Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 400/09
PDF · 196.13 KB
No categories available
IV. ÚS 400/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. R.,
K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť RNDr. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2009 doručená sťažnosť RNDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Ľ. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na
verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 142 ods. 3 ústavy, podľa
ktorého sa rozsudky vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne, rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka podala 17. septembra 2008
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva a úpravu
práv a povinností k maloletým deťom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 42 C 112/2008
z 30. marca 2009 manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol a upravil práva a povinnosti
rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Pokiaľ ide o styk odporcu
s maloletými deťmi, tento upravil okresný súd tak, že odporca je oprávnený stýkať sa
s maloletými deťmi vždy posledný víkend v mesiaci, a to v sobotu od 10.00 h do 12.00 h
a od 14.00 h do 18.00 h a následne v nedeľu od 8.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 18.00 h za
prítomnosti sťažovateľky. Proti výroku rozsudku okresného súdu o úprave styku
s maloletými deťmi podal odporca odvolanie. Okresný súd zaslal odvolanie odporcu
sťažovateľke a vyzval ju, aby sa k nemu vyjadrila. Sťažovateľka tak urobila podaním
z 27. mája 2009 a navrhla, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009 bol rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti zmenený tak, že na čas po rozvode je odporca oprávnený
stýkať sa s maloletými deťmi každý posledný víkend v mesiaci, a to v sobotu od 10.00 h do
18.00 h bez prítomnosti sťažovateľky. Krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta predovšetkým procesný postup krajského súdu
predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na
verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením práva na
verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy. Uvedený názor zakladá
sťažovateľka najmä na tejto argumentácii:
„... Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa
môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.
... Tento postup Krajského súdu v Košiciach nemožno hodnotiť inak, ako svojvoľný
resp. arbitrárny. Preto došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
... Krajský súd nedal možnosť sťažovateľke slobodne sa rozhodnúť, pretože rozhodol
vo veci bez nariadenia pojednávania bez prítomnosti sťažovateľky a na vyhlásenie rozsudku
sťažovateľku nepredvolal a tým postupom porušil jej základné práva.
... V danom prípade ide predovšetkým o princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na
prerokovaní veci. Aj v tomto smere sťažovateľka postupovala v súlade s ustálenou
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, keď sa verejnosti a ústnosti konania
nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala listom zo dňa 7. 10. 2008, ktoré podala súdu dňa
10. 10. 200. Princíp verejnosti nie je absolútny, to znamená, umožňuje už spomenuté
výnimky, jednak z hľadiska stupňov konania (judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
vyžaduje verejnosť aspoň na jednom stupni), ako aj zákonných dôvodov čl. 48 ods. 2 druhá
veta Ústavy SR (§ 116 OSP). Výnimky z princípu verejnosti sa ale vzťahujú na súdne
pojednávanie, nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je
bezvýnimočná.“
Sťažovateľka tiež tvrdí, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej práv aj
z toho dôvodu, že v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom
z 25. júna 2009 sú uvedené nepravdivé údaje, a zápisnica je preto nevierohodná.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 180/09 zo dňa 25. 6. 2009
bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na
verejné vyhlásenie rozsudku v jej prítomnosti zaručené v čl. 142 ods. 3 Ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp, zn. 7 CoP 180/09 zo dňa 25. 6. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony
(prevzatie a príprava, spracovanie a podanie sťažnosti) vo výške 245,70 Eur, (odmena
z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 € a režijný paušál 6,95 €, teda spolu za jeden
právny úkon 122,85 €), ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach uhradiť na účet právnej
zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009, ako aj postupu krajského súdu, ktorý
vydaniu tohto rozsudku predchádzal. Označeným rozsudkom krajského súdu malo podľa jej
tvrdenia dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 142 ods. 3 ústavy.
Z už uvedeného (pozri príslušnú časť bodu I odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva,
že sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených ustanovení ústavy a dohovoru
zakladá predovšetkým na týchto námietkach:
a) že krajský súd prerokoval vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP,
b) že jej nebolo umožnené, aby sa zúčastnila vyhlásenia rozsudku, keďže ju krajský
súd nepredvolal na verejné vyhlásenie rozsudku.
Pre účely preskúmania uvedených námietok sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil
s príslušným spisom okresného súdu, z ktorého zistil toto:
1. Oznámením z 15. júna 2009 predsedníčka senátu krajského súdu oznámila, že
v predmetnej právnej veci bude v zmysle § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP vyhlásený
rozsudok 25. júna 2009 o 8.35 h v miestnosti č. 204 na druhom poschodí. Toto oznámenie
bolo následne vyvesené na úradnej tabuli súdu.
2. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom vyplýva, že
25. júna 2009 bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok krajského súdu.
Podľa § 213 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými
v odsekoch 2 až 7.
Podľa § 213 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) ak má odvolací súd
za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Podľa § 213 ods. 4 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd môže
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich
nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok
ustanovených v § 205a.
Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných
prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z.
s účinnosťou od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci
sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov
konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej
v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu ani zo spisovej dokumentácie nevyplýva,
že by krajský súd pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval
dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Za daných okolností ústavný súd zastáva
názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, tak
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Rovnako ako súladný so zákonom považuje ústavný súd aj postup krajského súdu pri
vyhlasovaní rozsudku, keďže z jeho zistení vyplýva, že v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 156 ods. 3 OSP riadne a včas na úradnej tabuli vyhlásil, kedy bude
rozsudok verejne vyhlásený, pričom zápisnica z pojednávania ako verejná listina
potvrdzuje, že v oznámenom čase bol rozsudok aj verejne vyhlásený.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu,
v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a rozsudok
vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156 ods. 3 OSP, za ústavne
akceptovateľný a udržateľný (nie za arbitrárny, ako tvrdí sťažovateľka, pozn.) a na tomto
základe dospel k záveru, že sťažovateľkou namietaným postupom krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu ňou označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka tiež namietala, že v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku pred
odvolacím súdom z 25. júna 2009 sú uvedené nepravdivé údaje. V tejto súvislosti
v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Nie sú pravdivé údaje v zápisnici Krajského súdu v Košiciach, že predvolal
sťažovateľku na pojednávanie a na vyhlásenie rozsudku a teda nemohla byť ani zachová
5 dňová lehota na prípravu.
Ďalej v zápisnici je zapísaná neprítomnosť navrhovateľa a odporcu. Avšak je
nepravdivé zapísané u sťažovateľky zákonný zástupca, plnomocenstvo a taktiež u odporcu
zákonný zástupca a, plnomocenstvo. Rovnaké zápisy zástupcov sú nepravdivé. Okrem toho
sťažovateľka nemala právneho zástupcu.“
Ústavný súd po oboznámení sa so zápisnicou o verejnom vyhlásení rozsudku pred
odvolacím súdom z 25. júna 2009 zistil, že v jej časti týkajúcej sa prítomnosti účastníkov
konania pri vyhlásení rozsudku je hrubým písmom v kolónkach týkajúcich sa navrhovateľa,
odporcu, ako aj kolízneho opatrovníka uvedené „nikto“, pričom v kolónkach týkajúcich sa
navrhovateľa a odporcu je uvedené „– zák. zástupca, plnomocenstvo“, ale bez uvedenia
akéhokoľvek ďalšieho údaju. Zo zápisnice, ktorá je vyhotovená na štandardne používanej
predtlači, teda podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť, že navrhovateľ, resp.
odporca mali v konaní zástupcu, ako tvrdí sťažovateľka.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa zachovania päťdňovej lehoty na
prípravu pred pojednávaním ústavný súd poukazuje na tento text predmetnej zápisnice: „Po
začatí pojednávania súd konštatuje, že bola zachovaná päťdňová lehota (§ 115 ods. 2
O. s. p.), na prípravu pred pojednávaním.“ Citovaný text je v zápisnici uvedený zjavne
nesprávne, keďže v danom prípade odvolací súd postupoval podľa § 214 ods. 2 a § 156
ods. 3 OSP, a preto je tento text zavádzajúci a nemal byť súčasťou zápisnice. Podľa názoru
ústavného súdu však nejde o také pochybenie krajského súdu, ktorého intenzita dosahuje
ústavnoprávny rozmer, t. j. také, ktoré by zakladalo dôvody na vyslovenie záveru o porušení
práv označených sťažovateľkou. Zápisnica totiž pokračuje týmto textom: „... Po tom, čo
bola vec prejednaná podľa § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p. predsedníčka senátu verejne
vyhlásila tento rozsudok...“ V danom prípade teda záver o dodržaní päťdňovej lehoty na
prípravu pojednávania možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť z ustanovenia § 156
ods. 3 OSP, na ktoré sa správne krajský súd v zápisnici odvoláva, a nie z § 115 ods. 2 OSP,
čo však nič nemení na skutočnosti, že predmetná lehota bola zachovaná, keďže oznámením
z 15. júna 2009, ktoré bolo následne vyhlásené na úradnej tabuli súdu, predsedníčka senátu
krajského súdu oznámila, že v predmetnej právnej veci bude v zmysle § 214 ods. 2 a § 156
ods. 3 OSP vyhlásený rozsudok 25. júna 2009 o 8.35 h v miestnosti č. 204 na druhom
poschodí. Za daných okolností bol podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu pri
vyhotovovaní zápisnice z ústavného hľadiska akceptovateľný napriek pochybeniu, ktoré
spočívalo v tom, že súčasťou predmetnej zápisnice je aj zavádzajúci a v okolnostiach
prípadu aj nesprávny text [„Po začatí pojednávania súd konštatuje, že bola zachovaná
päťdňová lehota (§ 115 ods. 2 O. s. p.), na prípravu pred pojednávaním.“].
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2009