Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 408/09
PDF · 186.05 KB
No categories available
II. ÚS 408/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného
advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7
Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť RSDr. V. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2009 doručená sťažnosť RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 PP 112/08 zo 16. júna 2009
sťažnosť, v ktorej žiadal vysloviť porušenie nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri
hodnotení osoby sťažovateľa, ktorý t. č. vykonáva trest odňatia slobody. Predmetom
sťažnosti bola podľa sťažovateľa skutočnosť, že napriek tomu, že splnil všetky zákonné
podmienky na to, aby mohol byť podmienečne prepustený na slobodu, okresný súd jeho
žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uložený mu rozsudkom
Okresného súdu Humenné sp. zn. 4 T 41/04 z 3. novembra 2004 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 3 To 1/05-800 z 10. februára 2005, ktorým mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 10 rokov, zamietol.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
uznesením č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 zamietol.
Podľa sťažovateľa týmto uznesením krajského súdu boli porušené jeho práva, krajský
súd dostatočným spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov
nevychádzal zo skutkového stavu veci a jeho výber dôkazov smeroval k jednostranným
záverom vychádzajúcim z odôvodnenia prvostupňového súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať
nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra
2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší
uznesenie krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 a vec mu vráti na ďalšie
konanie a prizná mu náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označených práv uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009,
ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 32 PP 112/08 zo 16. júna 2009, je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
«Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 147 ods. 1
Tr. por. (rovnako ako prvostupňový súd konal podľa zák. č. 141/1961 Zb. a to vzhľadom na
ust. § 564 ods. 3 Tr. por. zák. č. 301/2005 Z. z.) správnosť výroku napadnutého uznesenia,
proti ktorému sťažovateľ mohol podať sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto uzneseniu
predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Prvostupňový súd správne zistil, že ods. RSDr. V. H. v súčasnej dobe vykonáva trest
odňatia slobody v trvaní desiatich rokov nepodmienečne, uložený mu rozsudkom Okresného
súdu Humenné sp. zn. 4 T 41/04 zo dňa 3. 11. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 3 To 1/05 zo dňa 10. 2. 2005 so zaradením pre jeho výkon do prvej
nápravnovýchovnej skupiny. Zo spisu ďalej vyplýva, že do výkonu trestu bol odsúdenému
započítaný aj výkon väzby od 29. 12. 2003 do 10. 2. 2005 a tým istým dňom nastúpil výkon
trestu, teda polovicu trestu odsúdený vykonal 29. 12. 2008.
Na základe žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody zo dňa 12. 12. 2008 rozhodol Okresný súd Prešov po vykonanom dokazovaní dňa
26. 2. 2009 tak, že žiadosť odsúdeného zamietol, a v dôsledku sťažnosti odsúdeného krajský
súd uznesením sp. zn. 4 Tos 7/09 zo dňa 21. 4. 2009 zrušil napadnuté rozhodnutie a prikázal
okresnému súdu vo veci znova konať a rozhodnúť.
Prvostupňový súd po doplnení dokazovania v zmysle pokynu krajského súdu, ako je
to už aj vyššie konštatované, opätovne zamietol žiadosť odsúdeného o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd
cituje doplnenie hodnotenia psychológa Ústavu na výkon väzby Prešov, kde odsúdený
v súčasnej dobe uložený trest vykonáva a konštatuje, že z hodnotení Ústavu na výkon väzby
Prešov ani z výpovedí zástupcu ÚVV Prešov nevyplynulo, aby u odsúdeného v rámci výkonu
trestu odňatia slobody bol zaznamenaný náznak polepšenia, či už v negatívnom alebo
pozitívnom zmysle. Poukazuje na všetky vo veci vykonané dôkazy a konštatuje splnenie
formálnych podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, no
podľa jeho názoru však pre prepustenie odsúdeného na slobodu nebol naplnený materiálny
znak a to preukázanie polepšenia sa odsúdeného plnením si svojich povinností vo výkone
trestu odňatia slobody.
Prvostupňový súd pritom poukázal pozitívne a kladné hodnotenia z ústavu na výkon
väzby, no podľa jeho názoru táto okolnosť pozitívneho hodnotenia sama osebe nemusí byť
príznakom – dôkazom polepšenia bez toho, aby sa posudzovali aj ostatné okolnosti prípadu.
Rozhodujúcim pre posúdenie, či skutočne k polepšeniu došlo, je práve vlastný psychický
postoj odsúdeného k výsledkom vlastného protiprávneho konania, za ktoré je právoplatne
vo výkone trestu. Konštatuje ďalej, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
zo strany odsúdeného absentuje náznak akejkoľvek ľútosti k celému prípadu, akýkoľvek
pocit účasti na celej situácii, vlastný a hoc aj sebakritický postoj Svedčí tomu aj neosobný
spôsob formulácie a prezentácie svojich požiadaviek. Vzorné a nekonfliktné správanie sa
odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody, rešpektovanie pokynov a nariadení
zo strany jeho predstavených, nie je podľa názoru prvostupňového súdu prejavom
polepšenia, ale účelovým a cieleným správaním sa v snahe zabezpečiť si vytvorenie
podmienok k podmienečnému prepusteniu z výkonu trestu odňatia slobody, o čom podľa
názoru prvostupňového súdu svedčí aj samotný spôsob spáchania trestnej činnosti a celkový
postoj odsúdeného, ako ho prezentoval v priebehu trestného konania.
S týmito závermi, ako aj dôvodmi napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, sa
stotožnil aj krajský súd.
Aj keď splnenie formálnej podmienky spočívajúcej vo výkone polovice uloženého
trestu je v danom prípade evidentné a pri materiálnom hodnotení splnenia podmienok
v prospech obžalovaného svedči hodnotenie ústavu konštatujúce, že odsúdený počas výkonu
trestu úlohy a nariadenia vyplývajúce z ústavného poriadku plní, režim dňa neporušuje,
nedopúšťa sa nedovolenej činnosti, k príslušníkom ústavu na výkon väzby a k odsúdeným sa
správa slušne, ich príkazy plní včas a bez pripomienok, v režimovej oblasti sa nedopustil
priestupku, nebol disciplinárne potrestaný, patrí k vzorným odsúdeným a bolo mu uložených
dvadsaťjeden disciplinárnych odmien, sedem z nich v najvyššej forme, ani podľa názoru
krajského súdu, vychádzajúc najmä z postojov odsúdeného v priebehu celého konania, ale
aj doplneného hodnotenia psychológa Ústavu na výkon väzby Prešov, kde odsúdený trest
vykonáva, odsúdený doposiaľ nepreukázal polepšenie a bez akýchkoľvek pochybnosti
nemožno očakávať, že v budúcností povedie riadny život.
Krajský súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa v dôvodoch
napadnutého uznesenia, že polepšenie je psychickou kategóriou, ktorá predstavuje vlastne
psychický vzťah, stanovisko, postoj subjektu k výsledkom vlastného konania, ktoré je
protiprávne a za ktoré vlastne v rámci súdneho konania bola právoplatne uložená sankcia.
Tu ďalej krajský súd opakovane dodáva, že polepšenie je aj vývojový proces vnútornej
premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Pri
rozhodovaní o podmienečnom prepustení je nevyhnutné rozlíšiť, kedy vzorné správanie sa
odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody je prejavom len
vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice a kedy ide o známky skutočných
zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti povedie
riadny život. Správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie jeho povinnosti sú preto síce
neopomenuteľnými, nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na
páchateľovo polepšenie.
Správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody sa musí hodnotiť
v súvislosti s charakterovými vlastnosťami odsúdeného, s motívmi a spôsobom spáchania
trestného činu. Je nevyhnutné zohľadniť jeho celkový postoj k spáchanej trestnej činnosti
a postoj k spoločenskému poriadku a spoločenským záujmom. Pojem „vo výkone trestu“
pritom nemožno chápať zužujúcim spôsobom. Musíme tu zaradiť páchateľovo správanie
a plnenie povinnosti, ktoré nesúvisia priamo s miestom výkonu trestu, ako napr. náhrada
škody, ľútosť nad spáchaným činom a pod., presnejší by zrejme bol pojem „počas výkonu
trestu“.
Aj keď závažnosť trestného činu, za ktorý bol páchateľ odsúdený nie je samostatným
hľadiskom pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, je potrebné na to prihliadať pri
stanovení budúcej prognózy odsúdeného, teda či povedie riadny život.
Aj keď podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je mimoriadnym
inštitútom, ktorý by súd mal aplikovať len výnimočne, môže ho použiť len za splnenia
zákonom stanovených podmienok, a to tak formálneho charakteru, ktorým je vykonanie,
v prejednávanej veci polovice súdom uloženého trestu odňatia slobody, ako aj materiálneho
charakteru, a to preukázanie polepšenia odsúdeného, pričom podľa názoru krajského súdu
vykonané dokazovanie musí jednoznačne viesť k pozitívnemu záveru, že odsúdený sa svojim
správaním a plnením povinností skutočne polepšil, čo znamená, že už doterajší výkon trestu
bol postačujúci pre naplnenie účelu trestu, ktorým je najmä prevychová odsúdeného tak,
aby viedol riadny život a jeho ďalší výkon preto už nie je potrebný. Pokiaľ teda súd, na
základe vykonaného dokazovania, nedospeje k bezpečnému záveru, že odsúdený sa polepšil,
nezostáva mu nič iné len jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody zamietnuť, pričom nemôže ďalej skúmať, či trest uložený pôvodným rozhodnutím,
ktorý je trestom zákonným, je primeraný, alebo naopak neprimerane prísnym, pretože
v opačnom prípade by išlo o neprípustné preskúmavanie právoplatného rozhodnutia súdu
mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov. Taktiež, podľa názoru krajského súdu,
dobré správanie odsúdeného v dôsledku motivácie podmienečným prepustením z výkonu
trestu odňatia slobody nie je prejavom, že sa odsúdený polepšil, pretože v prípade jeho
prepustenia, teda po odpadnutí motivácie dobrého správania, niet záruky, že odsúdený
povedie riadny život.
Zo spomínaného doplneného hodnotenia psychológia Ústavu na výkon väzby Prešov,
kde odsúdený v súčasnej dobe uložený trest vykonáva, vyplýva, že odsúdený od začiatku až
doposiaľ popiera spáchanie trestného činu a necíti zodpovednosť a nemá pocit viny
a ľútosti. Zotrváva na tvrdení, že nebol vodičom auta v inkriminovanom čase. Svoju chybu
vidí iba v nezodpovednosti, že svoje vozidlo dal viesť úplne cudziemu človeku a najbližšie
okolie neinformoval o tom, kto bude viesť auto a neoveril si jeho meno. Psychológ ďalej
konštatuje, že jediným z možných vysvetlení takéhoto správania a konania odsúdeného sú
vystupňované obranné mechanizmy, ktoré zabezpečujú obranu jeho vnútorného „ja“ a sú
vo všeobecnosti charakteristickou reakciou jedinca na frustráciu ako prekážku pri
dosahovaní cieľa. U odsúdeného sa mohol rozvinúť obranný mechanizmus vytesnenia, pri
ktorom dochádza k vytlačeniu (zabudnutiu) neprijateľného impulzu z vedomia do
nevedomia a obranný mechanizmus popretia, pomocou ktorého je popieraný bolestný
zážitok z havárie, ktorá mala ďalekosiahle dôsledky. Popretie je symbolickým zatváraním
očí pred problémom, ktorý by si vyžadoval uvedomeníe „bolestivých“ aspektov. Psychológ
ďalej, vychádzajúc z výraznej a dlhotrvajúcej aktivity odsúdeného dokázať, že v ten deň sa
udalosti udiali ináč a že je nevinný, uvažuje aj o ďalšom obrannom mechanizme, ktorým je
racionalizácia, t. j. rozumové zastieranie spôsobov správania, ktoré majú v skutočnosti iné
motívy. Pri racionalizácii dochádza k prideleniu logických alebo sociálne žiaducich
motívov tomu čo robíme. Slúži tiež na zmiernenie sklamania v prípade nedosiahnutia cieľa
a poskytuje prijateľné motívy pre naše správanie. Psychológ ďalej, vzhľadom na niektoré
osobnostné črty odsúdeného, ktoré mal možnosť pozorovať, najmä vysokú potrebu uznania
a ocenenia, potrebu zapôsobiť ako významná resp. niečo znamenajúca osobnosť,
predpokladá, že v prípadoch zlomových a krízových situácií, kedy hrozí strata, či výrazné
pošramotenie spoločenskej prestíže, sa môžu syndifikantne častejšie uplatniť vyššie uvedené
obranné mechanizmy. Ani psychológ nedokázal jednoznačne odpovedať na otázku, či došlo
k polepšeniu odsúdeného, teda k dosiahnutiu pozitívnych resocializačných zmien aj
z hľadiska jeho postojov k spáchanej trestnej činnosti.
S námietkou odsúdeného, že spĺňa všetky kritéria pre podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody a len v dôsledku jeho popierania súdy v jeho prospech
nerozhodli, nemožno súhlasiť. Aj keď odsúdený spáchanie skutku tak ako bol ustálený
vo výroku rozsudku popiera, pripúšťa svoju zodpovednosť za to, že umožnil inej osobe, tak
ako to on tvrdí, viesť jeho motorové vozidlo. Avšak ani tomuto ním prezentovanému „pocitu
zodpovednosti“ nezodpovedá jeho správanie ani jeho výroky uvedené v žiadosti,
sťažnostiach, či osobne na verejnom zasadnutí pred prvostupňovým súdom.
Na základe vyššie uvedených skutočností potom aj krajský súd dospel k názoru, že
najmä vzhľadom k postojom odsúdeného, nielen k spáchanej trestnej činnosti, ale aj
následkom, za ktoré odsúdený zodpovednosť pociťuje, nebolo bez akýchkoľvek pochybnosti
preukázané polepšenie odsúdeného, ako jednej zo základných podmienok pre podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle ust. § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. účinného do
31. 12. 2005.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského
súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009