Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 400/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. R.,

K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. júna 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2009 doručená sťažnosť RNDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Ľ. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a základného práva na

verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením , podľa

ktorého sa rozsudky vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne, rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka podala 17. septembra 2008

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva a úpravu

práv a povinností k maloletým deťom. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 30. marca 2009 manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol a upravil práva a povinnosti

rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Pokiaľ ide o styk odporcu

s maloletými deťmi, tento upravil okresný súd tak, že odporca je oprávnený stýkať sa

s maloletými deťmi vždy posledný víkend v mesiaci, a to v sobotu od 10.00 h do 12.00 h

a od 14.00 h do 18.00 h a následne v nedeľu od 8.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 18.00 h za

prítomnosti sťažovateľky. Proti výroku rozsudku okresného súdu o úprave styku

s maloletými deťmi podal odporca odvolanie. Okresný súd zaslal odvolanie odporcu

sťažovateľke a vyzval ju, aby sa k nemu vyjadrila. Sťažovateľka tak urobila podaním

z 27. mája 2009 a navrhla, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

potvrdil. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. júna 2009 bol rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti zmenený tak, že na čas po rozvode je odporca oprávnený

stýkať sa s maloletými deťmi každý posledný víkend v mesiaci, a to v sobotu od 10.00 h do

18.00 h bez prítomnosti sťažovateľky. Krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania podľa v spojení s

(ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta predovšetkým procesný postup krajského súdu

predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na

verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením práva na

verejné vyhlásenie rozsudku podľa . Uvedený názor zakladá

sťažovateľka najmä na tejto argumentácii:

„... Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa

môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.

... Tento postup Krajského súdu v Košiciach nemožno hodnotiť inak, ako svojvoľný

resp. arbitrárny. Preto došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru.

... Krajský súd nedal možnosť sťažovateľke slobodne sa rozhodnúť, pretože rozhodol

vo veci bez nariadenia pojednávania bez prítomnosti sťažovateľky a na vyhlásenie rozsudku

sťažovateľku nepredvolal a tým postupom porušil jej základné práva.

... V danom prípade ide predovšetkým o princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na

prerokovaní veci. Aj v tomto smere sťažovateľka postupovala v súlade s ustálenou

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, keď sa verejnosti a ústnosti konania

nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala listom zo dňa 7. 10. 2008, ktoré podala súdu dňa

10. 10. 200. Princíp verejnosti nie je absolútny, to znamená, umožňuje už spomenuté

výnimky, jednak z hľadiska stupňov konania (judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

vyžaduje verejnosť aspoň na jednom stupni), ako aj zákonných dôvodov čl. 48 ods. 2 druhá

veta SR ( ). Výnimky z princípu verejnosti sa ale vzťahujú na súdne

pojednávanie, nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je

bezvýnimočná.“

Sťažovateľka tiež tvrdí, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej práv aj

z toho dôvodu, že v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom

z 25. júna 2009 sú uvedené nepravdivé údaje, a zápisnica je preto nevierohodná.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 25. 6. 2009

bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v , právo

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručené v a právo na

verejné vyhlásenie rozsudku v jej prítomnosti zaručené v a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp, zn. zo dňa 25. 6. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony

(prevzatie a príprava, spracovanie a podanie sťažnosti) vo výške 245,70 Eur, (odmena

z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 € a režijný paušál 6,95 €, teda spolu za jeden

právny úkon 122,85 €), ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach uhradiť na účet právnej

zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 25. júna 2009, ako aj postupu krajského súdu, ktorý

vydaniu tohto rozsudku predchádzal. Označeným rozsudkom krajského súdu malo podľa jej

tvrdenia dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa a

a práva podľa dohovoru, ako aj k porušeniu .

Z už uvedeného (pozri príslušnú časť bodu I odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva,

že sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených ustanovení a dohovoru

zakladá predovšetkým na týchto námietkach:

a) že krajský súd prerokoval vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214

ods. 2 ,

b) že jej nebolo umožnené, aby sa zúčastnila vyhlásenia rozsudku, keďže ju krajský

súd nepredvolal na verejné vyhlásenie rozsudku.

Pre účely preskúmania uvedených námietok sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil

s príslušným spisom okresného súdu, z ktorého zistil toto:

1. Oznámením z 15. júna 2009 predsedníčka senátu krajského súdu oznámila, že

v predmetnej právnej veci bude v zmysle a vyhlásený

rozsudok 25. júna 2009 o 8.35 h v miestnosti č. 204 na druhom poschodí. Toto oznámenie

bolo následne vyvesené na úradnej tabuli súdu.

2. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom vyplýva, že

25. júna 2009 bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok krajského súdu.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je

viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 až 7.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) ak má odvolací súd

za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd môže

doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok

ustanovených v § 205a.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných

prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Novelizácia vykonaná

s účinnosťou od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci

sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov

konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej

v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu ani zo spisovej dokumentácie nevyplýva,

že by krajský súd pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval

dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Za daných okolností ústavný súd zastáva

názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, tak

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami .

Rovnako ako súladný so zákonom považuje ústavný súd aj postup krajského súdu pri

vyhlasovaní rozsudku, keďže z jeho zistení vyplýva, že v súlade s požiadavkami

vyplývajúcimi z riadne a včas na úradnej tabuli vyhlásil, kedy bude

rozsudok verejne vyhlásený, pričom zápisnica z pojednávania ako verejná listina

potvrdzuje, že v oznámenom čase bol rozsudok aj verejne vyhlásený.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.

, ). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu,

v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a rozsudok

vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z , za ústavne

akceptovateľný a udržateľný (nie za arbitrárny, ako tvrdí sťažovateľka, pozn.) a na tomto

základe dospel k záveru, že sťažovateľkou namietaným postupom krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu ňou označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka tiež namietala, že v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku pred

odvolacím súdom z 25. júna 2009 sú uvedené nepravdivé údaje. V tejto súvislosti

v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Nie sú pravdivé údaje v zápisnici Krajského súdu v Košiciach, že predvolal

sťažovateľku na pojednávanie a na vyhlásenie rozsudku a teda nemohla byť ani zachová

5 dňová lehota na prípravu.

Ďalej v zápisnici je zapísaná neprítomnosť navrhovateľa a odporcu. Avšak je

nepravdivé zapísané u sťažovateľky zákonný zástupca, plnomocenstvo a taktiež u odporcu

zákonný zástupca a, plnomocenstvo. Rovnaké zápisy zástupcov sú nepravdivé. Okrem toho

sťažovateľka nemala právneho zástupcu.“

Ústavný súd po oboznámení sa so zápisnicou o verejnom vyhlásení rozsudku pred

odvolacím súdom z 25. júna 2009 zistil, že v jej časti týkajúcej sa prítomnosti účastníkov

konania pri vyhlásení rozsudku je hrubým písmom v kolónkach týkajúcich sa navrhovateľa,

odporcu, ako aj kolízneho opatrovníka uvedené „nikto“, pričom v kolónkach týkajúcich sa

navrhovateľa a odporcu je uvedené „– zák. zástupca, plnomocenstvo“, ale bez uvedenia

akéhokoľvek ďalšieho údaju. Zo zápisnice, ktorá je vyhotovená na štandardne používanej

predtlači, teda podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť, že navrhovateľ, resp.

odporca mali v konaní zástupcu, ako tvrdí sťažovateľka.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa zachovania päťdňovej lehoty na

prípravu pred pojednávaním ústavný súd poukazuje na tento text predmetnej zápisnice: „Po

začatí pojednávania súd konštatuje, že bola zachovaná päťdňová lehota (§ 115 ods. 2

), na prípravu pred pojednávaním.“ Citovaný text je v zápisnici uvedený zjavne

nesprávne, keďže v danom prípade odvolací súd postupoval podľa § 214 ods. 2 a § 156

ods. 3 , a preto je tento text zavádzajúci a nemal byť súčasťou zápisnice. Podľa názoru

ústavného súdu však nejde o také pochybenie krajského súdu, ktorého intenzita dosahuje

ústavnoprávny rozmer, t. j. také, ktoré by zakladalo dôvody na vyslovenie záveru o porušení

práv označených sťažovateľkou. Zápisnica totiž pokračuje týmto textom: „... Po tom, čo

bola vec prejednaná podľa a predsedníčka senátu verejne

vyhlásila tento rozsudok...“ V danom prípade teda záver o dodržaní päťdňovej lehoty na

prípravu pojednávania možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť z ustanovenia § 156

ods. 3 , na ktoré sa správne krajský súd v zápisnici odvoláva, a nie z ,

čo však nič nemení na skutočnosti, že predmetná lehota bola zachovaná, keďže oznámením

z 15. júna 2009, ktoré bolo následne vyhlásené na úradnej tabuli súdu, predsedníčka senátu

krajského súdu oznámila, že v predmetnej právnej veci bude v zmysle § 214 ods. 2 a § 156

ods. 3 vyhlásený rozsudok 25. júna 2009 o 8.35 h v miestnosti č. 204 na druhom

poschodí. Za daných okolností bol podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu pri

vyhotovovaní zápisnice z ústavného hľadiska akceptovateľný napriek pochybeniu, ktoré

spočívalo v tom, že súčasťou predmetnej zápisnice je aj zavádzajúci a v okolnostiach

prípadu aj nesprávny text [„Po začatí pojednávania súd konštatuje, že bola zachovaná

päťdňová lehota ( ), na prípravu pred pojednávaním.“].

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009