Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 413/09
PDF · 146.37 KB
No categories available
IV. ÚS 413/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Sžso 20/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2009 doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v bližšie neoznačenom konaní vedenom na
Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ústavný súd zistil, že
konanie na najvyššom súde je vedené pod sp. zn. 4 Sžso 20/2008.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 21 S/137/2007 zo dňa 11. marca 2008
vyhovel mojej žalobe proti rozhodnutiu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v B.,
pracoviska Ž. č. k. 2007/01975 zo dňa 03. októbra 2007, predmetné rozhodnutie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný správny orgán sa voči rozhodnutiu odvolal, čím sa dostala na prejednanie
a rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako vecne príslušný súd podľa ust. § 10
ods. 2 O. s. p.
Krajský súd v Žiline mi odvolanie správneho orgánu doručil listom zo dňa 21. apríla
2008 s výzvou na vyjadrenie v lehote 10 dní od doručenia výzvy .
Dňa 05. mája 2008 som doručila Krajskému súdu moje vyjadrenie k odvolaniu
a oznámila som súdu, že nesúhlasím s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. ...
Nemám vedomosť o tom, že by od 05. mája 2008 Krajský súd v Žiline, alebo Najvyšší
súd Slovenskej republiky bol vo veci vykonal procesný úkon. Doteraz nebolo ani vytýčené
pojednávanie na odvolacom súde, hoci od môjho vyjadrenia k odvolaniu uplynulo už 15
mesiacov.
Pretože som zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neobdržala žiadnu
korešpondenciu, nemám vedomosť, pod akou spisovou značkou sa vo veci koná.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý má
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Mám za to, že odvolací súd je vo veci nečinný. 15 mesiacov je dosť dlhá doba, aby
súd nielen vo veci vytýčil pojednávanie, prípadne vykonal iný úkon, ale aby aj v tak
jednoduchej veci ako je táto moja, právoplatne rozhodol. Jedná sa iba o preskúmanie
rozhodnutia o určení výšky sociálnej dávky. Príkladom poukazujem na známu kauzu
„Pezinská skládka“, kde prvostupňový Krajský súd v Bratislave rozhodol o správnej žalobe
v decembri 2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd v júli 2009. Cítim sa
byť preto postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poškodená a diskriminovaná,
keď v inej veci rozhodne do siedmych mesiacov od vynesenia prvostupňového rozsudku
a v mojej veci, ktorá sa týka preskúmania odvolania vo veci zrušenia rozhodnutia
správneho orgánu o výške sociálnej dávky nevytýčil po 15 mesiacoch pojednávanie a
nemám vedomosť, že by inak konal.
Postupom (nečinnosťou) odvolacieho súdu tak boli porušené moje práva
garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu pred zásahom do veci
územnej samosprávy účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, koná iba za
predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má
podľa zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alebo ak sa
preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov osobitného zreteľa (§ 58 ods. 2
Dôvody hodné osobitého zreteľa a teda aj právomoc Ústavného súdu Slovenskej
republiky vidím v tom, že len Ústavný súd Slovenskej republiky môže nielen vysloviť, že
právo porušené bolo, prikázať porušovateľovi práva aby sa zdržal tohto konania, ale aj
priznať primerané finančné zadosťučinenie.
Domáham sa nielen vyslovenia, že právo porušené bolo, prikázania, aby súd ďalej
vo veci konal bez zbytočných prieťahov, ale aj primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 56 ods. 4. zák. č. 38/1993 Z. z. Sťažnosťou... nemám možnosť dosiahnuť priznania
primeraného finančného zadosťučinenia, pretože jeho priznanie je výlučne v kompetencii
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd rozhoduje o odvolaní vo veci určenia
výšky sociálnej dávky...
V právnej neistote pre neefektívny postup odvolacieho súdu zotrvávam neprimerane
dlho, čo mi znásobuje existenčné problémy. Navyše som názoru, že práve pre charakter veci
(rozhodovanie ohľadom výšky sociálnej dávky) má súd brať ohľad na účastníka konania
a venovať aspoň zvýšenú pozornosť tomu, aby vo veci rozhodol v primeranej lehote.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
tento nález:
„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý spočíval
v prejednaní a rozhodnutí vo veci odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn.
21S/137/2007 zo dňa 11. marca 2008, porušené bolo.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vo veci odvolania
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 21S/137/2007 zo dňa 11. marca 2008
neporušoval právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
V prípadoch namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní považuje ústavný súd za účinný
prostriedok nápravy sťažnosť podanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Účelom práva účastníka konania podať sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch
je poskytnúť príležitosť všeobecnému súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny
stav zapríčinený jeho nečinnosťou alebo nesprávnym postupom (I. ÚS 20/05). Až po
vyčerpaní tohto prostriedku bez dosiahnutia jeho účelu sú v zmysle princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy splnené podmienky na konanie pred ústavným súdom. Ústavný
súd neodmietne prijatie sťažnosti na ďalšie konanie bez splnenia tejto podmienky, ak
sťažovateľ preukáže, že ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno
vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú
ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľka v priebehu konania
vedeného pred najvyšším súdom podala sťažnosť na prieťahy predsedovi najvyššieho súdu
podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, a poskytla tým príležitosť všeobecnému súdu, aby sám
urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou. Naopak,
sťažovateľka priamo uviedla, že sťažnosť nepodala preto, že podľa nej boli dané dôvody
osobitného zreteľa pre nesplnenie tejto podmienky. Podľa nej tieto podmienky spočívajú
v tom, že iba ústavný súd má právomoc poskytnúť jej za zbytočné prieťahy v konaní aj
primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že účelom
podania sťažnosti nemôže byť priznanie finančného zadosťučinenia, ale poskytnutie
ochrany základným právam a slobodám sťažovateľa.
Ústavný súd skonštatoval, že skutočnosť, že sťažovateľka „zo strany Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky neobdržala žiadnu korešpondenciu“ a že „nemá vedomosť, pod
akou spisovou značkou vo veci koná“, nebola prekážkou využitia sťažnosti ako právneho
prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ani dôvodom osobitného
zreteľa, keďže sťažovateľke bola známa spisová značka, pod ktorou v jej veci konal Krajský
súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“).
Keďže sťažovateľka nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej
základného práva účinne poskytuje a na ktorého použitie je sťažovateľka oprávnená
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol jej sťažnosť ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd navyše zistil, že najvyšší súd v namietanej veci sťažovateľky rozhodol
rozsudkom sp. zn. 4 Sžso 20/2008 z 31. júla 2009 (sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému
súdu doručená 21. augusta 2009), ktorý nadobudol právoplatnosť 7. septembra 2009
a ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 137/2007 z 11. marca
2007. Táto skutočnosť je tiež dôvodom signalizujúcim zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
sťažovateľky a dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009