Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 360/09
PDF · 182.47 KB
No categories available
II. ÚS 360/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., V., zastúpeného advokátkou JUDr. L. M., P.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26
ods. 1 a 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodu prejavu
zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva domáhať
sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného
v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť v konaní
zaručeného v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu
Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudkom
z 19. decembra 2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2009 faxom a 8. septembra 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. Š. G., V. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného
v čl. 26 ods. 1 a 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10
bode 1 prvej a druhej vete dohovoru, základného práva na slobodu prejavu zaručeného
v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť v konaní zaručeného
v čl. 37 ods. 3 listiny postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008
a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu
22. októbra 2003 sa spoločnosť B., s. r. o., V. (ďalej len „žalobca“), domáhala ochrany pred
neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby proti sťažovateľovi (v tomto
prípade žalovaný), ktorý v týždenníku V. (ďalej len „týždenník“) zverejnil príspevok
s názvom „Nech prehovoria skutky“.
Okresný súd vyhovel návrhu žalobcu a rozsudkom č. k. 3 C 227/2008-40
z 19. decembra 2008 prikázal žalovanému uverejniť v týždenníku ospravedlnenie žalobcovi
za svoj príspevok.
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009
z 10. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.
Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd „vysporiadali sa so vznesenými
námietkami spôsobom, ktorým porušili základné práva a slobody“ uvedené v sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Práva sťažovateľa: Ing. Š. G. podľa Čl. 26 ods. 1 a ods. 2 prvá veta, Čl. 46 ods. 1,
Čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 6 bod 1 a Článku 10 bod 1 prvá,
druhá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd -
Oznámenie č. 209/1992 Zb. a podľa Čl. 17 ods. 1 a 2 a Čl. 36 ods. 1, Čl. 37 ods. 3
Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
konaním a rozhodnutiami Okresného súdu Vranov nad Topľou a Krajského súdu v Prešove
pod č. k. 3 C/227/2008 a č. k 3 Co/51/2009, 3 Co/52/2009, 3 Co/93/2009 boli porušené.
Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3 C/227/2008-40 zo dňa
19. 12. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/51/2009, 3 Co/52/2009,
3 Co/93/2009 zo dňa 10. 06. 2009 ruší sa a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému
súdu Vranov nad Topľou.
Sťažovateľ uplatňuje si náhradu trov konania s tým spojenú.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009,
3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2009 došlo k porušeniu základných práv
zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 prvej vete, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete dohovoru a základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol
rozsudkom z 19. decembra 2008), a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval
v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok z 10. júna 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu
subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu
vedené pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudok z 19. decembra 2008.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu v predmetnom konaní
po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
2. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom
z 10. júna 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
«Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1, 3 O. s. p.) zistil,
že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci. Vec správne aj právne posúdil (§ 153
ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a len pre zdôraznenie dodáva:
Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby
sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež
domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch (§ 19b ods.
Ods. 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby
(§ 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Právo na ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby
pôsobí voči všetkým subjektom týchto zásahov, ktoré neoprávnene zasiahli (teda spôsobili
škodlivý následok) do dobrej povesti právnickej osoby. Len v prípade, ak by ten, kto bol
použitý právnickou alebo fyzickou osobou k výkonu jej činnosti, vybočil z rámca činnosti
právnickej, čí fyzickej osoby, t. j. dopustil sa tzv. excesu, len v takomto prípade by
občianskoprávna sankcia podľa § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka smerovala priamo
proti tejto osobe.
Vychádzajúc z obsahu spisu nie je možné stotožniť sa s názorom odvolateľov, že
konanie žalovaného ako pisateľa článku, ktorý bol uverejnený v okresnom týždenníku V.
10. 12. 2001 pod titulkom „Nech prehovoria skutky“ (ďalej len inkriminovaný článok) bolo
konaním zamestnanca, ktorý si iba plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z platných
právnych predpisov, zo založeného pracovného pomeru, konajúceho v súlade so svojou
pracovnou náplňou a v súlade so závermi predstavenstva Mestského bytového podniku z
9. 11. 2001.
V zápisnici z rokovania predstavenstva Mestského bytového podniku, a. s.
z 9. 11. 2001 niet totiž ani zmienka o tom, aby žalovaný mal informovať verejnosť o stave
majetku mesta, ktorý bol zverený vedľajšiemu účastníkovi mestom V. do správy. Aj keď
žalovaný predložil v priebehu konania ako dôkaz čestné vyhlásenia členov predstavenstva
Mestského bytového podniku, a. s. účastných pri rokovaní predstavenstva dňa 9. 11. 2001,
z obsahu ktorých vyplýva (č. 1. 34 - 39 spisu), že „predstavenstvo Mestského bytového
podniku, a. s. v roku 2001 od riaditeľa požadovalo, aby v médiách informoval verejnosť
o stave spravovaného majetku, vrátane stavu, v akom Mestský bytový podnik, a. s. majetok
do správy prevzala,“ vychádzajúc z konkrétnych okolností prejednávanej veci a na základe
hodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového
súdu, že žalovaný nekonal v rámci plnenia pracovných povinností z funkcie riaditeľa, ale
konal mimo rámca svojich pracovných povinnosti ako súkromná osoba.
Ak by žalovaný bol skutočne konal v rámci plnenia pracovných povinnosti, ktoré mu
vyplývali z funkcie riaditeľa, v súlade so svojou pracovnou náplňou a v súlade so závermi
predstavenstva Mestského bytového podniku, a. s. z 9. 11. 2001, inkriminovaný článok by
bol napísaný v inom duchu, t. j. len ako informácia o stave spravovaného majetku, vrátane
stavu, v akom Mestský bytový podnik, a. s. majetok do svojej správy prevzal. Tým je daná
vecná pasívna legitimácia na strane žalovaného v predmetnom konaní.
Z neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnickej osoby sú vzhľadom k svojej
publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Správne
postupoval prvostupňový súd, ak posudzoval, či v prejednávanej vecí ide o kritiku alebo či
skutočnosti uvádzané v inkriminovanom článku už za kritiku nemožno považovať. V rámci
kritiky podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu možno totiž pripustiť určitú mieru
zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byt' za
iných okolností považované za urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými
okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú.
Ak však takéto zveličovanie či ironizovanie určitých javov nemožno zo skutkových okolností
uvedených v článku vyvodiť, nejde o kritiku právom prípustnú, ale o tvrdenie, ktoré nemá
základ v skutkovom deji.
V prejednávanej veci za takýto prejav v článku žalovaného treba považovať úvod
článku v znení: „Snáď len bývali zamestnanci B. vedeli do čoho a za akých podmienok
ideme, bolo to oveľa horšie, ako sme si to vedeli predtým predstaviť. Zdedili sme
vyrabované mestské priestory, značne zanedbané bytové hospodárstvo, zdevastované
rozvody tepla, rad nefunkčných kotlov a riadiacich systémov na kotolniach i vykradnutý
centrálny riadiaci systém. K dispozícií nebola takmer žiadna technická a ekonomická
agenda a navyše ostal ešte aj balíček dlhov... A nám sa podarilo zlikvidovať b. dedičstvo
pozostávajúce z viac ako 1200 zalepených a nefunkčných radiátorových článkov.“ Uvedený
text aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno označiť za kritiku žalobcu. Z textu totiž
vyplýva, že pisateľ článku bez toho, aby uviedol skutočnosti k spôsobu hospodárenia
žalobcu s mestským majetkom, ktorého správcom bol do 30. 6. 2001 na základe mandátnej
zmluvy uzavretej s mestom V. naznačuje, že činnosť žalobcu bola nezákonná. Na základe
čoho k takémuto záveru žalovaný dospel však nemožno z obsahu inkriminovaného článku
zistiť. Dôkazy predložené v konaní žalovaným, t. j. audit o tepelnom hospodárstve vykonaný
spoločnosťou R., s. r. o, korešpondencia vo veci chýbajúcej technickej dokumentácie,
účtovné doklady o vykonaných opravách nesvedčia o nezákonnosti postupu žalobcu v čase
spravovania majetku mesta V.
Z uvedeného preto treba vyvodiť záver, že za kritiku nemožno považovať tvrdenia –
názory, ktorých výsledok nemožno vyvodiť zo skutkových okolností uvádzaných
v opisovanom skutkovom deji. Aj podľa názoru odvolacieho súdu citovaný výrok
v inkriminovanom článku je spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu ako právnickej
osoby. Pre posúdenie, či určitým prejavom uverejneným v inkriminovanom článku možno
zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby je rozhodujúce pravdivé opísanie skutkových
okolností. Pre ustálenie, čo treba považovať za pravdivé opísanie skutočnosti, ktoré majú
tvoriť predmet zásahu možno vychádzať zo základného významu pojmu pravda, ktorým
podľa Slovníka slovenského jazyka treba rozumieť súhlas výroku, názoru so skutočnosťou,
správne zmýšľanie, správny názor. Z tohto vymedzenia pojmu pravda je zrejmá nerozlučná
spojitosť súhlasu názoru a zmýšľania so skutočnosťou. Za pravdu v tomto zmysle treba
považovať pravdivé opísanie skutkových okolností. Za pravdivé opísanie skutkových
okolností však nemožno považovať prípad, keď pisateľ článku síce uvedie skutočnosti, ktoré
sú pravdivé, ale niektoré skutočnosti skutkového deja neuvedie. Inak povedané, za pravdivé
opísanie skutkového deja teda nemožno považovať jeho opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi
neumožňuje z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Uvedenie neúplného
skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda
nie je pravdou. Ak potom na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ
článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými možno zasiahnuť do
dobrej povesti právnickej osoby, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný
úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj
skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav veci a na základe zistených skutočností vec správne aj právne posúdil, odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p.»
Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol
postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok
obsahuje výklad právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom
a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok
okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu. Krajský súd podľa názoru ústavného
súdu vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.
Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym
názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že
krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom
sťažovateľa.
Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa
v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom krajského súdu je zjavne
neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009