Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 369/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J. L., s. r. o., H., zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na

právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania zaručeného v a 3

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. mája

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti J. L., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2009 doručená sťažnosť spoločnosti J. L., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 2

a 3 uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní Okresného súdu Komárno (ďalej len

„okresný súd“) vedenom pod sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sporil so žalovaným o zaplatenie sumy 719,61 €, pričom v priebehu konania sa

suma žalovanej istiny znížila na 90 € z dôvodu jej čiastočného zaplatenia žalovaným.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. februára 2009 zaviazal žalovaného

zaplatiť sťažovateľovi sumu 90 € a trovy konania v sume 538,87 €.

Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný, na základe čoho krajský

súd napadnutým uznesením sp. zn. z 28. mája 2009 zmenil rozhodnutie

okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľovi priznal náhradu trov

konania iba v sume 128,12 € s odvolaním sa na

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči

pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoj nesúhlas

s označeným rozhodnutím krajského súdu, pretože podľa jeho názoru krajský súd rozhodol

na základe protiústavného ustanovenia , ktoré nepriamo núti účastníkov

súdnych konaní buď nepodávať kvalifikované (s právnym zastúpením) žaloby vo veciach

majúcich charakter drobných sporov, pretože im napokon nemusí byť priznaná náhrada

trov, alebo ich núti podávať nekvalifikované (bez právneho zástupcu) žaloby, čím je im

v konečnom dôsledku, tak ako aj sťažovateľovi, znemožnený kvalifikovaný prístup k súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že krajský súd napadnutým uznesením zasiahol aj do

jeho základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania, keď ho oproti

druhému účastníkovi znevýhodnil len preto, že ním žalovaná suma bola nižšia ako ním

skutočne vynaložené trovy konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«(...) nepriznaním trov konania, ktoré boli preukázateľne vynaložené na účelné

uplatnenie práva v súlade so zákonnými predpismi upravujúcimi oblasť náhrady trov

konania a právneho zastúpenia, súd nepriamo zasahuje do účelu práva na súdnu ochranu.

Načo je sťažovateľovi takéto právo zaručené , keď ho zákonný predpis - ustanovenie

v tomto jeho práve okliešťuje a v prípadoch tzv. drobných sporov ho

„núti“ žalobu nepodávať alebo ju podať, ale tak, že si ju skoncipuje nekvalifikovane sám

a takto sa bude aj zastupovať, pretože je to ekonomicky výhodnejšie.

Vyššie uvedené platí aj pre ustanovenie článku 47 ods. 2 a 3 SR, pretože

článok 47 ods. 2 na strane jednej zaručuje právo na právnu pomoc, pričom sa má na mysli

kvalifikovaná právna pomoc, súd však svojím postupom v danej veci do tohto práva na

takúto pomoc nepriznaním odmeny za ňu priamo zasiahol. Žiadny zákonný predpis pritom

neumožňuje nikomu v prípadoch drobných sporov dať sa zastupovať bezplatne.

Článok 47 ods. 3 hovorí o rovnosti účastníkov konania, do ktorej súd

nepriznaním náhrady trov konania zasiahol, pretože zvýhodnil jednu stranu len preto, že jej

dlh bol na úrovni hodnoty tzv. drobného sporu.

Záverom stručne zhŕňam, že uvedený problém vyplýva z protiústavného (podľa

názoru sťažovateľa) znenia zákona, konkrétne ustanovenia , ktorý súd

aplikoval v právnom vzťahu sťažovateľa a jeho dlžníka v súdnom spore. Sťažovateľ sa

domnieva, že toto ustanovenie súd aplikovať nemal, je v rozpore s SR a vzniká

dojem, že jeho cieľom je odbremeniť súdy od tzv. drobných súdnych sporov sťažením

prístupu ku kvalifikovanej právnej pomoci pri tzv. drobných sporoch.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -84 zo dňa 28. 5. 2009

došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie podľa a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu a 3

Slovenskej republiky v práve sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi

a v porušení rovnosti účastníkov v takomto konaní.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -84 zo dňa 28. 5. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si uplatnil aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume

245,70 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa proti namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2009 je založená na jeho tvrdení o protiústavnosti ustanovenia

, ktoré podľa neho krajský súd nemal na jeho vec aplikovať. Aplikácia

tohto ustanovenia mala totiž podľa sťažovateľa za následok zásah do jeho základného práva

na spravodlivý súd (prístup k súdu), ako aj do jeho základného práva na právnu pomoc

a rovnosť účastníkov konania.

Podľa ak osoby uvedené v

až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym

9)

predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,môžu podať ústavnému

súdu návrh na začatie konania.

Osobami oprávnenými iniciovať konanie o súlade právnych predpisov podľa § 18

ods. 1 písm. a) až f) sú:

a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) prezident Slovenskej republiky,

c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1,

ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Z uvedeného vyplýva, že podľa a nasl. sťažovateľ nie

je osobou oprávnenou iniciovať konanie o súlade s , preto ústavný

súd už po predbežnom prerokovaní sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25

ods. 2 ).

V záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd

napriek odôvodneniu sťažnosti založenom na tvrdení o neústavnosti ,

sťažnosť sťažovateľa aj vecne preskúmal s ohľadom na ním uvedené základné práva,

ktorých porušenie namieta. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že interpretácia

a aplikácia zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom a úlohou ústavného súdu

nie je ich zastupovať. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou

vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu

s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-

procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa ustanovenia , ak v priebehu konania dosiahne predmet

konania sumu 500,- eur od tohto okamihu ide o drobný spor. Predmetné zákonné

ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 15. 10. 2008, pričom vychádzajúc z výroku

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že po realizovaných čiastočných

úhradách, kedy pôvodne predmetom sporu bola suma 719,61 eur ku dňu rozhodnutia súdu

prvého stupňa bolo predmetom sporu zaplatenie sumy 90,- eur, čo teda nepochybne

s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie odôvodňuje označenie tohto konania za

drobný spor.

V danom prípade je nutné súčasne pri použití rozhodnúť o náhrade

trov konania aj s použitím ustanovenia účinného od 15. 10. 2008, v

zmysle ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,

môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Právny zástupca žalobcu si podaním došlým súdu dňa 2. 3. 2009 vyúčtoval trovy

konania, resp. trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 538,87 eur, pričom do účinnosti

§ a 200ea ods. 1 , t. j. do 15. 10. 2008 si uplatnil odmenu za 2 úkony

právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby v sume 2 x 57,76 eur

spolu s režijným paušálom 2 x 6,30 eur v zmysle vyhl. č. Odvolací súd preto

žalobcovi priznal v plnej výške uplatnenú odmenu za právne zastúpenie za tieto 2 úkony

celkom v sume 128,12 eur, pričom následné uplatnené a vyúčtované odmeny za trovy

právneho zastúpenia, náhradu za stratu času a náhradu cestovného, odvolací súd žalobcovi

nepriznal, nakoľko tieto boli realizované po dátume 15. 10. 2008, pričom ich priznanie

ovplyvňuje ustanovenie a keďže boli uplatnené v neprimeranej výške voči

pohľadávke drobného sporu, odvolací súd rozhodol podľa o zmene napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa v časti prvostupňových trov konania tak, že tieto priznal

v plnej výške za tie úkony, ktoré boli realizované právnym zástupcom žalobcu do

15. 10. 2008 tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ v súvislosti s citovaným rozhodnutím krajského súdu namieta

predovšetkým porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, a to

konkrétne práva na prístup k súdu ako jedného z jeho atribútov.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr. ), že jedným z aspektov

práva na spravodlivý proces chráneného v je právo domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Porušenie práva na súd, resp. na

prístup k súdu podľa by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy

vtedy, ak by podmienky na prístup k súdu ustanovené

neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo

arbitrárnym. Inými slovami, ak by krajský súd tieto podmienky prístupu k súdu vykladal

vo vzťahu k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch

domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ

po splnení zákonných podmienok mal priznané postavenie účastníka odvolacieho súdneho

konania, t. j. nebolo mu odopreté právo prístupu k súdu a krajský súd vo veci odvolania

žalovaného riadne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.

Okrem toho reagujúc na námietku sťažovateľa, že krajský súd svojím rozhodnutím

v podstate nepriamo núti účastníkov súdnych konaní, aby v prípade sporov majúcich

charakter drobných sporov buď podávali nekvalifikované žaloby, t. j. bez právneho

zastúpenia, alebo aby takéto žaloby nepodávali vôbec, pretože je tu riziko, že náhrada trov

právneho zastúpenia im nebude priznaná, aj v dôsledku čoho malo byť podľa sťažovateľa

porušené jeho základné právo a právo na prístup k súdu, ústavný súd v prvom rade

konštatuje, že sťažovateľ môže namietať iba porušenie svojich základných práv, a nie

základných práv neurčitého a anonymného počtu účastníkov súdnych konaní, a tiež

konštatuje, že nezaručuje účastníkovi konania právo na „kvalifikovaný“

prístup k súdu, t. j. nepočíta s nutným právnym zastúpením, ale zaručuje iba prístup k súdu

ako taký.

Obdobne aj v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným

aspektom je aj právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym

obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu

takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd nad rámec podotýka, že sťažovateľ súc v konaní pred ústavným súdom

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom nenamietal porušenie základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý svoje

rozhodnutie založil na jedinom kritériu, a to na dni účinnosti aplikovaného ustanovenia

. V tomto prípade by totižto prichádzalo do úvahy preskúmať napadnuté

rozhodnutie krajského súdu z hľadiska jeho zdôvodnenia využitia voľnoúvahových

oprávnení daných mu týmto ustanovením. Súd totiž podľa tohto ustanovenia môže (nemusí)

znížiť alebo nepriznať náhradu trov konania, z čoho možno vyvodiť, že tak neurobí, ak

napr. zvýšené trovy konania boli spôsobené v spore neúspešným účastníkom konania, napr.

v dôsledku jeho nedisciplinovanosti spočívajúcej v nerešpektovaní rozhodnutí, predvolaní

alebo iných procesných úkonov súdu. Sťažovateľ však tento aspekt práva na spravodlivé

súdne konanie (odôvodnenie súdneho rozhodnutia) v konaní pred ústavným súdom

nenamietal.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , podľa ktorého

každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,

ústavný súd už vyslovil (napr. , ), že k porušeniu základného

práva na poskytnutie právnej pomoci podľa by došlo vtedy, ak by

účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho záujmy

prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu alebo by mu bolo bránené

pri realizácii jeho práva na právnu pomoc v rozpore s podmienkami ustanovenými

zákonom.

V skúmanom prípade bol sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi (okresný súd

a krajský súd) riadne právne zastúpený zvoleným advokátom, ktorému nebolo zo strany

súdov bránené v realizácii jeho právneho zastupovania. Skutočnosť, že krajský súd

nepriznal sťažovateľovi náhradu trov, ktoré vynaložil na toto právne zastúpenie, pričom tak

urobil v súlade s oprávnením daným mu , nemôže sama osebe bez

ďalšieho zistenia, napr. o neodôvodnenej alebo arbitrárnej aplikácii tohto ustanovenia (čo

sťažovateľ nenamietal), viesť k vysloveniu porušenia .

Porušenie princípu rovnosti účastníkov konania podľa vidí

sťažovateľ v tom, že krajský súd ho mal svojím rozhodnutím diskriminovať oproti

žalovanému, ktorému priznal výhodnejšie postavenie len kvôli tomu, že jeho dlh bol na

úrovni drobného sporu. Aj v tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nemôžu závery

krajského súdu vyslovené v napadnutom rozhodnutí samy osebe bez ďalšieho zistenia,

napr. o neodôvodnenej alebo arbitrárnej aplikácii (čo sťažovateľ

nenamietal), viesť k vysloveniu porušenia .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009