciálny súd sa touto otázkou opakovane

zoberal, naposledy na hlavnom pojednávaní dňa 23. 10. 2006(...) Proti postupu Špeciálneho

súdu bola podaná sťažnosť obhajcom obžalovaného JUDr. B. O.(...) a námietka

zaujatosti(...) O sťažnosti rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť

JUDr. B. O. zamietol. Uznesením NS SR (...) sa konštatuje, že postup Špeciálneho súdu bol

správny a v súlade so zákonom, keď rešpektoval uznesenie NS SR, ktorým sa okrem iného

stalo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o postúpení veci Špeciálnemu súdu

v Pezinku(...)

Na základe toho senát Špeciálneho súdu v Pezinku bude aj naďalej postupovať

v zmysle záväzných pokynov všetkých rozhodnutí NS SR, ktorý je priamo nadriadený

Špeciálnemu súdu. Závery NS SR ohľadom procesného postupu sú pre prvostupňový súd

záväzné bez ohľadu na právny názor procesných strán. Preto Špeciálny súd nebude

rozhodovať o svojej nepríslušnosti.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti ústavný súd konštatuje, že špeciálny

súd na návrh sťažovateľa reagoval primerane a v súlade so zákonom. Podanie posúdil podľa

jeho obsahu a v tom zmysle sa s ním aj vysporiadal.

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že špeciálny súd sa s námietkou vecnej

príslušnosti vznesenou sťažovateľom vysporiadal už aj na pojednávaní konanom

23. októbra 2006, a to takým spôsobom, že konštatoval vyriešenie tejto otázky najvyšším

súdom a vzhľadom na to sa ďalej podanou námietkou nezaoberal.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Špeciálny súd obsahovo po vznesení námietky vecnej príslušnosti špeciálneho súdu

(aj keď označenej ako návrh na odňatie a prikázanie veci) teda nezostal nečinný, ale

písomne reagoval tak, že o vznesenej námietke vzhľadom na existenciu rozhodnutia

najvyššieho súdu nebude rozhodovať. Postup špeciálneho súdu preto nemožno považovať

za „odignorovanie“ návrhu sťažovateľa majúce za následok porušenie jeho základného

práva na zákonného sudcu.

Navyše podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa obsiahnuté v tejto

sťažnosti spadajú obsahovo pod garancie poskytované zaručujúcim

právo na súdnu ochranu a v ňom obsiahnuté právo na prístup k súdu, ktoré by odňatím

možnosti domáhať sa konania o podanom procesnom návrhu mohlo byť porušené.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru, ako

zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva,

že o jeho „návrhu na odňatie a prikázanie veci“ zo 17. marca 2009 mal špeciálny súd vydať

„rozhodnutie“, proti takémuto rozhodnutiu by pripadalo do úvahy podanie dovolania, a nie

ústavnej sťažnosti. Rovnako ak sa sťažovateľ domnieva, že o jeho veci rozhoduje

nepríslušný súd, ochrany svojho práva sa v uvedenom smere môže domôcť prostredníctvom

opravných prostriedkov v ďalšom konaní.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „nový “) dovolanie podľa tohto zákona možno podať

len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto

zákona.

Podľa nového dovolanie možno podať, ak

vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Zo znenia citovaných ustanovení teda vyplýva, že sťažovateľ sa prípadne bude môcť

ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu domáhať aj prostredníctvom

všeobecného súdu využitím opravného prostriedku – dovolania.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené by ústavný v tomto prípade musel sťažnosť odmietnuť podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009