Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 360/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., V., zastúpeného advokátkou JUDr. L. M., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26

ods. 1 a 2 prvej vete a základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodu prejavu

zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva domáhať

sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného

v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť v konaní

zaručeného v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu

Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. decembra 2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

, , a jeho rozsudkom z 10. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2009 faxom a 8. septembra 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. Š. G., V. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného

v a 2 prvej vete (ďalej len „“) a základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a , práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10

bode 1 prvej a druhej vete dohovoru, základného práva na slobodu prejavu zaručeného

v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť v konaní zaručeného

v čl. 37 ods. 3 listiny postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008

a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , , a jeho rozsudkom z 10. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu

22. októbra 2003 sa spoločnosť B., s. r. o., V. (ďalej len „žalobca“), domáhala ochrany pred

neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby proti sťažovateľovi (v tomto

prípade žalovaný), ktorý v týždenníku V. (ďalej len „týždenník“) zverejnil príspevok

s názvom „Nech prehovoria skutky“.

Okresný súd vyhovel návrhu žalobcu a rozsudkom č. k. -40

z 19. decembra 2008 prikázal žalovanému uverejniť v týždenníku ospravedlnenie žalobcovi

za svoj príspevok.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. , ,

z 10. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd „vysporiadali sa so vznesenými

námietkami spôsobom, ktorým porušili základné práva a slobody“ uvedené v sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Práva sťažovateľa: Ing. Š. G. podľa Čl. 26 ods. 1 a ods. 2 prvá veta, Čl. 46 ods. 1,

Čl. 47 ods. 3 , podľa Článku 6 bod 1 a Článku 10 bod 1 prvá,

druhá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd -

Oznámenie č. a podľa Čl. 17 ods. 1 a 2 a Čl. 36 ods. 1, Čl. 37 ods. 3

Ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

konaním a rozhodnutiami Okresného súdu Vranov nad Topľou a Krajského súdu v Prešove

pod č. k. a č. k , , boli porušené.

Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. -40 zo dňa

19. 12. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. , ,

zo dňa 10. 06. 2009 ruší sa a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému

súdu Vranov nad Topľou.

Sťažovateľ uplatňuje si náhradu trov konania s tým spojenú.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ,

a jeho rozsudkom z 10. júna 2009 došlo k porušeniu základných práv

zaručených v a 2 prvej vete, a , práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete dohovoru a základných práv

zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol

rozsudkom z 19. decembra 2008), a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval

v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok z 10. júna 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu

subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu

vedené pod sp. zn. a jeho rozsudok z 19. decembra 2008.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu v predmetnom konaní

po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

2. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , , a jeho rozsudkom

z 10. júna 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) zistil,

že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci. Vec správne aj právne posúdil (§ 153

ods. 1 ). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a len pre zdôraznenie dodáva:

Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby

sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež

domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch (§ 19b ods.

2 ).

Ods. 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby

( ).

Právo na ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby

pôsobí voči všetkým subjektom týchto zásahov, ktoré neoprávnene zasiahli (teda spôsobili

škodlivý následok) do dobrej povesti právnickej osoby. Len v prípade, ak by ten, kto bol

použitý právnickou alebo fyzickou osobou k výkonu jej činnosti, vybočil z rámca činnosti

právnickej, čí fyzickej osoby, t. j. dopustil sa tzv. excesu, len v takomto prípade by

občianskoprávna sankcia podľa , smerovala priamo

proti tejto osobe.

Vychádzajúc z obsahu spisu nie je možné stotožniť sa s názorom odvolateľov, že

konanie žalovaného ako pisateľa článku, ktorý bol uverejnený v okresnom týždenníku V.

10. 12. 2001 pod titulkom „Nech prehovoria skutky“ (ďalej len inkriminovaný článok) bolo

konaním zamestnanca, ktorý si iba plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z platných

právnych predpisov, zo založeného pracovného pomeru, konajúceho v súlade so svojou

pracovnou náplňou a v súlade so závermi predstavenstva Mestského bytového podniku z

9. 11. 2001.

V zápisnici z rokovania predstavenstva Mestského bytového podniku, a. s.

z 9. 11. 2001 niet totiž ani zmienka o tom, aby žalovaný mal informovať verejnosť o stave

majetku mesta, ktorý bol zverený vedľajšiemu účastníkovi mestom V. do správy. Aj keď

žalovaný predložil v priebehu konania ako dôkaz čestné vyhlásenia členov predstavenstva

Mestského bytového podniku, a. s. účastných pri rokovaní predstavenstva dňa 9. 11. 2001,

z obsahu ktorých vyplýva (č. 1. 34 - 39 spisu), že „predstavenstvo Mestského bytového

podniku, a. s. v roku 2001 od riaditeľa požadovalo, aby v médiách informoval verejnosť

o stave spravovaného majetku, vrátane stavu, v akom Mestský bytový podnik, a. s. majetok

do správy prevzala,“ vychádzajúc z konkrétnych okolností prejednávanej veci a na základe

hodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového

súdu, že žalovaný nekonal v rámci plnenia pracovných povinností z funkcie riaditeľa, ale

konal mimo rámca svojich pracovných povinnosti ako súkromná osoba.

Ak by žalovaný bol skutočne konal v rámci plnenia pracovných povinnosti, ktoré mu

vyplývali z funkcie riaditeľa, v súlade so svojou pracovnou náplňou a v súlade so závermi

predstavenstva Mestského bytového podniku, a. s. z 9. 11. 2001, inkriminovaný článok by

bol napísaný v inom duchu, t. j. len ako informácia o stave spravovaného majetku, vrátane

stavu, v akom Mestský bytový podnik, a. s. majetok do svojej správy prevzal. Tým je daná

vecná pasívna legitimácia na strane žalovaného v predmetnom konaní.

Z neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnickej osoby sú vzhľadom k svojej

publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Správne

postupoval prvostupňový súd, ak posudzoval, či v prejednávanej vecí ide o kritiku alebo či

skutočnosti uvádzané v inkriminovanom článku už za kritiku nemožno považovať. V rámci

kritiky podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu možno totiž pripustiť určitú mieru

zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byt' za

iných okolností považované za urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými

okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú.

Ak však takéto zveličovanie či ironizovanie určitých javov nemožno zo skutkových okolností

uvedených v článku vyvodiť, nejde o kritiku právom prípustnú, ale o tvrdenie, ktoré nemá

základ v skutkovom deji.

V prejednávanej veci za takýto prejav v článku žalovaného treba považovať úvod

článku v znení: „Snáď len bývali zamestnanci B. vedeli do čoho a za akých podmienok

ideme, bolo to oveľa horšie, ako sme si to vedeli predtým predstaviť. Zdedili sme

vyrabované mestské priestory, značne zanedbané bytové hospodárstvo, zdevastované

rozvody tepla, rad nefunkčných kotlov a riadiacich systémov na kotolniach i vykradnutý

centrálny riadiaci systém. K dispozícií nebola takmer žiadna technická a ekonomická

agenda a navyše ostal ešte aj balíček dlhov... A nám sa podarilo zlikvidovať b. dedičstvo

pozostávajúce z viac ako 1200 zalepených a nefunkčných radiátorových článkov.“ Uvedený

text aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno označiť za kritiku žalobcu. Z textu totiž

vyplýva, že pisateľ článku bez toho, aby uviedol skutočnosti k spôsobu hospodárenia

žalobcu s mestským majetkom, ktorého správcom bol do 30. 6. 2001 na základe mandátnej

zmluvy uzavretej s mestom V. naznačuje, že činnosť žalobcu bola nezákonná. Na základe

čoho k takémuto záveru žalovaný dospel však nemožno z obsahu inkriminovaného článku

zistiť. Dôkazy predložené v konaní žalovaným, t. j. audit o tepelnom hospodárstve vykonaný

spoločnosťou R., s. r. o, korešpondencia vo veci chýbajúcej technickej dokumentácie,

účtovné doklady o vykonaných opravách nesvedčia o nezákonnosti postupu žalobcu v čase

spravovania majetku mesta V.

Z uvedeného preto treba vyvodiť záver, že za kritiku nemožno považovať tvrdenia –

názory, ktorých výsledok nemožno vyvodiť zo skutkových okolností uvádzaných

v opisovanom skutkovom deji. Aj podľa názoru odvolacieho súdu citovaný výrok

v inkriminovanom článku je spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu ako právnickej

osoby. Pre posúdenie, či určitým prejavom uverejneným v inkriminovanom článku možno

zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby je rozhodujúce pravdivé opísanie skutkových

okolností. Pre ustálenie, čo treba považovať za pravdivé opísanie skutočnosti, ktoré majú

tvoriť predmet zásahu možno vychádzať zo základného významu pojmu pravda, ktorým

podľa Slovníka slovenského jazyka treba rozumieť súhlas výroku, názoru so skutočnosťou,

správne zmýšľanie, správny názor. Z tohto vymedzenia pojmu pravda je zrejmá nerozlučná

spojitosť súhlasu názoru a zmýšľania so skutočnosťou. Za pravdu v tomto zmysle treba

považovať pravdivé opísanie skutkových okolností. Za pravdivé opísanie skutkových

okolností však nemožno považovať prípad, keď pisateľ článku síce uvedie skutočnosti, ktoré

sú pravdivé, ale niektoré skutočnosti skutkového deja neuvedie. Inak povedané, za pravdivé

opísanie skutkového deja teda nemožno považovať jeho opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi

neumožňuje z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Uvedenie neúplného

skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda

nie je pravdou. Ak potom na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ

článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými možno zasiahnuť do

dobrej povesti právnickej osoby, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný

úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj

skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový

stav veci a na základe zistených skutočností vec správne aj právne posúdil, odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa »

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok

obsahuje výklad právnych noriem , ktorý nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom

a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok

okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu. Krajský súd podľa názoru ústavného

súdu vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný

a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym

názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že

krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom

sťažovateľa.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa

v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom krajského súdu je zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009