Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 420/09
PDF · 129.45 KB
No categories available
II. ÚS 420/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009
doručená sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 154/2007
z 3. júla 2008 a žiadal vydať tento nález:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 154/2007 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.7.2008, č. k. 2 Co/154/2007, sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
292,38 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia tohto
nálezu.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 7 C 392/1996, sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal po úprave jej
petitu so súhlasom okresného súdu určenia, že je výlučným vlastníkom v priebehu konania
špecifikovanej nehnuteľnosti, ako aj uloženia povinnosti žalovanému nehnuteľnosť
vypratať. Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 392/1996-355
z 11. mája 2007 tak, že žalobu v časti o určenie vlastníckeho práva sťažovateľa zamietol,
v časti o vypratanie nehnuteľnosti (po späťvzatí žaloby v tejto časti sťažovateľom) konanie
zastavil a sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy konania žalovanému i štátu. Sťažovateľ proti
tomuto rozsudku (proti výroku o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania) podal
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008
tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie vlastníckeho
práva sťažovateľa a vo výroku o náhrade trov konania štátu potvrdil a vo výroku o náhrade
trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008 bol doručený
právnemu zástupcovi sťažovateľa 8. augusta 2008 a týmto dňom nadobudol aj
právoplatnosť. O náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 7 C 392/1996-400 z 21. augusta 2008 tak, že sťažovateľa zaviazal nahradiť
žalovanému trovy prvostupňového konania v sume 16 337,75 Sk a trovy odvolacieho
konania v sume 1 962,50 Sk do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2008.
Sťažovateľ sa obrátil na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008. Podnet sťažovateľa bol ako nedôvodný
odložený (list Krajskej prokuratúry v P. zo 6. apríla 2009 č. k. Kc 50/2009-5). Sťažovateľ
podal generálnemu prokurátorovi opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania
proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, avšak aj tento bol
odložený, čo bolo sťažovateľovi oznámené listom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/2 Pz 398/09-11 z 31. júla 2009, ktorý bol sťažovateľovi doručený
2. augusta 2009.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že skutkové zistenia
okresného súdu i krajského súdu, podľa ktorých starí rodičia sťažovateľa predmet sporu
previedli P. Š. v roku 1978 (od vlastníctva ktorého odvodzuje vlastníctvo žalovaný),
nevyplývajú z vykonaného dokazovania, žalovaný nie je vlastníkom predmetu sporu,
vlastnícke právo nemohol nadobudnúť ani vydržaním (nepreukázal v konaní vstup
do oprávnenej držby predmetu sporu a ani dobromyseľnosť), jeho vlastníkom je sťažovateľ,
ktorý ho nadobudol dedením. Hoci v konaní nebola preukázaná existencia zmluvy
uzatvorenej medzi starými rodičmi sťažovateľa a P. Š., okresný súd žalobu zamietol
a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil. K porušeniu sťažovateľom označeného základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo
preto, že z odôvodnenia rozsudku súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak
sú právne závery súdu v extrémnom rozpore s vykonanými skutkovými zisteniami alebo
z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je
takéto súdne rozhodnutie nielenže nezákonné, ale aj rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Týmito vadami trpí i rozhodnutie krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu.
Z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 392/1996 (doručenka), ako aj
z prezentačnej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľa (na rovnopise rozsudku krajského
súdu, ktorý predložil sťažovateľ ústavnému súdu) je nepochybné, že rozsudok krajského
súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, mu
bol doručený 8. augusta 2008. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená osobne do
jeho podateľne 2. októbra 2009, z uvedeného možno urobiť nepochybný záver o tom, že
bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia rozsudku
krajského súdu sťažovateľovi.
Nemožno súhlasiť so sťažovateľom, ktorý v sťažnosti naznačuje, že začiatok plynutia
tejto zákonnej dvojmesačnej lehoty treba spájať s momentom doručenia sťažovateľovi
oznámenia o spôsobe vybavenia jeho opakovaného podnetu generálnemu prokurátorovi
na podanie mimoriadneho dovolania, a to z toho dôvodu, že dikcia ustanovenia § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde takýto výklad vylučuje, keď začiatok plynutia tejto dvojmesačnej
lehoty výslovne viaže na právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, oznámenie opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. V tomto prípade sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu
(krajského súdu), a preto plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu je
nevyhnutné počítať odo dňa právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007
z 3. júla 2008, teda od 8. augusta 2008 (keď bol rozsudok sťažovateľovi doručený).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009